Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
756/378394.e97bbc.pdf
PDF · 129.54 KB
No categories available
1To/22/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana
a sudcov JUDr. Jozefa Kanderu a JUDr. Pavla Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa
30. júla 2008 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému J. B. , pre trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. septembra 2007, sp. zn. 1 T 21/02,
rozhodol
t a k t o :
Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, napadnutý
rozsudok sa z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
S prihliadnutím na § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 obžalovaný
J. B. , nar. 24. apríla 1965 v Šali,
s a o d s u d z u j e :
Podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006, na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006,
sa výkon uloženého trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre bol obžalovaný J. B. uznaný
za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 (v bode 1/) a trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho
konania podľa § 256c písm. a/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (v bode 2/), na tom
skutkovom základe, že
1/ hoci vedel, že firma J., spol. s.r.o., v ktorej bol jediným spoločníkom a zároveň
konateľom, nebola schopná plniť záväzky vyplývajúce z úverovej zmluvy, uzavrel v T., dňa
5. mája 1993, so S. Š. S. v B., mestská pobočka v T., úverovú zmluvu číslo X., na sumu
25 000 000 Sk, za účelom nákupu obchodného tovaru, ktorý však firma J., spol. s.r.o.,
nenakúpila a k vyčerpaniu poskytnutého úveru došlo s jeho vedomím inou osobou, pričom
úverové peňažné prostriedky v lehote splatnosti do 30. júna 1993, ani neskôr v celej výške
neuhradil a spôsobil tak S. S., a.s., škodu v sume 7 389 736,20 Sk,
2/ ako fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom J. B. „U.“ so sídlom
podnikania G., D. - Z. č. X., potom, čo bol v dňoch 21. septembra 2001, 13. novembra 2001,
21. novembra 2001, 22. novembra 2001 a 11. decembra 2001 osobne a písomne vyzvaný na
súčinnosť predbežným správcom JUDr. S. J. vo veci vyhlásenia konkurzu na jeho osobu,
uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5 K 284/00, zo dňa 4. júna 2001, na tieto
výzvy nereagoval a žiadané písomnosti predbežnému správcovi nepredložil, pričom tak konal
v rozpore s ustanovením § 9d ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších zmien a doplnení.
Krajský súd za to podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 uložil
obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pričom obžalovaného zaradil
pre výkon trestu podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 do I. nápravnový-
chovnej skupiny.
V zákonnej lehote určenej v ustanovení § 248 ods. 1 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, podal proti tomuto rozsudku odvolanie obžalovaný J. B., a to
prostredníctvom svojho obhajcu.
Obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že nesúhlasí s napadnutým
rozhodnutím, pretože sa necíti byť vinným zo spáchania skutku v bode 1/. Uviedol v podstate
argumentáciu, ktorú prezentoval vo svojich obhajobných tvrdeniach počas celého trestného
konania. Je pravdou, že si vzal úver v sume 25 000 000 Sk, a že tento riadne nesplatil. Neskôr
však splatený bol, pričom sporiteľňa. si neuplatnila záložné právo, a teda nevyužila všetky
právne možnosti smerujúce k návratnosti úveru. Doklady k predmetnej úverovej zmluve
nepredkladal S. S. v T. on, ale J. R. spoločne s D. D. On sám úverové finančné prostriedky
nečerpal a ani nepredkladal sporiteľni žiadne faktúry slúžiace na ich čerpanie. Žiaden tovar
nekupoval, ani nepredával a on sám nemal z toho žiaden finančný prospech. Poukázal tiež na
okolnosti svedčiace o nedostatkoch v práci zodpovedných pracovníkov sporiteľne.
Spáchanie skutku v bode 2/ nenamietal, svoje konanie ľutuje, avšak na druhej strane
je toho názoru, že stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho konania nebol tak vysoký,
aby muselo byť právne posúdené ako trestný čin podľa § 256c písm. a/ Tr. zák.
S poukazom na uvedené okolnosti obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý
rozsudok podľa § 258 ods. l písm. b, písm. d/, písm. e/ Tr. por. v celom rozsahu zrušil,
a aby ho spod obžaloby vo vzťahu ku skutku v bode 1 podľa § 226 písm. a/ Tr. por.
a vo vzťahu ku skutku v bode 2/ podľa § 226 písm. b/ Tr. por. oslobodil.
Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí
odvolacieho súdu sa v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje
za správny a zákonný. Navrhol preto, aby najvyšší súd odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania podľa § 254
ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých
výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Zistil, že krajský súd
pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného rozhodol správne a v súlade so zákonom.
V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, krajský súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj vzájomne
vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru
odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania ako aj právnemu
názoru vyjadreného v ostatnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
18. júla 2007, sp. zn. 1 To 8/2007. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom krajský súd
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia
rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery
prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetné skutky v bodoch 1/ a 2/ sa stali tak, ako
to správne zistil a ustálil na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd. Odvolacie
námietky obžalovaného prezentované v tom zmysle, že sa necíti byť vinným zo spáchania
trestného činu podvodu najvyšší súd nepovažoval za dôvodné, pretože takáto jeho obhajoba
bola vykonaným dokazovaním jednoznačne vyvrátená.
Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že oba skutky tak ako sú uvedené v bodoch 1/
a 2/ napadnutého rozsudku obžalovaný J. B. spáchal. Z výsledkov vykonaného dokazovania
nepochybne vyplýva záver, že v inkriminovanom čase ako súkromný podnikateľ, konateľ
spoločnosti J., spol. s r.o., uzavrel dňa 5. mája 1993 so S. S., mestskou pobočkou v T. úverovú
zmluvu na sumu 25 000 000 Sk, za účelom nákupu obchodného tovaru, pričom mal
vedomosť, že faktúry neuhradí, keďže nedisponoval finančnými prostriedkami. V nadväznosti
na to došlo s jeho vedomím k vyčerpaniu celého úveru inou osobou (v bode 1).
Rovnako tiež dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5 K 284/00 zo dňa 4. júna 2001, bolo na neho ako podnikajúcu
fyzickú osobu vyhlásené konkurzné konanie, pričom na opakované osobné i písomné výzvy
na predloženia relevantných písomností nereagoval, čím konal v rozpore s ustanovením § 9 d
ods. 4 Zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v bode 2/).
Skutkový stav bol súdom prvého stupňa správne ustálený na základe výpovedí celého
radu svedkov – zástupcov resp. pracovníkov poškodenej S. S. a.s., ktorí vypovedali nie len
k výške spôsobenej škody, metodike pri schvaľovaní finančných úverov, ale aj k spôsobu
konania obžalovaného.
Výpoveď obžalovaného, výpovede svedkov i listinné dôkazy, vzájomne korešpondujú
a jednoznačne potvrdzujú, že obžalovaný mal vedomosť o čerpaní úverových prostriedkov
J. R. a D. D., pričom sám najmenej v jednom prípade podpísal faktúru na základe ktorej bol
úver čerpaný. Obžalovaný nepochybne už pri podpise úverovej zmluvy musel vedieť, že svoj
dlh nebude schopný splatiť. Svojim konaním spôsobil celkovú škodu vo výške 7 389 736,20
Sk, pretože úver bol len čiastočne inou osobou splatený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že už uviedol svoje právne stanovisko
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v predmetnej trestnej veci zo dňa 18. júla 2007,
sp. zn. 1 To 8/2007, na ktoré v plnom rozsahu poukazuje.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd nepochybil ani pri
právnom posúdení konania obžalovaného, keď ho uznal za vinného v bode 1/ zo spáchania
trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006
a v bode 2/ zo spáchania trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania
podľa § 256c písm. a/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v tomto smere poukazuje
v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku.
Na druhej strane krajský súd sa náležite nevysporiadal s otázkou trestu uloženého
obžalovanému. Pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. janu-
ára 2006, je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody vo výmere od 5 do 12 rokov.
Odvolací súd považuje uložený trest odňatia slobody obžalovanému i keď na spodnej hranici
trestnej sadzby vo výmere 5 rokov, i tak za neprimerane prísny, a to najmä vzhľadom
na neprimeranú dĺžku trestného konania v dôsledku jeho prieťahov zo strany orgánov činných
v trestnom konaní.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný spáchal trestný čin podvodu v roku
1993 a trestné stíhanie bolo pre tento skutok začaté dňa 17. októbra 2000. Obžaloba bola
podaná Krajskému súdu v Nitre dňa 23. augusta 2002, ktorý určil termín hlavného
pojednávania dňa 24. októbra 2002 na 17.-20. februára 2003. Odsudzujúci rozsudok bol
potom vyhlásený dňa 21. októbra 2004. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že hlavné
pojednávanie muselo byť viackrát odročované najmä z dôvodu neprítomnosti predvolaných
svedkov. V nadväznosti na to bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného. Odvolací súd uznesením zo dňa 1. júna 2006
rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil tomuto, aby ju znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 23. januára 2007, ktorý rozsudok bol
v rámci odvolacieho konania najvyšším súdom opätovne uznesením zo dňa 18. júla 2007
zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu opäť na nové prejednanie a rozhodnutie.
Ostatné rozhodnutie krajského súdu je z 20. septembra 2007 a vec bola predložená
najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného 24. októbra 2007. Neúčasť na
verejnom zasadnutí odvolacieho súdu určenom na deň 14. mája 2008, ospravedlnil obhajca
obžalovaného pre kolíziu s termínom konania v inej trestnej veci spolu so žiadosťou o určenie
nového termínu verejného zasadnutia až po 17. júni 2008, keďže od 27. mája 2008 až do tohto
dátumu sa zúčastní kúpeľnej liečby.
Z vyššie uvedeného rozboru priebehu konania vyplýva, že od spáchania trestného činu
podvodu po vynesenie ostatného (napadnutého) rozsudku krajského súdu uplynulo viac ako
pätnásť rokov a od začatia trestného stíhania obžalovaného takmer osem rokov.
Primeranosť dĺžky konania nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty
jeho trvania, ale je nutné túto skúmať a preverovať pri každom prípade jednotlivo vo svetle
konkrétnych okolností veci. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritériami podľa ktorých
možno posudzovať primeranosť dĺžky trestného konania sú charakter prejednávanej veci,
najmä jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť, či obťažnosť dokazovania, spôsob správania
účastníkov v priebehu konania, prípadné zvláštne okolnosti, ktoré môžu spôsobiť prieťahy
v konaní. Pri uvážení vyššie uvedených kritérií má najvyšší súd za to, že vec obžalovaného
J. B. v primeranej lehote prejednaná nebola.
V danej súvislosti je treba uviesť, že trestnú činnosť obžalovaného nie je možné
označiť za rozsiahlu. Trestne stíhaný je pre dva skutky, jedná sa o činy spáchané jednou
osobou. Zložitosť tohto prípadu teda neprekračuje rámec obdobných trestných vecí. Taktiež
proces dokazovania v posudzovanej veci nevykazuje rysy výnimočnosti spôsobujúcu potrebu
konať trestné stíhanie po dobu dlhšiu než je obvyklé. Pri posudzovaní zložitosti dokazovania
vo veci obžalovaného je významné mať na zreteli aj skutočnosť, že ten sa už v prípravnom
konaní v podstate po skutkovej stránke k žalovanému konaniu priznal, ako na to poukázal
aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Pokiaľ sa týka správania obžalovaného v priebehu konania treba uviesť, že on sám
neprispel k predĺženiu konania, avšak príčinami týchto predĺžení v každom jednotlivom
prípade bola jednak neúčasť predvolaných svedkov na hlavných pojednávaniach konaných
pred krajským súdom. Tieto hlavné pojednávania potom nebolo možné konať v termínoch
na ktoré boli nariadené a museli byť odročené na neskôr. Najvyšší súd taktiež analyzoval
dĺžku konania z hľadiska opakovane vykonávaného odvolacieho konania, ktoré taktiež
spôsobilo nezanedbateľné predĺženie tohto trestného konania. Je teda možné zhrnúť,
že nedostatky v činnosti súdu zapríčinili predĺženie trestného konania v neúmernom rozsahu
a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku trestného konania.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní
nepochybne došlo k neprimeraným prieťahom v konaní čím bolo porušené právo
obžalovaného J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné
kompenzovať porušenie práva na primeranú dĺžku konania zmiernením trestu obžalovaného.
Ako je to zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd, ktorý rozhodoval o treste
ukladanom obžalovanému, pri svojich úvahách o spôsobe a rozsahu jeho potrestania dĺžku
jeho trestného stíhania neopomenul, keď v časti pojednávajúcej o rozhodovaní o treste
obžalovaného uviedol dĺžku trvania trestného stíhania, ako faktor spôsobilý ovplyvniť
ukladaný trest či jeho výšku.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd však túto skutočnosť nezohľadnil
pri ukladaní trestu obžalovanému dostatočne, a aj trest odňatia slobody uložený
obžalovanému krajským súdom vo výmere päť rokov nepodmienečne považuje
za neprimerane prísny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pred svojim rozhodnutím doplnil dokazovanie
oboznámením aktuálneho odpisu registra trestov obžalovaného, podľa ktorého je zrejmé,
že od odsúdenia Okresným súdom v Galante pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v roku 1992 žiadne ďalšie odsúdenie
evidované nie je.
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní musia trestné veci
prejednávať čo najrýchlejšie a musia dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom.
Ak by konanie prebiehalo bez prieťahov, došlo by k jeho skončeniu v primeranej
lehote a nie až po takmer pätnástich rokoch od spáchania prvého skutku a takmer sedem
rokov od skutku v bode 2/.
Týmito úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,
keď dospel k záveru, že trest vymeraný obžalovanému na dolnej hranici trestnej sadzby je
zrejme neprimeraný, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorý uplynul od spáchania
prerokúvanej trestnej činnosti a tiež vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktoré nezavinením
obžalovaného trvalo takmer šesť rokov.
Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ak má súd vzhľadom
na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej
sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne,
a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia
slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por.
účinného do l. januára 2006, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil v časti výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu a s prihliadnutím na § 259 ods. 3 Tr. por. obžalovanému podľa § 250
ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, uložil
trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu v trvaní päť rokov (§ 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006) v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel tak z hľadiska
prevýchovnej požiadavky zákona, ako aj z hľadiska naplnenia požiadaviek špeciálnej
i generálnej prevencie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pri ukladaní trestu odňatia slobody
obžalovanému na zreteli ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pod okolnosťami prípadu treba
rozumieť nie len okolnosti činu, ale aj tie ďalšie okolnosti, ktoré nemajú súvislosť len
so samotným skutkom a jeho právnym posúdením, ale aj s jeho prerokúvaním podľa
ustanovení Trestného poriadku.
V prerokúvanej trestnej veci sa vyskytli také okolnosti spočívajúce v prieťahoch
v konaní, ktoré neboli zavinené obžalovaným, že by ukladanie trestu odňatia slobody v rámci
základnej trestnej sadzby v rozmedzí piatich až dvanástich rokov bolo pre páchateľa
neprimerane prísne, a že účel trestu možno dosiahnuť uložením trestu kratšieho trvania
s podmienečným odkladom jeho výkonu na prísnejšiu skúšobnú dobu.
Pri ukladaní trestu odvolací súd vzal do úvahy v súlade s ustanovením § 58 ods. 1
písm. a/ Tr. zák. predovšetkým osobu obžalovaného, ktorý sa už nedopustil v predchádza-
júcom období žiadnej protiprávnej činnosti a hľadí sa na neho ako na netrestanú osobu.
Výkon uloženého trestu odňatia slobody mu najvyšší súd podmienečne odložil
na skúšobnú dobu (§ 59 ods. 1 Tr. zák.) v trvaní päť rokov, pretože túto dobu považoval
vzhľadom na osobu obžalovaného a okolnosti prípadu za primeranú.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe odvolania
obžalovaného J. B. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2008
JUDr. Pavol T o m a n, v. r
Vypravoval: JUDr. Pavol Farkaš predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová