Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obdo/20/2007

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J., správca konkurznej

podstaty úpadcu: D. v konkurze, F., X., IČO: X., zast. J., advokátom,

N., X., proti žalovanému: R., M., X., zast. J., advokátkou, P., X., o zaplatenie 31 132,85 Sk

s príslušenstvom, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-151 zo dňa 6. marca 2007, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy

dovolacieho konania v sume 2266 Sk.

O d ô v o d n e n i e :

Dovolaním napadnutým rozsudkom krajský súd, ako súd odvolací, zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 31 132,85 Sk

so 17,6 % úrokom p. a. od 7.12.2001 do zaplatenia a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy

konania pred súdom prvého stupňa vo výške 11 305 Sk, ako aj trovy odvolacieho konania

vo výške 7321 Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že okresný súd žalobu žalobcu zamietol

a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 13 455 Sk náhrady trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že D. a žalovaný uzavreli jednak zmluvu

o zamestnaneckom úvere podľa § 497 a nasl. Obch. zák., a jednak zmluvu

o vkladovom účte podľa § 716 a nasl. Obch. zák. v súlade s ust. § 261 ods. 3 Obch. zák.

a na základe týchto obchodných zmlúv D. zriadila a viedla pre žalovaného jednak úverový

účet v slovenských korunách, ktorý žalovaný až do uvalenia nútenej správy na banku splácal,

a jednak vkladový účet v amerických dolároch i slovenských korunách. Podľa zmluvy

o zamestnaneckom úvere žalovaný úver splácal splátkami

po 2800 Sk a posledná splátka vo výške 2000 Sk mala byť splatná dňa 8.8.2002. Ku dňu

21.9.2001 na úverovom účte žalovaného bol evidovaný nesplatený zostatok vo výške –

30 274 Sk a na vkladových účtoch žalovaného bol kreditný zostatok spolu v sume

359 407,60 Sk. Tieto skutočnosti medzi účastníkmi neboli sporné. Žalobca o nich žalovaného

informoval písomne listom z 8.11.2001, v ktorom mu zároveň oznámil, že voľné vklady

žalovaného ku dňu 21.9.2001 činili 14 133,40 Sk a viazané vklady činili 315 000 Sk a táto

suma, vzhľadom na to, že na majetok D. bol dňa 28.9.2001 vyhlásený konkurz, bude

žalovanému vyplatená Fondom ochrany vkladov. Poukázal v liste aj na to, že fond vypláca

vkladateľom žalobcu peňažné prostriedky len do výšky 355 000 Sk, preto pohľadávky

presahujúce túto sumu si musia vkladatelia uplatniť podľa , t. j.

prihláškou do konkurzu v určenej lehote. List neobsahoval žiadnu informáciu vkladateľom, že

si rovnakým spôsobom majú uplatniť i čiastky, o ktoré znížil ich nedostupné vklady.

Žalovaný po obdržaní tohto listu z 8.11.2001, označeného ako výpis zostatkov

na účtoch klienta, dospel k záveru, že D. si časťou jeho vkladu vo výške 30 274 Sk uspokojila

svoju pohľadávku, ktorú voči nemu evidovala z titulu nesplateného zvyšku úveru a po tomto

započítaní vzájomných pohľadávok, mu rozdiel v jeho prospech

na všetkých nedobytných vkladoch bude vyplatený Fondom na ochranu vkladov podľa

o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

S takýmto postupom D. z 21.9.2001 bol žalovaný spokojný, nezostala mu žiadna nesplatená

pohľadávka alebo záväzok voči žalobcovi, preto si žiadny nárok neprihlásil do konkurzného

konania, nakoľko považoval vec za vybavenú, keďže jeho nárok na výplatu bol plne

uspokojený, lebo nepresahoval sumu 355 000 Sk. Fond mu v novembri 2001

a v auguste 2002 skutočne spolu sumu 329 133,40 Sk vyplatil. Osobitný správca pre správu

a vymáhanie pohľadávok ho utvrdil v tom, že jeho záväzok voči banke bol uspokojený

k 21.9.2001, o čom ako dôkaz predložil interný list žalobcu z 29.11.2001 a doklady o zrazení

dvoch splátok a ich následnom vrátení žalovanému, práve z dôvodu predchádzajúceho

zápočtu vzájomných pohľadávok.

Až dňa 26.8.2002 obdržal od žalobcu výzvu na zaplatenie sumy 31 132,85 Sk z titulu

nesplateného úveru. Poukázal na zápočet vzájomných pohľadávok zmluvných strán

k 21.9.2001 a skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka už zanikla uvedeným zápočtom. Žalobca

trval na zaplatení pohľadávky s poukazom na ust. ,

teda nemožnosť započítania vzájomných inak započítateľných pohľadávok žalovaného

a D. v konkurze. Žalovaný sa bránil tým, že k započítaniu pohľadávok došlo pred vyhlásením

konkurzu na majetok D., čo sa stalo až 28.9.2001. Obe sporové strany poukazovali na ust. § 9

ods. 3 s tým rozdielom, že žalobca mal za to, že postupom podľa tohto

ustanovenia, pre potreby Fondu ochrany vkladov, len vyčíslil sumu na vyplatenie žalovaného,

o čom informoval žalovaného listom z 8.11.2001, teda až po vyhlásení konkurzu, nejednalo

sa o započítanie, ale o zníženie nedostupného vkladu žalovaného o záväzok vkladateľa

(žalovaného). Započítanie neumožňuje ust. , nakoľko

na majetok D. bol dňa 28.9.2001 vyhlásený konkurz. Žalovaný mal za to, že išlo

o započítanie, nakoľko dňa 21.9.2001 D. nebola v konkurze, bola v nej zavedená nútená

správa, čo bol dôvod na vyčíslenie zostatkov na účtoch vkladateľov žalobcu pre potreby

Fondu ochrany vkladov podľa tohto ustanovenia

Vzhľadom na to, že banka v súlade s ust. § 361 Obch. zák. môže započítať bez súhlasu

vkladateľa vzájomné pohľadávky banky a vkladateľa, resp. majiteľa účtu v nej zriadeného

a ňou vedeného, súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že vzájomné pohľadávky ku dňu

21.9.2001 neboli započítané. v ust. považuje za nedostupný

vklad jednak vklad uložený v banke, ktorá bola podľa ust. § 8 ods. 3 vyhlásená za neschopnú

vyplácať vklady (na ktorú bola z tohto titulu zavedená rozhodnutím NBS nútená správa),

a jednak vklad uložený v banke, ktorej bolo pozastavené nakladanie s vkladmi na základe

rozhodnutia konkurzného súdu. V danom prípade rozhodnutím NBS zo dňa 24.8.2001 bola

na D. zavedená nútená správa, ktorá skutočnosť bola dňa 30.8.2001 zapísaná i v Obchodnom

registri. Nastal teda prípad podľa ust § 8 ods. 5 písm. a/ zákona

č. a na základe práve tejto právnej skutočnosti pod písm. a/ nastali účinky

podľa Podľa tohto ustanovenia sa však pozastavuje v banke,

ktorá nie je schopná vyplácať vklady, len započítavanie vzájomných pohľadávok medzi

bankou a inými osobami, ak tento zákon neustanovuje inak. Poznamenal, že v tomto zákone

osoba oprávnená na výplatu nedostupného vkladu fondom, je pomenovaná „vkladateľ“,

z čoho logicky vyplýva, že označením „inými osobami“ v ust. § 8 ods. 6 tento zákon nemá

na mysli „vkladateľov“, ale osoby odlišné od vkladateľov. Započítanie (kompenzácia) je

osobitným druhom zániku vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka. Úprava kompenzácie

v je úpravou osobitnou, všeobecnú úpravu započítania pohľadávok

upravuje ( a Obč. zák.). Ustanovenia

sa budú aplikovať iba v tých prípadoch, kedy všetky započítavané pohľadávky vznikli

z obchodných záväzkových vzťahov (§ 261 a § 262 Obch. zák.). Obe vzájomné pohľadávky

účastníkov vznikli z obchodných záväzkových vzťahov, preto ich treba posudzovať podľa

, a to aj inštitút započítania. o ochrane

vkladov je však špeciálnou právnou úpravou v prípade bánk, ktoré nie sú schopné vyplácať

vklady. Obsahuje osobitnú úpravu započítania záväzku vkladateľa voči banke a nároku

na výplatu nedostupného vkladu. Výslovne sa tu uvádza: „Takto zistená výška nedostupného

vkladu sa na účely výpočtu náhrady zníži o všetky premlčané vklady, a tiež o všetky záväzky

vkladateľa voči banke podľa stavu ku dňu, keď sa vklady stali nedostupnými podľa § 3

ods. 5...“. V tomto spore podľa písm. a/, t. j. ku dňu, kedy správca ustanovený NBS,

po splnení podmienok podľa pozastavil nakladanie

vkladateľov s ich vkladmi v banke. Týmto dňom podľa výsluchu oboch účastníkov, ako i

podľa dátumu, uvedeného v liste žalobcu zo dňa 8.11.2001, boli vyčíslené zostatky na účtoch

všetkých klientov D., pre potreby Fondu ochrany vkladov, bol deň 21.9.2001. Súd preto

dospel k záveru, že dňom 21.9.2001 na základe uvedených skutočností

a v súlade s ust. a boli k tomuto dňu

osobitným spôsobom započítané vzájomné pohľadávky banky a vkladateľa, teda D. v nútenej

správe a žalovaného s postavením vkladateľa. Táto skutočnosť vyplýva aj z listu žalobcu

z 8.11.2001, keď hodnota voľných vkladov po predchádzajúcom vyčíslení vkladov

a záväzkov žalovaného spolu, je určená hodnotou 329 133,40 Sk, teda už zníženou o výšku

osobitným spôsobom započítaných vzájomných pohľadávok rovnakého druhu.

Pri právnom posúdení predmetnej veci nemožno opomenúť, že dôvodom neplatnosti

právneho úkonu podľa ust. § 39 Obč. zák. (ktoré sa ako všeobecný predpis použije aj

na právne úkony urobené v obchodno-právnych vzťahoch) je nielen rozpor s obsahom

a účelom , resp. a ich obchádzanie, ale aj

rozpor s obsahom a účelom kogentných noriem obsiahnutých v iných zákonoch a ich

obchádzanie. Právny úkon je v rozpore s obsahom alebo účelom zákona vtedy, ak

nezodpovedá príkazu alebo zákazu právnej normy, alebo ak nesleduje účel v právnej norme

vyjadrený a jedine dovolaný. Ustanovenie je ustanovením

kogentným, nakoľko iný postup pri vyčíslení nedostupného vkladu na výplatu fondom

nepripúšťa. Uvedený zákonný postup nemožno preto vykladať len ako deklaráciu majúcu len

proklamatívny význam, určenie podmienok výpočtu výplaty pre potreby Fondu ochrany

vkladov ustanovením o znížení nedostupného vkladu o záväzky vkladateľa voči banke,

predstavuje zrejme požiadavku zvýšenej ochrany postavenia banky, ak sú splnené ustanovené

hmotnoprávne predpoklady tohto opatrenia. Na platnosť započítania vzájomných pohľadávok

D. v nútenej správe a žalovaného – vkladateľa osobitným zákonným postupom uvedeným

v ust. ku dňu 21.9.2001 ako situácie podľa ust.

písm. a/, preto nemalo žiaden vplyv na vyhlásenie konkurzu na majetok D. podľa zák.

č. Keďže jednostranným započítaním podľa osobitného právneho predpisu dňa

21.9.2001 pohľadávka žalobcu v sume 30 274,20 Sk zanikla, nie je možné ju opätovne

od vkladateľa – žalovaného vymáhať, s poukazom na nemožnosť započítania podľa ust. § 14

ods. 1 písm. i/ , rovnako nie je možné navyšovať úroky zo splateného

úveru po jeho vyrovnaní započítaním, teda za obdobie od 21.9.2001 do 6.12.2001. Súd preto

žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 prvá veta

Na odvolanie žalobcu krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe

vyhovel v celom rozsahu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že spornou medzi

účastníkmi zostala predovšetkým otázka, či v zmysle ust.

došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, resp. či k započítaniu

došlo pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu D. Podľa názoru súdu prvého stupňa, je

citované ustanovenie osobitnou úpravou započítania záväzku vkladateľa voči banke a nároku

na výplatu nedostupného vkladu. S takýmto záverom prvostupňového súdu sa však odvolací

súd nestotožnil. Ustanovenie nemožno vykladať izolovane

bez zreteľa na ostatné ustanovenia zákona, ako aj samotný účel tohto zákona. Dokonca už

samotným výslovným zdôraznením účelu tohto ustanovenia zákonodarca vymedzil hranice

jeho interpretácie a následnej aplikácie. V zmysle ust. sa

na účely výpočtu výšky náhrady za nedostupné vklady spočítavajú všetky týmto zákonom

chránené nedostupné vklady toho istého vkladateľa

v jednej banke, vrátane jeho podielov na spoločných vkladoch a na notárskych úschovách

chránených týmto zákonom, a to podľa stavu ku dňu, keď sa vklady v banke stali

nedostupnými podľa § 3 ods. 5. Pri každom spoločnom vklade platí, že každý z vkladateľov

má rovnaký podiel, ak sa hodnovernými dokladmi nepreukážu iné podiely jednotlivých

vkladateľov. Úroky a iné majetkové výhody spojené s nedostupným vkladom sa na účely

výpočtu výšky náhrady vypočítajú podľa stavu ku dňu, keď sa vklady v banke stali

nedostupnými podľa § 3 ods. 5 a pripočítajú sa k nedostupnému vkladu vkladateľa. Takto

zistená výška nedostupného vkladu sa na účely výpočtu náhrady zníži o všetky premlčané

vklady, a tiež o všetky záväzky vkladateľa voči banke podľa stavu ku dňu, keď sa vklady stali

nedostupnými podľa . Z takejto konštrukcie ust. nie

je možné vyvodzovať, že spôsobom výpočtu dochádza k započítaniu vzájomných pohľadávok

banky a vkladateľa. Inštitút započítania je upravený v ust. § 580 a § 581 Obč. zák., resp. v ust.

§ 358 a nasl. Obch. zák. V prípade, ak by zákonodarca mal v úmysle riešiť spôsobom výpočtu

náhrady za nedostupné vklady aj otázku započítania, bolo by to v ust. § 9 ods. 3 zák.

č. , prípadne v inom ustanovení na citované ustanovenie odkazujúce, výslovne

uvedené. Rovnaký výklad použil aj Fond ochrany vkladov vo svojom liste zo dňa 11.9.2002

č. 02/2222/2002, s ktorým výkladom sa odvolací súd v plnej miere stotožnil. V nadväznosti

na uvedené, nie je možné považovať list žalobcu zo dňa 8.11.2001 za započítanie jeho

pohľadávky s pohľadávkou žalovaného, kde z jeho obsahu nie je možné vyvodzovať prejav

vôle smerujúci k započítaniu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť ten fakt, že uvedený

list je datovaný dňom 8.11.2001, to znamená, že žalovanému bol adresovaný až po vyhlásení

konkurzu na majetok úpadcu D., kedy v zmysle § 14 ods. 1 písm. i/

o konkurze a vyrovnaní započítanie pohľadávok nebolo možné.

Argumentácia žalovaného, v zmysle ktorého k započítaniu došlo ešte pred vyhlásením

konkurzu, je právne neopodstatnená. Účinky započítania môžu nastať jedine vtedy, keď

prejav smerujúci k započítaniu dôjde druhému účastníkovi, a to aj v prípade, ak súhlas

druhého účastníka so započítaním nie je potrebný. Okrem toho z dikcie ust. § 361 Obch. zák.

vyplýva, že jeho použitie prichádza do úvahy len pri započítaní vzájomnej pohľadávky banky,

ktorú má voči majiteľovi účtu podľa zmluvy o vedení bežného alebo vkladového účtu, teda

k započítaniu pohľadávok, ktoré vznikli v rámci jedného záväzkového vzťahu podľa jednej

zmluvy o vedení účtu (bežného alebo vkladového), nie je možné ho použiť na započítanie

vzájomných pohľadávok v rámci iných záväzkových vzťahov medzi bankou a majiteľom

účtu. Prejav vôle smerujúci k započítaniu by však vzhľadom na ust. § 8 ods. 6 prvá veta

ani nebol možný. Súd prvého stupňa citované ustanovenie vyložil

nesprávne. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej

slovným spojením „medzi bankou a inými osobami“ sa má na mysli na strane jednej banka

a na strane druhej akékoľvek iné osoby odlišné od banky, pričom osobou odlišnou od banky

je i vkladateľ. Žalobca správne poukázal na súvislosť výkladu uvedeného slovného spojenia

s ust. v znení platnom k 21.9.2001, pričom odvolací súd opäť

uviedol, že ak by predmetné ustanovenie malo za cieľ vylúčiť vkladateľov z nemožnosti

započítania vzájomných pohľadávok medzi bankou a inými osobami, bolo by to v tomto

ustanovení výslovne uvedené.

Výklad všetkých relevantných ustanovení uvedených zákonov jednoznačne smeruje

k záveru, že započítanie vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného nebol možný. Na túto

skutočnosť nemôže mať vplyv ani nesprávny postup zamestnancov D., vyplývajúci

z interného listu žalobcu zo dňa 29.11.2001, ktorým bolo urobené opatrenie

na vrátenie sumy 5600 Sk, ktorá bola žalovanému 2 x po 2800 Sk za mesiac september

a október zrazená, ako ani skutočnosť, že žalovaný nebol v liste zo dňa 21.8.2002 poučený

o možnosti prihlásiť do konkurzu pohľadávku – sumu, o ktorú bol znížený jeho nedostupný

vklad. Táto možnosť vyplýva už zo samotného uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 28.9.2001, ktorým bol na majetok dlžníka D. vyhlásený konkurz. Žalovaný

si svoju pohľadávku mohol a mal prihlásiť do konkurzného konania, a to až do 15.10.2003,

kedy sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie. O tom, že jeho záväzok voči D. trvá, sa

žalovaný mohol dozvedieť už z listu vkladateľa č. 106104-1/1 zo dňa 9.11.2001, ako aj z listu

z 21.8.2002. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 a 2

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný podľa dovolanie

do všetkých jeho výrokov a navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu napáda z dôvodu, že odvolací

súd vo svojom konaní nepostupoval v súlade so zákonom a z toho dôvodu vo veci vydal

nesprávne rozhodnutie, t. j. rozhodnutie nezodpovedajúce skutočnému stavu veci. Uviedol, že

tým, že D. odpočítala z nedostupného vkladu vo výške 359 407,60 Sk jeho záväzok vo výške

30 274,20 Sk, a následne sama vyčíslila a oznámila mu voľný

vklad sumou 14 133,40 Sk a viazaný vklad sumou 315 000 Sk, došlo ku dňu 21.9.2001

jednostranným úkonom D. k započítaniu vzájomných pohľadávok, a to

v čase, keď konkurz na majetok D. ešte nebol vyhlásený. Týmto započítaním mu jednoznačne

a nepochybne zanikol záväzok voči žalobcovi, a to poukazujúc aj na skutočnosť, že

v opačnom prípade by od Fondu národného majetku dostal vyplatenú garantovanú sumu

355 000 Sk a nie sumu 329 133,40 Sk a ďalšiu pohľadávku by si prihlásil do konkurzu.

Skutočnosť, že k započítaniu vzájomných pohľadávok došlo, potvrdzuje aj to, že listom

žalobcu z 29.11.2001 bolo vykonané opatrenie smerujúce k tomu, aby mu bola vrátená suma

5600 Sk, ako dve neoprávnene zrazené splátky za mesiac september a október 2001, a to

z toho dôvodu, že výška nezaplatenej istiny a úrokov poskytnutého zamestnaneckého úveru

bola započítaná pri výplate nedostupných vkladov Fondom ochrany vkladov, preto ďalšie

splátky boli splátkami navyše, a následne mu boli žalobcom vrátené. Keďže mu bola

vyplatená z jeho vkladov suma po odpočítaní debetného zostatku

(započítaní), tak už nie je dlžníkom žalobcu a žalobca sa bez právneho dôvodu domáha

zaplatenia vymáhanej sumy. Pokiaľ by mal opätovne zaplatiť žalobcovi sumu 31 132,85 Sk

tak, ako rozhodol Krajský súd v Bratislave, došlo by k bezdôvodnému obohateniu žalobcu

z dôvodu majetkového prospechu získaného v rozpore s dobrými mravmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), skúmal

predovšetkým, či je dovolanie v tomto konkrétnom prípade prípustné, čo je zákonnou

podmienkou jeho prejednania v dovolacom konaní. Podľa , dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Prípustnosť dovolania upravuje ustanovenie § 237, § 238 a § 239. Dovolateľ prípustnosť

dovolania odôvodňuje ustanovením , podľa ktorého dovolanie je tiež

prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je však obmedzená výškou

peňažného plnenia, ktoré je predmetom sporu. Podľa , dovolanie nie je

prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach

desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie

minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Žaloba bola

podaná na prvostupňovom súde dňa 3.6.2004. V danom čase bola minimálna mzda určená

vo výške 6900 Sk. Keďže ide o obchodnú vec, jej desaťnásobok je 69 000 Sk. Žalobcom

uplatňovaná výška peňažného plnenia v sume 31 132,85 Sk zákonom stanovenú hranicu

nedosahuje. Podľa , ustanovenia a platia

pre konanie na dovolacom súde obdobne. Podľa , odvolací súd

odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Keďže v danom prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné, dovolací súd dovolanie odmietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 4

a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania. Trovy žalobcu pozostávajú

z náhrady odmeny za poskytnutie právnej služby advokátom za jeden úkon právnej služby

1850 Sk (vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 16.7.2007) + 1 x paušálna náhrada hotových

výdavkov 178 Sk a 19 % DPH, spolu 2266 Sk (§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl.

č. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2008

JUDr. Margita Fridová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Silvia Važanová