Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bca/378523.f50a70.pdf
PDF · 134.81 KB
No categories available
1Sža/14/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Sža 14/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej v právnej veci žalobcu:
M.K., nar. X., zastúpený JUDr. P.K., advokátom, P., proti žalovanému: R.H.C.P. N.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: ÚHCP-481-1/RHCP-NR-2007 zo dňa 2.
júla 2007 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 28S 47/2007-25 zo dňa
3. apríla 2008 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 28S 47/2007-25
zo dňa 3. apríla 2008 potvrdzuje .
Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: ÚHCP-481-1/RHCP-NR-2007 zo dňa 2. júla 2007, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie O.C.P. PZ P. č. PPZ-65-17/HCP-NR-CP-NR-P-2007 zo dňa 11.
apríla 2007, ktorým bolo zamietnutá žiadosť žalobcu o ďalšie povolenie na trvalý pobyt na území
SR.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný rozhodoval na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu a aplikoval správny právny predpis, žalovaný sa podľa krajského súdu
vysporiadal v rozhodnutí o odvolaní so všetkými námietkami žalobcu.
Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal na to, že po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia a celého obsahu spisového materiálu, nezistil žiadne porušenie zákona
a ani nezákonnosť v postupe správnych orgánov, ich rozhodnutia vyhodnotil za správne a zákonné,
vrátane procesných postupov, zrozumiteľne a logicky odôvodnené, a preto žalobu ako nedôvodne
podanú zamietol.
Podľa krajského súdu bola v predmetnej veci podstatná tá skutočnosť, že žalobca, ktorému
bolo udelené prvé povolenie na trvalý pobyt na účel zlúčenia rodiny, právne relevantným spôsobom
nepreukázal, že s manželkou I. vedú spoločný rodinný život, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti
o udelenie trvalého pobytu. I keď faktické odlúčenie manželov ešte nemusí znamenať, že nevedú
spoločný rodinný život, je však potrebné posudzovať mieru a rozsah nákladov na domácnosť
manželov, celkovú funkčnosť manželstva ako i pomoc zo strany žalobcu svojej manželke, ktorá je
podľa jeho tvrdenia zdravotne postihnutá. V tejto súvislosti uviedol, že sporadické návštevy
žalobcu u jeho manželky a jej obdarovanie ešte neznamenajú, že manželia vedú spoločný život.
Krajský súd sa stotožnil so skutkovými závermi správnych orgánov, z ktorých vychádzali
pri posudzovaní žiadosti žalobcu o ďalšie povolenie na trvalý pobyt, keď ustálili, že žalobca
sa na adrese trvalého bydliska nezdržiava, s manželkou nevedie spoločný rodinný život
a manželstvo prestalo plniť svoj účel, pričom krajský súd právne závery správnych orgánov
vyhodnotil za správne.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal, že v konaní
pred súdom prvého stupňa došlo k vadám, keď súd vo veci dňa 3.4.2008 vo veci rozhodol v jeho
neprítomnosti a neprítomnosti právneho zástupcu, hoci ospravedlnili svoju neprítomnosť
a požiadali o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Týmto konaním bola podľa žalobcu
odňatá možnosť žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi konať pred súdom, nemohli si uplatniť svoje
práva zakotvené v § 120 a násl. OSP v tak závažnej veci. Žalobca tak nemohol preukázať
tú skutočnosť, že sa dňa 2.3.2008 stal otcom maloletej V. E. K., čo zásadne mení jeho postavenie
cudzinca na území SR. Pochybením súdu tak bolo podľa žalobcu odňaté jeho právnemu zástupcovi
právo záverečného návrhu a tým prišiel o možnosť vysvetliť súdu právnu kvalifikáciu skutkových
zistení tak, ako sa jemu javila.
Pochybenie súdu videl aj v tom, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.
Prvostupňovému súdu vyčítal, že vychádzal iba zo spisu O.R.C.P. v N., pričom sám
nevypočul žalobcu, jeho manželku a rodičov manželky. Nezohľadnil, tú skutočnosť, že obaja
manželia síce nežili v spoločnej domácnosti, avšak to neznamenalo ich faktické odlúčenie. Žalobca
zdôraznil, že od začiatku roka 2005 síce zotrval bývať u svojho známeho v Š., ale z toho dôvodu, že
je od 3.8.2003 zamestnaný v spoločnosti Y. a týmto spôsobom sa snažil zabezpečiť po materiálnej
stránke svoju rodinu, nakoľko v mieste trvalého bydliska ani v širokom okolí nie sú takmer žiadane
pracovné príležitosti.
Podľa žalobcu prvostupňový súd nebral do úvahy tú skutočnosť, že žalobca má od augusta
2003 stále zamestnanie, dokáže sa postarať o seba a svoju manželku, (ktorá je mierne duševne
retardovaná), navštevuje ju minimálne štyrikrát do mesiaca, prispieva na jej výživu, dáva
jej peniaze a nosí jej spotrebný tovar.
Žalobca vyjadril presvedčenie, že jeho manželstvo s manželkou I. nie je v rozpore s § 18
zákona o rodine, svojim spôsobom života a starostlivosťou o svoju manželku si plní povinnosti,
ktoré mu ukladá § 19 ods. 1 zákona o rodine. Keďže jeho manželka vzhľadom na zdravotný stav nie
je schopná uspokojovať potreby ich spoločnej rodiny, robí to žalobca sám, a to aj vtedy, ak nežijú
v jednej domácnosti.
Na základe uvedeného žalobca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť.
Tvrdenia žalobcu o pochybeniach krajského súdu sú podľa žalovaného irelevantné a zavádzajúce.
Z obsahu spisu podľa žalovaného jasne vyplýva, že žalobca uzavrel manželstvo len s cieľom
získať jednoduchým spôsobom trvalý pobyt na území SR. Skutočný záujem prejavil o svoju
manželku až pri povinnosti predĺžiť si povolenie na trvalý pobyt.
Správnosť skutkových zistení o tom, manželstvo s I. K. je len účelové, podľa žalovaného
potvrdzuje aj tá skutočnosť, že matkou maloletej V. E. K. nie je manželka žalobcu, ale Z. K..
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
potvrdiť.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bola žaloba žalobcu o preskúmanie rozhodnutia č. p. ÚHCP-481-1/RHCP-
NR-2007 zo dňa 2. júla 2007 ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície
PZ Partizánske č. PPZ-65-17/HCP-NR-CP-NR-P-2007 zo dňa 11. apríla 2007, ktorým bolo
zamietnutá žiadosť žalobcu o ďalšie povolenie na trvalý pobyt na území SR podľa § 39 ods. 2
písm. e/ zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), preto primárne v medziach
odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Podľa § 38 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov (účinného do 31.8.2007) policajný
útvar na žiadosť cudzinca udelí ďalšie povolenie cudzincovi, ktorý má udelené prvé povolenie.
Podľa § 39 ods. 2 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť
o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ak manželia nevedú spoločný rodinný život alebo neuzavreli
manželstvo podľa osobitného predpisu, 16) ak je účelom žiadosti o udelenie povolenia na trvalý
pobyt zlúčenie rodiny.
Žalovaný zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí odvolania žalobcu a potvrdení rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu (o zamietnutí žiadosti o o udelenie ďalšieho povolenia na trvalý
pobyt na území SR) skutočnosťou, ktorú zobral do úvahy aj prvostupňový správny orgán, a to,
že žalobca nevedie s manželkou I. K. spoločný rodinný život. Z výpovedí žalobcu, jeho manželky
a rodičov jeho manželky správny orgán vyvodil záver, že žalobca začal chodiť za manželkou
a sporadicky jej dával peniaze, resp. robil nákupy až pod vplyvom toho, že správny orgán
preveroval ich spolužitie, pričom žalobca nepreukázal, že tak robil i pred tým, resp. potom, ako
manželka žalobcu odišla bývať k svojim rodičom do P.
Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca dňa 22.1.2007 požiadal
o ďalšie povolenie na trvalý pobyt na území SR. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo,
že prvé povolenie na trvalý pobyt na území SR bolo žalobcovi udelené podľa § 35 písm. a/ zákona
o pobyte cudzincov na dobu troch rokov od 11.3.2004 s platnosťou do 11.3.2007, nakoľko dňa
7.11.2003 uzavrel manželstvo s I. rod. V., nar. X. štátnou príslušníčkou SR.
Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že O.C.P. PZ v P. dňa 11.4.2007
zamietlo žiadosť žalobcu podľa § 39 ods. 2 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov o ďalšie povolenie
na trvalý pobyt na území SR. V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na to,
že preverovaním zistil, že žalobca spolu s manželkou sú prihlásení na adrese P., ul. V. od udelenia
povolenia na trvalý pobyt, žalobca sa však na uvedenej adrese nezdržiaval. S manželkou býval
v meste Š., začiatkom roku 2005 sa manželka odsťahovala do miesta trvalého bydliska a od tej doby
nežijú v spoločnej domácnosti. Po vyhodnotení výpovedí žalobcu, jeho manželky a rodičov
manželky žalobcu dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobca nevedie s manželkou
spoločný rodinný život a manželstvo prestalo plniť svoj účel.
Prvostupňový správny orgán preto zamietol žiadosť žalobcu podľa § 39 ods. 2 písm. e/
zákona o pobyte cudzincov o ďalšie povolenie na trvalý pobyt na území SR.
Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že proti uvedenému rozhodnutiu podal
žalobca odvolanie, v ktorom namietal proti skutkovým zisteniam správneho orgánu, ktoré
nepovažoval za pravdivé. Správnemu orgánu vyčítal, že nezohľadnil tú skutočnosť, že obaja
manželia síce nežili v spoločnej domácnosti, avšak to neznamenalo ich faktické manželské
odlúčenie. Žalobca poukazoval na to, že od začiatku roku 2005 síce býva u svojho známeho v Š.,
avšak z toho dôvodu, že je od 3.8.2003 zamestnaný v spoločnosti Y. a týmto spôsobom sa snažil
zabezpečiť po materiálnej stránke svoju rodinu, nakoľko v mieste trvalého bydliska nie sú žiadne
pracovné príležitosti. Poukázal na to, že manželka schválila tento spôsob života, nie je schopná
vzhľadom na zdravotný stav uspokojovať potreby ich spoločnej rodiny, a tak to robí žalobca, a to aj
vtedy, ak nežijú v jednej domácnosti. Žalobca vyjadril presvedčenie, že nebol naplnený dôvod pre
zamietnutie jeho žiadosti na ďalší trvalý pobyt na území SR, pričom rozdelenie rodiny takýmto
spôsobom považuje za protiústavné.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie
žalobcu zamietol, uviedol na základe akých dôkazných prostriedkov vykonaných v konaní
pred prvostupňovým správnym orgánom dospel k záveru zhodnému so záverom prvostupňového
správneho orgánu, keď podstatnú časť výpovedí účastníkov konania (žalobcu, manželky žalobcu
a jej otca) zopakoval, následne ich analyzoval a doplnil výsledkami vlastného šetrenia
prvostupňového správneho orgánu (previerka v mieste sídla spoločnosti Y. k zisteniu pobytu
žalobcu zo dňa 6.2.2007, kontrola ubytovania cudzinca na adrese P. zo dňa 15.2.2007, opätovná
previerka v spoločnosti Y. zo dňa 12.2.2007.
Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal všetkými námietkami žalobcu uplatnenými
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom zdôvodnil, prečo na tieto námietky
neprihliadol. Poukázal na rozpornosť výpovedí samotného žalobcu k pravidelnosti návštev
manželky, k jej financovaniu resp. podieľaní sa na nákladoch spoločnej domácnosti, (keď poukázal
na to, že na strane jednej žalobca tvrdí, že manželku navštevuje v piatok, v sobou aj v nedeľu, chodí
za ňou dvakrát do mesiaca, pričom v ďalšej výpovedi žalobca uvádza, že naposledy ju bol pozrieť
na Vianoce 2006). Poukázal tiež na rozpor výpovede žalobcu, keď najskôr tvrdil, že počas návštev
dáva manželke 2000 - 3000 Sk, peniaze jej neposiela poštou, neskôr tvrdil, že manželke počas
návštev v minulosti dal 500 Sk alebo 1000 Sk).
Žalovaný zdôraznil, že počas dvoch rokov bol žalobca manželku v mieste ich spoločného
bydliska navštíviť len iba raz, a to v novembri 2006, o tom, že návštevy nie sú pravidelné
a o manželku sa začal zaujímať až po tom, keď správny orgán začal preverovať skutočnú adresu
a pobyt žalobcu, podľa žalovaného svedčia výpovede manželky žalobcu ako aj jej otca, ktorí
zhodne uviedli, že žalobca naposledy navštívil manželku v novembri 2006, kedy jej dal 500 Sk.
Predmetná zhoda výpovede manželky žalobcu a jej otca a rozpornosť výpovedí žalobcu
s prihliadnutím na súkromný život žalobcu ako účastníka konania viedla žalovaného
k jednoznačnému záveru, že manželia nevedú spoločný rodinný život, a tým bol podľa žalovaného
naplnený dôvod pre zamietnutie žiadosti o ďalšie povolenie na trvalý pobyt na území SR
Skutkové zistenia správnych orgánov neboli spochybnené ani prvostupňovým súdom
a z takto objektívne zisteného stavu veci v správnom konaní vychádzal aj krajský súd, ktorý
sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal,
že s manželkou I. vedú spoločný rodinný život, čo bolo dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie
trvalého pobytu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa najskôr zaoberal žalobcovou
námietkou týkajúcou sa namietanou vadou konania, keď krajský súd mal konaním v neprítomnosti
žalobcu a jeho právneho zástupcu, (ktorí požiadali o odročenie pojednávania), odňať možnosť
žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi konať pred súdom.
Z obsahu spisu krajského súdu jednoznačne vyplýva, že právny zástupca žalobcu požiadal
písomne dňa 25.3.2007 o odročenie pojednávania z dôvodu účasti žalobcu na zahraničnej ceste
ako i z dôvodu svojej účasti na skôr vytýčenom inom pojednávaní na OS Skalica. Krajský súd
v dôvodoch napadnutého rozsudku odôvodnil, prečo neakceptoval uvedenú žiadosť o odročenie
pojednávania, keď uviedol, že právny zástupca žalobcu nepredložil žiaden dôkaz o jej dôvodnosti,
pričom zdôraznil, že sama kolízia pojednávaní (na viac nepreukázaná) nie je bez ďalšieho
dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP.
V postupe krajského súdu, ktorý vec prejednal a dňa 3.4.2008 vo veci aj rozhodol
v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu nevidel odvolací súd žalobcom tvrdené ukrátenie
na jeho práve konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Za takýto postup, však nebolo
možné považovať konanie a rozhodovanie súdu v neprítomnosti účastníka, ktorého dôvody žiadosti
o odročenie pojednávania vyhodnotil správne za nie závažné, (treba tiež poukázať na to, že právny
zástupca žalobcu až dodatočne spolu s odvolaním predložil potvrdenie zamestnávateľa Y. zo dňa
15.5.2008 o tom, že žalobca vykonal v dňoch 31.3.2008 až 4.4.2008 služobnú cestu v zahraničí),
pričom z obsahu spisu vyplynulo, že žiaden dôkaz o kolízii pojednávaní nepredložil, keď naviac
OSP s takouto možnosťou pokračovať v pojednávaní počíta (§ 101 ods. 2 OSP). Vzhľadom k tomu,
že podmienky pre postup podľa § 101 ods. 2 OSP boli splnené, krajský súd nepochybil, keď vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu.
So skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, ktorý žalobu žalobcu zamietol ako
nedôvodnú, sa stotožnil aj súd odvolací. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť
jeho vecnú správnosť, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
Odvolací súd vzhľadom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné
pri súdnom prieskume rozhodnutia vychádzať a ktoré nasvedčuje tomu, že prvostupňový,
ale aj druhostupňový správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzali, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov,
spôsobe vykonania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom
o tom, že žalobca nevedie spoločný rodinný život s manželkou I., pričom svoje rozhodnutie
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
Odvolací súd k námietke žalobcu, keď prvostupňovému súdu vyčítal, že vychádzal
iba zo spisu O., pričom sám nevypočul žalobcu, jeho manželku a rodičov manželky, považuje za
dôležité uviesť, že v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov
správnych orgánov v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov, pričom zistenie skutkového stavu
veci z ktorého súd vychádzal je vecou správneho orgánu, tým nie dotknuté ustanovenie § 250i
OSP.
Pokiaľ sa teda krajský súd riadne oboznámil z vykonanými dôkazmi v správnom konaní
a tieto považoval za dostačujúce pre objektivizáciu skutkového stavu veci, z ktorého pri svojom
rozhodovaní vychádzal, nepochybil, (treba tiež zdôrazniť, že pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia § 250i ods. 1 OSP).
Z tohto pohľadu neobstojí ani námietka žalobcu, že nemohol prvostupňovému súdu
preukázať tú skutočnosť, že žalobca sa stal 2.3.2008 otcom maloletej V. E. K., čo podľa neho
zásadne mení jeho postavenie cudzinca na území SR.
Na túto okolnosť logicky nemohol správny orgán prihliadnuť, pretože v čase jeho
rozhodovania takáto skutočnosť nebola známa, preto nebolo možné žalovanému vyčítať,
že sa takouto okolnosťou nezaoberal, z obsahu spisu vyplýva, že žalobca túto svoju námietku (že sa
má stať otcom) neuplatnil ani v žalobe, preto nebol dôvod aby sa ňou krajský súd zaoberal.
Naviac, vzhľadom k tomu, že matkou maloletej V. E. K., nar. 2.3.2008 podľa overenej
fotokópie rodného listu nie je manželka žalobcu, ale Z. K., táto okolnosť nemení nič na
preukázanej dôkaznej situácii vo vzťahu k uplatnenej žiadosti žalobcu na povolenie ďalšieho
pobytu území SR, práve naopak, podporuje správnosť záveru žalovaného, že žalobca a I. K. ako
manželia nevedú spoločný rodinný život, preto prvostupňový správny orgán dôvodne podľa § 39
ods. 2 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov zamietol žiadosť žalobcu o udelenie povolenia na trvalý
pobyt.
Na základe uvedeného považoval odvolací súd námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1 OSP
tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca v odvolacom konaní
nebol neúspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. júla 2008
Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu