Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
262/377752.75afa3.pdf
PDF · 125.08 KB
No categories available
2To/14/2006
N a j v y š š í s ú d 2 To 14/2006
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému
J. L. a spol. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2,
§ 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a iné účinného do 1. januára 2006 na verejnom
zasadnutí 15. júla 2008 v Bratislave o odvolaní obžalovaného J. L.
a krajského prokurátora v Prešove proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3. novembra
2005, sp. zn. 1 T 26/99, rozhodol
t a k t o :
Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 odvolanie obžalovaného J. L.
a krajského prokurátora v Prešove vo vzťahu k obžalovaným J. L., V. K., S. K. a S. S. s a z
a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 3. novembra 2005, sp. zn. 1 T 26/99 bol
obžalovaný J. L. v bode 1/ rozsudku uznaný za vinného z trestného činu nedovolenej výroby
a držania omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 187 ods. 1 Tr. zák.,
v bode 4/ spolu s obžalovaným R. T. (ktorého trestnú vec najvyšší súd vylúčil na samostatné
konanie) spolupáchateľstvom pokusu trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, §
250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a v bode 5/ z trestného činu falšovania a pozmeňovania
kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a ods. 1 Tr. zák. na tom
skutkovom základe, že
1/ obžalovaný J. L.
- dňa 12. novembra 1998 v Prešove, po predchádzajúcom dohovore s odsúdeným P.
B., z nezisteného zdroja zabezpečil a tomuto doniesol pred budovu V.,
na ul. M., asi o 20.50 hodine päť kusov skladačiek zo staniolu obsahujúcich celkom 145,5 mg
metamfetamínu, známeho pod názvom Pervitín, psychotropnú látku uvedenú
v II. skupine prílohy č. 1 zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných
látkach a prípravkoch, pričom odsúdený P. B. uvedené skladačky mal pri sebe do 22.00
hodiny, kedy boli uňho nájdené pri bezpečnostnej akcii polície v bare L. v Prešove
4/ obžalovaní J. L. a R. T.
- obžalovaný J. L. ako spoločník a konateľ spoločnosti T., so sídlom v Prešove, v tej
dobe zapísanej v obchodnom registri Obvodného súdu Košice I pod sp. zn. X., ktorá od 12.
júla 1996 bola platcom spotrebnej dane z liehu, po vzájomnej dohode s obžalovaným R. T.
predložil dňa 26. novembra 1996 Daňovému úradu I v Prešove žiadosť o vrátenie spotrebnej
dane z liehu za november 1996 v zmysle zákona č. 229/1995 Z. z. v platnom znení vo výške
24 000 000 Sk na základe fiktívnych dokladov, a to faktúry č. 001-254 zo dňa 22. novembra
1996 o nákupe 50 000 l potravinárskeho liehu od firmy A., Š. za sumu 16 297 500 Sk,
a faktúry č. 097 zo dňa 22. novembra 1996 o nákupe jemného rafinovaného liehu v množstve
50 000 l za sumu 16 912 500 od firmy Z. - T., M. nad B., aj keď v skutočnosti tento lieh od
uvedených firiem vôbec nezakúpili a pokúsili sa tak získať sumu 24 000 000 Sk na škodu
Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom I v Prešove, ktorý im však požadovanú
sumu neuhradil
5/ obžalovaný J. L.
- ako spoločník a konateľ spoločnosti T., so sídlom v Prešove, v tej dobe zapísanej
v obchodnom registri Obvodného súdu Košice I pod sp. zn. X. a oprávnenej k výrobe
alkoholu na základe živnostenského listu vydaného Obvodným úradom v Prešove pod č. Ž. zo
dňa 8. mája 1996, spoločníkmi poverený povinnosťami spojenými s označením vyrábaného
alkoholu kontrolnými páskami na daňové účely
v presne nezistenej dobe, najneskôr však v období máj 1997 až jún 1997 vo výrobni
liehovín firmy T., na ul. O. v S., prechovával nezisteným spôsobom získané falšované
kontrolné pásky na označenie spotrebiteľského balenia liehovín identifikačných čísel T
070860740 a T 070861040 v množstve najmenej 2683 ks,
z uvedeného množstva falošných kontrolných pások použil najmenej 172 ks, 70 ks
s identifikačným číslom T 070860740 a 102 ks s identifikačným číslom T 070861040,
ako pravé na označenie alkoholu značky Vodka jemná Tornádo, vyrobeného firmou T., ktorý
v období máj až jún 1997 uviedol do obchodnej siete, a tým porušil ustanovenie § 10 zákona
č. 229/1995 Zb. o spotrebnej dani liehu v platnom znení.
Za to bol odsúdený podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák.
na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 a pol (päť a pol) roka.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. pre účely výkonu trestu bol zaradený do I. (prvej)
nápravnovýchovnej skupiny.
Tým istým rozsudkom zároveň krajský súd podľa § 226 písm. c/ Tr. por. účinného
do 1. januára 2006 oslobodil obžalovaných V. K., S. K. a S. S. spod obžaloby krajského
prokurátora pre skutok právne posúdený ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu
podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ktorý mali spáchať tak, že
- ako spoločníci firmy T., so sídlom v Prešove, v tej dobe zapísanej v obchodnom
registri Obvodného súdu Košice I pod sp. zn. X., ktorá od 12. júla 1996 bola platcom
spotrebnej dane z liehu po vzájomnej dohode s obžalovaným J. L. a obžalovaným R. T.
predložili dňa 26. novembra 1996 Daňovému úradu I v Prešove žiadosť o vrátenie spotrebnej
dane z liehu za november 1996 v zmysle zákona č. 229/1995 Z. z. v platnom znení vo výške
24 000 000 Sk na základe fiktívnych dokladov, a to faktúry č. 001-254 zo dňa 22. novembra
1996 o nákupe 50 000 l potravinárskeho liehu od firmy A., Š. za sumu 16 297 500 Sk,
a faktúry č. 097 zo dňa 22. novembra 1996 o nákupe jemného rafinovaného liehu v množstve
50 000 l za sumu 16 912 500 od firmy Z.-T., M. nad B., aj keď v skutočnosti tento lieh od
uvedených firiem vôbec nezakúpili a pokúsili sa tak získať sumu 24 000 000 Sk na škodu
Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom I v Prešove, ktorý im však požadovanú
sumu neuhradil,
pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchali títo obžalovaní.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný J. L.
a krajský prokurátor.
Obžalovaný J. L. v písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal
na to, že prvostupňový súd v bode 1/ napadnutého rozsudku jeho vinu odôvodňuje
len výpoveďou svedka B., ktorý je však motivovaný vo svojej výpovedi pomstou voči nemu
(obžalovanému), pretože mali spolu nezhody.
Rovnako sa cítil byť nevinným aj v bode 4/ napadnutého rozsudku, pretože
sa nedohodol ani neobohatil na žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z liehu adresovanej
Daňovému úradu v Prešove.
Odkedy totiž R. T. previedol na neho firmu T., o firemných veciach sa s ním nebavil
až na niektoré výnimky.
Aj s K., zástupcom spoločnosti Z.-T., od ktorej mali odobrať lieh
sa spoznal len na stretnutí, ktoré mali s ním spolu s T. ohľadne etikiet na fľaše.
Až na tomto stretnutí sa s K. dohodli, že ho zoznámi s p. K. z tejto firmy,
a to vtedy, keď príde zaplatiť zálohu za uskladnenie liehu. Dovtedy K. nepoznal.
Neodkladné povinnosti mu zabránili ísť do Košíc a tak lieh mali odkontrolovať
zamestnanci jeho firmy S. a K., a potom mala byť uhradená záloha.
Po održaní faktúry z firmy Z. - T. a príjemky na sklad bol presvedčený, že lieh
sa nachádza v sklade v S., preto dal ekonómke podklady aj pripravil náležitosti potrebné
k priznaniu dane z liehu, pričom pripustil, že mohol podpísať aj prázdne nevyplnené
dokumenty.
Napriek tomu vyjadril presvedčenie, že on ako konateľ nemôže niesť zodpovednosť
za to, že vlastne jeho spoločníci si nesplnili povinnosť a prevzatie liehu vykonali len účtovne
a neodkontrolovali reálne jeho stav vo firmách dodávateľov t.j. Z. - T. s.r.o. a A.
Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému
súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský prokurátor vo svojom odvolaní nesúhlasil s oslobodzujúcim výrokom
krajského súdu ohľadne obžalovaných S. K., V. K. a S. S.. Poukázal pritom na podpis
účtovných dokladov o nákupe liehu zo spoločnosti A. obžalovaným K., ktorý zase uviedol, že
doklady mu k podpisu podstrčil spoluobžalovaný S.. Pri konfrontácii s obžalovaným S.
obžalovaný K. zmenil výpoveď v tom smere, že na rokovaní s uvedenou firmou sa zúčastnili
spoločne, doklady vyhotovil S. a on ich podpísal. Kto však obchod s liehom realizoval
nevedel uviesť. Aj tieto rozdielne výpovede preto podľa názoru krajského prokurátora
o priebehu rokovaní a podpise dokladov svedčia o tendenčnosti výpovedí obžalovaných,
zvlášť keď z výpovedi zástupcov firmy A. plynie, že so žiadnych rokovaní s firmou T.
nezúčastnili.
Z uvedeného, po vyhodnotení dôkazov vo vzájomných súvislostiach je preto
preukázane, že existovala dohoda všetkých obžalovaných o použití fiktívnych dokladov
na nákup liehu za účelom získania neoprávneného prospechu zo spotrebnej dane.
V písomných dôvodoch svojho odvolania krajský prokurátor namietal tiež právnu
kvalifikáciu skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku, ktorý sa dotýka obžalovaného J. L..
Podľa jeho názoru skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 3,
4 Tr. zákona t.j. v čase spáchania skutku, pretože takáto kvalifikácia je v zmysle
§ 16 ods. 1 Tr. zákona pre páchateľa najvýhodnejšia. Vychádzal z toho, že pokiaľ krajský súd
použil zákon v čase svojho rozhodovania do úvahy by potom prichádzala kvalifikácia skutku
ako trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1,4 trestného zákona,
ktorého trestná sadzba je síce rovnaká ako pri trestnom čine podvodu podľa § 250 ods. 1, 4
Tr. zákona, ale pri trestnom čine podľa § 148a ods. 1, 4 Tr. zákona ide o predčasne dokonaný
trestný čin, čo je pre páchateľa najvýhodnejšie s ohľadom na kvalifikáciu trestného činu
podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zákona.
Zároveň za neprimeraný považoval aj trest odňatia slobody, ktorý uložil krajský súd
obžalovanému J. L. vo výmere päť a pol roka argumentujúc tým,
že v čase najzávažnejšieho skutku bol konateľom firmy T. práve obžalovaný J. L., pričom
okrem trestného činu podvodu sa dopustil aj ďalších dvoch úmyselných trestných činov.
Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok v jeho oslobodzujúcej časti,
vo výroku o vine v bode 4 u obžalovaného J. L., uznal ho za vinného
zo spolupáchateľstva pokusu trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250
ods. 1, 4 Tr. zákona v znení zák. č. 10/1999 Z.z. a uložil mu prísnejší nepodmienečný trest
v prvej polovici trestnej sadzby so zaradením pre jeho výkon do I. (prvej) nápravnovýchovnej
skupiny.
V oslobodzujúcej časti krajský prokurátor žiadal vec vrátiť krajskému súdu na nové
konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal podľa § 254 ods. 1
Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým
mohli odvolatelia podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo
prihliadajúc aj na eventuálne chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a zistil, že odvolanie
obžalovaného a krajského prokurátora vo vzťahu k obžalovaným J. L., V. K., S. K. a S. S. nie
sú dôvodné.
Všetky výroky rozsudku krajského súdu majú totiž oporu v riadne zistenom stave
podľa § 2 ods. 5 Tr. por. vyvodenom zo správneho hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 6
Tr. por., ktoré boli zákonným spôsobom vykonané na hlavnom pojednávaní.
Z takto vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že obžalovaný J. L. bol
páchateľom skutkov uvedených v bodoch 1/, 4/ (spoločne s obžalovaným R. T.) a v bode 5/
napadnutého rozsudku, a že tohoto konania sa dopustil spôsobom popísaným v skutkovej vete
rozsudku súdu prvého stupňa.
Krajský súd, pokiaľ sa týka skutku popísaného v bode 1/ sa správne oprel o výpoveď
svedka P. B.. O jej pravdivosti nemal pochybnosti ani najvyšší súd. O tom, že by jeho
výpoveď mohla byť motivovaná pomstou, ako to uvádza obžalovaný v rámci svojich
odvolacích námietok niet v spise žiadnych relevantných dôkazov. Práve naopak, aj R. T.,
zamestnávateľ obžalovaného potvrdil vo svojej výpovedi, že medzi svedkom P. B.
a obžalovaným neevidoval v minulosti žiadny konflikt. Napokon z výpovedi samotného
obžalovaného plynie, že spoločne navštevovali rekreačné zariadenia resp. pohostinské
podniky, konkrétne S. pri Prešove a pohostinstvo M. M., kde došlo
ku konfliktu obžalovaného R. T. s rodinou P. (skutok popísaný v bode 3 napadnutého
rozsudku, ktorý bude predmetom prieskumu vo veci obžalovaného R. T.).
Žiadne pochybenie krajského súdu pri preskúmaní veci nezistil najvyšší súd ani pokiaľ
ide o skutok v bode 4/ napadnutého rozsudku. Aj v tomto prípade krajský súd na hlavnom
pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy jednotlivo ako aj
vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a dospel tak k úplným a správnym skutkovým
záverom, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku podrobne a vecne správne rozviedol.
Zo závermi prvostupňového súdu uvedenými v jeho rozsudku sa preto stotožňuje
aj najvyšší súd a v podrobnostiach na ne poukazuje.
V reakcii na odvolacie námietky obžalovaného iba dodáva, že obhajobné tvrdenia
obžalovaného o tom, že po prevzatí spoločnosti T. od R. T. sa s ním o finančných
záležitostiach už viac nebavil, je jednoznačne vyvrátené nielen výpoveďou
spoluobžalovaných V. K., S. K. a S. S., ktorí zhodne potvrdzovali, že J. L. aj potom čo sa stal
konateľom firmy veľmi úzko spolupracoval s R. T., a to až do takej miery, že R. T. prakticky
cez neho firmu naďalej riadil. Túto situáciu vo firme T. potvrdila vo svojej výpovedi aj
účtovníčka spoločnosti F. – M..
Táto svedkyňa zároveň vyvracia tvrdenie obžalovaného J. L.,
že od neho dostala vopred podpísané tlačivo o uplatnený spotrebnej dane z liehu. Naopak,
žiadosť na základe dokladov, ktoré mala k dispozícii vyplnila a túto už vyplnenú podpísal
konateľ J. L..
Aj námietka obžalovaného, že jeho spoločníci si nesplnili povinnosť a neskontrolovali
prevzatie liehu, za čo on nemôže niesť zodpovednosť, je neopodstatnené. Zo spisového
materiálu je totiž preukázateľné, že obžalovaný nielenže podpísal žiadosť o vrátenie
spotrebnej dane z liehu, ale zúčastnil sa aj spolu s obžalovaným T. rokovania s firmou Z. - T.
s.r.o. o dodávke liehu, vedel, že také množstvo liehu nemohli v ich firme uskladniť
a predovšetkým obžalovaný ešte aj do zápisnice o miestnom šetrení zo strany Daňového
úradu v Prešove z 11. decembra 1996 tvrdil, že zakúpený lieh sa fyzicky skutočne nachádza
uskladnený u dodávateľa, čo nepripadalo do úvahy, ako vyplýva aj z výpovedí
Ing. K., konateľa firmy Z. - T. s.r.o. a sporné doklady, ktoré boli podkladom
pre uplatnenie spotrebnej dane z liehu boli len fiktívne a teda aj nákup liehu firmou T. bol len
predstieraný.
Aj pokiaľ sa týka skutku popísaného v bode 5/ napadnutého rozsudku ani najvyšší súd
nemal žiadne pochybnosti o tom, že skutok sa stal, a že tento spáchal obžalovaný J. L., ktorý
je jednoznačne usvedčovaný výpoveďami F. a J. M.. Títo potvrdili, že J. L. inštruoval F. M.
ako má vypovedať na polícii a dal mu v priestoroch firmy v S. potom do ruky kolky na
pálenku s tým, aby na polícii tvrdil, že to bol on, kto zamiešal falošné kolky medzi pravé.
Vzhľadom k uvedenému, stavu veci a zákonu zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku
v bode 1/ ako trestného činu nedovolenej výroby a držanie omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov podľa § 187 ods. 1 Tr. zákona v znení zák. č. 129/1998 Z.z.
a v bode č. 5/ trestného činu falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení
na označenie tovaru podľa § 145a ods. 1 Tr. zákona pričom krajský súd nadbytočne uvádzal
znenie zákona č. 100/1996 Z.z., ktorý v tomto smere však nepriniesol v znení tohto
ustanovenia žiadne zmeny.
Správne a zákonu zodpovedajúce je aj právna kvalifikácia skutku v bode 4/
napadnutého rozsudku ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu podvodu podľa
§ 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona.
Podľa § 16 ods. 1 Tr. zákona sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného
v čase keď bol čin spáchaný, podľa neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie.
Trestnosťou činu sa pritom rozumie možnosť, že páchateľ bude pre určitý čin
odsúdený t.j. uznaný za vinného a bude mu uložený trest.
Pre otázku, ktorý súhrn trestnoprávnych noriem bude použitý je rozhodujúce
porovnanie, ktoré z rôznych posúdení ako celok je pre páchateľa najpriaznivejší. Páchateľov
skutok sa pritom posudzuje podľa toho práva, ktorého použitie je pre páchateľa
najpriaznivejšie, a to bez rozdielu či ide podľa skoršieho alebo neskoršieho práva o rôzne
či rovnaké skutkové podstaty.
Pokiaľ sa týka skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa
§ 148a Tr. zákona, táto skutková podstata bola do trestného zákona zavedená až novelou
zákona č. 183/1999 Z.z. s účinnosťou od 1. septembra 1999 (t.j. po spáchaní skutku
obžalovaným) a definuje neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie spotrebnej dane
ako dokonaný trestný čin.
Je preto treba súhlasiť s názorom krajského prokurátora, že posúdenie skutku podľa
tohto zákonného ustanovenia by bolo pre páchateľa nepriaznivejšie (aj keď trestné sadzby
sú rovnaké), práve preto, že z hľadiska štádia trestnej činnosti by bol páchateľ postihnutý
za dokonaný trestný čin, oproti právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu podvodu podľa
§ 250 ods. 1, 4 (podľa času spáchania skutku) alebo § 250 ods. 1, 5 Tr. zák.
(v čase rozhodovania krajského súdu), ktorý bolo možné posúdiť len v štádiu pokusu podľa
§ 8 ods. 1 Tr. zákona.
Do úvahy teda pripadalo posúdiť výhodnosť použitia predchádzajúceho a nového
trestného zákona len vo vzťahu k skutkovej podstate trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1, 4 Tr. zákona (t.j. v čase spáchania skutku) a podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona účinného
v čase rozhodovania krajského súdu (resp. aj najvyššieho súdu o odvolaní obžalovaného
a krajského prokurátora), pretože nový Trestný zákon účinný od 1. januára 2006
je pre páchateľa jednoznačne nepriaznivejší vzhľadom k trestnej sadzbe uvádzanej v § 221
ods. 4 písm. a/ Tr. zák. je od desať do pätnásť rokov.
V prípade majetkových trestných činov je však okrem trestných sadzieb ďalším
kritériom pre posúdenie stupňa spoločenskej nebezpečnosti konania (§ 3 ods. 4 Tr. zákona)
aj výška spôsobenej škody.
Podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 škodou veľkého rozsahu
v čase spáchania skutku (26. novembra 1996) bola čiastka dosahujúca 1 350 000 Sk. V čase
rozhodovania krajského súdu 3 450 000 Sk a táto sa ani v čase rozhodovania najvyššieho
súdu o odvolaní obžalovaného a krajského prokurátora nezmenila. S poukazom na výšku
minimálnej mzdy určenej zákonom č. 428/2005 Z.z. t.j. 6900 Sk.
Preto v posudzovanom prípade podľa zákona účinného v čase rozhodovania
prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu obžalovaný prekročil škodu veľkého rozsahu
6,9 krát, zatiaľ čo v čase spáchania skutku až 17,7 krát.
Z uvedeného potom vyplýva, že Trestný zákon účinný do 1. januára 2006 je pre
obžalovaného najpriaznivejší, a preto správne postupoval krajský súd pokiaľ obžalovaného J.
L. uznal vinným spolupáchateľstvom pokusu trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8
ods. 1, § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil ani žiaden zákonný dôvod
na zmenu výroku o treste. Prvostupňový súd správne pri stanovení druhu a výmery trestu
podľa § 31 ods. 1 Tr. zákona zvážil všetky rozhodujúce okolnosti zvlášť poľahčujúce
okolnosti spočívajúce v tom, že obžalovaný J. L. nebol doposiaľ súdne trestaný
a predovšetkým okolnosť, že to mal byť práve obžalovaný R. T., ktorý napriek tomu, že
formálne previedol svoju spoločnosť T. na J. L. do jej riadenia rozhodujúcim spôsobom
rozhodol, a to aj v prípade predloženia žiadosti na Daňový úrad v Prešove.
Uložený trest odňatia slobody vo výmere päť a pol roka t.j. pri dolnej hranici trestnej
sadzby preto aj podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá všetkým kritériám uvedeným
v § 31 ods. 1 Tr. zák., na ktoré bol krajský súd povinný prihliadnuť, pričom tento druh trestu
zodpovedá aj jeho účel podľa § 23 ods. 1 Tr. zák.
Zákonný bol postup krajského súdu aj pokiaľ ide o rozhodnutie o spôsobe výkonu
uloženého trestu odňatia slobody, keď postupom podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil
obžalovaného do miernejšej – prvej nápravnovýchovnej skupiny zohľadniac jednak doterajšiu
bezúhonnosť obžalovaného a priaznivú prognózu jeho resocializácie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového materiálu nezistil
tiež žiadne pochybenie prvostupňového súdu ani pokiaľ obžalovaných V. K., S. K. a S. S.
oslobodil podľa § 226 písm. c/ Tr. por. spod skutku obžaloby krajského prokurátora po
právnej stránke kvalifikovaného ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu podvodu podľa
§ 9 , ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona.
Krajský súd v predmetnej veci na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné
dôkazy. Napriek tomu, za tohto stavu zostali pochybnosti o tom, či obžalovaní V. K., S. K.
a S. S. sa s obžalovanými J. L. a R. T. dohodli, že predložia žiadosť o vrátenie spotrebnej
dane z liehu Daňovému úradu Prešov vrátane fiktívnych dokladov.
Vykonaným dokazovaním takáto skutočnosť nebola bez akýchkoľvek pochybností
preukázaná.
Napokon aj z odvolacej námietky krajského prokurátora vyplýva, že vedomosť
obžalovaných o predložení žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z liehu zakladá len na tom,
že v budúcnosti by prípadne bolo potrebné doriešiť vec pred daňovými orgánmi, a preto bolo
treba s ňou zo strany konateľa spoločnosti a R. T. oboznámiť aj ostatných spoločníkov, čiže
V. K., S. K. a S. S..
Z vykonaných dôkazov však takéto skutočnosti bez akýchkoľvek pochybností
nevyplývajú.
Pre uznanie viny však len podozrenie, že obžalovaní o zámere a postupe konateľa
spoločnosti J. L. a R. T. mohli vedieť pre uznanie viny nestačí. Vina obžalovaným musí byť
jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázaná, čo v tomto prípade nebolo.
Preto najvyšší súd o odvolaní obžalovaného J. L. a krajského prokurátora rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.
V Bratislave 15. júla 2008
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Ing. Anton Jakubík
Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková