Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/124/2007

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Hargaša a členov JUDr. Ľuboša Szigetiho a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej veci navrhovateľov: l/ P. Ď., zomrelá X., naposledy bytom B., H. X., 2/ Mgr. G. Ď., bytom B., P. X., 3/ M. D., bytom B., Č. č. l zastúpená advokátom JUDr. L. K. z Advokátskej kancelárie K. X. , B., navrhovatelia 1/, 2/ zastúpení navrhovateľkou 3/, proti odporcovi: O., M. X., P., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. zo dňa 9. júna 2006, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -49 zo dňa 30. mája 2007, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -49 zo dňa 30. mája 2007 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie O. č. OPU- 158/2006-2356-Ben zo dňa 9. júna 2006 z r u š u j e a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie O ., ktorý ako príslušný

správny orgán podľa ust. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení z. NR SR č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, v súlade s z. č. o správnom konaní v znení neskorších prepisov, rozhodol tak, že navrhovatelia v 1., 2. a v 3. rade nespĺňajú podmienky uvedené v na vrátenie vlastníctva alebo na priznanie náhrady za pozemky v k. ú. P. časť parc. 519. Krajský súd v zhode s odporcom dospel k názoru, že žiadosť o navrátenie vlastníctva podala len navrhovateľka v 3. rade v zákonnej lehote a vôbec neuviedla, že aj ďalšie osoby si uplatňujú nároky, ale až dňa l0.marca 2005 navrhovatelia v 1. a 2. rade splnomocnili navrhovateľku v 3. rade na uplatnenie reštitúcií. Vzmysle ods. l zákona oprávnené osoby si museli nárok

uplatniť do 3l. decembra 2004, inak ich právo zaniklo a keďže si navrhovatelia v l. a 2. rade v zákonnej lehote právo neuplatnili, toto im zaniklo. Z tohto dôvodu rozhodnutie odporcu voči nim krajský súd považoval za zákonné a preto ho potvrdil. U navrhovateľky v 3. rade, ktorá si právo uplatnila včas, krajský súd zhodne ako odporca dospel k záveru, že reštitučný titul nie je daný. Pôvodným vlastníkom bola nehnuteľnosť vyvlastnená a náhrada vyplatená zložením do depozitu Ľudového súdu v Prievidzi, keďže neboli splnené podmienky v zmysle vl. nar. V čase vyylastnenia pôvodní vlastníci mali nehnuteľnosť zaťaženú pohľadávkou T. v sume 525.000 Kčs, ďalej 360.000 Kčs pod C2, C4 exekučným založným právom pre Ú. pod C6 v sume 108.294 Kčs, uvedené vo vl. č. 2063 pre kat. úz. P. i vo vyvlastňovacom súpise zo dňa 13. októbra 1956. Vyhláška o dražbe zo dňa 12. apríla 1950, ktorú predložila navrhovateľka v 3. rade sa týka ďalšej pohľadávky na sumu 95 000 Kčs vo vl. č. 2063 vedená pod C5, Cll aC12 a nie je dokladom o tom, že pôvodní vlastníci v čase vyvlastnenia nemali dlhy. Z rozhodnutia ONV v Prievidzi č. Výst. 26-1652/1957-6 zo dňa 27. júla 1957 vyplýva, že vyvlastniteľ P., n. p. P. dňa 23. júla 1957 poukázal náhradu do súdneho depozitu na účet Krajskej súdnej správy, odd. v Prievidzi. Za tejto situácie, že navrhovateľka v 3. rade neuniesla dôkazné bremeno odporca vyhodnotil zabezpečené dôkazy podľa správnej úvahy, ktorú súd nepreskúmava. Krajský súd konštatoval, že skutkový stav bol dostatočne zistený a odporca z neho vyvodil správny právny záver. Námietky navrhovateľky v 3. rade uvedené v odvolaní boli nekonkrétne, vychádzali len z jej subjektívneho stanoviska a preto krajský súd na ne nemohol prihliadnuť. Podľa v znení neskorších predpisov neúspešným navrhovateľom súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok l 000 Sk do troch dní. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa ods. l tak, že neúspešným navrhovateľom náhradu trov nepriznal.

Včas podaným odvolaním rozsudok krajského súdu napadli v celom rozsahu (podľa

obsahu odvolania) navrhovatelia (odvolanie podané navrhovateľkou v 3. rade zároveň zástupkyňou navrhovateľov v 1. a 2. rade). V odvolaní navrhovatelia poukázali na to, že nie je pravda, že by neboli uvedené v zákonnej lehote všetky oprávnené osoby uplatneného reštitučného nároku, pretože navrhovateľke v 3. rade bola predĺžená lehota na doplnenie podania uplatneného reštitučného nároku do 5.4.2005 a v tejto lehote uplatnený nárok bol doplnený. Majetok, ktorý bol vlastníkom vyvlastnený vysoko prekračoval dlhy. V roku 1950 boli všetky dlhy uplatnené voči vlastníkom starými rodičmi navrhovateľky v 3. rade vyplatené. Navrhovateľka v 3. rade požiadala o predloženie dokladu o uložení náhrady do depozitu súdu, tento doklad jej však nebol ukázaný, pretože podľa nej ani neexistuje. Vytýka krajskému súdu, že nesprávne konštatuje, že skutkový stav veci odporcom bol dostatočne zistený. V podstate navrhovatelia žiadali odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvného stupňa a návrhu na vydanie pozemkov vyhovieť.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa v spojení

s ust. preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. v spojení s a nasl., na nariadenom pojednávaní ( ) a dospel k názoru, že odvolanie je dôvodné.

Podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých

zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným

rozhodnutiam správnych organov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou ( a ). V zmysle ust. , o navrátení vlastníctva k pozemkom (ďalej ako reštitučný zákon) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu ( Zb). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria: a/ poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b/ lesný pôdny fond.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za

nehnuteľosti, ktoré nie je možne vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená osoba uptatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštiručného zákona, právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde ().

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa reštitučného zákona v spojení s o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.

Podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si

obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie ( o správnom konaní – ďalej ako správny poriadok).

Podľa § 14 ods. 1 a 2 správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 15 správneho poriadku účastník môže samostatne konať v takom rozsahu,

v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že účastníkmi konania pred správnym

orgánom sú v súdenom prípade oprávnené osoby a povinná osoba (§§ 2 a 4 reštitučného zákona).

Účastníkom konania môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má

spôsobilosť byť účastníkom konania. Vo všeobecnosti sa v práve rozlišujú tri druhy spôsobilosti, a to a) spôsobilosť mať práva a povinnosti, b) spôsobilosť na právne úkony, c) spôsobilosť na protiprávne úkony (deliktuálna spôsobilosť). Správny poriadok v § 14 upravuje spôsobilosť účastníka na práva a povinnosti. Táto spôsobilosť u fyzických osôb vzniká narodením a zaniká smrťou. Všeobecná úprava spôsobilosti na práva a povinnosti je upravená v § 7 a nasl. Obč. zákonníka. Procesná spôsobilosť fyzických osôb je najvšeobecnejšie upravená v § 8 Obč. zákonníka. Podľa tohto ustanovenia spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) u fyzickej osoby vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením 18. roku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva. Uvedené zásady procesnej spôsobilosti platia v správnom konaní len subsidiárne, t. j. ak osobitný právny predpis neustanovuje inak. Ak sa zistí, že fyzická osoba nemá procesnú spôsobilosť v priebehu konania, je to prekážka konania. Spôsobilosť účastníka mať práva a povinnosti a na právne úkony musí správny orgán skúmať vo všetkých štádiách konania.

Odporca sa týmito zákonnými zásadami v konaní dôsledne neriadil. Pravdepodobne

unikla jeho pozornosti skutočnosť, že navrhovateľka v 1. rade dňa X. zomrela, tým v priebehu konania stratila spôsobilosť mať práva a povinnosti a samozrejme aj procesnú spôsobilosť. Preto pokiaľ správny orgán s ňou naďalej konal ako s účastníčkou konania, konal v rozpore so zákonom a keď vo veci vydal aj rozhodnutie, jeho rozhodnutie je tým nezákonné. Odporca túto prekážku v konaní mal v priebehu konania zákonne odstrániť a až potom mal možnosť pokračovať v konaní a vo veci rozhodnúť.

Obdobnou vadou konania trpí potom aj konanie pred súdom prvého stupňa.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa a spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má

spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Na základe toho navrhovateľka v 1. rade, keď zomrela X. a súdne konanie bolo začaté

podaním odvolania proti rozhodnutiu odporcu 27.7.2006, navrhovateľka v 1. rade nemohla byť účastníčkou súdneho konania, pretože nemala sôsobilosť mať práva a povinnosti počas celého konania, čo v súdnom konaní bola neodstrániteľná prekážka v postupe súdu prvého stupňa v konaní.

Podľa v spojitosti s pri preskúmavaní zákonnosti

a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Konanie správneho orgánu s účastníčkou, ktorá stratila smrťou spôsobilosť mať práva a povinnosti je taká vada konania, ktorá má vplyv na nezákonnosť celého konania pred

správnym orgánom a tým aj na nezákonnosť vyneseného rozhodnutia na podklade takéhoto nezákonného konania.

Keďže odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov je dôvodné, podľa

v spojení s ustanovením a v spojení s rozhodol tak, že zmenil napadnutý rozsudok a zrušil rozhodnutie odporcu a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Najvyšší súd poznamenáva, že sa mu javí za potrebné v rámci dokazovania pred

správnym orgánom zaobstarať si listinné dôkazy o priebehu a výsledku rozvrhového konania finančných prostriedkov uložených na depozitnom účte v prospech vlastníkov vyvlastnených pozemkov v predmetnej veci ľudovým súdom.

Podľa § 250j ods. 6 správny orgán je viazaný právnym názorom súdu. V ďalšom

konaní v súlade s právnym nástupníctvom je povinný správny orgán sa vyporiadať so stratou spôsobilosti byť účastníčkou konania navrhovateľky v 1. rade, prípadne si zaobstarať ďalšie dôkazy a vo veci opätovne rozhodnúť.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol tak, že navrhovateľom v 2. a 3. rade,

ktorí vo veci mali síce úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie správneho orgánu zrušil z procesných dôvodov v tomto rozsudku uvedených navrhovateľmi neoznámených a nenamietaných. V tom odvolací súd videl dôvody na nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľom. Odporca vo veci nemal úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania (pozri v spojitosti s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 18. júna 2008

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth