Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Tdo/13/2007

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. júla

2008 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kanderu a sudcov JUDr. Pavla

Tomana a JUDr. Pavla Farkaša v trestnej veci proti obvinenému Š. H.

pre trestný čin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 221 ods. 1 Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006 a iné o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 22. júna 2006 rozhodol

t a k t o:

Podľa d o v o l a n i e obvineného Š. H.

s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e:

Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. mája 2003, sp. zn. ,

bol obvinený uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

a pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Za to

mu bol uložený podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov

so zaradením pre výkon trestu do II. nápravnovýchovnej skupiny /podľa § 39a ods. 2 písm. b/

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006/.

Súčasne poškodený P. J. bol podľa účinného

do 1. januára 2006 s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občiansko-

právnych.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne podľa účinného do 1. januára

2006 bolo odvolanie obvineného zamietnuté.

Obvinený Š. H. podal prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie podľa ods. l písm. c/, písm. g/ s odôvodnením, že napadnutému

rozhodnutiu predchádzalo konanie v ktorom bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo

na obhajobu resp. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom.

V odôvodnení svojho dovolania uviedol, že v posudzovanej veci je nevinný, pretože

sa nedopustil žiadneho trestného činu. Okresný i krajský súd porušili jeho právo na obhajobu,

pretože neboli vykonané ním navrhované dôkazy na preukázanie jeho neviny. Súdy nesprávne

opreli rozhodnutie o jeho vine len o výpovede svedkov J. a U., napriek tomu,

že poškodený bol napadnutý v zhluku veľkého počtu osôb. Vyšetrovateľ a neskôr ani súd

nevykonal preverenie jeho obhajoby ním navrhovanými dôkazmi, čím bolo jeho právo

na spravodlivé súdne konanie zmarené. Takýto postup súdu umožnil spochybnenie výpovedí

deviatich svedkov svedčiacich v jeho prospech.

Obvinený ďalej vyjadril názor, že k pochybeniu došlo už na začiatku trestného

stíhania, keď vyšetrovateľ začal podľa trestné stíhanie dňa 10. júna 2002

vo veci, a to na základe oznámenia poškodeného a lekárskeho potvrdenia, pričom poškodený

vo svojich výpovediach z 10. júna a 7. októbra 2002 uviedol, že ho napadol Š. H., ktorého

dovtedy nepoznal a J. K. /spoluobvinený/, ktorého už pred tým poznal. Najmenej do

vykonania rekognície dňa 9. decembra 2002 nebolo objektívne preukázané,

či osoby uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania /zo dňa 27. septembra 2002/

sú totožné s osobami opoznanými pri rekognícii. Ani opoznávanie osoby však nebolo

vykonané zákonným spôsobom, keďže tento úkon bol vykonaný za pomoci fotografií

nezodpovedajúcich jeho výzoru a ani výzoru skutočného páchateľa M. O.,

čo bolo dôvodom mylného označenia páchateľa zo strany poškodeného.

Znemožnenie jeho práva na obhajobu vyústilo do jeho odsúdenia pre trestný čin,

ktorý nespáchal.

Z uvedených dôvodov obvinený navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júna 2006, sp. zn. ,

ako aj rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. mája 2003 sp.zn. v časti

týkajúcej sa obvineného Š. H. zrušil a vec vrátil tomuto súdu aby ju tento v potrebnom

rozsahu opätovne prerokoval a rozhodol. Súčasne, navrhol prikázanie veci inému okresnému

súdu, resp. inému sudcovi Okresného súdu v Prievidzi.

Najvyšší súd ako súd dovolací / / predovšetkým skúmal či má podané

dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou

osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým

rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu, ktorým bolo

odvolanie obvineného Š. H. podané proti odsudzujúcemu rozsudku Okresného

súdu v Prievidzi zamietnuté. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné.

Dovolanie podal obvinený prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou

podľa a K podaniu dovolania došlo na Okresnom

súde v Prievidzi, t.j. v mieste podľa

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané,

tak aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu

alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené

v , , teda na to, že zásadným spôsobom bolo porušené

právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom.

Najvyšší súd sa musí vysporiadať s dovolacou námietkou obvineného Š. H., v rámci

ktorej spochybňuje zákonný priebeh prípravného i súdneho konania,

a to z hľadiska porušenia jeho obhajobných práv a domáha sa preto zrušenia uznesenia

Krajského súdu v Trenčíne i rozsudku Okresného súdu v Prievidzi, ktorými bol obvinený

právoplatne odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 9

ods. 2, § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 by v jednočinnom súbehu s trestným

činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia ods. písm. c/ , je že v konaní,

ktoré odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu a dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. l písm. g/ Tr.

por. je, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád a má byť len skutočne výnimočným

prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov

a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného

v dovolací súd preskúmal či v predmetnom prípade boli

zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť

takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne

k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu.

Z obsahu relevantného spisového materiálu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa PZ

zo dňa 27. septembra 2002, ktorým bolo vznesené obvinenie proti obvinenému Š. H. /ako aj J.

K./ bolo nepochybne vznesené proti osobe,

ktorú poškodený P. J. označil ako osobu Š. H., ktorý sa v inkriminovanom čase nachádzal na

mieste činu a ktorý bol ním označený za jedného z páchateľov,

a to na základe oznámenia „vyhadzovača“ M. V. bezprostredne po čine. Následne bol

obvinený poškodeným ako aj svedkom M. U. opoznaný pri rekognícii vykonanej dňa 9.

decembra 2002. Z obsahu relevantných častí spisového materiálu, je zrejmé, že rekognícia

bola vykonaná na základe fotografií, plne v súlade s ustanovením

účinného do 1. januára 2006. Svedkovia P. J. a M. U. obvineného zhodne a bez akýchkoľvek

pochybností /a to aj neskôr v rámci súdneho konania/ ako útočníka opoznali, a na druhej

strane svedka M. O. ako páchateľa vylúčili. Skutočnosť či bol obvinený, resp. svedok M. O.

na fotografiách použitých pri rekognícii holohlavý alebo zarastený je z hľadiska výpovedí

týchto svedkov bezvýznamná.

Pri vykonaní opoznávania postupoval vyšetrovateľ plne v súlade ,

a teda v tomto smere dovolacie námietky obvineného nie je možné akceptovať.

Podľa účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom

konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace

proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch

vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.

Podľa účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom

konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali

orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

V priebehu prípravného konania i na hlavnom pojednávaní Okresného súdu

v Prievidzi konaného v dňoch 7. marca a 9. mája 2003 bolo v procesnom postavení svedka

okrem poškodeného P. J. a svedka M. U. vypočutých ďalších desať osôb, pričom treba

zdôrazniť skutočnosť, že najmenej štyria z nich boli svedkami obhajoby,

ktorí nevypovedali o skutočnostiach v jeho neprospech. Stanovisko obvineného prezentované

v odôvodnení dovolania, že súd v rámci dokazovania nepostupoval zákonným spôsobom,

pretože riadne nepreveril jeho obhajobné tvrdenia, resp. že neboli akceptované obhajobné

návrhy na doplnenie dokazovania nie je pravdivé, ale predstavuje len jeho subjektívny názor.

Proces dokazovania /a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania/ je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy

po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným

všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie

citovanom ustanovení účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej orgány

postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom

na rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov

činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd

možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah

dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami

v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán

v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci

vykonané.

Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd

odmietol vykonať výsluch niektorých navrhovaných svedkov je preto treba považovať

z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu podľa za irelevantnú.

V daných súvislostiach najvyšší súd konštatuje, že nie je možné v postupe orgánov

činných v trestnom konaní vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.

Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci

prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania

postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali

relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného, nie sú splnené dôvody

dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

písm. c/ dovolanie obvineného Š. H. na neverejnom zasadnutí odmietol.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 30. júla 2007

JUDr. Jozef K a n d e r a, v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Pavol Farkaš