Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/22/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana

a sudcov JUDr. Jozefa Kanderu a JUDr. Pavla Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa

30. júla 2008 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému J. B. , pre trestný čin podvodu

podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, o odvolaní obžalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. septembra 2007, sp. zn. ,

rozhodol

t a k t o :

Podľa , účinného do 1. januára 2006, napadnutý

rozsudok sa z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

S prihliadnutím na účinného do 1. januára 2006 obžalovaný

J. B. , nar. 24. apríla 1965 v Šali,

s a o d s u d z u j e :

Podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006, na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006,

sa výkon uloženého trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre bol obžalovaný J. B. uznaný

za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 (v bode 1/) a trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho

konania podľa § 256c písm. a/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (v bode 2/), na tom

skutkovom základe, že

1/ hoci vedel, že firma J., spol. s.r.o., v ktorej bol jediným spoločníkom a zároveň

konateľom, nebola schopná plniť záväzky vyplývajúce z úverovej zmluvy, uzavrel v T., dňa

5. mája 1993, so S. Š. S. v B., mestská pobočka v T., úverovú zmluvu číslo X., na sumu

25 000 000 Sk, za účelom nákupu obchodného tovaru, ktorý však firma J., spol. s.r.o.,

nenakúpila a k vyčerpaniu poskytnutého úveru došlo s jeho vedomím inou osobou, pričom

úverové peňažné prostriedky v lehote splatnosti do 30. júna 1993, ani neskôr v celej výške

neuhradil a spôsobil tak S. S., a.s., škodu v sume 7 389 736,20 Sk,

2/ ako fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom J. B. „U.“ so sídlom

podnikania G., D. - Z. č. X., potom, čo bol v dňoch 21. septembra 2001, 13. novembra 2001,

21. novembra 2001, 22. novembra 2001 a 11. decembra 2001 osobne a písomne vyzvaný na

súčinnosť predbežným správcom JUDr. S. J. vo veci vyhlásenia konkurzu na jeho osobu,

uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , zo dňa 4. júna 2001, na tieto

výzvy nereagoval a žiadané písomnosti predbežnému správcovi nepredložil, pričom tak konal

v rozpore s ustanovením o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších zmien a doplnení.

Krajský súd za to podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 uložil

obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pričom obžalovaného zaradil

pre výkon trestu podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 do I. nápravnový-

chovnej skupiny.

V zákonnej lehote určenej v ustanovení účinného

do 1. januára 2006, podal proti tomuto rozsudku odvolanie obžalovaný J. B., a to

prostredníctvom svojho obhajcu.

Obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že nesúhlasí s napadnutým

rozhodnutím, pretože sa necíti byť vinným zo spáchania skutku v bode 1/. Uviedol v podstate

argumentáciu, ktorú prezentoval vo svojich obhajobných tvrdeniach počas celého trestného

konania. Je pravdou, že si vzal úver v sume 25 000 000 Sk, a že tento riadne nesplatil. Neskôr

však splatený bol, pričom sporiteľňa. si neuplatnila záložné právo, a teda nevyužila všetky

právne možnosti smerujúce k návratnosti úveru. Doklady k predmetnej úverovej zmluve

nepredkladal S. S. v T. on, ale J. R. spoločne s D. D. On sám úverové finančné prostriedky

nečerpal a ani nepredkladal sporiteľni žiadne faktúry slúžiace na ich čerpanie. Žiaden tovar

nekupoval, ani nepredával a on sám nemal z toho žiaden finančný prospech. Poukázal tiež na

okolnosti svedčiace o nedostatkoch v práci zodpovedných pracovníkov sporiteľne.

Spáchanie skutku v bode 2/ nenamietal, svoje konanie ľutuje, avšak na druhej strane

je toho názoru, že stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho konania nebol tak vysoký,

aby muselo byť právne posúdené ako trestný čin podľa § 256c písm. a/ Tr. zák.

S poukazom na uvedené okolnosti obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý

rozsudok podľa ods. l písm. b, písm. d/, písm. e/ v celom rozsahu zrušil,

a aby ho spod obžaloby vo vzťahu ku skutku v bode 1 podľa

a vo vzťahu ku skutku v bode 2/ podľa oslobodil.

Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí

odvolacieho súdu sa v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje

za správny a zákonný. Navrhol preto, aby najvyšší súd odvolanie obžalovaného

ako nedôvodné zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania podľa § 254

ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých

výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Zistil, že krajský súd

pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného rozhodol správne a v súlade so zákonom.

V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, krajský súd vykonal na hlavnom

pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj vzájomne

vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru

odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania ako aj právnemu

názoru vyjadreného v ostatnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

18. júla 2007, sp. zn. . V odôvodnení napadnutého rozsudku potom krajský súd

vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel

a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia

rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi

úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení

zákona v otázke viny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery

prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetné skutky v bodoch 1/ a 2/ sa stali tak, ako

to správne zistil a ustálil na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd. Odvolacie

námietky obžalovaného prezentované v tom zmysle, že sa necíti byť vinným zo spáchania

trestného činu podvodu najvyšší súd nepovažoval za dôvodné, pretože takáto jeho obhajoba

bola vykonaným dokazovaním jednoznačne vyvrátená.

Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že oba skutky tak ako sú uvedené v bodoch 1/

a 2/ napadnutého rozsudku obžalovaný J. B. spáchal. Z výsledkov vykonaného dokazovania

nepochybne vyplýva záver, že v inkriminovanom čase ako súkromný podnikateľ, konateľ

spoločnosti J., spol. s r.o., uzavrel dňa 5. mája 1993 so S. S., mestskou pobočkou v T. úverovú

zmluvu na sumu 25 000 000 Sk, za účelom nákupu obchodného tovaru, pričom mal

vedomosť, že faktúry neuhradí, keďže nedisponoval finančnými prostriedkami. V nadväznosti

na to došlo s jeho vedomím k vyčerpaniu celého úveru inou osobou (v bode 1).

Rovnako tiež dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 4. júna 2001, bolo na neho ako podnikajúcu

fyzickú osobu vyhlásené konkurzné konanie, pričom na opakované osobné i písomné výzvy

na predloženia relevantných písomností nereagoval, čím konal v rozpore s ustanovením § 9 d

ods. 4 o konkurze a vyrovnaní (v bode 2/).

Skutkový stav bol súdom prvého stupňa správne ustálený na základe výpovedí celého

radu svedkov – zástupcov resp. pracovníkov poškodenej S. S. a.s., ktorí vypovedali nie len

k výške spôsobenej škody, metodike pri schvaľovaní finančných úverov, ale aj k spôsobu

konania obžalovaného.

Výpoveď obžalovaného, výpovede svedkov i listinné dôkazy, vzájomne korešpondujú

a jednoznačne potvrdzujú, že obžalovaný mal vedomosť o čerpaní úverových prostriedkov

J. R. a D. D., pričom sám najmenej v jednom prípade podpísal faktúru na základe ktorej bol

úver čerpaný. Obžalovaný nepochybne už pri podpise úverovej zmluvy musel vedieť, že svoj

dlh nebude schopný splatiť. Svojim konaním spôsobil celkovú škodu vo výške 7 389 736,20

Sk, pretože úver bol len čiastočne inou osobou splatený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že už uviedol svoje právne stanovisko

vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v predmetnej trestnej veci zo dňa 18. júla 2007,

sp. zn. , na ktoré v plnom rozsahu poukazuje.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd nepochybil ani pri

právnom posúdení konania obžalovaného, keď ho uznal za vinného v bode 1/ zo spáchania

trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

a v bode 2/ zo spáchania trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania

podľa § 256c písm. a/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v tomto smere poukazuje

v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku.

Na druhej strane krajský súd sa náležite nevysporiadal s otázkou trestu uloženého

obžalovanému. Pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. janu-

ára 2006, je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody vo výmere od 5 do 12 rokov.

Odvolací súd považuje uložený trest odňatia slobody obžalovanému i keď na spodnej hranici

trestnej sadzby vo výmere 5 rokov, i tak za neprimerane prísny, a to najmä vzhľadom

na neprimeranú dĺžku trestného konania v dôsledku jeho prieťahov zo strany orgánov činných

v trestnom konaní.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný spáchal trestný čin podvodu v roku

1993 a trestné stíhanie bolo pre tento skutok začaté dňa 17. októbra 2000. Obžaloba bola

podaná Krajskému súdu v Nitre dňa 23. augusta 2002, ktorý určil termín hlavného

pojednávania dňa 24. októbra 2002 na 17.-20. februára 2003. Odsudzujúci rozsudok bol

potom vyhlásený dňa 21. októbra 2004. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že hlavné

pojednávanie muselo byť viackrát odročované najmä z dôvodu neprítomnosti predvolaných

svedkov. V nadväznosti na to bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného. Odvolací súd uznesením zo dňa 1. júna 2006

rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil tomuto, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 23. januára 2007, ktorý rozsudok bol

v rámci odvolacieho konania najvyšším súdom opätovne uznesením zo dňa 18. júla 2007

zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu opäť na nové prejednanie a rozhodnutie.

Ostatné rozhodnutie krajského súdu je z 20. septembra 2007 a vec bola predložená

najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného 24. októbra 2007. Neúčasť na

verejnom zasadnutí odvolacieho súdu určenom na deň 14. mája 2008, ospravedlnil obhajca

obžalovaného pre kolíziu s termínom konania v inej trestnej veci spolu so žiadosťou o určenie

nového termínu verejného zasadnutia až po 17. júni 2008, keďže od 27. mája 2008 až do tohto

dátumu sa zúčastní kúpeľnej liečby.

Z vyššie uvedeného rozboru priebehu konania vyplýva, že od spáchania trestného činu

podvodu po vynesenie ostatného (napadnutého) rozsudku krajského súdu uplynulo viac ako

pätnásť rokov a od začatia trestného stíhania obžalovaného takmer osem rokov.

Primeranosť dĺžky konania nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty

jeho trvania, ale je nutné túto skúmať a preverovať pri každom prípade jednotlivo vo svetle

konkrétnych okolností veci. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritériami podľa ktorých

možno posudzovať primeranosť dĺžky trestného konania sú charakter prejednávanej veci,

najmä jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť, či obťažnosť dokazovania, spôsob správania

účastníkov v priebehu konania, prípadné zvláštne okolnosti, ktoré môžu spôsobiť prieťahy

v konaní. Pri uvážení vyššie uvedených kritérií má najvyšší súd za to, že vec obžalovaného

J. B. v primeranej lehote prejednaná nebola.

V danej súvislosti je treba uviesť, že trestnú činnosť obžalovaného nie je možné

označiť za rozsiahlu. Trestne stíhaný je pre dva skutky, jedná sa o činy spáchané jednou

osobou. Zložitosť tohto prípadu teda neprekračuje rámec obdobných trestných vecí. Taktiež

proces dokazovania v posudzovanej veci nevykazuje rysy výnimočnosti spôsobujúcu potrebu

konať trestné stíhanie po dobu dlhšiu než je obvyklé. Pri posudzovaní zložitosti dokazovania

vo veci obžalovaného je významné mať na zreteli aj skutočnosť, že ten sa už v prípravnom

konaní v podstate po skutkovej stránke k žalovanému konaniu priznal, ako na to poukázal

aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Pokiaľ sa týka správania obžalovaného v priebehu konania treba uviesť, že on sám

neprispel k predĺženiu konania, avšak príčinami týchto predĺžení v každom jednotlivom

prípade bola jednak neúčasť predvolaných svedkov na hlavných pojednávaniach konaných

pred krajským súdom. Tieto hlavné pojednávania potom nebolo možné konať v termínoch

na ktoré boli nariadené a museli byť odročené na neskôr. Najvyšší súd taktiež analyzoval

dĺžku konania z hľadiska opakovane vykonávaného odvolacieho konania, ktoré taktiež

spôsobilo nezanedbateľné predĺženie tohto trestného konania. Je teda možné zhrnúť,

že nedostatky v činnosti súdu zapríčinili predĺženie trestného konania v neúmernom rozsahu

a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku trestného konania.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní

nepochybne došlo k neprimeraným prieťahom v konaní čím bolo porušené právo

obžalovaného J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné

kompenzovať porušenie práva na primeranú dĺžku konania zmiernením trestu obžalovaného.

Ako je to zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd, ktorý rozhodoval o treste

ukladanom obžalovanému, pri svojich úvahách o spôsobe a rozsahu jeho potrestania dĺžku

jeho trestného stíhania neopomenul, keď v časti pojednávajúcej o rozhodovaní o treste

obžalovaného uviedol dĺžku trvania trestného stíhania, ako faktor spôsobilý ovplyvniť

ukladaný trest či jeho výšku.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd však túto skutočnosť nezohľadnil

pri ukladaní trestu obžalovanému dostatočne, a aj trest odňatia slobody uložený

obžalovanému krajským súdom vo výmere päť rokov nepodmienečne považuje

za neprimerane prísny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pred svojim rozhodnutím doplnil dokazovanie

oboznámením aktuálneho odpisu registra trestov obžalovaného, podľa ktorého je zrejmé,

že od odsúdenia Okresným súdom v Galante pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224

ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v roku 1992 žiadne ďalšie odsúdenie

evidované nie je.

Podľa orgány činné v trestnom konaní musia trestné veci

prejednávať čo najrýchlejšie a musia dôsledne zachovávať občianske práva zaručené .

Podľa , každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ak by konanie prebiehalo bez prieťahov, došlo by k jeho skončeniu v primeranej

lehote a nie až po takmer pätnástich rokoch od spáchania prvého skutku a takmer sedem

rokov od skutku v bode 2/.

Týmito úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,

keď dospel k záveru, že trest vymeraný obžalovanému na dolnej hranici trestnej sadzby je

zrejme neprimeraný, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorý uplynul od spáchania

prerokúvanej trestnej činnosti a tiež vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktoré nezavinením

obžalovaného trvalo takmer šesť rokov.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ak má súd vzhľadom

na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej

sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne,

a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia

slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ,

účinného do l. januára 2006, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil v časti výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu a s prihliadnutím na obžalovanému podľa

ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, uložil

trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu

na skúšobnú dobu v trvaní päť rokov (§ 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006) v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel tak z hľadiska

prevýchovnej požiadavky zákona, ako aj z hľadiska naplnenia požiadaviek špeciálnej

i generálnej prevencie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pri ukladaní trestu odňatia slobody

obžalovanému na zreteli ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pod okolnosťami prípadu treba

rozumieť nie len okolnosti činu, ale aj tie ďalšie okolnosti, ktoré nemajú súvislosť len

so samotným skutkom a jeho právnym posúdením, ale aj s jeho prerokúvaním podľa

ustanovení .

V prerokúvanej trestnej veci sa vyskytli také okolnosti spočívajúce v prieťahoch

v konaní, ktoré neboli zavinené obžalovaným, že by ukladanie trestu odňatia slobody v rámci

základnej trestnej sadzby v rozmedzí piatich až dvanástich rokov bolo pre páchateľa

neprimerane prísne, a že účel trestu možno dosiahnuť uložením trestu kratšieho trvania

s podmienečným odkladom jeho výkonu na prísnejšiu skúšobnú dobu.

Pri ukladaní trestu odvolací súd vzal do úvahy v súlade s ustanovením § 58 ods. 1

písm. a/ Tr. zák. predovšetkým osobu obžalovaného, ktorý sa už nedopustil v predchádza-

júcom období žiadnej protiprávnej činnosti a hľadí sa na neho ako na netrestanú osobu.

Výkon uloženého trestu odňatia slobody mu najvyšší súd podmienečne odložil

na skúšobnú dobu (§ 59 ods. 1 Tr. zák.) v trvaní päť rokov, pretože túto dobu považoval

vzhľadom na osobu obžalovaného a okolnosti prípadu za primeranú.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe odvolania

obžalovaného J. B. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2008

JUDr. Pavol T o m a n, v. r

Vypravoval: JUDr. Pavol Farkaš predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová