Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f79/378568.623942.pdf
PDF · 101.22 KB
No categories available
1Tdo/13/2007
Najvyšší súd 1 Tdo 13/2007 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. júla
2008 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kanderu a sudcov JUDr. Pavla
Tomana a JUDr. Pavla Farkaša v trestnej veci proti obvinenému Š. H.
pre trestný čin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 221 ods. 1 Tr. zák.
účinného do 1. januára 2006 a iné o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne, sp. zn. 3To 181/2003 zo dňa 22. júna 2006 rozhodol
t a k t o:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. d o v o l a n i e obvineného Š. H.
s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e:
Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. mája 2003, sp. zn. 2T 14/03,
bol obvinený uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006
a pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Za to
mu bol uložený podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov
so zaradením pre výkon trestu do II. nápravnovýchovnej skupiny /podľa § 39a ods. 2 písm. b/
Tr. zák. účinného do 1. januára 2006/.
Súčasne poškodený P. J. bol podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006 s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občiansko-
právnych.
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne podľa § 256 Tr. por. účinného do 1. januára
2006 bolo odvolanie obvineného zamietnuté.
Obvinený Š. H. podal prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie podľa § 371 ods. l písm. c/, písm. g/ Tr. por. s odôvodnením, že napadnutému
rozhodnutiu predchádzalo konanie v ktorom bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo
na obhajobu resp. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom.
V odôvodnení svojho dovolania uviedol, že v posudzovanej veci je nevinný, pretože
sa nedopustil žiadneho trestného činu. Okresný i krajský súd porušili jeho právo na obhajobu,
pretože neboli vykonané ním navrhované dôkazy na preukázanie jeho neviny. Súdy nesprávne
opreli rozhodnutie o jeho vine len o výpovede svedkov J. a U., napriek tomu,
že poškodený bol napadnutý v zhluku veľkého počtu osôb. Vyšetrovateľ a neskôr ani súd
nevykonal preverenie jeho obhajoby ním navrhovanými dôkazmi, čím bolo jeho právo
na spravodlivé súdne konanie zmarené. Takýto postup súdu umožnil spochybnenie výpovedí
deviatich svedkov svedčiacich v jeho prospech.
Obvinený ďalej vyjadril názor, že k pochybeniu došlo už na začiatku trestného
stíhania, keď vyšetrovateľ začal podľa §160 ods. 1 Tr. por. trestné stíhanie dňa 10. júna 2002
vo veci, a to na základe oznámenia poškodeného a lekárskeho potvrdenia, pričom poškodený
vo svojich výpovediach z 10. júna a 7. októbra 2002 uviedol, že ho napadol Š. H., ktorého
dovtedy nepoznal a J. K. /spoluobvinený/, ktorého už pred tým poznal. Najmenej do
vykonania rekognície dňa 9. decembra 2002 nebolo objektívne preukázané,
či osoby uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania /zo dňa 27. septembra 2002/
sú totožné s osobami opoznanými pri rekognícii. Ani opoznávanie osoby však nebolo
vykonané zákonným spôsobom, keďže tento úkon bol vykonaný za pomoci fotografií
nezodpovedajúcich jeho výzoru a ani výzoru skutočného páchateľa M. O.,
čo bolo dôvodom mylného označenia páchateľa zo strany poškodeného.
Znemožnenie jeho práva na obhajobu vyústilo do jeho odsúdenia pre trestný čin,
ktorý nespáchal.
Z uvedených dôvodov obvinený navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júna 2006, sp. zn. 3To 181/2003,
ako aj rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. mája 2003 sp.zn. 2T 14/2003 v časti
týkajúcej sa obvineného Š. H. zrušil a vec vrátil tomuto súdu aby ju tento v potrebnom
rozsahu opätovne prerokoval a rozhodol. Súčasne, navrhol prikázanie veci inému okresnému
súdu, resp. inému sudcovi Okresného súdu v Prievidzi.
Najvyšší súd ako súd dovolací /§ 377 Tr. por./ predovšetkým skúmal či má podané
dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou
osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým
rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu, ktorým bolo
odvolanie obvineného Š. H. podané proti odsudzujúcemu rozsudku Okresného
súdu v Prievidzi zamietnuté. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné.
Dovolanie podal obvinený prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou
podľa § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. a § 373 Tr. por. K podaniu dovolania došlo na Okresnom
súde v Prievidzi, t.j. v mieste podľa § 370 Tr. por.
V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané,
tak aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu
alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené
v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por., teda na to, že zásadným spôsobom bolo porušené
právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom.
Najvyšší súd sa musí vysporiadať s dovolacou námietkou obvineného Š. H., v rámci
ktorej spochybňuje zákonný priebeh prípravného i súdneho konania,
a to z hľadiska porušenia jeho obhajobných práv a domáha sa preto zrušenia uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne i rozsudku Okresného súdu v Prievidzi, ktorými bol obvinený
právoplatne odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 9
ods. 2, § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 by v jednočinnom súbehu s trestným
činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. písm. c/ Tr. por., je že v konaní,
ktoré odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu a dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. l písm. g/ Tr.
por. je, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád a má byť len skutočne výnimočným
prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov
a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolací súd preskúmal či v predmetnom prípade boli
zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť
takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne
k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu.
Z obsahu relevantného spisového materiálu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa PZ
zo dňa 27. septembra 2002, ktorým bolo vznesené obvinenie proti obvinenému Š. H. /ako aj J.
K./ bolo nepochybne vznesené proti osobe,
ktorú poškodený P. J. označil ako osobu Š. H., ktorý sa v inkriminovanom čase nachádzal na
mieste činu a ktorý bol ním označený za jedného z páchateľov,
a to na základe oznámenia „vyhadzovača“ M. V. bezprostredne po čine. Následne bol
obvinený poškodeným ako aj svedkom M. U. opoznaný pri rekognícii vykonanej dňa 9.
decembra 2002. Z obsahu relevantných častí spisového materiálu, je zrejmé, že rekognícia
bola vykonaná na základe fotografií, plne v súlade s ustanovením § 93 ods. 2 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006. Svedkovia P. J. a M. U. obvineného zhodne a bez akýchkoľvek
pochybností /a to aj neskôr v rámci súdneho konania/ ako útočníka opoznali, a na druhej
strane svedka M. O. ako páchateľa vylúčili. Skutočnosť či bol obvinený, resp. svedok M. O.
na fotografiách použitých pri rekognícii holohlavý alebo zarastený je z hľadiska výpovedí
týchto svedkov bezvýznamná.
Pri vykonaní opoznávania postupoval vyšetrovateľ plne v súlade § 93 ods. 2 Tr. por.,
a teda v tomto smere dovolacie námietky obvineného nie je možné akceptovať.
Podľa § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom
konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace
proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch
vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.
Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom
konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali
orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
V priebehu prípravného konania i na hlavnom pojednávaní Okresného súdu
v Prievidzi konaného v dňoch 7. marca a 9. mája 2003 bolo v procesnom postavení svedka
okrem poškodeného P. J. a svedka M. U. vypočutých ďalších desať osôb, pričom treba
zdôrazniť skutočnosť, že najmenej štyria z nich boli svedkami obhajoby,
ktorí nevypovedali o skutočnostiach v jeho neprospech. Stanovisko obvineného prezentované
v odôvodnení dovolania, že súd v rámci dokazovania nepostupoval zákonným spôsobom,
pretože riadne nepreveril jeho obhajobné tvrdenia, resp. že neboli akceptované obhajobné
návrhy na doplnenie dokazovania nie je pravdivé, ale predstavuje len jeho subjektívny názor.
Proces dokazovania /a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania/ je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy
po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza
k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne
pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu
dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným
všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom
na rozhodnutie.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov
činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd
možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah
dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami
v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán
v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci
vykonané.
Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd
odmietol vykonať výsluch niektorých navrhovaných svedkov je preto treba považovať
z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. za irelevantnú.
V daných súvislostiach najvyšší súd konštatuje, že nie je možné v postupe orgánov
činných v trestnom konaní vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.
Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci
prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania
postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali
relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného, nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382
písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného Š. H. na neverejnom zasadnutí odmietol.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, dňa 30. júla 2007
JUDr. Jozef K a n d e r a, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Pavol Farkaš