Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
52c/374787.0d4db3.pdf
PDF · 114.15 KB
No categories available
5Co/2/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Co 2/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ľ.J., bývajúceho
v B., L. č. X., 2/ M.J., bývajúcej v B., L. č.X., proti odporcovi JUDr. I.O., bývajúcemu v B.,
J. č.X., o vydanie bezdôvodného obohatenia a uloženie poriadkového opatrenia, ktorá vec
je vedená na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 11 C 218/1995, na odvolanie odporcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla 2004, sp. zn. 15 Co 439/01, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla
2004, sp. zn. 15 Co 439/01 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. apríla 2004 sp. zn. 15 Co 439/01 uložil
odporcovi poriadkovú pokutu vo výške 20 000,- Sk, ktorú ho zaviazal zaplatiť na účet
Krajského súdu v Bratislave, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Zároveň vyslovil, že
uložená pokuta pripadá štátu. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 53 O.s.p.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že v odvolacom konaní uložil odporcovi v zmysle
uvedenej zákonnej úpravy poriadkovú pokutu z dôvodu opakovaných námietok zaujatosti
voči sudcom, ktorým vec pripadla na rozhodnutie v zmysle platného rozvrhu práce toho
ktorého roku, ktoré boli posúdené ako nedôvodné, ako i z dôvodu hrubo urážlivého
a výsmešného podania zo dňa 15.3.2004, znevažujúceho súd. V tomto podaní okrem iného
odporca označil vec prejednávajúcich sudcov za osoby, ktoré sa „snažia jeho osobu obviniť
z podvodu, predstaviť ako debilného kverulanta“, namietajúc aj obsah zápisnice
z pojednávania zo dňa 27.11.2003, ktorej obsah nie je totožný s jeho prednesom, čím bol aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedený do omylu a bude musieť o jeho námietke voči
členom senátu znovu rozhodnúť. Odvolací súd pri uložení poriadkovej pokuty zvážil časové
prieťahy konania spôsobené opakovane vznášanými námietkami voči sudcom na súde prvého
stupňa, ako i na odvolacom súde, ktoré neboli posúdené ako opodstatnené a sudcovia, ktorých
sa námietka konkrétne týkala z prejednávania a rozhodovania veci neboli vylúčení. Námietky
zaujatosti boli vznášané účelovo počas celého konania tak, aby vo veci nemohlo byť
rozhodnuté. Sústavným podávaním neoprávnených námietok zaujatosti možno len
konštatovať, že odporca hrubo sťažil postup konania tak, ako predpokladá ustanovenie § 53
O.s.p. V ďalšom odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobne opísal priebeh
konania. Poukázal na to, že konanie na súde prvého stupňa začalo na návrh dňa 9.11.1995
a po podaní návrhu dňa 15.2.1996 vzniesol odporca námietku zaujatosti voči sudkyni
JUDr. V.CH.. Uznesením bývalého Mestského súdu v Bratislave zo dňa 28.6.1996 č.k. 13 Nc
11/96-25 nebola sudkyňa vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 3.3.1997 č.k. 11 C 218/95-42 bol návrh zamietnutý.
Rozsudok bol predložený odvolaciemu súdu z dôvodu odvolania navrhovateľov dňa
31.10.1997 a vec bola podľa rozvrhu práce zapísaná pod sp. zn. 23 Co 164/97, t.j. do senátu
predsedníčky E. T. a členov senátu JUDr. E. Ď. a JUDr. M. M.. Termín pojednávania bol
určený podľa úpravy z 12.11.1997 na deň 9.12.1997, ktoré pojednávanie bolo odročené,
pretože písomným podaním zo 4.12.1997 vzniesol odporca námietku zaujatosti voči všetkým
členom senátu. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.1.1998 sp. zn. Nc
120/97 bolo rozhodnuté, že sudcovia senátu 23 Co nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci. Dňa 24.2.1998 uznesením č.k. 23 Co 164/97-68 bol rozsudok Okresného
súdu Bratislava V z 3.3.1997 č.k. 11 C 218/95-42 v napadnutej časti zrušený a vec vrátená na
ďalšie konanie. Vec bola vrátená Okresnému súdu Bratislava V dňa 19.3.1998. Termín
pojednávania bol súdom prvého stupňa určený na deň 16.9.1998. Pojednávanie bolo
odročené, pretože odporca písomným podaním dňa 17.8.1998 požadoval odročenie
pojednávania, pretože vedie spor o ochranu osobnosti proti sudkyni, ktorá vydala zrušujúce
uznesenie a dňa 14.9.1998 vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni JUDr. V.CH.. Vec bola
predložená Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o námietke zaujatosti a pripadla do
senátu 17 Co, t.j. predsedníčky senátu JUDr. A. O. a sudkýň JUDr. V. K. a JUDr. M. R..
Odporca vzniesol námietku zaujatosti dňa 27.10.1998 aj proti sudcom tohto senátu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením z 26.11.1998 sp. zn. Nc 128/98 týchto sudcov nevylúčil
z prejednávania a rozhodovania veci o vznesenej námietke zaujatosti. Uznesením z 29.1.1999
č.k. 17 Nc 18/98-86 nebola sudkyňa JUDr. V. Ch. vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Spis bol vrátený dňa 18.2.1999. Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom dňa 27.3.2000
č.k. 11 C 218/95-116, proti ktorému podal odporca odvolanie. Vec bola predložená
odvolaciemu súdu dňa 12.10.2000. Písomným podaním z 24.10.2000 vzniesol odporca
námietku zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave a žiadal prikázanie veci inému súdu
okrem iného z dôvodu, že vedie spor proti sudkyni E. T.. Zároveň vymenoval sudcov
krajského súdu, ktorí konali v jeho veciach s tým, aby títo boli vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (JUDr. O. G., JUDr. A. M., JUDr. M. N., JUDr. M. P., E. T.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky dňa 8.11.2001 vec vrátil bez rozhodnutia podľa § 12 ods. 2 O.s.p.,
pretože neboli splnené zákonné podmienky pre jeho vydanie (odporca nezaplatil súdny
poplatok). Krajský súd v Bratislave určil termín pojednávania na deň 16.4.2002, ktoré
pojednávanie bolo odročené, pretože opakovane vzniesol námietku zaujatosti proti
predsedníčke senátu E. T. a členom senátu JUDr. E. Ď. a JUDr. J. P.. Namietaní sudcovia
postupom podľa § 15 ods. 1 O.s.p. vyslovili súhlas s vylúčením ich osoby z prejednávania
a rozhodovania veci a vec bola Opatrením predsedníčky Krajského súdu v Bratislave dňa
9.5.2002 Spr. 3097/02-185 pridelená do senátu predsedníčky A. B. a JUDr. J. M. a JUDr. M.
M. (č.l. 185). Úpravou z 22.7.2002 bol termín pojednávania určený na 17.10.2002, ktoré
pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že odporca vzniesol v písomnom podaní z 15.10.2002
námietku len voči predsedníčke senátu s výslovným dôrazom, že členov senátu nenamieta.
Námietku zaujatosti okrem iného odôvodnil tým, že nemá dôveru v spravodlivé rozhodnutie,
pretože predsedníčka senátu bola arbiterkou, ktorá námietka bola vymyslená a nepravdivá,
pretože na arbitráži nikdy nepracovala. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 12.6.2003 sp. zn. Nc 148/02 nebola táto sudkyňa vylúčená z prejednávania veci. Z obsahu
tohto rozhodnutia vyplýva, že odporca aj v tomto konaní namietal zaujatosť predsedu senátu 5
Cdo na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Ani následné ospravedlnenie neodôvodňovalo
túto vymyslenú námietku posúdiť ako úkon, ktorý by nemal za následok ďalší prieťah
v konaní. Termín pojednávania po vrátení veci bol určený úpravou z 20.10.2003 na deň
27.11.2003, ktoré pojednávanie bolo odročené po prednesení odvolacieho návrhu
a vyjadreniach účastníkov konania z dôvodu, že odporca opakovane vzniesol námietku
zaujatosti, ale už nie proti predsedníčke senátu, ale len členov senátu JUDr. J. M. a JUDr. M.
M.. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.12.2003 sp. zn. Nc 151/03 neboli
títo sudcovi vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Termín pojednávania bol určený
na 25.3.2004, ktoré pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu preloženia termínu určeného na
tento deň a bol určený deň pojednávania 22.4.2004. Z vyššie uvedených úkonov odporcu
počas celého konania, ktorý ako účastník konania vznášal námietky zaujatosti voči sudcom,
krajský súd ustálil, že tento účastník konania hrubo sťažil postup konania nielen na súde
prvého stupňa po začatí konania 9.11.1995, ale aj na odvolacom súde vo veci, ktorá napadla
12.10.2000. Okrem toho podával písomné podania, v ktorých znevažujúco a urážlivo
vyjadroval voči vec prejednávajúcim sudcom preukázateľne nepravdivými tvrdeniami nielen
voči osobe predsedníčky senátu v odvolacom konaní A. B., ale aj tvrdeniami úmyselného
konania sudcov v neprospech jeho osoby, ktoré by malo hraničiť s trestnou činnosťou sudcov
a pod. Preto dospel k záveru o splnení podmienky pre uloženie pokuty vo výške 20 000,- Sk
ako sankcie, primeranej k správaniu sa účastníka konania v tejto veci. V poučení uviedol, že
proti uzneseniu nemožno podať odvolanie.
Proti tomuto rozhodnutiu, ktoré mu bolo doručené dňa 10.5.2004, podal dňa 12.5.2004
odvolanie odporca z dôvodu, že k tomuto opatreniu neboli dané zákonné dôvody. Poukázal na
to, že vznesenie námietok zaujatosti je Ústavou Slovenskej republiky zaručeným právom,
ktoré mu nemôže byť odňaté alebo obmedzené. Bezdôvodným uložením a prípadným
vymáhaním môže byť on, ako osoba žijúca výlučne zo skromného starobného dôchodku, aj
existenčne ohrozený. Konanie súdu považoval za neprípustný spôsob jeho obmedzovania a za
vyhrážanie sa mu uložením poriadkovej pokuty v prípade, ak znovu uplatní svoje ústavné
právo na vznesenie námietky zaujatosti. Poukázal aj na svoj vek a zdravotný stav. V doplnení
svojho odvolania z 10.8.2004 navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolanie považoval za
prípustné aj s poukazom na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR č. R 21/1981.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
odvolaním (§ 201 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je v danej veci prípustné a aj
dôvodné.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) sa môže každý
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).
Podľa § 53 ods. 1 O.s.p. v znení do 30.9.2004 (ďalej len O.s.p.) tomu, kto hrubo
sťažuje postup konania najmä tým, že sa neustanoví na súd alebo neposlúchne príkaz súdu
alebo kto ruší poriadok alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, môže súd uložiť uznesením
poriadkovú pokutu až do výšky 25 000,- Sk.
Z ustanovenia § 53 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pri opakovanom hrubom sťažení
postupu konania podľa odseku 1 môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky
50 000,- Sk.
Podľa § 53 ods. 3 O.s.p. uloženú poriadkovú pokutu môže predseda senátu dodatočne,
a to i po skončení konania odpustiť, ak to odôvodňuje neskoršie správanie sa toho, komu bola
uložená.
Poriadkové pokuty pripadajú štátu (§ 53 ods. 4 O.s.p.).
Pri svojom rozhodovaní musí súd (vrátane súdu krajského) súčasne vychádzať z toho,
že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať
zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ustanovenie čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky je vyjadrením základného práva účastníka konania domáhať sa
súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných pre poskytovanie právnej
ochrany. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných
práv a slobôd (napr. I ÚS 22/03).
Z uvedeného vychádzal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom
uznesení z 11. apríla 1995 sp. zn. I ÚS 18/95 uviedol, že pri výklade a uplatňovaní zákonov
(rovnako ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov) treba
postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Preto nie je možné ani
Občiansky súdny poriadok (zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) uplatňovať tak,
aby došlo k porušeniu ústavnoprocesného princípu právnej ochrany pred súdmi, kde platí
rovnosť všetkých účastníkov, len z dôvodu legislatívnej nejasnosti textu, ktorú možno
odstrániť výkladom v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy.
Z uvedeného vyplýva, že výklad a používanie jednotlivých ustanovení zák. č. 99/1963
Zb. v znení neskorších predpisov (O.s.p.), musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo
účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že všeobecný súd
musí vykladať a používať uvedené ustanovenia v súlade s účelom základného práva na súdnu
ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo
na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Pritom do práva na súdnu ochranu je potrebné
zahrnúť aj oprávnenie účastníka konania domáhať sa preskúmania rozhodnutia súdu
v inštančnom konaní.
K základným zásadám spravodlivého procesu (okrem iných) prináleží, a to nie na
poslednom mieste, aj požiadavka prieskumu rozhodnutia súdu nižšieho stupňa súdom
vyššieho stupňa, lebo len tak je možné naplniť ústavne zaručené právo na súdnu ochranu
a z neho vyplývajúce právo na spravodlivý proces. Preto tiež tam, kde zákon pripúšťa dvojaký
výklad, je v intenciách zásad spravodlivého procesu nevyhnutné, dať pri jeho aplikácii
prednosť tomu z nich, ktorý je vo svojej interpretácii čo najviac v súlade s ústavným
poriadkom Slovenskej republiky.
Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty v zmysle § 53 O.s.p.
je spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníkov konania, patrí zásada
prieskumu týchto rozhodnutí vydaných v rámci sústavy všeobecných súdov, k základným
ústavným princípom spravodlivého procesu. Preto poučenie o nemožnosti preskúmať
napadnuté rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty v odvolacom konaní (§ 201 a nasl.
O.s.p.), nie je možné považovať za vecne správne.
Len takýto výklad a aplikácia uvedeného ustanovenia súdom je správna, spravodlivá,
zákonná, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Pritom zo subsidiárnej štruktúry systému
ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za aplikáciu
a výklad zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej
republiky alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Po vyriešení tejto základnej otázky, spočívajúcej v prípustnosti odporcom
uplatňovaného opravného prostriedku, mohol odvolací súd pristúpiť k preskúmaniu vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia. Dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu je potrebné v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p. v znení do 30. septembra 2004 (ďalej len
O.s.p.) v spojení s § 167 ods. 2 a § 211 O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že súd uloženie poriadkovej pokuty vo
výške 20 000,- Sk odôvodnil jednak opakovanými námietkami zaujatosti podávanými
odporcom proti sudcom, ktorým vec pripadla na rozhodnutie v zmysle platného rozvrhu
práce, ako aj hrubo urážlivým a výsmešným podaním znevažujúcim súd zo dňa 15.3.2004
(č.l. 220 spisu – poznámka odvolacieho súdu).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že právo vyjadriť sa k osobám
sudcov, namietať ich zaujatosť a navrhovať ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania
veci je právom účastníka konania, ktoré mu garantuje ustanovenie § 15 a § 15a O.s.p. Ak
preto účastník konania uplatní toto svoje zákonné právo, nie je mu možné len pre jeho výkon
uložiť poriadkové opatrenie. Samotné posúdenie vznesenej námietky zaujatosti účastníka
konania nadriadeným súdom ako nedôvodnej neoprávňuje súd na postup podľa § 53 O.s.p.
a konštatovanie, že takýmto úkonom účastníka konania (vznesením námietky zaujatosti) bol
hrubo sťažený postup konania. Obdobne má účastník konania právo namietať znenie
zápisnice o pojednávaní a navrhovať jej opravu (§ 40 O.s.p.).
Pokiaľ sa týka označenia výroku odporcu v podaní z 15.3.2004, ktorým označil vec
prejednávajúcich sudcov za osoby, ktoré: „sa snažia jeho osobu obviniť z podvodu, predstaviť
ako debilného kverulanta“, je potrebné poukázať na to, že zákonodarca v ustanovení § 53
ods. 1 O.s.p. vedome zvolil termín „hrubo urážlivé podanie“ aby naznačil, že práve len tie
výroky, ktoré objektívne dosahujú intenzitu hrubých urážok, zakladajú dôvod pre uloženie
poriadkovej pokuty. Robil tak s vedomím, že ako subjektívne pocity účastníkov konania, tak
aj subjektívne pocity „urazených“ sudcov sú ovplyvnené okolnosťami, súvisiacimi s meritom
prejednávanej veci (sporu).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť aj to,
že inštitúciám a orgánom, ktoré reprezentujú verejnú moc štátu a v dôsledku toho sú
nositeľmi rozhodnutí, ktoré občania napádajú, prislúcha vždy väčšia dávka tolerancie,
veľkorysosti a nadhľadu, ako je tomu u jednotlivých občanov, účastníkov konania. Z tohto
pohľadu pristupuje k tejto otázke aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.
Odvolací súd poukazuje aj na to, že uloženie poriadkovej pokuty je hraničným
nevyhnutným poriadkovým opatrením, ktoré je možné uložiť len tam, kde dohovor alebo iné
miernejšie prostriedky neviedli k náprave.
Vzhľadom k uvedenému je možné konštatovať, že len samotné podanie odporcu
z 15.3.2004, v ktorom označil vec prejednávajúcich sudcov za osoby, ktoré „sa snažia jeho
osobu obviniť z podvodu, predstaviť ako debilného kverulanta“, nie je možno vyhodnotiť
samo osebe ako hrubo urážlivé podanie, umožňujúce uloženie poriadkovej pokuty.
Hoci v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal aj na písomné podania,
v ktorých sa odporca znevažujúco a urážlivo vyjadroval voči vec prejednávajúcim sudcom
preukázateľne nepravdivými tvrdeniami voči predsedníčke senátu v odvolacom konaní
A. B., ale aj tvrdeniami úmyselného konania sudcov v neprospech jeho osoby, ktoré malo
hraničiť s trestnou činnosťou sudcov, tieto skutočnosti bližšie nekonkretizoval a neodôvodnil,
v čom konkrétne spočívala „hrubá urážlivosť“.
Nezaoberal sa ani výškou uloženej poriadkovej pokuty, ktorú uložil na hornej možnej
zákonnej hranici (25 000,- Sk) a túto svoju úvahu ani žiadnym spôsobom neodôvodnil.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že pri svojej úvahe o výške poriadkovej
pokuty bolo súd povinný zohľadňovať aj osobné a majetkové pomery toho, komu toto
poriadkové opatrenie ukladal.
Rozhodnutie krajského súdu je preto predčasné, v odvolacom konaní nepreskúmateľné
odvolacím súdom pre nedostatok dôvodov (čiastočne aj pre nesprávne právne posúdenie
veci), ktorá skutočnosť bola dôvodom jeho zrušenia s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v znení do 30.9.2004.
V zmysle § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.
Aj o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne krajský súd v novom rozhodnutí
o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 18. júna 2008
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: