Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obo/52/2007

Najvyšší súd1 Obo 52/2007 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Margity Fridovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a Mgr. Ľubomíry

Kúdelovej v právnej veci žalobcu: S., C., X. (pôvodne S. – D., D.), proti žalovanému:

1/ S., D., X., IČO: X., 2/ M., P., X., správca konkurznej podstaty úpadcu: S., zast.

M., advokátkou, P., X., o určenie pravosti a výšky pohľadávky, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -72 zo dňa 7. februára 2007, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-72 zo dňa 7. februára 2007 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania v sume 3398 Sk.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd určil, že pohľadávka žalobcu prihlásená

v konkurznom konaní úpadcu S., vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

, je aj vo výške 76 770,74 Sk oprávnená a zistená

a pre účely rozvrhu je zaradená medzi pohľadávky I. triedy. Vo zvyšku žalobu zamieta.

Žalobu voči žalovanému v 1. rade v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol

tak, že vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel

k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je oprávnený iba sčasti. Zistil, že

predmetom sporu je určovací návrh o určenie pravosti a výšky pohľadávky podľa § 23

ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len ZKV). Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.1.2002

sp. zn. bol na majetok dlžníka S. vyhlásený konkurz. V konkurznom konaní

podaním došlým súdu dňa 20.3.2002 prihlásil pôvodný žalobca ako konkurzný veriteľ

svoju pohľadávku v celkovej výške 421 162 Sk. Na prieskumnom pojednávaní konanom

dňa 11.4.2002 správca konkurznej podstaty úpadcu pohľadávku žalobcu vo výške 266 342

Sk uznal a do zoznamu prihlášok pre účely rozvrhu ju zaradil ako pohľadávku I. triedy.

Vo zvyšku v sume 154 820 Sk pohľadávku žalobcu poprel z dôvodu, že pri výpočte

úrokov nie je uvedený dátum splatnosti a ich suma je nesprávne vypočítaná. Žiaden

z veriteľov pohľadávku nepoprel.

Z predložených listinných dôkazov – platobných výmerov mal súd za nesporné, že

platobný výmer č. /HLA 3 zo dňa 22.8.2001 bol splatný 24.9.2001,

platobný výmer č. /HLA 3 zo dňa 22.8.2001 bol splatný 24.9.2001,

platobný výmer č. /HLA 3 zo dňa 22.8.2001 bol splatný 24.9.2001,

platobný výmer č. zo dňa 10.7.2001 bol splatný 15.8.2001

a platobný výmer č. /Pet zo dňa 9.10.2001 bol splatný 12.11.2001.

Keďže žalovaný v 2. rade nespochybnil, že daňové pohľadávky, vyrubené týmito

platobnými výmermi, neboli v lehote splatnosti, ani do vyhlásenia konkurzu uhradené,

mal súd toto tvrdenie žalobcu za nesporné. Taktiež mal súd za preukázané, že penále –

sankcie daňových pohľadávok, neboli do vyhlásenia konkurzu vyrubené. Sporným medzi

stranami ostalo, v akej výške má žalobca nárok prihlásiť si v konkurznom konaní sankcie

daňových pohľadávok.

Podľa , na účely konkurzného konania

a vyrovnacieho konania sa za daňové pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu

alebo pred povolením vyrovnania považujú pri sankciách daňové pohľadávky, ktoré

správca dane podľa osobitných zákonov vyrubil do vyhlásenia konkurzu alebo

do povolenia vyrovnania, ak sankcia nebola do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia

vyrovnania vyrubená, a ak osobitný zákon 1b/ ustanovuje jej najvyššiu prípustnú výšku,

považuje sa za daňovú pohľadávku najviac polovica jej najvyššej prípustnej výšky.

Poukázal v ďalšom na ust. § 23 ods. 2 ZKV. Súd konštatoval, že sa v celom

rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného správcu konkurznej podstaty a mal

za to, že vzhľadom na skutočnosť, že daňová pohľadávka predstavujúca sankciu nebola

do dňa vyhlásenia konkurzu správcom dane vyrubená, považuje sa za daňovú pohľadávku

na účely konkurzného konania najviac polovica jej najvyššej prípustnej výšky, t. j. ½

z 0,5 %.

Žalobcovi síce vznikol v zmysle ust. (v znení

platnom v čase omeškania daňovníka – teraz úpadcu) nárok na penále za každý deň

omeškania vo výške 0,5 % z nedoplatku dane, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni

splatnosti jednotlivých platobných výmerov do dňa vyhlásenia konkurzu, spolu vo výške

153 541,48 Sk, avšak s prihliadnutím k ust. sa

za daňovú pohľadávku na účely konkurzného konania môže považovať najviac polovica

jej najvyššej prípustnej výšky, t. j. ½ zo sumy 153 541,48 Sk. Podľa názoru súdu si

žalobca mohol prihlásiť do konkurzu len penále vo výške 76 770,74 Sk a vzhľadom

na uvedené skutočnosti, súd žalobe vyhovel iba sčasti a určil pravosť pohľadávky len

vo výške 76 770,74 Sk a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodol tiež

(nad rámec návrhu) o zaradení tejto časti žalobcovej pohľadávky do prvej triedy

z dôvodu, aby bolo jasne definované pre konečnú správu a rozvrhové uznesenie, ako má

byť pohľadávka žalobcu uspokojená. O zaradení pohľadávky do I. triedy rozhodol súd

v súlade s ust. § 32 ods. 2 písm. a/ ZKV. Voči žalovanému v 1. rade žalobu zamietol

z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Pohľadávku žalobcu poprel iba

správca konkurznej podstaty úpadcu, úpadca ani žiadny iný veriteľ ju nepopreli.

O trovách konania rozhodol podľa .

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie v rozsahu, v ktorom súd určil, že

pohľadávka žalobcu prihlásená v konkurznom konaní úpadcu S., vedenom na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. je vo výške 76 770,74 Sk oprávnená a zistená

a pre účely rozvrhu zaradená medzi pohľadávku I. triedy, a taktiež v časti, v ktorej vo

zvyšku žalobu zamietol. Podľa jeho názoru, rozhodnutie súdu prvého stupňa v týchto

napadnutých častiach výroku vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Poukázal na znenie

ust. o správe daní a poplatkov. Má za to, že

preto, aby sa nevyrubené sankcie uplatňovali v konkurznom konaní len v polovičnej

výške, musí byť splnená zákonná podmienka, a tou je, že

osobitný zákon musí ustanovovať najvyššiu prípustnú výšku, z ktorej sa potom za daňovú

pohľadávku pre účely konkurzného konania bude považovať len jej polovica. Keďže

pri pohľadávke žalobcu osobitný zákon nestanovuje najvyššiu prípustnú výšku

pre uplatnenie sankcie, má za to, že pohľadávka bola prihlásená v správnej výške, t. j.

vo výške určenej daňovými predpismi. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie

prvého stupňa a určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurznom konaní úpadcu S.,

vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

, je oprávnená a zistená vo výške 154 820 Sk so zaradením do I. triedy.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že žalobca si

nesprávne vykladá ust. o správe daní

a poplatkov v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že základným predpokladom

pri uznaní celej výšky sankcie v prípade daňových pohľadávok je skutočnosť, či sankcia

bola príslušným orgánom do vyhlásenia konkurzu vyrubená. V prípade, ak sankcia

do vyhlásenia konkurzu nebola vyrubená, je možné uplatniť len jej polovicu. Časť

ustanovenia za bodkočiarkou, v ktorej zákon

špecifikuje prípadnú situáciu, kedy osobitný právny predpis môže ustanovovať pri uložení

sankcie rôzne výšky, v takom prípade sa pri prihlasovaní nevyrubenej sankcie ako

daňovej pohľadávky v rámci konkurzného konania má vychádzať z jej najvyššej

prípustnej výšky. Pre prvostupňový súd bolo postačujúce zistenie, že sankcia nebola

do vyhlásenia konkurzu vyrubená, z toho dôvodu žalovaný v 2. rade v rámci

prieskumného konania mohol uznať len ½ zo vzniknutej výšky sankcií.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), prejednal

odvolanie žalobcu podľa a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

časti z dôvodov jeho správnosti podľa potvrdil.

Obsah spisu, ako aj dokazovanie vykonané krajským súdom považoval odvolací

súd za dostatočné, a preto nebolo potrebné doplniť dokazovanie. Vychádzal zo zistenia, že

predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na určenie pravosti a výšky pohľadávky,

ktorú si v konkurznom konaní voči úpadcovi S. prihlásil

vo výške 421 161 Sk. Na prieskumnom pojednávaní konanom dňa 11.4.2002 bola jeho

pohľadávka správcom konkurznej podstaty úpadcu uznaná vo výške 266 342 Sk

so zaradením do I. triedy a vo výške 154 820 Sk popretá s odôvodnením, že pri výpočte

úrokov nie je uvedený dátum splatnosti a ich suma je nesprávne vypočítaná. Popretá

pohľadávka vo výške 154 820 Sk predstavuje penále, ktoré vzniklo na dani z prevodu

a prechodu nehnuteľností z neuhradenej dane ku dňu vyhlásenia konkurzu, t. j. ku dňu

31.1.2002, ktorá bola prihlásená v zmysle

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov. Súd prvého stupňa ustálil, že žalobcovi síce vznikol v zmysle ust.

(v znení platnom v čase omeškania daňovníka – teraz

úpadcu) nárok na penále za každý deň omeškania vo výške 0,5 % z nedoplatku dane, t. j.

odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých platobných výmerov do dňa

vyhlásenia konkurzu, spolu vo výške 153 541,48 Sk, avšak s prihliadnutím k ust. § 95

ods. 3 písm. b/ sa za daňovú pohľadávku na účely konkurzného

konania môže považovať najviac polovica jej najvyššej prípustnej výšky, t. j. ½ zo sumy

153 541,48 Sk.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že daňové pohľadávky vyrubené platobnými

výmermi, špecifikovanými v návrhu, neboli v lehote splatnosti, ani do vyhlásenia

konkurzu uhradené a tiež, že penále – sankcie daňových pohľadávok neboli do vyhlásenia

konkurzu vyrubené. Podstatou sporu je vyriešenie otázky, v akej výške má žalobca nárok

prihlásiť v konkurznom konaní sankcie daňových pohľadávok.

Podľa o správe daní a poplatkov,

na účely konkurzného konania a vyrovnacieho konania sa daňové pohľadávky vzniknuté

pred vyhlásením konkurzu alebo pred povolením vyrovnania považujú pri sankciách

daňové pohľadávky, ktoré správca dane podľa osobitných zákonov vyrubil do vyhlásenia

konkurzu alebo do povolenia vyrovnania, ak sankcia nebola do vyhlásenia konkurzu alebo

do povolenia vyrovnania vyrubená, a ak osobitný zákon 1b/ ustanovuje jej najvyššiu

prípustnú výšku, považuje sa za daňovú pohľadávku najviac polovica jej najvyššej

prípustnej výšky.

Podľa o dani z dedičstva, dani z darovania

a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností (v znení platnom v čase penalizácie), ak nebola

vyrubená a predpísaná daň zaplatená včas a v správnej výške, je daňovník povinný

zaplatiť za každý deň omeškania penále vo výške 0,5 % z nedoplatku dane.

V danom prípade je nesporné, že daňová pohľadávka predstavujúca sankciu nebola

do dňa vyhlásenia konkurzu správcom dane vyrubená. v ust.

ods. 2 stanovuje za každý deň omeškania penále vo výške 0,5 % z nedoplatku dane, ktoré

je najvyššou prípustnou výškou sankcie, ale aj najnižšou, stanovenej zákonom. Výška,

keď je zákonom stanovená, nemôže sa meniť, nemá možnosť žiadnej variability. Uvedený

osobitný predpis nemá také ustanovenie, ktoré by podporilo argumenty žalobcu.

Zákonodarca mal zrejme na mysli krátenie daňovej pohľadávky v prípade, že penále

do vyhlásenia konkurzu neboli vyrubené, čo bol aj tento prípad.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom

prvostupňového súdu a rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa a .

Úspešnému žalovanému priznal trovy odvolacieho konania v sume 3398 Sk za 2 úkony

poskytnutej právnej služby po 1508 Sk (prevzatie a príprava a účasť na pojednávaní dňa

13.5.2008), 2 x režijný paušál po 191 Sk (v zmysle vyhl. č. , ,

§ 16 ods. 3).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 13. mája 2008

JUDr. Margita F r i d o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: