Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/155/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

JUDr. Beaty Miničovej a členiek JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej,

v právnej veci žalobcu J., zast. JUDr. R., proti Ž., IČO X., zast. JUDr. Š., o zaplatenie

Sk 98 810,-, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

4. mája 2007 č. k. -196, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 4. mája 2007 č. k. -196 p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania na účet

jeho právneho zástupcu v sume Sk 4534,-.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 4.5.2007 č. k. -196

rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť Sk 38 018,- na náhradu

trov konania žalovanému. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca súdu nepreukázal hodnovernými

dokladmi, kto zaň podpisoval zmluvy o postúpení pohľadávky, z ktorých si uplatnil

právo na zaplatenie úrokov z omeškania za oneskorenie vyplatenia menovitej

hodnoty a výnosu dlhopisov F., vydaného v súlade s ust.

Zb. Tiež žalobca súdu nepreukázal, že postupca v čase podpisovania zmluvy

o postúpení pohľadávky bol vlastníkom dlhopisu F., z ktorého postúpil príslušenstvo

pozostávajúce z úroku z omeškania a tento úrok podľa jednotlivých zmlúv

o postúpení pohľadávky nebol špecifikovaný k uplatnenému nároku žalobcu. Na

základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd žalobu zamietol.

Proti rozsudku sa odvolal žalobca a žiadal jeho zmenu. Má za to, že

prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dokumenty, nachádzajúce sa v súdnom

spise a riadil sa pri posudzovaní veci nesprávnymi právnymi úvahami. Poukázal

na ust. a uviedol, že dlhopisy vydávané na základe

ustanovenia sa stali splatnými dňa 31.12.2000,

ku ktorému záveru dospel aj dovolací súd. Žalovaný začal vyplácať dlhopisy ich

vlastníkom až od apríla roku 2001. Okamihom vyplatenia menovitej hodnoty

a výnosu z dlhopisu bez ohľadu na skutočnosť, či s omeškaním alebo bez neho,

dlhopis v zmysle ust. § 14 ods. 2 zákona o cenných papieroch zanikol. Táto

skutočnosť však nemala žiadny vplyv na vznik a trvanie nároku na úrok z omeškania

z dôvodu oneskoreného splatenia dlhopisov žalovaným. Úroky z omeškania sú

predmetom samostatného peňažného záväzku medzi dlžníkom a veriteľom. Je to

záväzok akcesorický a zodpovednostný, ktorý môže vzniknúť, ak medzi veriteľom

a dlžníkom existuje iný hlavný peňažný záväzok a došlo práve k porušeniu

primárneho právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Medzi žalovaným

a postupcami existoval záväzok z cenného papiera, ktorý predstavoval kontraktačný

záväzok emitenta cenného papiera voči majiteľovi cenného papiera zaplatiť menovitú

hodnotu a výnos z cenného papiera, založený vydaním a nadobudnutím cenného

papiera. Záväzok z omeškania vznikol postupcom až po tom, čo si žalovaný nesplnil

včas svoju povinnosť splatiť dlhopisy, pričom jeho zánik nie je v danom prípade

viazaný na zánik primárneho záväzku, t.j. na splatenie dlhopisov. Súd prvého stupňa

žiadal žalobcu, aby preukázal, že postupcovia v čase podpisovania zmlúv

o postúpení boli majiteľmi dlhopisov, ktorú skutočnosť žalobca objektívne preukázať

nemohol, nakoľko dlhopisy ako cenné papiere, oprávňujúce na peňažné plnenie

splatením ich menovitej hodnoty a výnosu zanikli. Táto skutočnosť je zrejmá

i zo zmlúv o postúpení, z ktorých vyplýva, že postupovaná pohľadávka pozostáva

z úrokov z omeškania, ktoré vznikli z dôvodu omeškania žalovaného s plnením

peňažného dlhu voči postupcovi, ktorý spočíval vo vyplatení menovitej hodnoty

a výnosu dlhopisu. Žiadosť súdu na preukázanie uvedenej skutočnosti je preto

právne neodôvodnená. Žalobca je toho názoru, že nie je správne ani tvrdenie súdu

prvého stupňa o tom, že úrok podľa jednotlivých zmlúv nebol špecifikovaný

k uplatnenému nároku žalobcu. Žalobca pri uplatnení svojho nároku na zaplatenie

úrokov z omeškania doložil súdu spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu,

okrem iných dokumentov jednotlivé zmluvy o postúpení pohľadávok a výzvu

na zaplatenie peňažného dlhu, ktorú pred podaním návrhu na vydanie platobného

rozkazu doručil žalovanému. Vo výzve sú uvedené jednotlivé vyčíslenia úrokov

z omeškania, ktoré boli na žalobcu zo strany postupcov prevedené, s ktorou

skutočnosťou oboznámil i súd. Má za to, že súdu doložil všetky potrebné dôkazy,

na základe ktorých bolo možné žalovanú sumu identifikovať. Rozporuje tiež, že

z rozsudku nie je zrejmé, prečo súd spochybňuje podpis žalobcu na zmluvách

o postúpení pohľadávky. Žalobca priamo na pojednávaní doložil súdu a žalovanému

krátkou cestou splnomocnenie, v ktorom žalobca splnomocnil tretiu osobu na pod-

pisovanie zmlúv o postúpení pohľadávok. Podpis štatutárneho zástupcu žalobcu je

na predmetnom splnomocnení úradne overený. Priamo v splnomocnení je uvedené

meno a priezvisko, trvalé bydlisko a rodné číslo splnomocnenca a jeho podpis.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje tiež za nepreskúmateľné Z uvedených

dôvodov navrhuje preto napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.

Žalovaný vo svojom stanovisku uviedol, že naďalej trvá na argumentácii

doposiaľ prezentovanej v súdnom konaní. Namieta, že sa

na dlhopisy fondu nevzťahuje, keďže tieto boli vyplácané v priebehu roka 2001. Bez

ohľadu na nepríslušnosť tohto zákona na právne vzťahy, ktoré sú predmetom tohto

konania, konštatuje, že žalovaný nikdy nenamietal skutočnosť, že osoby, ktoré

postupovali údajné pohľadávky na zaplatenie úrokov z omeškania, súvisiacich

s vyplácaním dlhopisov fondu, neboli v čase uzatvorenia zmlúv o postúpení pohľa-

dávok vlastníkmi dlhopisov. Rozporoval a naďalej trvá na tom, že žalobca

relevantným spôsobom nepreukázal, že dotknuté osoby – domnelí pôvodní veritelia

žalovaného boli v čase ich postúpenia na žalobcu, t.j. uzavretia zmlúv o postúpení

pohľadávok, skutočnými vlastníkmi postupovaných pohľadávok. Dlhopisy fondu mohli

totiž ich pôvodní majitelia do konca roku 2000 prevádzať a taktiež sa mohli stať

vlastníctvom iných subjektov na základe iných právne významných skutočností.

Naviac osoby, ktoré boli majiteľmi dlhopisov fondu v deň 31.12.2000, mohli

v mesiacoch január až apríl 2001 prevádzať samotné nároky na výplatu menovitých

hodnôt a výnosov dlhopisov fondu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že

fyzické osoby, s ktorými boli príslušné zmluvy o postúpení pohľadávok uzavreté, boli

skutočne osobami oprávnenými na výplatu dlhopisov fondu. Žalobca teda

nepreukázal existenciu primárneho záväzku medzi žalovaným a dotknutými fyzickými

osobami, a preto sa nemôže domáhať ani nárokov vyplývajúcich z akcesorických

vzťahov súvisiacich s údajným omeškaním žalovaného s vyplácaním dlhopisov

fondu. Pravdivým nie je ani tvrdenie žalobcu o tom, že súdu predložil všetky potrebné

dôkazy, na základe ktorých bolo možné žalovanú sumu identifikovať. Nepreukázal

totiž skutočné vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov fondu osobám,

ktoré mali uzavrieť zmluvy o postúpení pohľadávok so žalobcom, konkrétny dátum

skutočnej výplaty dlhopisov jednotlivým osobám, ktoré mali uzavrieť zmluvy

o postúpení pohľadávok so žalobcom a vyčíslenie úrokov z omeškania s uvedením

počtu dní omeškania a dlžnej sumy. Má za to, že samotné uvedenie údajných úrokov

z omeškania, uplatňovaných žalobcom proti žalovanému vo výzve na zaplatenie

dlžnej sumy nie je dostatočnou špecifikáciou požadovaných súm. Vo vzťahu

k pravosti podpisov na zmluvách o postúpení pohľadávok naďalej trvá na svojom

stanovisku. Nesúhlasí tiež s tvrdením žalobcu, že rozsudok súdu prvého stupňa nie

je preskúmateľný. Z uvedených dôvodov navrhuje preto napadnutý rozsudok

potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214

ods. 1 v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

nie je možné vyhovieť.

Predmetom konania je právo žalobcu na zaplatenie sumy Sk 98 810,- ako

úrokov z omeškania, ktoré malo vzniknúť žalobcovi v dôsledku omeškania žalova-

ného s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov, emitovaných žalovaným.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v ďalšom konaní žalobu zamietol

z dôvodu neosvedčenia nároku, vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal

hodnoverne, kto za neho podpisoval zmluvy o postúpení pohľadávok, tiež

nepreukázal, že postupcovia boli v čase postúpenia pohľadávok i vlastníkmi dlhopisu

F., pričom uplatnený úrok podľa jednotlivých zmlúv o postúpení nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku žalobca namieta, že súd prvého stupňa dôvodnosť jeho

nároku nesprávne posúdil, nakoľko právo na úrok z omeškania je dané vzťahom

sekundárnym, odvodeným od vzťahu primárneho, ktorým bolo právo na vyplatenie

menovitej hodnoty dlhopisu F. a jeho výnosu. Keďže primárny vzťah

po vyplatení dlhopisov a ich výnosov zanikol, ktorou skutočnosťou však nie je

dotknuté právo na úrok z omeškania, nemohol preto objektívne preukázať vlastníctvo

dlhopisov F. postupcami v čase uzavretia zmlúv o postúpení. Rozporuje tiež, že do

dňa rozhodnutia súdu prvého stupňa doložil plnú moc, osvedčujúcu oprávnenie

splnomocnenej osoby k uzavretiu zmlúv o postúpení pohľadávok v mene žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so žalobcom v tom, že právo

na úrok z omeškania je právom odvodeným od práva primárneho, ide o príslušenstvo

k pohľadávke, ktorou bol peňažný záväzok na vyplatenie menovitej hodnoty dlhopisu

F. a jeho výnosu, a ako také preto môže byť samostatne prevoditeľné, keďže zánik

primárneho práva a práva akcesorického môže a nemusí byť zhodný.

Záver súdu prvého stupňa, konštatujúci neosvedčenie práva žalobcu, pre ne-

preukázanie vlastníctva dlhopisov postupcov ku dňu postúpenia pohľadávky je preto

nesprávny.

Po prejednaní odvolania sa však Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje

so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca uplatnený nárok neosvedčil.

Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca v zmysle ako jediný

podklad na osvedčenie uplatneného nároku, doložil zmluvy o postúpení pohľadávok

v celkovej sume Sk 98 810,-.

Zmluva o postúpení pohľadávok však dôvodnosť postupovaného práva

neosvedčuje. Táto je iba zmenou subjektov záväzkového vzťahu na strane veriteľa,

a osvedčuje sa ňou preto iba nový nositeľ postupovaného práva vo vzťahu k osobe

dlžníka. Po postúpení pohľadávky zákon dlžníkovi voči novému veriteľovi zachováva

všetky námietky, ktoré mohol uplatniť proti samotnej podstate pohľadávky v čase jej

postúpenia.

Nepochybným je tiež, že žalovaný v ďalšom konaní pred súdom prvého

stupňa rozporoval dôvodnosť postúpenej pohľadávky vo vzťahu k osobám postupcov

ako nositeľov postupovanej pohľadávky, z ktorej námietky, i keď sčasti nesprávne,

vychádzal pri svojom rozhodnutí aj súd prvého stupňa. Napriek tejto námietke

žalovaného, žalobca svoj nárok daný omeškaním s vyplatením menovitej hodnoty

a výnosov dlhopisov F. vo vzťahu k osobám postupcov, žiadnym právne relevantným

spôsobom nedoložil a ani po poučení súdu prvého stupňa v zmysle § 120 ods. 4

nenavrhol dokazovanie v tomto smere doplniť.

V zmysle týchto dôvodov je preto záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca

svoj nárok nepreukázal, v súlade s právnym predpisom. So zreteľom k tomuto

výsledku odvolacieho konania sa preto Najvyšší súd Slovenskej republiky s ďalšími

dôvodmi odvolania žalobcu nezaoberal, nakoľko sú z hľadiska takto zisteného

skutkového a právneho stavu bezpredmetné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave podľa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa v spojení s tak, že v odvolacom konaní úspešnému

žalovanému priznal uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania v sume Sk 4534,-,

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, a to odmeny za 1 úkon právnej služby

vrátane paušálnej náhrady a DPH (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. d/, § 16 ods. 3

a vyhl. č. ).

Poučenie : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. februára 2008

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu