Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c4e/375894.b7dfb1.pdf
PDF · 126.58 KB
No categories available
1Obo/52/2007
Najvyšší súd1 Obo 52/2007 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Margity Fridovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a Mgr. Ľubomíry
Kúdelovej v právnej veci žalobcu: S., C., X. (pôvodne S. – D., D.), proti žalovanému:
1/ S., D., X., IČO: X., 2/ M., P., X., správca konkurznej podstaty úpadcu: S., zast.
M., advokátkou, P., X., o určenie pravosti a výšky pohľadávky, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 47 Cbi 47/02-72 zo dňa 7. februára 2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
47 Cbi 47/02-72 zo dňa 7. februára 2007 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu trovy
odvolacieho konania v sume 3398 Sk.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd určil, že pohľadávka žalobcu prihlásená
v konkurznom konaní úpadcu S., vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
8 K 221/01, je aj vo výške 76 770,74 Sk oprávnená a zistená
a pre účely rozvrhu je zaradená medzi pohľadávky I. triedy. Vo zvyšku žalobu zamieta.
Žalobu voči žalovanému v 1. rade v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je oprávnený iba sčasti. Zistil, že
predmetom sporu je určovací návrh o určenie pravosti a výšky pohľadávky podľa § 23
ods. 2 Zákona č. 328/1991 Zb. zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len ZKV). Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.1.2002
sp. zn. 8 K 221/01 bol na majetok dlžníka S. vyhlásený konkurz. V konkurznom konaní
podaním došlým súdu dňa 20.3.2002 prihlásil pôvodný žalobca ako konkurzný veriteľ
svoju pohľadávku v celkovej výške 421 162 Sk. Na prieskumnom pojednávaní konanom
dňa 11.4.2002 správca konkurznej podstaty úpadcu pohľadávku žalobcu vo výške 266 342
Sk uznal a do zoznamu prihlášok pre účely rozvrhu ju zaradil ako pohľadávku I. triedy.
Vo zvyšku v sume 154 820 Sk pohľadávku žalobcu poprel z dôvodu, že pri výpočte
úrokov nie je uvedený dátum splatnosti a ich suma je nesprávne vypočítaná. Žiaden
z veriteľov pohľadávku nepoprel.
Z predložených listinných dôkazov – platobných výmerov mal súd za nesporné, že
platobný výmer č. 637/2100/36071/01/HLA 3 zo dňa 22.8.2001 bol splatný 24.9.2001,
platobný výmer č. 637/2100/36072/01/HLA 3 zo dňa 22.8.2001 bol splatný 24.9.2001,
platobný výmer č. 637/2100/36075/01/HLA 3 zo dňa 22.8.2001 bol splatný 24.9.2001,
platobný výmer č. 637/2100/31281/01/Pet zo dňa 10.7.2001 bol splatný 15.8.2001
a platobný výmer č. 637/2100/41245/01/Pet zo dňa 9.10.2001 bol splatný 12.11.2001.
Keďže žalovaný v 2. rade nespochybnil, že daňové pohľadávky, vyrubené týmito
platobnými výmermi, neboli v lehote splatnosti, ani do vyhlásenia konkurzu uhradené,
mal súd toto tvrdenie žalobcu za nesporné. Taktiež mal súd za preukázané, že penále –
sankcie daňových pohľadávok, neboli do vyhlásenia konkurzu vyrubené. Sporným medzi
stranami ostalo, v akej výške má žalobca nárok prihlásiť si v konkurznom konaní sankcie
daňových pohľadávok.
Podľa § 95 ods. 3 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb., na účely konkurzného konania
a vyrovnacieho konania sa za daňové pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu
alebo pred povolením vyrovnania považujú pri sankciách daňové pohľadávky, ktoré
správca dane podľa osobitných zákonov vyrubil do vyhlásenia konkurzu alebo
do povolenia vyrovnania, ak sankcia nebola do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia
vyrovnania vyrubená, a ak osobitný zákon 1b/ ustanovuje jej najvyššiu prípustnú výšku,
považuje sa za daňovú pohľadávku najviac polovica jej najvyššej prípustnej výšky.
Poukázal v ďalšom na ust. § 23 ods. 2 ZKV. Súd konštatoval, že sa v celom
rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného správcu konkurznej podstaty a mal
za to, že vzhľadom na skutočnosť, že daňová pohľadávka predstavujúca sankciu nebola
do dňa vyhlásenia konkurzu správcom dane vyrubená, považuje sa za daňovú pohľadávku
na účely konkurzného konania najviac polovica jej najvyššej prípustnej výšky, t. j. ½
z 0,5 %.
Žalobcovi síce vznikol v zmysle ust. § 23 ods. 2 zákona č. 318/1992 Zb. (v znení
platnom v čase omeškania daňovníka – teraz úpadcu) nárok na penále za každý deň
omeškania vo výške 0,5 % z nedoplatku dane, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni
splatnosti jednotlivých platobných výmerov do dňa vyhlásenia konkurzu, spolu vo výške
153 541,48 Sk, avšak s prihliadnutím k ust. § 95 ods. 3 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. sa
za daňovú pohľadávku na účely konkurzného konania môže považovať najviac polovica
jej najvyššej prípustnej výšky, t. j. ½ zo sumy 153 541,48 Sk. Podľa názoru súdu si
žalobca mohol prihlásiť do konkurzu len penále vo výške 76 770,74 Sk a vzhľadom
na uvedené skutočnosti, súd žalobe vyhovel iba sčasti a určil pravosť pohľadávky len
vo výške 76 770,74 Sk a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodol tiež
(nad rámec návrhu) o zaradení tejto časti žalobcovej pohľadávky do prvej triedy
z dôvodu, aby bolo jasne definované pre konečnú správu a rozvrhové uznesenie, ako má
byť pohľadávka žalobcu uspokojená. O zaradení pohľadávky do I. triedy rozhodol súd
v súlade s ust. § 32 ods. 2 písm. a/ ZKV. Voči žalovanému v 1. rade žalobu zamietol
z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Pohľadávku žalobcu poprel iba
správca konkurznej podstaty úpadcu, úpadca ani žiadny iný veriteľ ju nepopreli.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie v rozsahu, v ktorom súd určil, že
pohľadávka žalobcu prihlásená v konkurznom konaní úpadcu S., vedenom na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 8 K 221/01 je vo výške 76 770,74 Sk oprávnená a zistená
a pre účely rozvrhu zaradená medzi pohľadávku I. triedy, a taktiež v časti, v ktorej vo
zvyšku žalobu zamietol. Podľa jeho názoru, rozhodnutie súdu prvého stupňa v týchto
napadnutých častiach výroku vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Poukázal na znenie
ust. § 95 ods. 3 písm. b/ Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Má za to, že
preto, aby sa nevyrubené sankcie uplatňovali v konkurznom konaní len v polovičnej
výške, musí byť splnená zákonná podmienka, a tou je, že
osobitný zákon musí ustanovovať najvyššiu prípustnú výšku, z ktorej sa potom za daňovú
pohľadávku pre účely konkurzného konania bude považovať len jej polovica. Keďže
pri pohľadávke žalobcu osobitný zákon nestanovuje najvyššiu prípustnú výšku
pre uplatnenie sankcie, má za to, že pohľadávka bola prihlásená v správnej výške, t. j.
vo výške určenej daňovými predpismi. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie
prvého stupňa a určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurznom konaní úpadcu S.,
vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
8 K 221/01, je oprávnená a zistená vo výške 154 820 Sk so zaradením do I. triedy.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že žalobca si
nesprávne vykladá ust. § 95 ods. 3 písm. b/ Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že základným predpokladom
pri uznaní celej výšky sankcie v prípade daňových pohľadávok je skutočnosť, či sankcia
bola príslušným orgánom do vyhlásenia konkurzu vyrubená. V prípade, ak sankcia
do vyhlásenia konkurzu nebola vyrubená, je možné uplatniť len jej polovicu. Časť
ustanovenia § 95 ods. 3 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. za bodkočiarkou, v ktorej zákon
špecifikuje prípadnú situáciu, kedy osobitný právny predpis môže ustanovovať pri uložení
sankcie rôzne výšky, v takom prípade sa pri prihlasovaní nevyrubenej sankcie ako
daňovej pohľadávky v rámci konkurzného konania má vychádzať z jej najvyššej
prípustnej výšky. Pre prvostupňový súd bolo postačujúce zistenie, že sankcia nebola
do vyhlásenia konkurzu vyrubená, z toho dôvodu žalovaný v 2. rade v rámci
prieskumného konania mohol uznať len ½ zo vzniknutej výšky sankcií.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), prejednal
odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 OSP a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti z dôvodov jeho správnosti podľa § 219 OSP potvrdil.
Obsah spisu, ako aj dokazovanie vykonané krajským súdom považoval odvolací
súd za dostatočné, a preto nebolo potrebné doplniť dokazovanie. Vychádzal zo zistenia, že
predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na určenie pravosti a výšky pohľadávky,
ktorú si v konkurznom konaní voči úpadcovi S. prihlásil
vo výške 421 161 Sk. Na prieskumnom pojednávaní konanom dňa 11.4.2002 bola jeho
pohľadávka správcom konkurznej podstaty úpadcu uznaná vo výške 266 342 Sk
so zaradením do I. triedy a vo výške 154 820 Sk popretá s odôvodnením, že pri výpočte
úrokov nie je uvedený dátum splatnosti a ich suma je nesprávne vypočítaná. Popretá
pohľadávka vo výške 154 820 Sk predstavuje penále, ktoré vzniklo na dani z prevodu
a prechodu nehnuteľností z neuhradenej dane ku dňu vyhlásenia konkurzu, t. j. ku dňu
31.1.2002, ktorá bola prihlásená v zmysle § 95 ods. 3 písm. b/ Zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov. Súd prvého stupňa ustálil, že žalobcovi síce vznikol v zmysle ust.
§ 23 ods. 2 zákona č. 318/1992 Zb. (v znení platnom v čase omeškania daňovníka – teraz
úpadcu) nárok na penále za každý deň omeškania vo výške 0,5 % z nedoplatku dane, t. j.
odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých platobných výmerov do dňa
vyhlásenia konkurzu, spolu vo výške 153 541,48 Sk, avšak s prihliadnutím k ust. § 95
ods. 3 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. sa za daňovú pohľadávku na účely konkurzného
konania môže považovať najviac polovica jej najvyššej prípustnej výšky, t. j. ½ zo sumy
153 541,48 Sk.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že daňové pohľadávky vyrubené platobnými
výmermi, špecifikovanými v návrhu, neboli v lehote splatnosti, ani do vyhlásenia
konkurzu uhradené a tiež, že penále – sankcie daňových pohľadávok neboli do vyhlásenia
konkurzu vyrubené. Podstatou sporu je vyriešenie otázky, v akej výške má žalobca nárok
prihlásiť v konkurznom konaní sankcie daňových pohľadávok.
Podľa § 95 ods. 3 písm. b/ Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov,
na účely konkurzného konania a vyrovnacieho konania sa daňové pohľadávky vzniknuté
pred vyhlásením konkurzu alebo pred povolením vyrovnania považujú pri sankciách
daňové pohľadávky, ktoré správca dane podľa osobitných zákonov vyrubil do vyhlásenia
konkurzu alebo do povolenia vyrovnania, ak sankcia nebola do vyhlásenia konkurzu alebo
do povolenia vyrovnania vyrubená, a ak osobitný zákon 1b/ ustanovuje jej najvyššiu
prípustnú výšku, považuje sa za daňovú pohľadávku najviac polovica jej najvyššej
prípustnej výšky.
Podľa § 23 ods. 2 Zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania
a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností (v znení platnom v čase penalizácie), ak nebola
vyrubená a predpísaná daň zaplatená včas a v správnej výške, je daňovník povinný
zaplatiť za každý deň omeškania penále vo výške 0,5 % z nedoplatku dane.
V danom prípade je nesporné, že daňová pohľadávka predstavujúca sankciu nebola
do dňa vyhlásenia konkurzu správcom dane vyrubená. Zákon č. 318/1992 Zb. v ust. § 23
ods. 2 stanovuje za každý deň omeškania penále vo výške 0,5 % z nedoplatku dane, ktoré
je najvyššou prípustnou výškou sankcie, ale aj najnižšou, stanovenej zákonom. Výška,
keď je zákonom stanovená, nemôže sa meniť, nemá možnosť žiadnej variability. Uvedený
osobitný predpis nemá také ustanovenie, ktoré by podporilo argumenty žalobcu.
Zákonodarca mal zrejme na mysli krátenie daňovej pohľadávky v prípade, že penále
do vyhlásenia konkurzu neboli vyrubené, čo bol aj tento prípad.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom
prvostupňového súdu a rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 OSP.
Úspešnému žalovanému priznal trovy odvolacieho konania v sume 3398 Sk za 2 úkony
poskytnutej právnej služby po 1508 Sk (prevzatie a príprava a účasť na pojednávaní dňa
13.5.2008), 2 x režijný paušál po 191 Sk (v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z., § 11 ods. 1,
§ 16 ods. 3).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 13. mája 2008
JUDr. Margita F r i d o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: