Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/262/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého M. M.,

narodeného X., bytom P., zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí

a rodiny G., dieťa M. H., bytom P. a J. M., bytom B., o zvýšenie výživného, vedenej na

Okresnom súde Galanta pod sp.zn. , o dovolaní otca maloletého proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave zo 14. novembra 2006 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) rozsudkom z 18. apríla 2006

č.k. -60 zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta z 15. januára 2001 č.k.

-77 v časti o výživnom na maloletého M. M., narodeného X. tak, že zvýšil výživné

zo sumy 1 000,- Sk na sumu 3 000,- Sk mesačne, počnúc dňom 18. januára 2006. Zročné

výživné za obdobie od 18. januára 2006 do 18. apríla 2006 v sume 5 700,- Sk povolil otcovi

dieťaťa splácať v 500,- Sk mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do jeho

zaplatenia pod stratou výhody splátok. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden

z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Krajský súd v Trnave (odvolací súd), konajúci o odvolaní otca dieťaťa, rozsudkom zo

14. novembra 2006 sp.zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a o trovách

konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodol tak podľa

Občianskeho súdneho konania, v znení neskorších predpisov

(ďalej len ) majúc za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je

vecne správne.

Otec dieťaťa podal 5. marca 2007 osobne na Najvyššom súde Slovenskej republiky

„námietku zaujatosti proti sudkyni Krajského súdu v Trnave JUDr. Márii Klepancovej“.

V tomto podaní otec dieťaťa okrem okolností, pre ktoré má byť menovaná sudkyňa vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci, tiež uviedol, že ak Najvyšší súd Slovenskej republiky

dospeje k záveru, že rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo 14. novembra 2006 sp.zn.

nie je správne, nech ho podľa zruší a vec mu vráti na

ďalšie konanie a prípadne nech tak postupuje aj ohľadne rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za to, že podanie otca dieťaťa z 5. marca 2007 je

podľa jeho obsahu ( ) predovšetkým dovolaním, ktorý mimoriadny opravný

prostriedok treba prejednať podľa tretej hlavy štvrtej časti Otec dieťaťa naostatok

podal 17. júla 2007 na dovolacom súde aj riadne dovolanie, ktorým tiež žiadal napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Dovolací súd, po tom ako ustálil, že dovolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote

osobou oprávnenou na takýto procesný úkon, skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti

takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V zmysle ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa. Prípady prípustnosti dovolania

upravuje v ustanoveniach - . V vypočítava

dôvody prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na

jeho formu a v § 238 ods. 1, 2 a 3 vymenúva ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti

rozsudkom odvolacieho súdu, v ktorej procesnej forme bolo vydané rozhodnutie odvolacieho

súdu v danej veci. Podľa štvrtého odseku § 238 ale dovolanie nie je prípustné vo veciach

upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku

o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich

výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

V preskúmavanej veci dovolanie otca maloletých detí smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej zákonom o rodine (vo veci

výživného). V danej veci nešlo o obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv

a povinností, alebo o pozastavenie ich výkonu, o priznanie rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určenie rodičovstva, o zapretie rodičovstva alebo o osvojenie.

Dovolanie otca dieťaťa teda podľa prípustné nie je.

Dovolací súd potom z úradnej povinnosti (, druhá veta ), skúmal, či

konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Treba dodať, že

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je

predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach upravených

Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné. Existenciu takýchto vád

ale dovolací súd nezistil.

Dôvody (prípustnosti a opodstatnenosti) dovolania dovolací súd neposudzuje len podľa

toho, ako boli slovne vyjadrené (naformulované), ale predovšetkým podľa obsahu tohto

opravného prostriedku ( v spojení s ). Pri takomto posudzovaní

dovolania je zrejmé, že otec dieťaťa namieta predovšetkým odňatie možnosti pred súdom

konať ( ). Odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie nesprávny

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia procesných práv

priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Musí ísť pritom o znemožnenie konkrétnych

procesných oprávnení, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol

v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

V zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie

a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr. právo

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy ( ), právo byť predvolaný na súdne pojednávanie (

), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (

), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )]. Zo spisu

nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade otca dieťaťa nerešpektovali niektoré

z práv, ktoré sú účastníkom priznané v občianskom súdnom konaní.

Na tomto mieste dovolací súd ešte poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa

ustanovenia nie je daná už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté uvedenou vadou. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu je prípustné len vtedy, ak napadnuté rozhodnutie touto vadou skutočne trpí, t.j. ak sa stali

skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Odvolací súd 18. septembra 2006 vytýčil pojednávanie na prejednanie odvolania otca

dieťaťa proti rozsudku súdu prvého stupňa na deň 17. októbra 2006, na ktoré pojednávanie

otca dieťaťa i jeho zástupcu riadne a včas predvolal (č.l. 91 spisu súdu prvého stupňa).

Zástupca otca dieťaťa listom zo 16. októbra 2006, súdu doručeným 17. októbra 2006,

ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôležitého dôvodu a požiadal o odročenie

pojednávania. Odvolací súd na pojednávaní konanom 17. októbra 2006 síce uznesením

pojatým do zápisnice rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti otca dieťaťa a ním

splnomocneného zástupcu, pojednávanie, na ktorom inak žiadny dôkaz nevykonal, napokon

predsa odročil na deň 14. november 2006, na ktoré otca dieťaťa a jeho zástupcu riadne a včas

predvolal. Otec dieťaťa a ním splnomocnený zástupca sa nového pojednávania odvolacieho

súdu, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, zúčastnili a predniesli na ňom svoje

návrhy.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom,

vyplývajúcim z obsahu spisu, neodňal otcovi dieťaťa ani jeho zástupcovi možnosť konať

pred súdom v zmysle

Pokiaľ otec dieťaťa namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo pri

vykonávaní dokazovania, nepriznaním významu určitému dôkazu alebo nesprávnym

vyhodnotením niektorého dôkazu, dovolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa

návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť

konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne

súdu, a nie účastníkovi konania ( ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže

to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj

k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď aj rozhodnutia

uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993

a pod č. 125/1999). S otázkou vykonania dôkazov súvisí problematika ich hodnotenia –

pokiaľ otec dieťaťa namieta aj nesprávne hodnotenie dôkazov, nepriznanie významu určitému

dôkazu alebo prehliadnutie významu niektorého dôkazu alebo priznanie významu dôkazu,

ktorý význam nemal, dovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie dôkazov (pozn.: dovolací

súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

podľa Len ak by dovolanie bolo procesne prípustné (o tento prípad ale nejde),

mohli by byť ním tvrdené skutočnosti právne významné ako dovolací dôvod podľa § 242

ods. 2 písm. c/

Rovnako nemožno vidieť dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa

v právnych záveroch, ku ktorým dospel odvolací súd v napadnutom rozsudku. Právne

posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nezakladá dôvod

prípustnosti dovolania podľa , pretože súd rozhodovaním neporušuje

žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Či už

teda súd napadnuté rozhodnutie založil na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení

veci (pozn.: dovolací súd napadnutý rozsudok z tohto aspektu neposudzoval), nezaťažil

konanie tzv. zmätočnosťou.

Z obsahu preskúmaného spisu Okresného súdu Galanta sp.zn. nevyplýva,

že by otec dieťaťa uplatnil námietku zaujatosti predsedníčky senátu Krajského súdu v Trnave

pred rozhodnutím ňou vedeného senátu; tú otec dieťaťa vzniesol až v dovolaní. Pravda

neexistencia rozhodnutia nadriadeného súdu ( ) o tom, či sudca je alebo nie je

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebránila dovolaciemu súdu pri skúmaní

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ Občianskeho súdneho

poriadku, posúdiť túto otázku samostatne (porovnaj napr. R 59/1997).

Po posúdení tejto otázky odvolací súd dospel k týmto záverom:

Podľa ustanovenia sudcovia sú vylúčení z prejednávania a

rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (Čl. 48 ods. 1 prvá veta Slovenskej

republiky). Vzhľadom na uvedené, možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

iba výnimočne a iba z dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

nestranne a spravodlivo. Uvedenému zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je

z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého

právne významného vzťahu sudcu, a to k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj

konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo k zástupcom účastníkov konania (ktorý

by bol založený na pomere, vykazujúcom znaky vzťahu vyššie uvedeného).

Dôvodom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemôžu byť okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci ( ).

Hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania sudcu účastníkom

konania nezakladá pochybnosti o nezaujatosti sudcu, a to bez ďalšieho ani vtedy, ak by

nesprávnosť konania a rozhodovania sudcu bolo ustálené aj rozhodnutím nadriadeného súdu.

Pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky senátu Krajského súdu v Trnave JUDr. Márie

Klepancovej preto nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z toho, že v konaní o odvolaní otca

dieťaťa nepostupovala a nerozhodla podľa jeho predstáv. Podľa vyššie citovaného

ustanovenia je totiž z konania a rozhodovania vylúčený iba ten sudca,

u ktorého vzhľadom na spôsob jeho konania je možné objektívne pochybovať o jeho

nezaujatosti.

Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne také skutočnosti, z ktorých by objektívne vyplynula

pochybnosť o nezaujatosti sudkyne Krajského súdu v Trnave v zmysle ,

t.j. z dôvodu ich vzťahu k prejednávanej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom.

Na margo vyššie uvedeného možno v danej veci ešte dodať, že z citácie ustanovenia § 14

ods. 1 je zrejmé, že zákon spája vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania vo veci

nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať pochybnosť o jeho

nezaujatosti; nejedná sa teda o hodnotenie subjektívneho pocitu sudcu, ktorí má vo veci konať

a rozhodnúť a ani o hodnotenie pocitov účastníkov konania a k nestrannosti sudcu preto

nestačí, že sudca subjektívne nepociťuje k veci ani účastníkom alebo ich zástupcom taký

vzťah, ktorý by sa mohol prejaviť na jeho rozhodovaní, ak v konaní súčasne nepostupuje

tak objektívne, aby o nedostatku tohoto vzťahu nevzbudzoval žiadne pochybnosti. V takom

prípade to znamená, že dôvodom na vylúčenie takéhoto sudcu nie je samotný postup

v konaní, ale jeho správanie vzbudzujúce pochybnosti nezaujatosti. V tejto súvislosti súd dáva

do pozornosti aj zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva podľa ktorých

spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná

(„justice must not only be done, it must also be seen to be done“). V danej veci ale podľa

Najvyššieho súdu z obsahu spisu nevyplýva také správanie, ktoré by vzbudzovalo

pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov.

Na dosiahnutie nápravy prípadnej vecnej nesprávnosti rozhodnutí súdov v občianskom

súdnom konaní slúži systém opravných prostriedkov (odvolanie, obnova konania, dovolanie),

nie námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný.

Pokiaľ otec dieťaťa v dovolaní tiež namieta, že nebol odvolacím súdom poučený o práve

podľa uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť, čím mu bolo znemožnené uplatniť námietku zaujatosti sudkyne, dovolací súd

uvádza, že , účinným od 1. septembra 2005, ktorým sa mení a

dopĺňa v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bola v vypustená druhá veta

[„O tomto práve (uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť – poznámka dovolacieho súdu) prvostupňový súd účastníkov poučí.“].

V rozhodnom čase teda súdy nemali poučovaciu povinnosť o práve uplatniť námietku

zaujatosti z dôvodov podľa

Keďže dovolanie otca maloletého dieťaťa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

tento opravný prostriedok prípustný, dovolací súd ho odmietol podľa § 243b ods. 4 a § 218

ods. 1 písm. c/ Vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia dovolací súd

vzhľadom na neprípustnosť dovolania neskúmal.

Dovolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov dovolacieho konania, pretože ide

o konanie, ktoré sa mohlo začať aj bez návrhu ( s použitím

ods. 4 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júna 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: