Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
615/374928.88a05f.pdf
PDF · 119.42 KB
No categories available
3Tdo/4/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Milana
Lipovského a členov sudcov JUDr. Jána Mihala a JUDr. Martina Piovartsyho na verejnom
zasadnutí v Bratislave 7. mája 2008 v trestnej veci obvineného Ing. P. G. pre trestný čin
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb.
v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) vedenej na Okresnom súde v Prešove pod spisovou
značkou (sp. zn.) 3 T 77/1999, o dovolaní, ktoré podal obvinený Ing. P. G., zastúpený
JUDr. A. N., advokátom v Prešove, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 8. marca 2007, sp. zn. 2 To 12/2007, na základe dôvodu uvedeného v ustanovení § 371
ods. 1 písm. i/ zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (Trestný poriadok) a podľa
§ 386 ods. 1, ods. 2 a § 388 ods. 1 Trestného poriadku takto
rozhodol:
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 8. marca 2007, sp. zn. 2 To 12/2007,
a v konaní, ktoré mu predchádzalo,
bol porušený zákon
v ustanovení § 160 ods. 1 Tr. zák.
Tento rozsudok krajského súdu sa z r u š u j e .
Z r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu v Prešove z 2. novembra 2006, sp. zn.
Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozsudky obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Okresnému súdu v Prešove sa p r i k a z u j e , aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu v Prešove z 2. novembra 2006, sp. zn. 3 T 77/99,
obvinený Ing. P. G. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu prijímania úplatku
a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. v podstate na tom skutkovom základe,
že
ako riaditeľ prešovského odštepného závodu štátneho podniku N. od júna 1994
do 27. marca 1995 v Prešove pri uzatváraní zmlúv o ekonomickom prenájme dopravných
prostriedkov od nájomcov, ktorí boli v tom čase jeho podriadení, ako protihodnotu
za podpísanie zmlúv žiadal finančné čiastky, a to od J. V. sumu 50 000 Sk, ktorú mu tento
pri podpise zmluvy 29. júna 1994 aj odovzdal; od S. Ž. tiež sumu 50 000 Sk, ktorú mu tento
pri podpise zmluvy 30. júna 1994 aj odovzdal; od M. D. a J. P. tiež sumu 50 000 Sk, ktorú mu
M. D. 30. júna 1994 aj odovzdal; od M. K. sumu 50 000 Sk, pričom tento mu vyplatil
30 000 Sk; od J. L. sumu 150 000 Sk, ktorá mu vyplatená nebola, rovnako ako suma
100 000 Sk, ktorú požadoval od J. L..
Okresný súd podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. obvinenému uložil trest odňatia slobody
na šesť mesiacov, ktorého výkon podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. podmienečne odložil
s určením skúšobnej doby podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. na jeden rok. Bolo tiež rozhodnuté
o nárokoch poškodených na náhradu škody, a to zaviazaním obvineného podľa § 228 ods. 1
zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. por.) na náhradu škody v prospech
S. Ž. v sume 50 000 Sk a M. K. v sume 30 000 Sk; podľa § 229 ods. 1 Tr. por. poškodení J. L.
a J. L. s ich nárokom boli odkázaní na občianskoprávne konanie.
Na základe odvolania obvineného konal vo veci aj Krajský súd v Prešove, ktorý
rozsudkom z 8. marca 2007, sp. zn. 2 To 12/2007, podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a na základe § 259 ods. 3 (v písomnom vyhotovení zrejme
nesprávne uvedený ods. 1) Tr. por. obvineného uznal za vinného zo spáchania trestného činu
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom
základe uvedenom v rozsudku okresného súdu s vypustením tej časti, že nájomcovia boli
v tom čase obvineného podriadení.
Krajský súd obvinenému uložil rovnaký trest a rovnako rozhodol aj v otázke nárokov
poškodených na náhradu škody ako už predtým súd okresný, použijúc tiež ním aplikované
zákonné ustanovenia.
Obvinený Ing. P. G. (zastúpený obhajcom) na Okresnom súde v Prešove
27. novembra 2007 podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci krajskému súdu. Po postupe podľa § 379
ods. 1 Trestného poriadku bol dovolateľom ustálený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Trestného poriadku, že totiž napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia.
Obvinený namietal najmä to, že prenajímanie jázd motorových vozidiel štátnym
podnikom nie je možné označiť za obstarávanie veci všeobecného záujmu, a preto nebola
naplnená skutková podstata predmetného deliktu.
Pre absenciu časových súvislostí konanie obvineného (podľa jeho názoru) nie je
možné posudzovať ako pokračovací trestný čin, pričom odvolací súd nesprávne použil
ustanovenie § 89 ods. 20 Tr. zák. (v jeho znení podľa zák. č. 248/1994 Z. z.).
Generálny prokurátor navrhol dovolaniu vyhovieť s tým, že v dobe spáchania skutok
obvineného nebolo možné právne kvalifikovať ako trestný čin.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) primárne konštatoval,
že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku) a že nezistil dôvod
na rozhodnutie o odmietnutí dovolania z dôvodov uvedených v § 382 Trestného poriadku;
v zmysle § 384 ods. 1 Trestného poriadku preto preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť jemu predchádzajúceho konania, a to
so zameraním na uplatnený dôvod dovolania (§ 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku).
Najvyšší súd pritom dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
a v jemu predchádzajúcom konaní bol (v neprospech obvineného) porušený zákon
v ustanovení § 160 ods. 1 Tr. zák. v jeho znení účinnom v dobe, kedy malo byť
inkriminované konanie obvineného. Ide o znenie vyplývajúce maximálne zo zák. č. 248/1994
Z. z., hoci táto novela trestného kódexu sa dotkla len sankcie stanovenej za trestný čin
prijímania úplatku podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. Podstata tohto deliktu bola v tej dobe
nezmenená; tento spácha ten, kto v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu prijme
alebo si dá sľúbiť úplatok.
Pojem vec všeobecného záujmu bol vykladaný a modifikovaný judikatúrou, pričom
všeobecne bola prijatá mienka, že musí ísť o plnenie úloh, na ktorých riadnom a nestrannom
plnení má v princípe záujem celé občianstvo, resp. vo vtedajšom vyjadrení spoločnosť. Bol
prezentovaný zhodný názor, že musí ísť hlavne o činnosti v oblasti štátu či samosprávy, resp.
pri uspokojovaní všeobecne dôležitých ekonomických, zdravotných, sociálnych a iných
potrieb občanov, a to zásadného významu. Akcent na dôležitosť a zásadný význam činnosti,
ktorá bola chránená pred korupciou, v rozhodovanej veci bráni záveru, že interné hospodárske
zmluvy medzi subjektmi v zásade obchodnej praxe, predstavujú vec všeobecného záujmu.
Išlo o menej podstatnú sféru, v ktorej síce korupcia predstavovala negatívum,
v obchodnoprávnom vyjadrení o okolnosti odporujúce minimálne dobrým mravom,
ale adekvátny postoj v rovine trestného práva v tej dobe absentoval, lebo pojem obstarávanie
veci všeobecného záujmu nebol menený legislatívne či judikatúrou zásadného významu.
Tento záver sa opiera tiež o to, že v rovine trestnoprávnej korupcia v ekonomickom
sektore bola postihnutá osobitne až neskôr, a to novelou trestného kódexu vykonanom zák. č.
183/1999 Z. z. (účinnom od 1. septembra 1999), ktorou došlo k závažnejšej zmene úpravy
skutkovej podstaty príslušného deliktu.
Krajský súd sa s naznačenou otázkou bližšie nezaoberal, lebo jeho záver (vyplývajúci
z odôvodnenia písomného vyhotovenia jeho rozsudku), že podpisovanie zmlúv medzi štátnym
podnikom a živnostníkom je možné zaradiť medzi obstarávanie veci všeobecného záujmu,
nepokrýva celý rozsah problematiky.
Krajský súd teda nevzal do úvahy, že v dobe činu postihnutie obvineného podľa vtedy
účinnej trestnoprávnej úpravy nebolo reálne; úvahy o správnosti použitia neskoršej úpravy
z hľadiska trestu (v zmysle § 16 ods. 1 Tr. zák.) nemajú potom zásadný význam. Posúdením
konania obvineného podľa neskôr účinného zákona (z hľadiska doby spáchania činu)
pre neho nepredstavuje priaznivejší stav, ale opačne – porušenie zákona v ustanovení
upravujúcom skutkovú podstatu daného trestného činu v jej základe.
Najvyšší súd rezultujúc v tejto základnej problematike potom len poznamenáva, že nie
sú podstatné ďalšie námietky uvedené obvineným v dovolaní, najmä pokiaľ ide o aplikáciu
ustanovenia § 89 ods. 20 Tr. zák.; len na margo je potrebné konštatovať, že v dovolaní
uvedený názor v tomto smere nie je právne akceptovateľný.
Najvyšší súd na tomto základe považuje dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Trestného poriadku za preukázaný, lebo napadnutý rozsudok krajského súdu je založený
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, pričom však správnosť a úplnosť tohto
zistenia dovolací súd neskúmal.
Najvyšší súd potom podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku vyslovil už
spomínané porušenie zákona, a to nielen rozsudkom krajského súdu, ale aj v konaní, ktoré
tomuto predchádzalo (vzhľadom na rezultát okresného súdu); zrušil tiež napadnutý rozsudok
a jemu predchádzajúci rozsudok súdu okresného ako aj nadväzujúce rozhodnutia. Podľa
§ 388 ods. 1 Trestného poriadku bolo Najvyšším súdom následne Okresnému súdu v Prešove
prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 7. mája 2008
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová