Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/14/2006

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému

J. L. a spol. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2,

§ 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a iné účinného do 1. januára 2006 na verejnom

zasadnutí 15. júla 2008 v Bratislave o odvolaní obžalovaného J. L.

a krajského prokurátora v Prešove proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3. novembra

2005, sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 odvolanie obžalovaného J. L.

a krajského prokurátora v Prešove vo vzťahu k obžalovaným J. L., V. K., S. K. a S. S. s a z

a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 3. novembra 2005, sp. zn. bol

obžalovaný J. L. v bode 1/ rozsudku uznaný za vinného z trestného činu nedovolenej výroby

a držania omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 187 ods. 1 Tr. zák.,

v bode 4/ spolu s obžalovaným R. T. (ktorého trestnú vec najvyšší súd vylúčil na samostatné

konanie) spolupáchateľstvom pokusu trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, §

250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a v bode 5/ z trestného činu falšovania a pozmeňovania

kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a ods. 1 Tr. zák. na tom

skutkovom základe, že

1/ obžalovaný J. L.

- dňa 12. novembra 1998 v Prešove, po predchádzajúcom dohovore s odsúdeným P.

B., z nezisteného zdroja zabezpečil a tomuto doniesol pred budovu V.,

na ul. M., asi o 20.50 hodine päť kusov skladačiek zo staniolu obsahujúcich celkom 145,5 mg

metamfetamínu, známeho pod názvom Pervitín, psychotropnú látku uvedenú

v II. skupine prílohy č. 1 o omamných látkach, psychotropných

látkach a prípravkoch, pričom odsúdený P. B. uvedené skladačky mal pri sebe do 22.00

hodiny, kedy boli uňho nájdené pri bezpečnostnej akcii polície v bare L. v Prešove

4/ obžalovaní J. L. a R. T.

- obžalovaný J. L. ako spoločník a konateľ spoločnosti T., so sídlom v Prešove, v tej

dobe zapísanej v obchodnom registri Obvodného súdu Košice I pod sp. zn. X., ktorá od 12.

júla 1996 bola platcom spotrebnej dane z liehu, po vzájomnej dohode s obžalovaným R. T.

predložil dňa 26. novembra 1996 Daňovému úradu I v Prešove žiadosť o vrátenie spotrebnej

dane z liehu za november 1996 v zmysle v platnom znení vo výške

24 000 000 Sk na základe fiktívnych dokladov, a to faktúry č. 001-254 zo dňa 22. novembra

1996 o nákupe 50 000 l potravinárskeho liehu od firmy A., Š. za sumu 16 297 500 Sk,

a faktúry č. 097 zo dňa 22. novembra 1996 o nákupe jemného rafinovaného liehu v množstve

50 000 l za sumu 16 912 500 od firmy Z. - T., M. nad B., aj keď v skutočnosti tento lieh od

uvedených firiem vôbec nezakúpili a pokúsili sa tak získať sumu 24 000 000 Sk na škodu

Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom I v Prešove, ktorý im však požadovanú

sumu neuhradil

5/ obžalovaný J. L.

- ako spoločník a konateľ spoločnosti T., so sídlom v Prešove, v tej dobe zapísanej

v obchodnom registri Obvodného súdu Košice I pod sp. zn. X. a oprávnenej k výrobe

alkoholu na základe živnostenského listu vydaného Obvodným úradom v Prešove pod č. Ž. zo

dňa 8. mája 1996, spoločníkmi poverený povinnosťami spojenými s označením vyrábaného

alkoholu kontrolnými páskami na daňové účely

v presne nezistenej dobe, najneskôr však v období máj 1997 až jún 1997 vo výrobni

liehovín firmy T., na ul. O. v S., prechovával nezisteným spôsobom získané falšované

kontrolné pásky na označenie spotrebiteľského balenia liehovín identifikačných čísel T

070860740 a T 070861040 v množstve najmenej 2683 ks,

z uvedeného množstva falošných kontrolných pások použil najmenej 172 ks, 70 ks

s identifikačným číslom T 070860740 a 102 ks s identifikačným číslom T 070861040,

ako pravé na označenie alkoholu značky Vodka jemná Tornádo, vyrobeného firmou T., ktorý

v období máj až jún 1997 uviedol do obchodnej siete, a tým porušil ustanovenie § 10 zákona

č. o spotrebnej dani liehu v platnom znení.

Za to bol odsúdený podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák.

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 a pol (päť a pol) roka.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. pre účely výkonu trestu bol zaradený do I. (prvej)

nápravnovýchovnej skupiny.

Tým istým rozsudkom zároveň krajský súd podľa účinného

do 1. januára 2006 oslobodil obžalovaných V. K., S. K. a S. S. spod obžaloby krajského

prokurátora pre skutok právne posúdený ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu

podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ktorý mali spáchať tak, že

- ako spoločníci firmy T., so sídlom v Prešove, v tej dobe zapísanej v obchodnom

registri Obvodného súdu Košice I pod sp. zn. X., ktorá od 12. júla 1996 bola platcom

spotrebnej dane z liehu po vzájomnej dohode s obžalovaným J. L. a obžalovaným R. T.

predložili dňa 26. novembra 1996 Daňovému úradu I v Prešove žiadosť o vrátenie spotrebnej

dane z liehu za november 1996 v zmysle v platnom znení vo výške

24 000 000 Sk na základe fiktívnych dokladov, a to faktúry č. 001-254 zo dňa 22. novembra

1996 o nákupe 50 000 l potravinárskeho liehu od firmy A., Š. za sumu 16 297 500 Sk,

a faktúry č. 097 zo dňa 22. novembra 1996 o nákupe jemného rafinovaného liehu v množstve

50 000 l za sumu 16 912 500 od firmy Z.-T., M. nad B., aj keď v skutočnosti tento lieh od

uvedených firiem vôbec nezakúpili a pokúsili sa tak získať sumu 24 000 000 Sk na škodu

Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom I v Prešove, ktorý im však požadovanú

sumu neuhradil,

pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchali títo obžalovaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný J. L.

a krajský prokurátor.

Obžalovaný J. L. v písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal

na to, že prvostupňový súd v bode 1/ napadnutého rozsudku jeho vinu odôvodňuje

len výpoveďou svedka B., ktorý je však motivovaný vo svojej výpovedi pomstou voči nemu

(obžalovanému), pretože mali spolu nezhody.

Rovnako sa cítil byť nevinným aj v bode 4/ napadnutého rozsudku, pretože

sa nedohodol ani neobohatil na žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z liehu adresovanej

Daňovému úradu v Prešove.

Odkedy totiž R. T. previedol na neho firmu T., o firemných veciach sa s ním nebavil

až na niektoré výnimky.

Aj s K., zástupcom spoločnosti Z.-T., od ktorej mali odobrať lieh

sa spoznal len na stretnutí, ktoré mali s ním spolu s T. ohľadne etikiet na fľaše.

Až na tomto stretnutí sa s K. dohodli, že ho zoznámi s p. K. z tejto firmy,

a to vtedy, keď príde zaplatiť zálohu za uskladnenie liehu. Dovtedy K. nepoznal.

Neodkladné povinnosti mu zabránili ísť do Košíc a tak lieh mali odkontrolovať

zamestnanci jeho firmy S. a K., a potom mala byť uhradená záloha.

Po održaní faktúry z firmy Z. - T. a príjemky na sklad bol presvedčený, že lieh

sa nachádza v sklade v S., preto dal ekonómke podklady aj pripravil náležitosti potrebné

k priznaniu dane z liehu, pričom pripustil, že mohol podpísať aj prázdne nevyplnené

dokumenty.

Napriek tomu vyjadril presvedčenie, že on ako konateľ nemôže niesť zodpovednosť

za to, že vlastne jeho spoločníci si nesplnili povinnosť a prevzatie liehu vykonali len účtovne

a neodkontrolovali reálne jeho stav vo firmách dodávateľov t.j. Z. - T. s.r.o. a A.

Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému

súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský prokurátor vo svojom odvolaní nesúhlasil s oslobodzujúcim výrokom

krajského súdu ohľadne obžalovaných S. K., V. K. a S. S.. Poukázal pritom na podpis

účtovných dokladov o nákupe liehu zo spoločnosti A. obžalovaným K., ktorý zase uviedol, že

doklady mu k podpisu podstrčil spoluobžalovaný S.. Pri konfrontácii s obžalovaným S.

obžalovaný K. zmenil výpoveď v tom smere, že na rokovaní s uvedenou firmou sa zúčastnili

spoločne, doklady vyhotovil S. a on ich podpísal. Kto však obchod s liehom realizoval

nevedel uviesť. Aj tieto rozdielne výpovede preto podľa názoru krajského prokurátora

o priebehu rokovaní a podpise dokladov svedčia o tendenčnosti výpovedí obžalovaných,

zvlášť keď z výpovedi zástupcov firmy A. plynie, že so žiadnych rokovaní s firmou T.

nezúčastnili.

Z uvedeného, po vyhodnotení dôkazov vo vzájomných súvislostiach je preto

preukázane, že existovala dohoda všetkých obžalovaných o použití fiktívnych dokladov

na nákup liehu za účelom získania neoprávneného prospechu zo spotrebnej dane.

V písomných dôvodoch svojho odvolania krajský prokurátor namietal tiež právnu

kvalifikáciu skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku, ktorý sa dotýka obžalovaného J. L..

Podľa jeho názoru skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 3,

4 Tr. zákona t.j. v čase spáchania skutku, pretože takáto kvalifikácia je v zmysle

§ 16 ods. 1 Tr. zákona pre páchateľa najvýhodnejšia. Vychádzal z toho, že pokiaľ krajský súd

použil zákon v čase svojho rozhodovania do úvahy by potom prichádzala kvalifikácia skutku

ako trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa , ,

ktorého trestná sadzba je síce rovnaká ako pri trestnom čine podvodu podľa § 250 ods. 1, 4

Tr. zákona, ale pri trestnom čine podľa § 148a ods. 1, 4 Tr. zákona ide o predčasne dokonaný

trestný čin, čo je pre páchateľa najvýhodnejšie s ohľadom na kvalifikáciu trestného činu

podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zákona.

Zároveň za neprimeraný považoval aj trest odňatia slobody, ktorý uložil krajský súd

obžalovanému J. L. vo výmere päť a pol roka argumentujúc tým,

že v čase najzávažnejšieho skutku bol konateľom firmy T. práve obžalovaný J. L., pričom

okrem trestného činu podvodu sa dopustil aj ďalších dvoch úmyselných trestných činov.

Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok v jeho oslobodzujúcej časti,

vo výroku o vine v bode 4 u obžalovaného J. L., uznal ho za vinného

zo spolupáchateľstva pokusu trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250

ods. 1, 4 Tr. a uložil mu prísnejší nepodmienečný trest

v prvej polovici trestnej sadzby so zaradením pre jeho výkon do I. (prvej) nápravnovýchovnej

skupiny.

V oslobodzujúcej časti krajský prokurátor žiadal vec vrátiť krajskému súdu na nové

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal podľa § 254 ods. 1

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým

mohli odvolatelia podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo

prihliadajúc aj na eventuálne chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a zistil, že odvolanie

obžalovaného a krajského prokurátora vo vzťahu k obžalovaným J. L., V. K., S. K. a S. S. nie

sú dôvodné.

Všetky výroky rozsudku krajského súdu majú totiž oporu v riadne zistenom stave

podľa vyvodenom zo správneho hodnotenia dôkazov v zmysle

, ktoré boli zákonným spôsobom vykonané na hlavnom pojednávaní.

Z takto vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že obžalovaný J. L. bol

páchateľom skutkov uvedených v bodoch 1/, 4/ (spoločne s obžalovaným R. T.) a v bode 5/

napadnutého rozsudku, a že tohoto konania sa dopustil spôsobom popísaným v skutkovej vete

rozsudku súdu prvého stupňa.

Krajský súd, pokiaľ sa týka skutku popísaného v bode 1/ sa správne oprel o výpoveď

svedka P. B.. O jej pravdivosti nemal pochybnosti ani najvyšší súd. O tom, že by jeho

výpoveď mohla byť motivovaná pomstou, ako to uvádza obžalovaný v rámci svojich

odvolacích námietok niet v spise žiadnych relevantných dôkazov. Práve naopak, aj R. T.,

zamestnávateľ obžalovaného potvrdil vo svojej výpovedi, že medzi svedkom P. B.

a obžalovaným neevidoval v minulosti žiadny konflikt. Napokon z výpovedi samotného

obžalovaného plynie, že spoločne navštevovali rekreačné zariadenia resp. pohostinské

podniky, konkrétne S. pri Prešove a pohostinstvo M. M., kde došlo

ku konfliktu obžalovaného R. T. s rodinou P. (skutok popísaný v bode 3 napadnutého

rozsudku, ktorý bude predmetom prieskumu vo veci obžalovaného R. T.).

Žiadne pochybenie krajského súdu pri preskúmaní veci nezistil najvyšší súd ani pokiaľ

ide o skutok v bode 4/ napadnutého rozsudku. Aj v tomto prípade krajský súd na hlavnom

pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy jednotlivo ako aj

vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a dospel tak k úplným a správnym skutkovým

záverom, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku podrobne a vecne správne rozviedol.

Zo závermi prvostupňového súdu uvedenými v jeho rozsudku sa preto stotožňuje

aj najvyšší súd a v podrobnostiach na ne poukazuje.

V reakcii na odvolacie námietky obžalovaného iba dodáva, že obhajobné tvrdenia

obžalovaného o tom, že po prevzatí spoločnosti T. od R. T. sa s ním o finančných

záležitostiach už viac nebavil, je jednoznačne vyvrátené nielen výpoveďou

spoluobžalovaných V. K., S. K. a S. S., ktorí zhodne potvrdzovali, že J. L. aj potom čo sa stal

konateľom firmy veľmi úzko spolupracoval s R. T., a to až do takej miery, že R. T. prakticky

cez neho firmu naďalej riadil. Túto situáciu vo firme T. potvrdila vo svojej výpovedi aj

účtovníčka spoločnosti F. – M..

Táto svedkyňa zároveň vyvracia tvrdenie obžalovaného J. L.,

že od neho dostala vopred podpísané tlačivo o uplatnený spotrebnej dane z liehu. Naopak,

žiadosť na základe dokladov, ktoré mala k dispozícii vyplnila a túto už vyplnenú podpísal

konateľ J. L..

Aj námietka obžalovaného, že jeho spoločníci si nesplnili povinnosť a neskontrolovali

prevzatie liehu, za čo on nemôže niesť zodpovednosť, je neopodstatnené. Zo spisového

materiálu je totiž preukázateľné, že obžalovaný nielenže podpísal žiadosť o vrátenie

spotrebnej dane z liehu, ale zúčastnil sa aj spolu s obžalovaným T. rokovania s firmou Z. - T.

s.r.o. o dodávke liehu, vedel, že také množstvo liehu nemohli v ich firme uskladniť

a predovšetkým obžalovaný ešte aj do zápisnice o miestnom šetrení zo strany Daňového

úradu v Prešove z 11. decembra 1996 tvrdil, že zakúpený lieh sa fyzicky skutočne nachádza

uskladnený u dodávateľa, čo nepripadalo do úvahy, ako vyplýva aj z výpovedí

Ing. K., konateľa firmy Z. - T. s.r.o. a sporné doklady, ktoré boli podkladom

pre uplatnenie spotrebnej dane z liehu boli len fiktívne a teda aj nákup liehu firmou T. bol len

predstieraný.

Aj pokiaľ sa týka skutku popísaného v bode 5/ napadnutého rozsudku ani najvyšší súd

nemal žiadne pochybnosti o tom, že skutok sa stal, a že tento spáchal obžalovaný J. L., ktorý

je jednoznačne usvedčovaný výpoveďami F. a J. M.. Títo potvrdili, že J. L. inštruoval F. M.

ako má vypovedať na polícii a dal mu v priestoroch firmy v S. potom do ruky kolky na

pálenku s tým, aby na polícii tvrdil, že to bol on, kto zamiešal falošné kolky medzi pravé.

Vzhľadom k uvedenému, stavu veci a zákonu zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku

v bode 1/ ako trestného činu nedovolenej výroby a držanie omamných a psychotropných

látok, jedov a prekurzorov podľa Tr.

a v bode č. 5/ trestného činu falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení

na označenie tovaru podľa § 145a ods. 1 Tr. zákona pričom krajský súd nadbytočne uvádzal

znenie , ktorý v tomto smere však nepriniesol v znení tohto

ustanovenia žiadne zmeny.

Správne a zákonu zodpovedajúce je aj právna kvalifikácia skutku v bode 4/

napadnutého rozsudku ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu podvodu podľa

§ 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona.

Podľa § 16 ods. 1 Tr. zákona sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného

v čase keď bol čin spáchaný, podľa neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre

páchateľa priaznivejšie.

Trestnosťou činu sa pritom rozumie možnosť, že páchateľ bude pre určitý čin

odsúdený t.j. uznaný za vinného a bude mu uložený trest.

Pre otázku, ktorý súhrn trestnoprávnych noriem bude použitý je rozhodujúce

porovnanie, ktoré z rôznych posúdení ako celok je pre páchateľa najpriaznivejší. Páchateľov

skutok sa pritom posudzuje podľa toho práva, ktorého použitie je pre páchateľa

najpriaznivejšie, a to bez rozdielu či ide podľa skoršieho alebo neskoršieho práva o rôzne

či rovnaké skutkové podstaty.

Pokiaľ sa týka skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa

Tr. zákona, táto skutková podstata bola do zavedená až novelou

s účinnosťou od 1. septembra 1999 (t.j. po spáchaní skutku

obžalovaným) a definuje neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie spotrebnej dane

ako dokonaný trestný čin.

Je preto treba súhlasiť s názorom krajského prokurátora, že posúdenie skutku podľa

tohto zákonného ustanovenia by bolo pre páchateľa nepriaznivejšie (aj keď trestné sadzby

sú rovnaké), práve preto, že z hľadiska štádia trestnej činnosti by bol páchateľ postihnutý

za dokonaný trestný čin, oproti právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu podvodu podľa

§ 250 ods. 1, 4 (podľa času spáchania skutku) alebo § 250 ods. 1, 5 Tr. zák.

(v čase rozhodovania krajského súdu), ktorý bolo možné posúdiť len v štádiu pokusu podľa

§ 8 ods. 1 Tr. zákona.

Do úvahy teda pripadalo posúdiť výhodnosť použitia predchádzajúceho a nového

len vo vzťahu k skutkovej podstate trestného činu podvodu podľa

ods. 1, 4 Tr. zákona (t.j. v čase spáchania skutku) a podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona účinného

v čase rozhodovania krajského súdu (resp. aj najvyššieho súdu o odvolaní obžalovaného

a krajského prokurátora), pretože nový účinný od 1. januára 2006

je pre páchateľa jednoznačne nepriaznivejší vzhľadom k trestnej sadzbe uvádzanej v § 221

ods. 4 písm. a/ Tr. zák. je od desať do pätnásť rokov.

V prípade majetkových trestných činov je však okrem trestných sadzieb ďalším

kritériom pre posúdenie stupňa spoločenskej nebezpečnosti konania (§ 3 ods. 4 Tr. zákona)

aj výška spôsobenej škody.

Podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 škodou veľkého rozsahu

v čase spáchania skutku (26. novembra 1996) bola čiastka dosahujúca 1 350 000 Sk. V čase

rozhodovania krajského súdu 3 450 000 Sk a táto sa ani v čase rozhodovania najvyššieho

súdu o odvolaní obžalovaného a krajského prokurátora nezmenila. S poukazom na výšku

minimálnej mzdy určenej t.j. 6900 Sk.

Preto v posudzovanom prípade podľa zákona účinného v čase rozhodovania

prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu obžalovaný prekročil škodu veľkého rozsahu

6,9 krát, zatiaľ čo v čase spáchania skutku až 17,7 krát.

Z uvedeného potom vyplýva, že účinný do 1. januára 2006 je pre

obžalovaného najpriaznivejší, a preto správne postupoval krajský súd pokiaľ obžalovaného J.

L. uznal vinným spolupáchateľstvom pokusu trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8

ods. 1, § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil ani žiaden zákonný dôvod

na zmenu výroku o treste. Prvostupňový súd správne pri stanovení druhu a výmery trestu

podľa § 31 ods. 1 Tr. zákona zvážil všetky rozhodujúce okolnosti zvlášť poľahčujúce

okolnosti spočívajúce v tom, že obžalovaný J. L. nebol doposiaľ súdne trestaný

a predovšetkým okolnosť, že to mal byť práve obžalovaný R. T., ktorý napriek tomu, že

formálne previedol svoju spoločnosť T. na J. L. do jej riadenia rozhodujúcim spôsobom

rozhodol, a to aj v prípade predloženia žiadosti na Daňový úrad v Prešove.

Uložený trest odňatia slobody vo výmere päť a pol roka t.j. pri dolnej hranici trestnej

sadzby preto aj podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá všetkým kritériám uvedeným

v § 31 ods. 1 Tr. zák., na ktoré bol krajský súd povinný prihliadnuť, pričom tento druh trestu

zodpovedá aj jeho účel podľa § 23 ods. 1 Tr. zák.

Zákonný bol postup krajského súdu aj pokiaľ ide o rozhodnutie o spôsobe výkonu

uloženého trestu odňatia slobody, keď postupom podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil

obžalovaného do miernejšej – prvej nápravnovýchovnej skupiny zohľadniac jednak doterajšiu

bezúhonnosť obžalovaného a priaznivú prognózu jeho resocializácie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového materiálu nezistil

tiež žiadne pochybenie prvostupňového súdu ani pokiaľ obžalovaných V. K., S. K. a S. S.

oslobodil podľa spod skutku obžaloby krajského prokurátora po

právnej stránke kvalifikovaného ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu podvodu podľa

§ 9 , ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, 5 Tr. zákona.

Krajský súd v predmetnej veci na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné

dôkazy. Napriek tomu, za tohto stavu zostali pochybnosti o tom, či obžalovaní V. K., S. K.

a S. S. sa s obžalovanými J. L. a R. T. dohodli, že predložia žiadosť o vrátenie spotrebnej

dane z liehu Daňovému úradu Prešov vrátane fiktívnych dokladov.

Vykonaným dokazovaním takáto skutočnosť nebola bez akýchkoľvek pochybností

preukázaná.

Napokon aj z odvolacej námietky krajského prokurátora vyplýva, že vedomosť

obžalovaných o predložení žiadosti o vrátenie spotrebnej dane z liehu zakladá len na tom,

že v budúcnosti by prípadne bolo potrebné doriešiť vec pred daňovými orgánmi, a preto bolo

treba s ňou zo strany konateľa spoločnosti a R. T. oboznámiť aj ostatných spoločníkov, čiže

V. K., S. K. a S. S..

Z vykonaných dôkazov však takéto skutočnosti bez akýchkoľvek pochybností

nevyplývajú.

Pre uznanie viny však len podozrenie, že obžalovaní o zámere a postupe konateľa

spoločnosti J. L. a R. T. mohli vedieť pre uznanie viny nestačí. Vina obžalovaným musí byť

jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázaná, čo v tomto prípade nebolo.

Preto najvyšší súd o odvolaní obžalovaného J. L. a krajského prokurátora rozhodol

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je

prípustný.

V Bratislave 15. júla 2008

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Ing. Anton Jakubík

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková