Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
68c/378772.c579f3.pdf
PDF · 93.48 KB
No categories available
4Tdo/29/2007
N a j v y š š í s ú d
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila
Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Ing. Antona Jakubíka
na neverejnom zasadnutí konanom 15. mája 2008 v Bratislave v trestnej veci
obvineného G. R., pre trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého
posudku podľa § 175 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (zákon č. 140/1961 Zb.
v znení neskorších predpisov účinných do 31. decembra 2005), o dovolaní
obvineného G. R., podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. L. J., proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline z 25. októbra 2006, č. k. 2 To 171/2006-241, rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie obvineného G. R.
o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 16. mája 2006, sp. zn.
2 T 27/2003, bol obvinený G. R. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175
ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 28. mája 2001 na Okresnom úrade justičnej polície Policajného zboru
v Liptovskom Mikuláši ako svedok v trestnej veci obvineného Ing. J. R., narodeného
X., číslo konania O. po zákonnom poučení svedka okrem iného i o právnych
následkoch krivej výpovede pred vyšetrovateľom uviedol: „...sa K. s týmito dvomi
mužmi hádal... ...slovný konflikt prerástol do fyzického napadnutia, a to medzi K. a
jedným z tých dvoch mužov. Už neviem, kto ten fyzický konflikt začal, kto koho udrel,
bola to podľa mňa bežná bitka, ale viem, že zrazu sa p. K. ocitol na zemi,...“ a dňa 5.
novembra 2001 na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši na hlavnom pojednávaní
číslo konania 3 T 77/01 vo veci obžalovaného Ing. J. R., narodeného X., po
zákonnom poučení ako svedok vypovedal: „...Bol som svedkom konfliktu medzi
pánom K. a dvomi mužmi, ktorých neviem popísať, trvám na tom, čo som vypovedal
pred vyšetrovateľom... Videl som, ako pán K. vybehol, vyzeralo to, ako by ich chcel
napadnúť... ...jeden z tých mužov udrel pána K., on potom spadol...“, hoci to nebola
pravda.
Za to mu bol podľa § 175 ods. 1 Tr. zák. uložený peňažný trest vo výmere
10 000 (desaťtisíc) Sk, pričom pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť
úmyselne zmarený mu bol podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. uložený náhradný trest odňatia
slobody vo výmere 1 (jeden) týždeň.
Uznesením Krajského súdu v Žiline z 25. októbra 2006, č. k.
2 To 171/2006-241, bolo odvolanie obvineného proti citovanému rozsudku podľa
§ 256 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) zamietnuté.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal obvinený G. R. písomným
podaním z 19. marca 2007 (doručeným súdu prvého stupňa 20. marca 2007)
prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. L. J. (v zmysle doloženého
plnomocenstva) dovolanie.
Dovolateľ sa ním domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci
odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie. V dovolaní namietal naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por.
Konkrétne namietal, že v pôvodnom konaní nebol náležite zistený skutkový
stav veci v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por. a súdy oboch stupňov nevykonali všetky
dôkazy potrebné k náležitému zisteniu skutkového stavu, resp. aj dôkazy, ktoré boli
vykonané neboli uskutočnené procesne obhájiteľným spôsobom. Takto nesprávne
boli vykonané výsluchy svedkov V. K., M. L., M. L. a D. M., keď títo síce boli pred
súdom vypočutí, ale len ohľadne toho, či v skoršom trestnom konaní vypovedali
pravdivo, zatiaľ čo obvinenému a jeho obhajcovi nebolo umožnené položiť svedkom
akúkoľvek otázku smerujúcu k overeniu pravdivosti ich výpovedí v skoršom trestnom
konaní. Záver o nepravdivosti svedeckých výpovedí obvineného preto nie
je podložený o dôkazy vykonané v posudzovanom trestnom konaní.
Naviac uvedeným spôsobom boli vypočuté osoby, ktoré v skoršom konaní
vypovedali proti (v tomto konaní odsúdenému) J. R., zatiaľ čo návrhy
na vypočutie osôb vypovedajúcich v jeho prospech boli zamietnuté, čím došlo
k porušeniu článku 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa ktorého obvinený má právo dosiahnuť predvolanie
a výsluch aj svedkov vo svoj prospech. V konaní však boli vykonané len dôkazy
svedčiace v neprospech obvineného.
Súd prvého stupňa taktiež nevykonal jemu predložený vecný dôkaz –
videonahrávku z miesta činu, ktorá mala odhaliť nepravdivosť výpovedí svedkov
v skoršom trestnom konaní. Tým podľa neho došlo k zásahu do jeho práva
na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.
Ďalej poukázal na to, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí odvoláva
aj na výpoveď svedka M. zo skoršieho trestného konania. Táto osoba však
v predmetnom konaní v postavení svedka nevypovedala, v dôsledku čoho
sa rozhodnutie opiera o dôkaz, ktorý nebol vykonaný.
Napokon vyjadril názor, že v posudzovanom konaní je potrebné
pre preukázanie nepravdivosti výpovede obvineného zo skoršieho trestného konania
opätovne vykonať tie svedecké výpovede, ktoré majú preukazovať nepravdivosť
výpovede obvineného, pričom nemožno sa uspokojiť len s poukazom
na odsudzujúce rozhodnutia vydané v skoršom konaní, v ktorom mal obvinený
nepravdivo vypovedať. Tento záver vyvodil zo skutočnosti, že právne záväznou
je len výroková časť súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho odôvodnenie rozhodnutia
nemôže byť podkladom pre prijatie záveru o nepravdivosti posudzovaných
svedeckých výpovedí. Žiadny dôkaz zhromaždený v trestnej veci odsúdeného J. R.
staršieho nie je preto možné použiť v trestnej veci obvineného G. R. V tejto súvislosti
poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 1999, sp. zn. 6 To 79/98,
podľa ktorého dôkazy vykonané pred vznesením obvinenia jednému
zo spoluobvinených, nie je možné použiť v trestnom konaní vo vzťahu k tomuto
spoluobvinenému.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
dovolateľ uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za založené na nesprávnom
právnom posúdení veci z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu veci,
ako aj z dôvodu nesprávneho použitia ustanovenia § 175 Tr. zák. na posudzovaný
prípad. Ak by totiž súd vykonal dokazovanie už vyššie uvedeným spôsobom, zistil by,
že výpovede svedkov zo skoršieho trestného konania, ktoré majú obvineného
usvedčovať z nepravdivej výpovede (výpovede svedkov V. K., M. L., M. L. a D. M.)
sú nepravdivé, plné vnútorných rozporov a tendenčné na rozdiel od druhej skupiny
dôkazov potvrdzujúcej tvrdenia obvineného (výpoveď svedkov Ing. J. R. st., Ing. J. R.
ml., G. R., M. M., B. S., Ľ. K. a L. Z.). V ďalšom dovolateľ podrobne analyzoval prvú
skupinu svedeckých výpovedí s poukazom na konkrétne rozpory a nelogickosti
spochybňujúce ich hodnovernosť – takto napr. svedkyňa M. nemohla vidieť
v nočných hodinách pri stretnutí dvoch osvetlených protiidúcich vozidiel
do vnútorných priestorov protiidúceho motorového vozidla, existuje pochybnosť
o zaujatosti tejto svedkyne voči Ing. J. R. st. vzhľadom na ich osobné spory a pod.
V konečnom dôsledku celkovo spochybnil závery skoršieho trestného konania, keď
uviedol, že dokazovaním nebolo dokonca vylúčené ani to, že páchateľom skutku
z 23. novembra 2000 bol sám obvinený, čo vyvoláva otázku či v tomto konaní mal
vôbec vystupovať ako svedok a nemal byť spoluobvineným. Taktiež podľa neho
v tomto konaní nebolo vyvrátené, že sa stal obvineným opisovaný incident medzi
(v tomto konaní) poškodeným K. a dvomi neznámymi mužmi.
V závere poukázal na to, že dve výpovede obvineného, pre nepravdivosť
ktorých je trestne stíhaný, sú obsahovo identické a nie sú medzi nimi rozpory.
Len na základe porovnania ich obsahu nemožno dospieť k záveru
o ich nepravdivosti. Napokon vyslovil názor, že posudzované svedecké výpovede
neopisujú tú istú udalosť, nakoľko neopisujú konflikt medzi (poškodeným) K.
a (obžalovaným) Ing. J. R. st.
Prvostupňový súd v súlade s § 376 Tr. por. doručil dovolanie obvineného
na vyjadrenie Okresnej prokuratúre v Liptovskom Mikuláši. Okresný prokurátor
sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Po tomto postupe predložil okresný súd dovolanie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne konštatuje, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.) a bolo
podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) v zákonom stanovenej
lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372
až § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por.
Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu však dospel k záveru,
že dovolateľom namietané dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/,
písm. g/ a písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade naplnené neboli,
a to z nasledovných dôvodov.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé,
že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.
Vo vzťahu k namietanému dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. je nevyhnutné konštatovať, že obvinený namietal výlučne
nesprávnosť skutkových záverov súdov oboch stupňov a tiež hodnotenie vykonaných
dôkazov z pohľadu ustanovenia § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. Z ustanovenia § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. vyplýva, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný v danom
prípade posudzovať ani úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi
oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní
vykonaných dôkazov. Vo vzťahu k dovolacej námietke o nesprávnosti právnej
kvalifikácie posudzovaného skutku, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje,
že jeho právne posúdenie v rozsudku súdu prvého stupňa je správne. Podstatou
správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní
(ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť)
bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu
upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný
prezumovať. V posudzovanom prípade skutok právoplatne ustálený v tzv. skutkovej
vete výrokovej časti rozsudku okresného súdu obsahuje všetky zákonné znaky
trestného činu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175
ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
Ostatné v dovolaní vytýkané chyby rozhodnutí súdov oboch stupňov
v pôvodnom konaní, ako aj konania, ktoré im predchádzalo, sa týkali dovolacích
dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. Základom dovolacích
námietok v tomto smere bol názor dovolateľa, že v posudzovanom trestnom konaní,
ktorého predmetom je trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého
posudku podľa § 175 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. obvineného G. R., má byť v podstate
vykonané dokazovanie v rozsahu skoršieho trestného konania vedeného Okresným
súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 3 T 77/01, v ktorom bol trestne stíhaný Ing. J.
R. st. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. a v rámci ktorého
mal ako svedok nepravdivo vypovedať obvinený G. R.
Uvedený názor dovolateľa je však nesprávny a okresný súd v pôvodnom
konaní nepochybil, keď ohľadne nepravdivosti výpovede obvineného G. R. vykonal
dokazovanie (okrem iného) aj „len“ čítaním zápisníc o výsluchu svedkov zo skoršieho
konania bez toho, aby tieto osoby ako svedkov opätovne predvolával
aj v posudzovanom trestnom konaní. Predmetom dokazovania totiž v posudzovanom
trestnom konaní nie je preukazovanie okolností skutku otca obvineného Ing. J. R.
z 23. novembra 2000, pre ktorý bol v skoršom konaní odsúdený, ale výlučne konanie
obvineného G. R., ktorý mal v tomto konaní nepravdivo vypovedať.
Tento záver vyplýva už samotnej povahy trestného činu krivej výpovede
a nepravdivého znaleckého posudku, keď spáchanie tohto trestného činu je vždy
spätý s iným skorším konaním, v ktorom osoba obvinená z krivej výpovede
vystupovala v procesnom postavení svedka. Pre zistenie naplnenia znakov skutkovej
podstaty uvedeného trestného činu obvineným je preto nevyhnutné preskúmanie
aj skoršieho trestného konania, avšak len z tohto hľadiska, či v ňom obvinený ako
svedok pred súdom a vyšetrovateľom uviedol nepravdu o okolnosti, ktorá mala
podstatný význam pre rozhodnutie v tomto konaní. Takéto zistenie je možné
len preskúmaním spisového materiálu zo skoršieho konania (v danom prípade spisu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš so sp. zn. 3 T 77/01).
Okresný súd preto správne vykonal dokazovanie oboznámením spisového
materiálu zo skoršieho konania vrátane podstatných svedeckých výpovedí (č. l. 159
spisu) ako listinný dôkaz podľa § 213 ods. 1 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov). Napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktoré sú založené (okrem iných dôkazov) aj na svedeckých
výpovediach zo skoršieho konania, sú preto založené na dôkazoch, ktoré boli súdom
vykonané zákonným spôsobom (čítaním listinných dôkazov).
Pokiaľ ide o skupinu svedkov, ktorý boli v posudzovanom trestnom konaní
vypočutí, avšak len k tomu, či v skoršom konaní boli ako svedkovia riadne poučený
a vypovedali pravdu bez toho, aby sa vyjadrovali k skutkovým okolnostiam
zo skoršieho trestného konania, je potrebné konštatovať, že ich vypočutie
na hlavnom pojednávaní bolo nadbytočné a pre objasnenie veci nepodstatné,
i keď súd prvého stupňa bol povinný vykonať a vykonával tieto dôkazy na základe
pokynu nadriadeného súdu po zrušení skoršieho rozsudku v tejto trestnej veci.
Nevypočutím iných svedkov zo skoršieho konania obdobným spôsobom preto
nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu a námietka dovolateľa, že týmto
boli vykonané len dôkazy svedčiace v neprospech obvineného je preto
neopodstatnená.
Právo na obhajobu obvineného nebolo zo strany súdov v pôvodnom konaní
porušené ani zamietnutím návrhu obvineného na oboznámenie ním predloženej
videonahrávky z miesta činu, nakoľko tento dôkaz mal smerovať výlučne
k objasneniu skutku, ktorý bol predmetom iného už právoplatne skončeného
trestného konania.
Dovolacie námietky spochybňujúce správnosť odsudzujúcich súdnych
rozhodnutí vydaných v skoršom konaní (sp. zn. 3 T 77/01) vyhodnotil dovolací súd
ako nedôvodné, nakoľko ich právoplatným odsudzujúcim výrokom o vine Ing. J. R. st.
boli súdy v posudzovanom trestnom konaní viazané (9 ods. 1 Tr. por.),
čo napokon uvádza v dovolaní aj sám dovolateľ. Tvrdenie dovolateľa, že právne
záväzný pre súd v posudzovanom konaní je len výrok (a nie aj odôvodnenie) týchto
rozhodnutí je síce správne, avšak je potrebné uviesť, že dôkazy zo skoršieho
konania boli vykonané aj v posudzovanom trestnom konaní, a to ako listinné dôkazy,
pričom tieto hodnotili súdy v posudzovanom konaní samostatne. Podkladom
pre rozhodnutie súdov v predmetnom konaní preto nebolo odôvodnenie rozhodnutí
zo skoršieho (iného) konania, ako nesprávne uvádza dovolateľ, ale uvedené listinné
dôkazy.
Rovnako nesprávny je aj názor dovolateľa, podľa ktorého dôkazy zo skoršieho
konania nemožno v predmetnom konaní vôbec použiť. Naopak, práve a len týmito
dôkazmi (ktoré v predmetnom konaní mali povahu listinných dôkazov) možno
preukázať trestnú zodpovednosť obvineného za nepravdivé svedecké výpovede.
Dovolateľom citované rozhodnutie najvyššieho súdu z 19. januára 1999, sp. zn.
6 To 79/98, je v kontexte posudzovaných otázok neaplikovateľné, nakoľko
k prejednávanej veci nemá žiadny vzťah.
Právne bezvýznamnou je napokon aj dovolacia námietka, že obe svedecké
výpovede obvineného zo skoršieho konania boli nerozporné a obsahovo identické.
Nepravdivosť dvoch svedeckých výpovedí obvineného totiž nespočívala v zmene
týchto výpovedí v priebehu konania (napr. v neskoršom popretí pravdivosti skoršej
výpovede), ale v tom, že k útoku na poškodeného K. došlo neznámymi dvoma
osobami s cieľom zbaviť trestnej zodpovednosti za tento útok Ing. J. R. staršieho.
Dvakrát identicky zopakovaná lož – pred vyšetrovateľom a neskôr pred
súdom – nevylučuje spáchanie trestného činu krivej výpovede.
Napokon celkom neopodstatnenou je i polemika dovolateľa s tým, či vôbec
v pôvodnom konaní obvinený vystupoval, resp. mal vystupovať ako svedok.
Zo spisového materiálu zo skoršieho konania (zápisníc o výsluchu svedka) je zrejmé,
že v tomto konaní vypovedal ako svedok a nie v žiadnom inom procesnom
postavení. Otázkou, či mal alebo nemal byť v uvedenej trestnej veci spoluobvineným,
neboli súdy oprávnené sa vôbec zaoberať, čo vyplýva z tzv. obžalovacej zásady,
na ktorej je trestný proces v právnom poriadku Slovenskej republiky založený
(§ 2 ods. 8, § 220 ods. 1 Tr. por. /zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov/).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dospel k záveru,
že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371
ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. a tak podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
uznesením dovolanie obvineného odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 15. mája 2008
JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: