Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9a0/374809.b94bc0.pdf
PDF · 108.1 KB
No categories available
3Cdo/129/2007
Najvyšší súd 3 Cdo 129/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., so sídlom v P., IČO: X.,
zastúpeného JUDr. J., advokátom so sídlom v D., proti žalovanej J., bývajúcej v B.
o zaplatenie 863.114,40 Sk s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu žalovanej
o zaplatenie 540.000,- Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn.
1 C 193/1998, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 14. novembra 2006, sp. zn. 13 Co 131/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. mája 2006, č.k. 1 C 193/1998-230
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v lehote 15 dní 53.114,40 Sk; žalobu v zostávajúcej časti
zamietol; žalobcu zaviazal v lehote 15 dní nahradiť žalovanej trovy konania vo výške
10.894,- Sk do rúk právnej zástupkyne žalovanej; v konaní o vzájomnom návrhu žalobcu
zaviazal zaplatiť žalovanej v lehote 15 dní sumu 540.000,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania
ročne od 17. decembra 1998 do zaplatenia; vzájomný návrh žalovanej v zostávajúcej časti
zamietol a žalovanej náhradu trov konania o vzájomnom návrhu nepriznal. Vychádzal
z výsledkov dokazovania, ktorými zistil, že medzi účastníkmi bola dňa 24. februára 1997
uzavretá nájomná zmluva k priestorom prevádzkovej jednotky maloobchodnej predajne
potravín vo V., vedenej na liste vlastníctva č. X., súp. č. X. k.ú. V., na dobu neurčitú,
s dohodnutým nájomným 135.000,- Sk mesačne, ktoré zahŕňalo náklady na teplo, elektrickú
energiu, vodné, stočné a odvoz smetí. K uzavretiu tejto nájomnej zmluvy nebol daný súhlas
obce V., platná zmluva uzavretá následne nebola a na výzvu žalovanej žalobca nebytové
priestory vypratal dňa 28. augusta 1998. Vzájomným návrhom sa žalovaná v tomto konaní
proti žalobcovi domáhala zaplatenia bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových
priestorov žalobcom (prevádzkovej jednotky maloobchodnej predajne potravín vo V., vedenej
na liste vlastníctva č. X., súp. č. X. k.ú. V.) za mesiace máj až august 1998 vo výške 540.000,-
Sk s príslušenstvom (4 x 135.000,- Sk). Súd prvého stupňa po právnej stránke uzavrel, že
zmluva o nájme nebytových priestorov je neplatná. Pri posúdení výšky bezdôvodného
obohatenia žalobcu, ktorý užíval nebytové priestory žalovanej na základe neplatnej zmluvy,
vychádzal zo všeobecného záveru, že výška bezdôvodného obohatenia sa rovná výške nájmu.
Uviedol, že nie je možné prihliadať na výšku obvyklého nájomného v obci V. stanovenú vo
všeobecne záväznom nariadení tejto obce a za rozhodujúcu považoval dohodu o výške nájmu
135.000,- Sk mesačne. Nestotožnil sa so žalobcom v tom, že skutočná výška nájmu bola
60.000,- Sk mesačne, a preto žalobu v časti o zaplatenie 810.000,- Sk zamietol, keďže
žalovaná nezískala bezdôvodné obohatenie, ktoré malo vzniknúť v dôsledku rozdielu medzi
žalobcom poukázanými platbami vo výške dohodnutého mesačného nájomného podľa
neplatnej nájomnej zmluvy a bezdôvodným obohatením žalobcu za užívanie nebytových
priestorov. Ako dôvodne podanej súd vyhovel žalobe v časti 53.114.40,- Sk, pretože žalobca
namiesto žalovanej uhradil cenu dodávok elektrickej energie dňa 16. júla 1998 v sumách
50.522,- Sk, 1.403,10 Sk, 1.189,30 Sk a žalovaná v konaní prejavila ochotu ich žalobcovi
zaplatiť. Vzájomný návrh žalovanej vo výške 540.000,- Sk s príslušenstvom na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého bezplatným užívaním nebytových priestorov
žalobcom v období od mája 1998 do augusta 1998 (4 x 135.000,- Sk) považoval súd za
dôvodný, a preto mu v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania spojených s podanou
žalobou súd rozhodol podľa princípu pomerného úspechu, na základe ktorého čiastočne
úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 88 %, t.j. 10.894,- Sk. V konaní
o vzájomnom návrhu súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. žalovanej náhradu trov nepriznal, pretože
táto si ich v konaní neuplatnila.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 14. novembra
2006, sp. zn. 13 Co 131/2006 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba
v zostávajúcej časti zamietnutá zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi do
15 dní 810.000,- Sk. V konaní o vzájomnom návrhu rozsudok okresného súdu vo výroku,
pokiaľ bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanej v lehote 15 dní sumu 540.000,- Sk so 17,6 %
úrokmi z omeškania ročne od 17. decembra 1998 do zaplatenia zmenil tak, že žalobca je
povinný zaplatiť žalovanej 240.000,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od
17. decembra 1998 do zaplatenia. V zostávajúcej časti vzájomný návrh žalovanej zamietol.
Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného sudu zmenil tak, že žiadny
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania. Odvolací súd rovnako ako
súd prvého stupňa vo svojich dôvodoch vychádzal z právneho záveru, že zmluva o nájme
nebytových priestorov uzavretá dňa 24. februára 1997 je neplatná, pretože k jej uzavretiu
nebol daný súhlas obce. Na rozdiel od súd prvého stupňa však zaujal právny názor, že výšku
bezdôvodného obohatenia nemožno stotožniť s výškou dohodnutého nájomného v neplatnej
zmluve, keď toto zahŕňa v sebe aj ďalšie položky, a to náklady za teplo, elektrickú energiu,
vodné, stočné, odvoz smetí a naviac dohodnutá výška plnenia vo forme nájomného podľa
zmluvy o budúcej zmluve mala byť zálohou na budúcu kúpnu cenu. Odvolací súd akceptoval
stanovisko žalobcu o primeranej výške nájomného 60.000,- Sk mesačne a túto sumu
považoval za skutočné bezdôvodné obohatenie za jeden mesiac užívania nebytových
priestorov žalobcom. Vychádzajúc z uvedeného za 14 mesiacov (od 1. marca 1997 do
30. apríla 1998) zaplatil žalobca žalovanej celkovo 1.890.000,- Sk, výška bezdôvodného
obohatenia na strane žalobcu predstavovala 840.000,- Sk (14 x 60.000,- Sk), zvyšok plnenia
1.050.000,- Sk (1.890.000,- Sk – 840.000,- Sk) je teda bezdôvodným obohatením žalovanej,
pretože táto suma jej bola žalobcom plnená bez právneho dôvodu. Žalobca v zmysle
podaného odvolania požadoval iba sumu 810.000,- Sk, odvolací súd preto v napadnutej časti
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrhu žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Za čas od
1. mája 1998 do konca augusta 1998 žalobca nezaplatil žalovanej za užívanie nebytových
priestorov žiadnu sumu, preto výška bezdôvodného obohatenia predstavuje 240.000,- Sk (4 x
60.000,- Sk). V tejto časti odvolací súd vyhovel vzájomnému návrhu žalovanej a zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol žalobca zaviazaný na sumu
540.000,- Sk s príslušenstvom tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej iba sumu
240.000,- Sk s príslušným úrokom z omeškania, v zostávajúcej časti vzájomný návrh
zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi
sumu 53.114,40,- Sk a ktorým bol vzájomný návrh žalovanej v prevyšujúcej časti zamietnutý,
nebol odvolaním napadnutý. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania
odvolací súd nepovažoval za správne z dôvodu, že ani jeden z účastníkov nebol v prevažnej
miere úspešný a preto zmenil výrok o trovách prvostupňového konania tak, že žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. O trovách odvolacieho konania
odvolací súd nerozhodoval, pretože tieto neboli uplatnené.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti vzájomného návrhu, ktorým bol
žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanej 240.000,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od
17. decembra 1998 do zaplatenia, podal dovolanie žalobca. Jeho prípustnosť dôvodil
ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 2 O.s.p. rozsudok
odvolacieho súdu vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej 240.000,- Sk so 17,6 %
úrokmi z omeškania ročne od 17. decembra 1998 do zaplatenia zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Poukazoval na tú skutočnosť, že konanie odvolacieho súdu
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že bezdôvodné
obohatenie ním získané za užívanie nebytových priestorov za obdobie od 1. mája 1998 do
31. augusta 2008 zohľadnil v celkovej výške uplatneného nároku, keď sumu takto získanú
(4 x 60.000,- Sk) odpočítal a z toho titulu žalobou uplatnil proti žalovanej len 810.000,- Sk
(okrem 53.114,40 Sk za úhradu energií). Vyčítal odvolaciemu súdu, že pri rozhodovaní na
túto skutočnosť neprihliadal a vzájomnému návrhu žalovanej do výšky 240.000,- Sk
s príslušenstvom vyhovel. Uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k „duplicitnému
priznaniu bezdôvodného obohatenia žalovanej“ za užívanie nebytových priestorov žalobcom
v období od 1. mája 1998 do 31. augusta 1998.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nájomná zmluva bola medzi
účastníkmi uzavretá slobodne a po zvážení ekonomických ukazovateľov, v prípade žalobcu
s prihliadnutím na rentabilitu predajného miesta, predpokladanej tržby v porovnaní
s nákladmi na prevádzku predajne, medzi ktoré patrí aj nájomné. Nájomné v obci V. sa
nemohlo vzťahovať na túto nájomnú zmluvu. Uzavretá nájomná zmluva deklarovala skutočnú
vôľu a ochotu zmluvných strán prijať záväzok v určitej finančnej výške. Ide o nájomné, ktoré
bol žalobca ochotný platiť s predpokladom, že v budúcnosti predajňu odkúpi. Podľa nej
prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav a rozhodol správne. Na základe uvedeného
sa žalovaná nestotožnila s podaným dovolaním, napriek uvedenému však navrhla „celú vec
zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom
alebo uznesením, § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia [ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti
byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) alebo už prv začatého konania (litispendencia),
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom]. Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je
dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.)
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo potvrdzujúci rozsudok, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
Na vady konania vymenované v § 237 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť ex
officio, teda vždy, či už ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá
O.s.p.). Dovolací súd sa preto súčasne zaoberal skúmaním podmienok prípustnosti podaného
dovolania podľa § 238 O.s.p. a zároveň zisťoval, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
podľa § 237 O.s.p., ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.
Dovolanie žalobcu smeruje proti tej časti zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bola v časti vzájomného návrhu žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanej sumu
240.000,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od 17. decembra 1998 do zaplatenia.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,
ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho
odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na
mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností
účastníkov, ale záver súdu odlišne konštitujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti
v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne
svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu
a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom
právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch
stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové
hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu
rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
V konaní o vzájomnom návrhu žalovanej rozsudkom súdu prvého stupňa bol žalobca
zaviazaný zaplatiť žalovanej v lehote 15 dní 540.000,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania
ročne od 17. decembra 1998 do zaplatenia, odvolací súd v tejto časti zmenil rozsudok tak, že
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 240.000,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania
ročne od 17. decembra 1998 do zaplatenia a vo zvyšnej časti vzájomný návrh žalovanej
zamietol. Odvolací súd teda v časti o zaplatenie 240.000,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania
ročne od 17. decembra 1998 do zaplatenia potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, keď
posúdil práva a povinnosti účastníkov tohto právneho vzťahu rovnako ako súd prvého stupňa,
navyše aj z rovnakého právneho dôvodu (ako bezdôvodné obohatenie), preto nejde v tejto
časti o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok.
V prejednávanej veci, v ktorej odvolací súd rozhodol rozsudkom, nie sú splnené
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p., lebo dovolanie nesmeruje
proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu (ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor)
a dovolanie síce smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého však odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
So zreteľom na obsah dovolania žalobcu, ktorý dôvodil, že v konaní došlo k inej vade,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p), je vhodné v danom prípade zdôrazniť, že ak je dovolanie neprípustné podľa § 238
O.s.p., dovolací súd sa z vecného hľadiska nemôže zaoberať vadami vychádzajúcimi
z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., tak ako ich v tejto veci uplatnil dovolateľ
v podanom dovolaní najmä v súvislosti s tzv. „duplicitným priznaním bezdôvodného
obohatenia žalovanej.“ Zároveň je potrebné osobitne uviesť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť
dovolania výlučne len so závažnými procesnými vadami, a výhradne s tými, ktoré zakladajú
tzv. zmätočnosť. Existenciu takýchto vád dovolateť v podanom dovolaní nenamietal. Iné
procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymedzené v § 237 O.s.p.)
a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým
došlo v rámci právneho posudzovania veci vrátane namietanej tzv. „duplicitnosti priznania
bezdôvodného obohatenia žalovanej“), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohoto
ustanovenia.
Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie; v danom prípade ich účastník nenamietal) neobmedzil sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa
§ 237 O.s.p, pričom dospel k záveru, že prípustnosť dovolania podaného žalobcom nie je
založená ani podľa § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
Zo všetkých dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu neprípustné; opravný
prostriedok žalobcu preto odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov sa dovolací súd
nezaoberal vecnou správnosťou skutkových a právnych záverov, na ktorých odvolací súd
založil svoje rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,
že táto nepodala návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2008
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: