Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
92d/378330.c7920d.pdf
PDF · 110.62 KB
No categories available
1Sdo/13/2007
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Sdo 13/2007
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedkyne senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej, JUDr. Evy
Babiakovej, CSc., JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Viery Nevedelovej, v právnej veci
navrhovateľa I., bývajúceho vo V., S. X. č. 72/1, proti odporkyni S. v Bratislave,
U.. X. č. 8, o invalidný dôchodok a iné, na dovolanie odporkyne
proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. novembra 2006 č. k.
4 So 7/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne z a m i e t a.
Účastníci nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 6. decembra 2005 č. k.
4 Sd 209/2005-15 potvrdil rozhodnutie odporkyne z 9. júna 2005 číslo X., ktorým
odporkyňa zvýšila starobný dôchodok navrhovateľa na sumu 9 035 Sk mesačne
s účinnosťou od 14. júla 2005 s odôvodnením, že invalidný dôchodok navrhovateľa
sa podľa § 263 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý mu už bol v minulosti
priznaný považuje za starobný dôchodok.
Navrhovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, v ktorom namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne a žiadal ho zrušiť.
Odporkyňa žiadala napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom
z 8. novembra 2006 č. k. 4 So 7/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
napadnuté rozhodnutie odporkyne z 9. júna 2005 číslo X. zrušil, lebo podľa jeho
názoru nárok navrhovateľa na invalidný dôchodok nezanikol právnou skutočnosťou,
ktorá nastala účinnosťou článku I. bod 66 zákona č. 721/2004 Z.z. V zmysle tohto
zákonného ustanovenia sa invalidný dôchodok navrhovateľa
od 1. januára 2005 zo zákona považuje za starobný dôchodok vo výške, v akej
patrila 31. decembra 2004.
Vo včas podanom dovolaní proti tomuto rozsudku namietala odporkyňa, že
odvolací súd rozhodol nesprávne, lebo nerešpektoval skutočnosť, že invalidný
dôchodok navrhovateľa sa zmenil od 1. januára 2005 na starobný dôchodok
so všetkými právnymi následkami, ktoré sú s touto zmenou spojené. Domáhala sa
preto zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na nové rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
Navrhovateľ žiadal dovolanie odporkyne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 250s ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku) prejednal vec bez pojednávania (§ 243a ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že dovolaniu odporkyne
nemožno vyhovieť.
Zo spisov vyplýva, že odporkyňa priznala navrhovateľovi invalidný dôchodok
rozhodnutím z 31. mája 2000 číslo X. vo výške 5 954 Sk mesačne s účinnosťou od
13. júna 2000 a 31. decembra 2004 mu bol po zákonných úpravách vyplácaný tento
dôchodok vo výške 7718 Sk mesačne. Rozhodnutím z 9. júna 2005 číslo X.
odporkyňa oznámila navrhovateľovi, že s účinnosťou od 1. januára 2005 sa jeho
invalidný dôchodok považuje podľa § 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení za
starobný dôchodok vo výške, v akej patril do 31. 12. 2004 a súčasne takýto jeho
starobný dôchodok zvýšila podľa § 293e ods. 2 písm. c/ zákona o sociálnom poistení
na sumu 9 035 Sk mesačne s účinnosťou
od 14. júla 2005.
Z dávkového spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ splnil podmienky nároku
na starobný dôchodok ešte pred 1. januárom 2005, ale svoju žiadosť o priznanie
starobného dôchodku vzal späť, hoci aj pred týmto dňom by bol jeho starobný
dôchodok vyšší, ako bol jeho invalidný dôchodok. Len pre úplnosť dovolací súd
pripomína, že odporkyňa mohla z vyjadrení navrhovateľa vyvodiť, že navrhovateľ
vzal späť svoju žiadosť o starobný dôchodok z obavy, že jeho priznaním by stratil
nárok na plnenia, podmienené jeho invaliditou, prípadne zánikom nároku na invalidný
dôchodok.
Pri rešpektovaní zásady slušného zaobchádzania mohla odporkyňa
navrhovateľa poučiť, že invalidita a invalidný dôchodok nie sú totožné právne termíny
a takéto vysvetlenie mohlo prípadne mať za následok iné rozhodnutie navrhovateľa
na späťvzatie jeho žiadosti o starobný dôchodok.
Bez ohľadu na túto skutočnosť však dovolací súd zhodne so súdom prvého
stupňa konštatoval, že navrhovateľ mal pred 1. januárom 2005 nárok na invalidný
dôchodok a jeho výplatu. Dôvody, uvedené v § 113 ods. 2 a § 110 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení, ktoré majú za následok zánik nároku na invalidný dôchodok
nenastali, hoci zánik nároku navrhovateľa na invalidný dôchodok mohol nastať len
z uvedených zákonných dôvodov.
Aj keď navrhovateľ pred dňom 1. januára 2004 dovŕšil vek 60 rokov a mal
nárok na invalidný dôchodok nedošlo k zmene jeho invalidného dôchodku
na starobný dôchodok. Hoci sa na neho vzťahuje § 263 ods. 9 zákona o sociálnom
poistení, podľa ktorého sa jeho invalidný dôchodok od 1. januára 2005 považuje
za starobný dôchodok, neznamená to, že sa invalidný dôchodok navrhovateľa zmenil
na starobný dôchodok. V prípade, keby k takejto zmene došlo, musela by odporkyňa
určiť s účinnosťou od 1. januára 2005 starobný dôchodok navrhovateľa spôsobom,
ktorý predpokladá zákon o sociálnom poistení. Takýto postup však v žiadnom
ustanovení zákona o sociálnom poistení nie je upravený, a ani samotná odporkyňa
starobný dôchodok navrhovateľa samostatne neurčovala. Nemohla preto uzavrieť, že
s účinnosťou od 1. januára 2005 má navrhovateľ nárok na starobný dôchodok
vo výške predchádzajúceho invalidného dôchodku., lebo invalidný dôchodok
navrhovateľa sa na starobný dôchodok nezmenil, iba sa za takýto dôchodok
považuje.
Zmyslom uvedenej úpravy bolo preto bezpochyby len vyriešenie zdrojov
financovania invalidných dôchodkov zo základného fondu starobného poistenia.
Odlišný výklad § 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení by potom mohol
znamenať, že občania, ktorí mali nárok na čiastočný invalidný dôchodok, považovaný
od 1. januára 2004 za invalidný dôchodok, by nemohli získať nárok na starobný
dôchodok, hoci by ich starobný dôchodok mohol byť vyšší ako invalidný dôchodok,
za ktorý sa považuje ich čiastočný invalidný dôchodok.
Uvedené skutočnosti majú preto len taký následok, že pri súčasnom použití
§ 263 ods. 12 zákona o sociálnom poistení sa invalidný dôchodok podľa § 263
ods. 9 uvedeného zákona, považovaný po 1. januári 2004 za starobný dôchodok,
vypláca po tomto dni zo základného fondu starobného poistenia, nemení sa však
na dôchodok starobný.
Tvrdenie odporkyne, že v prípade, ak bol navrhovateľovi priznaný invalidný
dôchodok pred 1. januárom 2005 a ak navrhovateľ pred 1. januárom 2004 dosiahol
vek 60 rokov, jeho invalidný dôchodok sa považuje za starobný dôchodok, nemohol
preto ani dovolací súd akceptovať so všetkými dôsledkami, ktoré z neho odporkyňa
vyvodila.
Navrhovateľ preto aj naďalej splňuje podmienky nároku na invalidný dôchodok
a jeho výplatu, aj keď zdrojom výplaty jeho invalidného dôchodku sa stal základný
fond starobného poistenia, pre potreby ktorého sa invalidný dôchodok navrhovateľa
považuje za starobný dôchodok.
Žiadne iné právne dôsledky na invalidný dôchodok, vyplývajúce zo znenia
§ 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení pre navrhovateľa nenastali.
Aj v prípade, ak by odporkyňu znova požiadal o priznanie starobného
dôchodku, musela by odporkyňa o jeho nároku na starobný dôchodok znova
rozhodnúť a musela by sa riadiť aj ustanoveniami zákona o sociálnom poistení
o súbehu nároku na starobný a invalidný dôchodok.
Podľa § 263 ods. 9 invalidný dôchodok uvedený v odseku 1, ktorého
poberateľ pred 1. januárom 2004 dovŕšil vek najmenej 60 rokov, ak ide o muža,
alebo vek najmenej 57 rokov, ak ide o ženu, sa považuje od 1. januára 2005
za starobný dôchodok.
Podľa § 263 ods. 12 zákona o sociálnom poistení invalidný dôchodok uvedený
v odseku 9 sa vypláca po 31. decembri 2004 zo základného fondu starobného
poistenia. Zo základného fondu starobného poistenia sa vypláca aj vdovský
dôchodok, vdovecký dôchodok a sirotský dôchodok po poberateľovi invalidného
dôchodku uvedeného v prvej vete.
Znenie § 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, ani žiadne iné ustanovenia
zákona o sociálnom poistení neupravuje zánik nároku na invalidný dôchodok
z dôvodu dosiahnutia veku, potrebného pre vznik nároku na starobný dôchodok
(resp. zánik nároku na invalidný dôchodok u toho dôchodcu, ktorý
pred 1. januárom 2004 dovŕši 60 rokov veku, ak ide o muža) a ani nebráni
dôchodcovi, ktorý poberá takýto invalidný dôchodok, aby požiadal o prípadný vyšší
starobný dôchodok, ani nebráni zvýšeniu takéhoto dôchodku.
Vzhľadom na uvedené aj dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
odporkyne nie je v súlade so zákonom a odporkyňa rozhodla nesprávne, keď
zvyšovala starobný dôchodok navrhovateľa, ktorý navrhovateľovi nebol ešte
priznaný.
Z uvedeného dôvodu nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, keď preskúmavané
rozhodnutie odporkyne nepovažoval za vecne správne a zrušil ho z dôvodu
nesprávneho právneho názoru ktorým sa v rozhodovaní riadila odporkyňa.
Za takýchto okolností nemožno odvolaciemu sudu vytýkať, keď zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa a preskúmavané rozhodnutie odporkyne
z 9. júna 2005 číslo X. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Dovolací súd preto musel dovolanie odporkyne, podané proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. novembra 2006 č. k. 4 So 7/2006
zamietnuť podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
V dovolacom konaní navrhovateľovi trovy nevznikli a odporkyňa v konaní
úspech nemala, preto účastníci nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania
(§ 224 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. apríla 2008
JUDr. Elena Z á v a d s k á, v. r.
predsedkyňa senátu
Za správnosť vyhotovenia :