Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/2/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD.,

a JUDr. Marianny Reiffovej, v právnej veci žalobcu Ústav na výkon trestu odňatia

slobody v Banskej Bystrici, Sládkovičova ul. č. 80 proti žalovanému Ústrediu

práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Špitálska ul. č. 8, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia podľa zákona o zamestnanosti, o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. októbra 2007, č. k.

- 24, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 17. októbra 2007 č. k. -24 z m e ň u j e a rozhodnutie

žalovaného zo 4. júla 2007, č. k. X, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 17. októbra 2007, č. k.

- 24, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia

rozhodnutia žalovaného zo 4. júla 2007 č. k. X o povinnosti žalobcu zaplatiť

odvod vo výške 159 600 Sk, za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu

občanov so zdravotným postihnutím podľa , , o

27

službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách

zamestnanosti“) za rok 2006. Krajský súd dospel k záveru, že je rozhodnutie

žalovaného zodpovedá zákonu, lebo žalobcu treba podľa § 3 zákona o službách

zamestnanosti považovať za zamestnávateľa, a to bez ohľadu na skutočnosť, či

zamestnáva zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje zákon o štátnej službe, alebo

občianskych zamestnancov.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca

a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil mu vec na

nové konanie. Poukázal na to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil,

nakoľko policajti nie sú jeho zamestnancami v pracovnom alebo obdobnom

pracovnom vzťahu, a preto nemá povinnosť vo vzťahu k počtu policajtov

zamestnávať príslušný počet občanov s ťažkým zdravotným postihnutím podľa

§ 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti a ani vec riešiť

náhradným plnením. Túto povinnosť má len ako zamestnávateľ,

tzv. „zamestnancov zboru“, t. j. civilných zamestnancov, o počte ktorých podal

samostatný ročný výkaz. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne, sp. zn. z 25. októbra 2006, ktorý v podobnej veci

rozhodol tak, že práve s poukazom na to, že príslušníka zboru nemožno

považovať za zamestnanca na účely zákona o službách v zamestnanosti,

rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zrušil.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 11. decembra 2007 žiadal

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /podľa § 10, § 246c

a / preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je

potrebné vyhovieť.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľom na účely

tohto zákona je právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej

jednotky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území

37

Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom

pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona o zamestnanosti zamestnancom na účely tohto

zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu

alebo doktorand v dennej forme doktorandského štúdia.

Za zamestnanca na účely tohto zákona sa nepovažuje občan, ktorý vykonáva

činnosti pre právnickú osobu, ktorá plní voči občanovi povinnosti zamestnávateľa, ak

z povahy vykonávanej činnosti vyplýva, že nemôže byť obsadzovaná

prostredníctvom sprostredkovania zamestnania podľa tohto zákona.

Podľa § 63 ods. 1 písm. d) citovaného zákona zamestnávateľ je povinný

zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a);

ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov

o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1

písm. a) v počte, ktorý predstavuje 3,2% z celkového počtu jeho zamestnancov.

Podľa a o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov

Národného bezpečnostného úradu, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a príslušníkov Železničnej polície v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov“), policajtom (za policajtov sú v zmysle

§ 1 ods. 2 tohto zákona považovaní okrem iných aj príslušníci Zboru väzenskej

a justičnej stráže Slovenskej republiky) môže byť štátny občan Slovenskej republiky

starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada, a je bezúhonný, spoľahlivý,

spĺňa stupeň vzdelania určený na výkon funkcie, do ktorej má byť ustanovený alebo

vymenovaný, je zdravotne, telesne a duševne spôsobilý na výkon služby.

Zdravotná spôsobilosť v prijímacom konaní sa preukazuje lekárskym

posudkom na základe vyšetrenia občana lekárom so špecializáciou v špecializačnom

odbore všeobecné lekárstvo v pôsobnosti ministerstva. Zdravotnú spôsobilosť

posudzuje služobný posudkový lekár podľa § 222.

47

Z uvedených ustanovení zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že

zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov má určité povinnosti

v súvislosti so zamestnaním zdravotne postihnutých občanov, pričom v § 3 a § 4

definuje pojem „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby tohto zákona. Túto

otázku žalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil nesprávne, keď považoval všetky

fyzické osoby v služobnom aj pracovnom pomere u žalovaného automaticky za

„zamestnancov“ podľa § 4 ods. 2, pričom je zrejmé, že služba v policajnom zbore

nepatrí medzi činnosti, ktoré môžu byť obsadzované prostredníctvom

sprostredkovania zamestnania podľa tohto zákona, nakoľko policajtom, podľa

zákona o štátnej službe príslušníkov, môže byť štátny občan Slovenskej republiky

starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada, a okrem iných predpokladov je

aj zdravotne, telesne a duševne spôsobilý na výkon služby.

Odvolací súd nepovažuje za správny právny názor krajského súdu, vyslovený

v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého žalobcu treba považovať za

zamestnávateľa bez ohľadu na to, či zamestnáva zamestnancov, na ktorých sa

vzťahuje zákon o štátnej službe, alebo občianskych zamestnancov. V danom

prípade policajta nemožno považovať za zamestnanca pre účely zákona o službách

zamestnanosti, pretože z povahy ním vykonávanej činnosti vyplýva, že funkcia

policajta nemôže byť obsadzovaná prostredníctvom sprostredkovania zamestnania

podľa tohto zákona a tiež že žalobca vo vzťahu k policajtom nie je

zamestnávateľom podľa § 3 zákona o službách zamestnanosti, pretože policajti

nie sú jeho zamestnanci v pracovnom alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ale sú

to zamestnanci štátu a žalovaný len plní úlohy zamestnávateľa a preto nemá

povinnosť vo vzťahu k počtu policajtov zamestnávať príslušný počet občanov so

zdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách

zamestnanosti a ani riešiť vec náhradným plnením podľa § 64. Túto povinnosť má

žalobca len ako zamestnávateľ tzv. občianskych zamestnancov, o počte ktorých

podal samostatný ročný výkaz.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím krajského

súdu a uznal námietky žalobcu za dôvodné, nakoľko dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie a postup žalovaného nezodpovedajú zákonu.

57

Z dôvodu, že súd prvého stupňa jeho žalobu zamietol, hoci pre takýto postup

nebol právny dôvod, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

O trovách konania rozhodol súd podľa , avšak úspešnému

žalobcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tento ich náhradu nežiadal, ani si trovy

konania neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 24. apríla 2008

JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová