Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6b0/378458.b648e9.pdf
PDF · 163.06 KB
No categories available
3Cdo/229/2006
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci žalobkyne I., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. F., advokátom so sídlom v B.,
proti žalovanému S., B., a.s., so sídlom B., za účasti vedľajšej účastníčky na strane
žalovaného S., so sídlom V., za ktorú koná A., a.s., B., o náhradu škody z ublíženia na
zdraví, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8 C 323/1995, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. marca 2006, sp. zn. 15 Co
49/2006 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. júna
2006, sp. zn. 15 Co 127/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
I. z r u š u j e výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. marca 2006
sp. zn. 15 Co 49/2006, ktorým
1/ bol rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 21. marca 2005, č.k. 8 C 323/1995-390
zmenený tak, že žaloba o náhradu za bolesť od 234 394 Sk do 488 811 Sk sa zamieta,
2/ bol rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 21. marca 2005, č.k. 8 C 323/1995-390
zmenený tak, že žaloba o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu od
4 596 000 Sk do 8 343 000 Sk sa zamieta,
3/ bol rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 21. marca 2005, č.k. 8 C 323/1995-390
zmenený vo výrokoch u o trovách prvostupňového konania.
II. z r u š u j e dopĺňací rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. júna
2006, sp. zn. 15 Co 127/2006.
III. o d m i e t a dovolanie, pokiaľ smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. marca 2006, sp. zn. 15 Co 49/2006, ktorým bol rozsudok Okresného
súdu Banská Bystrica z 21. marca 2005, č.k. 8 C 323/1995-390 zmenený tak, že
1/ žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu za bolesť vo výške 234 394 Sk,
2/ žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 4 596 000 Sk,
3/ žaloba sa vo zvyšku (náhrada za bolesť nad sumu 488 811 Sk a náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia nad sumu 8 343 000 Sk) zamieta.
Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 21. marca 2005, č.k. 8 C 323/1995-390
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni z titulu odškodnenia za bolesť 488 811 Sk a z titulu
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia 8 343 000 Sk, všetko v lehote do 15
dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti čo do odškodnenia za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia a úrokov z omeškania žalobu zamietol. Žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia v sume 17 900 Sk na účet advokátky
JUDr. D. v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Znalcovi MUDr. J., CSc. priznal
náhradu trov 3 145 Sk a učtárni tamojšieho súdu uložil, aby priznané trovy zaplatila
znalcovi zo štátnych prostriedkov v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Advokátovi
JUDr. F. priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 97 525 Sk a zároveň uložil učtárni
tamojšieho súdu, aby advokátovi JUDr. F. zaplatila uvedené trovy zo štátnych
prostriedkov v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť na účet tamojšieho súdu súdny poplatok 200 000 Sk do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet tamojšieho súdu trovy štátu v sume
27 045 Sk z titulu nákladov na znalečné, trovy štátu v sume 3 145 Sk z titulu trov znalca a v
sume 97 525 Sk z titulu trov právneho zastúpenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa l. februára 1993 žalobkyňa ako
cestujúca v autobuse, ktorého vodičom bol zamestnanec žalovaného, pri dopravnej nehode
zavinenej zamestnancom žalovaného utrpela mnohé zranenia. Z rozsudku Okresného súdu
Galanta sp. zn. 1 T 112/93 na str. 2 vyplýva, že utrpela „obojstrannú otvorenú zlomeninu
predkolenia vľavo, otras mozgu, poúrazové poškodenie nervu predkolenia vľavo, otras
hrudníka, tržno-hmoždné rany na tvári, lakti a ľavom kolene, zlomeniny zubov s trvalými
následkami“. Tieto zranenia žalobkyne a ich rozsah boli potvrdené v tomto konaní predloženými
lekárskymi správami. V dôsledku zranení sa žalobkyňa počnúc od 1. februára 1993 podrobila
dlhodobej liečbe spojenej s dlhodobou práceneschopnosťou, v dôsledku poranení, utrpených pri
dopravnej nehode má trvalé zdravotné následky a stala sa úplne invalidnou. Žalobkyni
rozhodnutím Národnej poisťovne č. 5354291280 zo dňa 22. novembra 1994 bol priznaný
úplný invalidný dôchodok. Žalovaný pred podaním žaloby žalobkyni vyplatil 60 000 Sk,
ktorá suma pozostáva z titulu odškodnenia za bolesť 18 000 Sk, z odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia 42 000 Sk, vrátane zvýšenia základnej sumy odškodnenia podľa § 6
ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb.
Z predložených lekárskych správ a znaleckých posudkov súd mal preukázané, že život
žalobkyne je v dôsledku traumy z prežitého úrazu a trvalých následkov z úrazu mimoriadne
poznačený a jej možnosti vo všetkých oblastiach života, a to v osobnom uplatnení,
v sexuálnom živote, v partnerskom živote, v rodičovstve, v oblasti výchovy
a starostlivosti o dieťa, v pracovnom živote, sú po úraze oproti jej predchádzajúcim
možnostiam mimoriadne obmedzené, a preto sú dané dôvody pre ďalšie zvýšenie
odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., nie však v takom rozsahu, akého sa
v konaní domáhala. Vzhľadom na zložitosť problematiky pri určovaní príčinnej súvislosti
medzi úrazovým dejom a diagnózou a následným bodovým hodnotením utrpenej bolesti
a zníženia spoločenského uplatnenia žalobkyne došlo zo strany lekárov, aj znalcov
v niektorých prípadoch k rozdielnym stanoviskám a hodnoteniam utrpenej bolesti aj
zníženia spoločenského uplatnenia. Súd prvého stupňa považoval za rozhodujúci
psychiatrický znalecký posudok MUDr. A., závery ktorého akceptovali všetci odborníci, vo
svojich posudkoch sa odvolávali naň, jeho závery nespochybnili ani účastníci konania, lebo v
konaní bolo preukázané, že práve zdravotný stav žalobkyne v tejto oblasti mal a má
rozhodujúci vplyv jednak na jej individuálne prežívanie bolesti, ale aj na kvalitu jej života
po úraze a priamy vplyv na jej objektívne spoločenské uplatnenie sa.
Pri určení výšky odškodnenia súd vychádzal zo znaleckého posudku znaleckého ústavu
Martinskej fakultnej nemocnice, úlohou ktorého bolo odlíšiť zmeny charakteru trvalých
následkov vzniknuté ako následok úrazu od fyziologických zmien podmienených starnutím
žalobkyne k marcu 1998 a pritom vziať do úvahy už podané znalecké posudky. Podľa tohto
posudku základné bodové hodnotenia bolo určené 1/ pri bolestnom vo výške 1126,25 bodov,
ktoré podľa doporučenia znalca zvýšil o polovicu podľa ods. 6 bod b/ Zásad pre hodnotenie,
ktoré tvoria prílohu vyhl. č. 32/1965 Zb., t.j. spolu 1689,37 bodov, 2/ za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 6 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. 3890 bodov a znalec odporučil zvýšenie
o 1700 bodov (pol. 251 – 253), t.j. 5590 bodov. Pri posúdení primeranosti odškodnenia za
vytrpenú bolesť súd prvého stupňa dospel k záveru, že hodnotenie odškodnenia za bolesť
vykonané podľa uvedeného ustanovenia nepostačuje na primerané zmiernenie následkov.
Dôvody pre zvýšenie odškodnenia videl v trvalom organickom poškodení psychiky
žalobkyne, čo malo nepochybne vplyv na intenzitu prežívania utrpenej bolesti, z ktorého
dôvodu zvýšil odškodnenie za bolesť nad rámec ohodnotenia lekárom v rozsahu 10 násobku
základného bodového hodnotenia.
Súd sa stotožnil s názormi znalcov, že pre spoločenské uplatnenie žalobkyne po úraze
je viac rozhodujúci a určujúci jej duševný stav a menej rozhodujúci je jej fyzický stav, čo
potvrdil vo svojej výpovedi koordinátor ústavného znaleckého MUDr. J., CSc., ktorý uviedol,
že spoločenské uplatnenie žalobkyne závisí od jej individuálneho psychického postoja ku
svojej životnej situácii a že žalobkyňa nie je natoľko handicapovaná, aby sa nemohla
uchádzať o žiadnu prácu. Z psychiatrického znaleckého posudku mal preukázané, že
u žalobkyne v dôsledku úrazu došlo k závažnému organickému poškodeniu jej psychického
stavu, ktoré má negatívny dopad na všetky oblasti jej života, a vzhľadom na toto organické
poškodenie psychického stavu spôsobené úrazom, má žalobkyňa podstatne sťažené
spoločenské uplatnenie. Žalobkyňa má výrazne obmedzenú mobilitu, činnosť pohybového
ústrojenstva, má bolesti pri základných úkonoch, okrem toho prežíva bolesť nielen fyzickú, ale
aj duševnú, ktorá je nemerateľná a neporovnateľná. Žalobkyňa sa v relatívne mladom veku,
v tzv. najlepších rokoch života ako žena musí vyrovnávať aj s porušením celkového vzhľadu
tela. Pretože v dôsledku úrazu došlo práve k trvalému a závažnému poškodeniu
psychického stavu žalobkyne, je z tohto dôvodu sťaženie spoločenského uplatnenia
žalobkyne mimoriadne veľké a dotýka sa všetkých oblastí jej života. Po zohľadnení
uvedených skutočností súd za primerané odškodnenie žalobkyne z titulu sťaženia jej
spoločenského uplatnenia považoval 50-násobné zvýšenie základného bodového hodnotenia.
Pri určení hodnoty 1 bodu pre vyčíslenie odškodnenia súd aplikoval vyhl.
č. 47/1995 Z.z., keď z predložených lekárskych správ mal preukázané, že pôvodné lekárske
hodnotenia boli ešte vzhľadom na ďalšie vykonané zákroky doplnené, naposledy 22. mája
1995, teda po nadobudnutí účinnosti vyhl. č. 47/1995 Z.z. (1. apríla 1995), ktorá určuje hodnotu
jedného bodu vo výške 30 Sk (§ 7 ods. 1 cit. vyhl.).
Na základe uvedeného výšku bolestného vyčíslil sumou 506 811 Sk (bolestné - 1689,37
bodov x 30 Sk x 10 = 506 811 Sk) a po odpočítaní už vyplatenej sumy 18 000 Sk, žalobkyni
priznal titulom odškodnenia za bolesť 488 811 Sk. Odškodnenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia vyčíslil sumou 8 385 000 (5590 bodov x 30 Sk x 50 = 8 385 000 Sk) a po
odpočítaní zaplatenej sumy 42 000 Sk, celkovú výšku náhrady za sťaženia spoločenského
uplatnenia určil sumou 8 343 000 Sk.
Žalobu na zvýšenie odškodnenia z titulu vytrpenej bolesti a z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia v prevyšujúcich častiach zamietol (t.j. nad priznané sumy do výšky
200-násobku bodového ohodnotenia bolestného a 300-násobku bodového ohodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia), keďže žalobou pôvodne požadované 20-násobné
zvýšenie z titulu utrpenej bolesti a neskôr žalobkyňou uplatňované 200-násobné zvýšenie
(podaním zo 7. októbra 1998 na č.l. 212 spisu), považoval vzhľadom na výsledky
dokazovania a doterajšiu súdnu prax za neprimerane vysoké, ktoré by bolo v rozpore s platnou
právnou úpravou. V prípade odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sa žalobkyňa
pôvodne domáhala 30-násobného zvýšenia bodového ohodnotenia a podaním zo 7. októbra
1998 uplatnila zvýšenie na 300-násobok zvýšenia odškodnenia. Keďže za primerané
odškodnenie súd považoval 50-násobné zvýšenie, žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
Súd zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania z dôvodu, že žalovaný sa nedostal so
zaplatením odškodnenia do omeškania. Obe strany v konaní akceptovali, že žalobkyni pred
podaním žaloby bolo zaplatených 60 000 Sk z titulu odškodnenia z oboch uplatnených
nárokov, aj vrátane zvýšenia podľa § 6 vyhl. č. 32/1965 Zb. Keďže zvýšenie podľa § 7
ods. 3 tejto vyhlášky môže vykonať iba súd, povinnosť žalovaného zaplatiť vzniká až
rozhodnutím súdu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 3 O.s.p.; o náhrade
trov štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok za žalobu podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., keďže žalobkyňa je podľa § 4
ods. 1 písm. ch/ tohto zákona oslobodená od súdnych poplatkov.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie všetkých účastníkov rozsudkom
z 29. marca 2006 sp. zn. 15 Co 49/2006 rozsudok okresného súdu v časti o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia 17 900 Sk na účet advokátky
JUDr. D., o priznaní odmeny znalcovi MUDr. J. 3 145 Sk, o povinnosti učtárne okresného
súdu poukázať sumu 3 145 Sk znalcovi, o povinnosti žalovaného zaplatiť na účet okresného
súdu súdny poplatok 200 000 Sk potvrdil. V ďalšej časti rozsudok okresného súdu zmenil
tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni z titulu odškodnenia za bolesť 234 394 Sk a z
titulu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia 4 596 000 Sk, všetko v lehote 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia; v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V časti o priznaní
náhrady trov právneho zastúpenia advokátovi JUDr. F. rozsudok zmenil tak, že uvedenému
advokátovi priznal trovy právneho zastúpenia za prvostupňové konanie v sume 72 029,50 Sk.
Ďalej uložil učtárni Okresného súdu Banská Bystrica povinnosť vyplatiť JUDr. F. priznané
trovy v sume 72 029,50 Sk zo štátnych prostriedkov v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. V časti o povinnosti žalovaného zaplatiť na účet okresného súdu trovy štátu
zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu
v sume 138 553,50 Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Banskej Bystrici dopĺňacím rozsudkom zo 7. júna 2006, sp. zn.
15 Co 127/2006 priznal advokátovi JUDr. F. trovy právneho zastúpenia žalobkyne za
odvolacie konanie v sume 51 164 Sk. Upravil učtáreň Krajského súdu v Banskej Bystrici, aby
advokátovi JUDr. F. vyplatila titulom trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní sumu
51 164 Sk zo štátnych prostriedkov v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalovanému uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike na trovách odvolacieho konania
sumu 51 164 Sk, ktorú je povinný zaplatiť na účet Krajského súdu v Banskej Bystrici v lehote
15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd vec preskúmal v rozsahu odvolaní účastníkov (§ 212 ods. l O.s.p.) a po
doplnení dokazovania doplnkom znaleckého posudku Martinskej fakultnej nemocnice
napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozsudku.
Podľa doplnku tohto posudku vypracovaného MUDr. J., CSc. (po zrušení znaleckého ústavu
Martinskej fakultnej nemocnice, ktorá bola spracovateľom pôvodného znaleckého posudku),
účelom ktorého bola konkretizácia jednotlivých položiek podľa sadzieb uvedených v prílohe
vyhl. č. 32/1965 Zb. a uvedenie časových údajov, kedy k jednotlivým poškodeniam zdravia
došlo, bol určený základný počet bodov bolestného na 1121,75 bodov, v čom sú obodované
všetky položky, u ktorých bol preukázaný kauzálny vzťah s predmetným úrazom.
U žalobkyne išlo o združené poranenia, ktoré boli diagnostikované po úraze počas prvej
a druhej hospitalizácie, teda do 5. mája 1993, kedy bola prepustená do domáceho ošetrenia.
Podľa znaleckého posudku nebolo možné akceptovať tie následky, ktoré boli následné
a vyžiadané žalobkyňou na riešenie kozmetických problémov. Pri obodovaní bolesti sa
vychádzalo len z takých porúch zdravia dokumentovaných v prvotných lekárskych
záznamoch po úraze (v zdravotnej dokumentácie neboli záznamy o úraze skeletu hrudníka,
nedošlo k poškodeniu štruktúry väzov, vnútrohrudných a intraspinálnych orgánov, nebola
porušená brušná stena, nebola dokumentovaná zlomenina nosa). U žalobkyne išlo len o jednu
operáciu, pretože 1. februára 1993 nešlo o operáciu, ale bolo vykonané len primárne ošetrenie
bez operovania. Krajský súd tak pri určení výšky odškodnenia za bolesť vychádzal zo
zmeneného základného počtu bodov 1121,75. Vzhľadom na závery doplnku znaleckého
posudku, z ktorého vyplýva, že bolesti odškodňované u žalobkyne vznikli bezprostredne po
úraze, resp. v časovom období niekoľkých mesiacov po úraze, s výnimkou zlomeniny klenby
lebečnej s vpáčením úlomkov (52,5 bodu), ktorá bola diagnostikovaná až 27. februára 1996
CT vyšetrením (podľa názoru súdu aj keď toto poškodenie zdravia bolo zistené po účinnosti
vyhl. č. 47/1995 Z.z., bolesti spojené s touto zlomeninou pociťovala žalobkyňa v čase
bezprostredne po úraze), pri určení hodnoty jedného bodu na rozdiel od súdu prvého stupňa
vychádzal z predošlej právnej úpravy (č.l. II vyhl. č. 47/1995 Z.z.), kedy podľa § 7 ods. 1
vyhl. č. 32/1965 Zb. bola výška odškodnenia za bolesť určená sumou 15 Sk za jeden bod.
Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. na zvýšenie
odškodnenia za bolesť i nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 2 cit. vyhlášky, ale zvýšenie
odškodnenia za bolesť na 10-násobok bodového ohodnotenia nepovažoval za primerané
intenzite bolestí vytrpených žalobkyňou. Za dôvodné a primerané okolnostiam prípadu
považoval zvýšenie odškodnenia bolestného na 15-násobok základného počtu bodov.
Odvolací súd vychádzal z doplnku znaleckého posudku vypracovaného MUDr. D., Csc.
v priebehu odvolacieho konania, podľa ktorého žalobkyňa utrpela poranenia silno bolestivé.
Aj keď po nehode 1. februára 1993 nebola operovaná, došlo k ošetrovania zatvorenou
repozíciou v celkovej anestézii, čo predstavuje bolestivejší a náročnejší spôsob liečby, išlo
o komplikované zlomeniny ľavého a pravého predkolenia a aj keď kosti boli zlomené na
viacerých miestach, možno ich hodnotiť ako jednu zlomeninu na každej nohe. Ďalej odvolací
súd vzal zreteľ na pridružené poúrazové komplikácie – zápal pohrudnice a prihliadol k tomu,
že po úraze bola žalobkyňa pripútaná na lôžko, len postupne dochádzalo k rehabilitácii na
lôžku, neskôr chôdzou za podpory inej osoby, resp. ortopedických pomôcok. Za tejto situácie
žalobkyňa dlhšiu dobu nemohla vykonávať štandardným spôsobom najzákladnejšie ľudské
potreby, bola odkázaná v nepohodlí zdravotníckeho zariadenia na pomoc personálu, resp.
iných osôb, boli u nej indikované lieky proti bolesti. Vzhľadom na opakované operačné
zákroky vykonávané v celkovej i lokálnej anestézii (dve operácie v celkovej anestézii
11. februára 1993, 30. júla 1993, ošetrenie v anestézii 1. februára 1993, resekcia zubov
v lokálnej anestézii) je dôvodné a primerané okolnostiam prípadu zvýšenie základného
bodového ohodnotenia na 15-násobok, čo predstavuje pri základnom bodovom ohodnotení
bolestného 1121,75 bodu po 15 Sk a 15-násobnom zvýšení, celkom odškodnenie za bolesť
252 394 Sk. Po zohľadnení už zaplatených 18 000 Sk, náhrada bolestného činí podľa výpočtu
krajského súdu 234 394 Sk. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala priznania náhrady bolestného vo
väčšom rozsahu, nepovažoval žalobu v tejto časti za opodstatnenú, preto ju vo zvyšku
zamietol.
Pri rozhodovaní o priznaní mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia odvolací súd vzhľadom na zistené predpoklady sťaženia spoločenského uplatnenia
považoval konkrétnym okolnostiam danej veci za primerané zvýšenie základného bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 40-násobok základného bodového
ohodnotenia. Vychádzajúc zo znaleckého (psychiatrického) posudku znalca MUDr. A.,
s ktorým sa stotožnil aj znalecký posudok Martinskej fakultnej nemocnice, odvolací súd vzal
zreteľ na celkové sťaženie zdravotnej pohody žalobkyne, t.j. obmedzenie predpokladov pre
výkon práce, športovej, rekreačnej činnosti, ďalšie uplatnenie v živote a spoločnosti.
U žalobkyne na poprednom mieste v hierarchii hodnôt bolo: úspešnosť v zamestnaní,
napredovanie, sebarealizácia s možnosťou postupu, sebestačnosť, nezávislosť, starostlivosť
o syna a takisto dôraz na vzhľad, celkovú prezentáciu. Úrazovým dejom došlo u nej k rozvoju
pseudoneurastenickej symptomatiky, ktorá je čiastočne na organickej báze a ďalšia
symptomatika vyplýva z funkčných zmien centrálneho nervového systému, ako aj
poúrazových osobnostných zmien v dôsledku organického poškodenia mozgových buniek
a v dôsledku prežitej psychotraumatizácie. Výsledný klinický obraz v oblasti psychopatológie
sa u žalobkyne po odstupe štyroch rokov od úrazu podstatne nezlepšuje, naopak v niektorých
aspektoch javí určitú progresiu aj po dlhodobej odbornej liečbe, pričom znalec MUDr. A.
poškodenie žalobkyne v jej spoločenskom sebauplatnení označil za celkom výnimočné. Došlo
u nej k trvalému zníženiu adaptácie na prostredie, k zníženej výkonnosti a odolnosti voči
záťaži, k celkovo trvajúcej destabilizácii osobnosti, čo podmieňuje celkové zníženie
výkonnosti aj v oblasti intelektových funkcií, ktoré sú pri súčasnej funkčnej poruche
mimoriadne intenzívne subjektívne pociťované. Žalobkyňa bola po úraze vyradená
z pracovného pôsobenia. Pred úrazom naposledy pracovala ako vedúca odboru na
Ministerstve vnútra SR, bola držiteľkou živnostenského oprávnenia na sprostredkovateľskú
činnosť a poradenskú činnosť v oblasti požiarnej bezpečnosti. Po úraze bola uznaná za
invalidnú a od 31. októbra 1994 jej bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý bol postupne
zvyšovaný pre bezvládnosť, spočiatku čiastočnú, neskôr prevažnú. Žalobkyňa je považovaná
za občana s ťažkým zdravotným postihnutím, opakovanými rozhodnutiami správnych
orgánov jej bol priznávaný peňažný príspevok na osobnú asistenciu podľa zákona o sociálnej
pomoci. Odvolací súd vzhľadom na pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý duplicitne
zohľadnil položky č. 251, 253, vychádzal pri určení počtu bodov z doplnku znaleckého
posudku (3865 bodov). Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za správne, pokiaľ určil
hodnotu 1 bodu sumou 30 Sk podľa vyhl. č. 47/1995 Z.z., keďže k ustáleniu zdravotného
stavu žalobkyne došlo už za účinnosti tejto vyhlášky. Pri základnom počte bodov odškodnenia
za sťažené spoločenské uplatnenie 3865 bodov po 30 Sk a pri mimoriadnom zvýšení tejto
časti odškodnenia, predstavuje 40-násobok základného bodového hodnotenia 4 638 000 Sk
(3865 x 30 x 40). Po odpočítaní plnenia z tohto titulu poskytnutého vedľajším účastníkom
42 000 Sk, žalobu považoval za dôvodnú vo výške 4 596 000 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 3 Os.p.,
o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zmeňujúcej časti podala žalobkyňa dovolanie,
prípustnosť ktorého odôvodnila § 238 ods. l O.s.p a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. V merite veci nesúhlasila s výškou priznanej náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré považovala za neprimerane nízke. Namietala, že súdy oboch
stupňov nesprávne založili svoje rozhodnutia na takom odbornom posudku, ktorý za primárne
považoval psychiatrické nálezy. Bola toho názoru, že primárne sú neurologické nálezy, ktoré
vychádzajú z postihnutia centrálneho nervového systému. Podľa znaleckého posudku znalca
z odboru psychiatrie MUDr. S. došlo u nej k rozvoju pseudonuerastenickej symptomatiky,
ktorá je čiastočne na organickej báze a ďalšia symptomatika vyplýva z funkčných zmien
centrálneho nervového systému ako aj poúrazových osobnostných zmien v dôsledku
organického poškodenia mozgových buniek a v dôsledku prežitej psychotraumatizácie. Trvala
na tom, že psychiatrické nálezy neboli primárnou príčinou rozsiahleho poškodenia zdravia,
lebo to boli neurologické nálezy a poškodenia, a až v dôsledku uvedomenia si a prežívania
takéhoto stavu začali postupne vznikať psychiatrické poruchy a postihnutia. Namietala, že
odvolací súd si nepovšimol rozšírenia jej pôvodnej žaloby v podaní z 29. septembra 1998,
doručené súdu 7. októbra 1998, pokiaľ ide o zvýšenie bolestného na 200-násobok a za
sťaženie spoločenského uplatnenia na 300-násobok. Hoci znalcovi MUDr. D. odovzdala cca
400 strán zdravotnej dokumentácie týkajúcej sa jej neurologického poškodenia, túto
skutočnosť neakceptoval (čo aj sám potvrdil) z dôvodu, že vychádzal len z prvotnej zdravotnej
dokumentácie tesne po úraze a týmto postupom sa vlastne neoboznámil s priebehom
a vývojom celého radu poškodení jej zdravia, čo malo za následok hodnotenie uplatnených
nárokov v rozpore so zákonným predpisom pre ohodnotenie bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti poukázala na výpoveď znalca na odvolacom
pojednávaní, kde sám uviedol, že nebodoval jednotlivé čiastkové ošetrenia (operačné
zákroky), lebo tieto nemohol obodovať a tiež potvrdil, že neakceptoval ani následky následné
po úraze (v priebehu 13 rokov), ktorý postup je v rozpore s § 2, 3 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb.
Pri posudzovaní násobku bolestného aj sťaženia spoločenského uplatnenia odvolací súd sa mal
dôsledne zaoberať otázkou jej uplatnenia v spoločenskom živote vo vzťahu k jej osobe,
odbornému rastu, záujmom a všetkým otázkam spoločenského uplatnenia, ktoré majú výrazný
a priamy význam pri odôvodnení primeranosti následkov. V tejto súvislosti poukázala na
znalecký posudok znalca MUDr. S., zistenia ktorého prevzal aj odvolací súd, ktorý uviedol, že
„poškodenie žalobkyne v jej spoločenskom sebauplatnení je celkom výnimočné, pričom pri
bolestnom zvýraznil, že bolesti boli u nej mimoriadne intenzívne subjektívne pociťované“.
Ďalej tvrdila, že k ustáleniu jej zdravotného stavu vo vzťahu k sťaženiu spoločenského
uplatnenia nedošlo v rokoch 2002-2003, ale v roku 2005, z ktorej skutočnosti bolo potrebné
vychádzať aj pri odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia. Znalec MUDr. D. vo svojom
doplňujúcom znaleckom posudku nevzal zreteľ na celý rad poškodení z oblasti neurológie,
stomatológie, urológie, gynekológie, preto žiadala preskúmať zákonnosť doplnku znaleckého
posudku v dovolacom konaní, lebo tento doplnok bol vypracovaný 30. novembra 2005
a MUDr. D. bol za znalca ustanovený odvolacím súdom 9. decembra 2005, pričom sľub
znalca zložil až 19. januára 2006. Z uvedených dôvodov žiadala rozsudok krajského súdu
v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný a vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), pristúpil najskôr k riešeniu otázky, či dovolanie smeruje proti výroku
rozhodnutia, ktorý možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie, či už smeruje proti rozsudku alebo proti uzneseniu, je vždy procesne
prípustné, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 a/ - g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak tento opravný
prostriedok neprípustný. V dovolaní žalobkyne nie je namietaná procesná vada takejto povahy
a jej existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že dovolanie proti rozsudku je prípustné vtedy, keď je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale len vtedy, ak odvolací súd
vo výroku rozsudku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že dovolaním napadla rozsudok krajského
súdu „v časti v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa“, t.j. vo výrokoch, ktorými zmenil
rozsudok okresného súdu tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni z titulu odškodnenia
za bolesť 234 394 Sk a z titulu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
4 596 000 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Zmenený bol rozsudok súdu prvého stupňa aj vo
výroku o priznaní trov právneho zastúpenia advokátovi JUDr. V. (ktorý bol žalobkyni
ustanovený podľa § 30 O.s.p.) tak, že zmenil pôvodne priznanú výšku tejto náhrady a uložil
učtárni Okresného súdu Banská Bystrica zaplatiť priznané trovy. V týchto častiach považuje
dovolateľka rozsudok krajského súdu za nesprávny.
Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že opravný prostriedok podáva podľa § 238 ods. 1
O.s.p., podľa tohto ustanovenia prípustnosť dovolania je založená na rozdielnosti rozsudku
odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak
okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho
odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Pre posúdenie, či ide
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je významné formálne hľadisko, ale vždy
obsahové hľadisko, teda, či súdy práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu
posúdili odlišne.
V danom prípade súd prvého stupňa priznal žalobkyni náhradu za bolesť vo výške
488 811 Sk a vo zvyšku žalobu o túto náhradu zamietol (t.j. v peňažnom vyjadrení v rozsahu
nad 488 811 Sk – do výšky požadovaného 200 násobku bodového ohodnotenia, ktorý nebol
špecifikovaný), ďalej náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 8 343 000 Sk
a vo zvyšku žalobu o túto náhradu zamietol (t.j. v peňažnom vyjadrení v rozsahu nad
8 343 000 Sk – do výšky 300 násobku bodového ohodnotenia tejto náhrady). Pokiaľ odvolací
súd rozhodnutie súdu prvého stupňa „zmenil“ tak, že žalobkyni priznal náhradu za vytrpenú
bolesť 234 394 Sk a vo zvyšku žalobu o túto náhradu zamietol, je jeho rozsudok po stránke
obsahovej a/ potvrdzujúci v rozsahu od 0 Sk do 234 394 Sk a tiež nad 488 811 Sk do výšky
200 násobku bodového ohodnotenia (v ktorom súdy oboch stupňov rozhodli rovnako - žalobu
zamietli), b/ zmeňujúci v rozsahu od 234 394 Sk do 488 811 Sk (v ktorom sú rozhodnutia
súdov odlišné). Obdobne platí, že pokiaľ odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
„zmenil“ tak, že žalobkyni priznal náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
4 596 000 Sk a vo zvyšku žalobu o túto náhradu zamietol, je jeho rozsudok po stránke
obsahovej a/ potvrdzujúci v rozsahu od 0 Sk do 4 596 000 Sk a tiež od 8 343 000 Sk do
výšky 300 násobku bodového ohodnotenia (oba súdy v tomto rozsahu rozhodli rovnako, keď
žalobu zamietli), b/ zmeňujúci v rozsahu od 4 596 000 Sk do 8 343 000 Sk (v tomto rozsahu
sú rozhodnutia súdov odlišné). Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade mohol
posudzovať opodstatnenosť dovolateľkou uplatneného dovolacieho dôvodu len vo vzťahu
k tým výrokom rozsudku odvolacieho súdu, v ktorých išlo o zmenu rozsudku súdu prvého
stupňa po stránke obsahovej (t.j. časti výrokov označené vyššie písmenami b/), lebo len proti
ním je dovolanie žalobkyne procesne prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. To znamená, že
dovolací súd mohol preskúmať správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu len vo výroku,
ktorým odvolací súd znížil súdom prvého stupňa priznanú náhradu za bolesť zo sumy
488 811 Sk na sumu 234 394 Sk a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zo sumy
8 343 000 Sk na sumu 4 596 000 Sk.
Dovolanie žalobkyne vo zvyšnej časti smeruje proti rozsudku (jeho výrokom), ktorý
nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne v procesne neprípustnej časti bez ďalšieho
odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu (výrokom), proti ktorému je neprípustné [t.j. dovolanie, pokiaľ
smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. marca 2006, sp. zn.
15 Co 49/2006, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 21. marca 2005, č.k.
8 C 323/1995-390 zmenený tak, že 1/ žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní
náhradu za bolesť vo výške 234 394 Sk, 2/ žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 4 596 000 Sk, 3/ žaloba sa vo
zvyšku (náhrada za bolesť nad sumu 488 811 Sk a náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia nad sumu 8 343 000 Sk) zamieta].
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Dovolateľka v dovolaní uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
z dôvodu, že napadnuté zmeňujúce výroky rozsudku odvolacieho súdu spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci. Z procesne prípustnej časti dovolania vyplýva, že
dovolateľka považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za založené na nesprávnych právnych
záveroch z hľadiska zníženia náhrad priznaných súdom prvého stupňa.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súdy nesprávne založili svoje rozhodnutie na
odbornom posudku, ktorý za primárne určoval psychiatrické nálezy, pričom podľa nej za
primárne treba považovať neurologické nálezy vychádzajúce z postihnutia centrálneho
nervového systému, z obsahu jej dovolania (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) je zrejmé, že nesúhlasí
s logickými úvahami a skutkovými závermi súdov nižších stupňov a s vyhodnotením
zistených skutkových okolností súdmi. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa namieta
nesprávnosť hodnotenia dôkazov (znaleckých posudkov) odvolacím súdom. Treba však
uviesť, že táto nesprávnosť nie je relevantným dovolacím dôvodom (viď § 241 ods. 2 O.s.p.).
Účelom dovolacieho konania nie je prehodnocovanie úvah, ktorými sa riadili súdy nižších
stupňov pri hodnotení dôkazov. Dovolací súd nemôže inak hodnotiť doterajšie dôkazy aj
preto, že sám nemôže vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 O.s.p.), ktorým by si
vytvoril podklady pre prehodnotenie skutkových zistení súdov nižších stupňov. Z týchto
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že vo vzťahu k určeniu primárneho poškodenia
zdravia dovolateľky a jeho vplyvu na jej zdravotný stav, nie je dovolanie podložené
prípustným dovolacím dôvodom.
K otázke primeranosti náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
dovolací súd uvádza, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú
dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú vo vyhl. č. 32/1965 Zb.,
ktorú treba na daný prípad aplikovať (§ 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia), upravené spoločne. Táto vyhláška
upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť a zvlášť
podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, zvýšenie odškodnenia
u oboch nárokov treba posudzovať osobitne. Súdy oboch nižších stupňov dospeli
k zhodnému názoru, že v prejednávanej veci sú dané dôvody pre mimoriadne zvýšenie tak
náhrady za bolesť, ako aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 7 ods. 3 vyhl.
č. 32/1965 Zb.).
Pokiaľ ide o odškodnenie bolestného, súd prvého stupňa vychádzal zo základného
počtu bodov určených znaleckým posudkom Martinskej fakultnej nemocnice vo výške
1126,25 bodov zvýšeného o polovicu podľa časti A ods. 6 bodu b/ Zásad pre hodnotenie,
ktoré tvoria prílohu vyhl. č. 32/1965 Zb., celkom 1689,38 bodov a považoval za primerané
okolnostiam prípadu 10 násobné zvýšenie tohto bodového ohodnotenia, pričom vychádzal
z hodnoty jedného bodu vo výške 30 Sk podľa § 7 ods. l vyhl. č. 47/1995 Z.z. (1689,37
bodov x 30 Sk x 10 = 506 811 Sk) a po odpočítaní vyplatenej sumy 18 000 Sk, bolestné
vyčíslil sumou 488 811 Sk. Krajský súd po doplnení znaleckého dokazovania určil výšku
odškodnenia za bolesť v rozsahu 1121,75 bodov (bez znalcom navrhnutého zvýšenia) a za
primerané okolnostiam prípadu považoval zvýšenie v rozsahu 15-násobku tohto základného
bodového ohodnotenia, pričom však vychádzal z hodnoty bodu vo výške 15 Sk, keď mal zato,
že je potrebné postupovať v zmysle čl. II vyhl. č. 47/1995 Z.z., nakoľko bolesti pri poškodení
zdravia žalobkyne vznikli a boli zistené pred účinnosťou vyhl. č. 47/1995 Z.z., t.j. pred
1. aprílom 1995 (1121,75 bodov x 15 x 15 = 252 394 Sk) a po odpočítaní už vyplatených
18 000 Sk, bolestné vyčíslil sumou 234 394 Sk.
Podľa § 2 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška“) v znení neskorších predpisov, odškodnenie
za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo
odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb stanovených v prílohe k tejto
vyhláške. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu
liečenia.
Odvolací súd rozhodnutie o priznaní mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť
nezaložil na zásadách uvedených v prílohe vyhlášky (časť A., bod I.).
Zásady pre hodnotenie odškodnenia za bolesť sú uvedené v prílohe vyhlášky pod
písm. A, bod I. a sadzby pre hodnotenie bolestného u úrazov pod písm. B., bod I. Podľa
písm. A., bod I. ods. 2 prílohy vyhlášky lekár podávajúci posudok ohodnotí poškodenie na
zdraví počtom bodov podľa stanovených sadzieb a hodnotenie poškodenia vykonané podľa
odsekov 2 a 4 sa zvýši až o polovicu, ak a/ došlo k infekcii rany; ohodnotenie možno zvýšiť
len za to zranenie, ktorého doba liečenia sa infekciou predĺžila, b/ poškodenie zdravia
vyžadovalo bolestivejší spôsob liečby, ako sú transfúzie a infúzie, alebo pri liečbe nastali
komplikácie, ako sú zápal žíl, preležaniny, zápal pľúc a pod., c/ povaha zranenia si vyžiadala
operačný výkon. Podľa ods. 7 pri súbehu dôvodov pre zvýšenie uvedených v ods. 6 možno
odškodnenie za bolesť zvýšiť najviac na dvojnásobok základnej sadzby.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že lekár pri hodnotení poškodenia na zdraví
spôsobeného úrazom vychádza zo základnej sadzby počtu bodov tak, ako sú ustanovené pod
písm. B., bod I. prílohy k vyhláške a ak sú dané dôvody uvedené v ods. 6 a 7 zásad pre
hodnotenie odškodnenia za bolesť (písm. A., bod I. prílohy vyhlášky), hodnotenie základnej
sadzby zvýši. Výsledný počet bodov takto stanovený potom predstavuje základné bodové
ohodnotenie bolestného, ktoré sa stáva tiež základom pre ďalšie odškodnenie, o ktorom je
oprávnený rozhodovať len súd podľa kritérií uvedených v § 7 ods. 3 vyhlášky.
Dôvody umožňujúce mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť treba vyvodzovať
predovšetkým z okolností, ktoré sú vymedzené v bode I. ods. 6 uvedených zásad pred
hodnotenie odškodnenia za bolesť, najmä ak ani lekárom navrhnuté zvýšenie odškodnenia na
dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie následkov. Hoci sa
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal dôvodmi pre zvýšenie
odškodnenia v zmysle bodu I. ods. 6 zásad pre hodnotenie uvedenými v doplnku znaleckého
posudku vypracovaného v priebehu odvolacieho konania, vychádzal z bodového ohodnotenia
určeného znalcom na 1121,75 bodu bez ním navrhnutého zvýšenia o polovicu, pričom
uvedené dôvody považoval za rozhodujúce pre určenie výšky mimoriadneho zvýšenia
odškodnenia bolesti v rozsahu 15-násobku uvedeného základného bodového ohodnotenia
bolestného. Z akých dôvodov odvolací súd neakceptoval navrhované zvýšenie hodnotenia
poškodenia zdravia v znaleckom posudku, z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva.
So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že odvolací súd pri rozhodovaní o priznaní
primeraného zvýšenia odškodnenia za bolesť v zmysle uvedených zásad nepostupoval,
z ktorého dôvodu jeho rozhodnutie v napadnutej časti nemôže byť považované za správne.
Pri určení výšky odškodnenia za bolesť, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého
stupňa vychádzal v zmysle čl. II vyhl. č. 47/1995 Z.z. z hodnoty jedného bodu 15 Sk, keď
z doplnku znaleckého posudku mal preukázané, že bolesti, ktoré sa u žalobkyne odškodňujú,
vznikli bezprostredne po úraze, resp. v časovom období niekoľkých mesiacov po úraze
z 1. februára 1993.
Vyhláška č. 47/1995 Z.z. (čl. II) vyžaduje pre posúdenie výšky odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa predpisov platných pred nadobudnutím jej
účinnosti splnenie dvoch podmienok, a to, aby išlo o bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia , ktoré boli 1/ spôsobené a 2/ zistené pred jej účinnosťou. Podľa § 9 ods. 1 vyhl.
č. 32/1965 Zb. posúdenie (bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia) sa vykoná len čo stav
poškodeného možno považovať za ustálený, teda až po ustálení zdravotného stavu
poškodeného možno ohodnotiť jeho bolesť a týmto okamihom je bolesť zistená, bez ohľadu
na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že z hľadiska čl. II vyhl. č. 47/1995 Z.z.,
ktorou sa mení vyhl. č. 32/1965 Zb., za čas spôsobenia bolesti treba považovať deň úrazu
alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti, okamih ustálenia zdravotného
stavu poškodeného. So zreteľom na uvedené nemožno potom prisvedčiť správnosti záveru
odvolacieho súdu pokiaľ ide o určenie odškodnenia zranenia dovolateľky uvedeného pod
bodom 26/ doplnku znaleckého posudku - zlomenina klenby lebečnej (ktorý nebol
vypracovaný v súlade s § 127 ods. 1 O.s.p.).
Tak ako odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví
a priebehu liečenia (§ 2 ods. 1, veta druhá, vyhlášky), musí byť aj odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to
v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti.
Úvaha súdu o „primeranosti“ zvýšenia nie je neobmedzená, lebo vyhláška tým, že rámcovo
stanovila predpoklady pre vznik nároku na základné odškodnenie a pre vznik nároku na jeho
mimoriadne zvýšenie, určila zároveň hľadiská, na ktoré treba vziať zreteľ a ktoré v ich
vzájomnej nadväznosti usmerňujú úvahu súdu o miere „primeranosti“ zvýšenia vo
výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa. V prejednávanej veci súdy odlišne
vyjadrili mieru primeranosti zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd
prvého stupňa považoval za primerané zvýšenie na 50-násobok bodového ohodnotenia vo
výške 5590 bodov (základného ohodnotenia v rozsahu 3890 bodov spolu s pripočítaním
1700 bodov z psychiatrického znaleckého posudku MUDr. S.). Krajský súd určil výšku
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa doplnku znaleckého posudku vo
výške 3865 bodov po zohľadnení duplicitných položiek č. 251, 253 sadzobníka tvoriaceho
prílohu vyhlášky č. 32/1965 Zb. (v rozsahu 1700 bodov) a za primerané považoval zvýšenie
odškodnenia v rozsahu 40-násobku základného počtu bodov, vychádzal z nezmeneného
skutkového stavu zisteného súdom. Ak však odvolací súd mení súdom prvého stupňa
priznanú výšku odškodnenia za bolesť alebo za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu,
že za „primeranú“ považuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí v odôvodnení
zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvody potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“, teda
musí poukázať na určité konkrétne skutkové alebo právne významné okolnosti a s poukazom
na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k názoru, že „primeranou“ nie je náhrada,
ktorú určil súd prvého stupňa, ale náhrada iná (nižšia alebo vyššia). Odvolací súd vychádzal
v podstate z tých istých skutkových okolností, na ktoré vzal zreteľ už súd prvého stupňa
a tieto v odôvodnení len podrobnejšie rozpísal. Keďže odvolací súd pri zmene rozhodnutia
(§ 220 O.s.p.) svojím rozhodnutím nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho
rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie zahŕňajúce výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také
rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 211
O.s.p.). V tomto smere napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu
preskúmateľný nie je, lebo neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací
súd dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa k odlišným záverom v otázke, aký násobok
základného bodového ohodnotenia vyjadruje „primeranosť“ náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Bez bližšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré
odvolací súd znížil násobok základného bodového ohodnotenia priznaného žalobkyni súdom
prvého stupňa pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia (z 50-násobku na
40-násobok), nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky možnosť posúdiť opodstatnenosť
a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom (a teda ani preskúmať, či
napadnutý rozsudok v tejto časti spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení
veci).
Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že odvolací súd si nepovšimol rozšírenie žaloby
(doručené súdu 7. októbra 1998, č.l. 212 spisu), ktorým žiadala priznať zvýšenie odškodnenia
za bolesť v rozsahu 200-násobku ohodnotenia a 300-násobku ohodnotenia sťaženia
spoločenského uplatnenia, táto nie je dôvodná. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí sa
vyporiadal s namietanou vadou konania, na ktorú neprihliadol, pretože súd prvého stupňa
o tejto rozšírenej žalobe konal, aj keď o pripustení rozšírenia žaloby samostatným uznesením
nerozhodol.
Z dôvodov uvedených vyššie vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch,
ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený, spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a že je postihnutý vadou, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom
v napadnutých výrokoch ako aj v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania a o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu
v Banskej Bystrici na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.). Právny názor vyslovený
v tomto rozsudku je záväzný; v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. mája 2008
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: