Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Tdo/18/2006

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. júla 2008

v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Jozefa Kanderu

a JUDr. Pavla Farkaša v trestnej veci proti obvinenému JUDr. L. L. , pre trestný čin prijímania

úplatku podľa § 160 ods.2, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 o dovolaní

obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. , zo dňa 30. mája 2006

rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie obvineného JUDr. L. L. s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa , účinného

do 1. januára 2006 zrušil rozsudok Okresného súdu v Žiline zo 7. novembra 2005,

sp. zn. , ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006,

ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase koncom roku 2003 v A. v bare hotela S. na ul. Ľ. Š. č. X., žiadal

od R. F. úplatok vo výške 250 000 Sk s prísľubom, že objekt stolársko-zámočníckej dielne

zapísanej na LV č. X, parc. č. X v k.ú. obce N., okres K. N. M., súp. č. X., ktorého nájomcom

na základe nájomnej zmluvy zo dňa 18. marca 1994, uzatvorenej s prenajímateľom – P. O. D. R.,

IČO: X. bola fy. I., N.. S., K. N. M. IČO: X. bude pri speňažovaní majetku konkurznej podstaty

P. O. D. R. prevedený na R. F. a jeho syna Mgr. I. F., resp. na fy. R. F. I. – s.p. F. R. a syn, D. P. X.,

K. N. M., IČO: X., s čím R. F. nesúhlasil, preto v presne nezistenom čase obžalovaný navrhol

zníženie úplatku na sumu 200 000 Sk, ktoré aj od R. F. prijal dňa 20. februára 2004 asi o 11.23

hod. na parkovisku pred hotelom S., N.. Ľ. Š. č. X. v Žiline pri svojom odparkovanom osobnom

motorovom vozidle zn. Ford Escort tmavomodrej farby, ev.č. B., kde bol pri prijatí úplatku

v uvedenej výške zadržaný príslušníkmi policajného zboru, a to v časti výroku o treste a na základe

účinného do 1. januára 2006 bol obvinený JUDr. L. L. odsúdený podľa

ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, k trestu odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov

so zaradením pre jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny (§ 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006).

Obvinený JUDr. L. L. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku krajského súdu

dovolanie podľa ods. l písm. c/, písm. g/, písm. i/ s odôvodnením, že napadnutému

rozhodnutiu predchádzalo konanie v ktorom bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo

na obhajobu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom, ako aj že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V odôvodnení svojho dovolania (v časti 1.) poukázal na odborné stanovisko dekana

Právnickej fakulty Univerzity M. Bella v Banskej Bystrici, pričom vyjadril názor, že tento dôkaz

vyvrátil svedeckú výpoveď svedkyne JUDr. Ž. a právny záver súdov oboch stupňov, že ako správca

konkurznej podstaty porušil povinnosti, resp. dôležitú povinnosť vyplývajúcu zo zákona

č. o konkurze a vyrovnaní. Tým, že sa konajúce súdy týmto dôkazom vôbec

nezaoberali porušili právo obvineného na obhajobu.

V ďalšej časti svojho dovolania (označenej ako časť 2.) dôvodil, že prvostupňovým súdom

boli vykonané ako dôkazy aj výpovede svedka R. F., ktoré boli vykonané pred začatím trestného

stíhania voči obvinenému, ako aj že podstatnú časť skutkového deja v danej veci zorganizovala

polícia a to tým, že uzavrela dohodu o spolupráci s F. ako agentom a nabádala ho, aby inicioval

stretnutie, aby mu ponúkal tzv. úplatok, pričom tieto finančné prostriedky mu polícia

aj obstarala a následne monitorovala ich odovzdanie agentom obvinenému, ktorého po prevzatí

peňazí zadržala. Listinné dôkazy na č.l. 248-249 a 252-253 trestného spisu neboli súdmi vôbec

vykonané, takže obvinený resp. obhajca nemal možnosť sa k týmto vyjadriť a napriek tomu

odvolací súd vyvodil trestnú zodpovednosť obvineného práve z týchto dôkazov.

V časti odôvodnenia dovolania (označenej ako časť 3.) obvinený parciálne bližšie poukázal

na skutkové okolnosti prípadu, a to najmä z hľadiska povinností správcu konkurznej podstaty,

tak ako sú upravené v zákone o konkurze a vyrovnaní. V tejto súvislosti vyjadril názor, že ako

správca konkurznej podstaty konal v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti. Konajúce súdy

nezistili v čom malo spočívať poskytnutie výhody F., pretože obvinený sa im ako spoluvlastníkom

snažil získať nehnuteľnosť do ich výlučného vlastníctva a v tomto smere plnil svoju zákonnú

povinnosť. Nie je pravdou, že by od nich v tejto súvislosti prijal úplatok.

V súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku, pre ktorý bol odsúdený, v závere odôvodnenia

dovolania obvinený namietal, že v priebehu celého trestného konania zo žiadneho dôkazu nevyplý-

valo, že jeho konanie bolo v rozpore s povinnosťami podľa konkurzného zákona a už vôbec

nie porušenie jeho dôležitej povinnosti .

Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd vyslovil, že napadnutým rozsud-

om bol porušený zákon, zrušil predchádzajúce rozhodnutia a prikázal Okresnému súdu v Žiline

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) predovšetkým skúmal či má podané dovola-

nie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné, a či bolo podané oprávnenou osobou

a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu,

ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím

rozsudok Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu, ktorým bol obvinený JUDr. L. L.

právoplatne uznaný vinným a bol mu uložený trest. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie

prípustné. Dovolanie podal obvinený prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou

oprávnenou podľa a K podaniu dovolania došlo

na Okresnom súde v Žiline, t.j. v mieste podľa

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané, tak aby bolo

zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu,

ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/

ďalej dôvody podľa a podľa ,

teda na to, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, že rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a tiež na to, že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd sa musí teda vysporiadať s dovolacími námietkami obvineného, v rámci

ktorých spochybňuje zákonný priebeh vykonania niektorých dôkazov, postup policajných orgánov,

a to z hľadiska porušenia obhajobného práva obvineného a domáha sa preto zrušenia rozsudku

Okresného súdu v Žiline, ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline, ktorými bol právoplatne uznaný

vinným a bol mu uložený trest.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia , je že v konaní, ktoré

odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného

na obhajobu.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. c/ dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli zásadným spôsobom

porušené obhajobné práva obvineného, pričom ak stanovuje podmienky vykoná-

vania dôkazov, je treba tieto chápať v ich materiálnom pojatí. To znamená, že súdne konanie

je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k naplneniu účelu obhajoby a tým aj k zabezpečeniu

základných práv obvineného.

Z obsahu relevantného spisového materiálu vyplýva, že trestné stíhanie bolo podľa § 160

ods. 1 začaté vo veci dňa 15. januára 2004 a proti obvinenému podľa

dňa 20. februára 2004. R. F. v posudzovanej veci v procesnom postavení svedka bol vypočutý

opakovane: v prípravnom konaní dňa 15. januára 2004, dňa 20. januára 2004, dňa 4. januára 2004

a na hlavnom pojednávaní okresného súdu dňa 2. mája 2005.

Podľa za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité

objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkaznými

prostriedkami sú okrem iného použitie informačno-technických prostriedkov (§ 12 ods. 13)

a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti (§ 12 ods. 14).

Z listinných dôkazov zadokumentovaných na č.l. 573-583, č.l. 584-596, 599-602 zväzku III.

vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní súvisiaci

s vykonaním sledovania obvineného, s použitím informačno-technických prostriedkov a prostried-

kov operatívno-pátracej činnosti, ako aj s použitím hotovosti 200 000 Sk z prostriedkov

ekonomického odboru všeobecnej sekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol vykonaný

zákonným

a štandardným postupom, tak aby mohlo byť trestná činnosť riadne a v potrebnom rozsahu

zadokumentovaná. Informačno-technické prostriedky - odpočúvanie a záznam telefonických

hovorov, agent, predstieraný prevod, sledovanie osôb a vyhotovovanie obrazových a zvukových

záznamov boli použité v súlade s príslušnými ustanoveniami šiesteho, ôsmeho a deviateho oddielu

. Treba zdôrazniť, že bez použitého postupu by zrejme vôbec nebolo možné

trestnú činnosť daného charakteru vôbec odhaliť a procesne správne a v potrebnom rozsahu

zadokumentovať.

Štátna moc reprezentovaná políciou svojim konaním a postupom teda v danom prípade sama

o sebe nevytvorila podmienky a nenavodila situáciu so snahou trestný čin uskutočniť, rozšíriť jeho

rozsah, alebo dokonať. Opačný postup by bol nepochybne excesom z hraníc, v ktorých sa trestné

konanie odohráva a znamenal by postup extra legem, pričom dôkazy týmto postupom získané

by boli od počiatku nezákonnými a v trestnom konaní teda nepoužiteľnými.

V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že polícia vstúpila do celej prerokúvanej veci

a iniciatívne vykonala potrebné úkony až po tom, keď R. F. oznámil orgánom polície, že obvinený

sa správa korupčne, teda, že od svedka F. žiadal úplatok. Konanie obvineného nebolo

determinované vopred vytvoreným scenárom polície, ale tak ako to on sám predtým navrhol R. F..

Podozrenie z trestnej činnosti obvineného bolo v tomto štádiu celkom relevantné a zákonu

zodpovedajúci postup polície bol plne na mieste. V tomto štádiu konania išlo najmä o to,

aby polícia konanie obvineného procesne zadokumentovala a získala dôkazy procesne použiteľné

v rámci dokazovania v trestnom konaní. Obvinený JUDr. L. L. konal sám iniciatívne a podľa

vlastného uváženia a konanie polície sa nestalo súčasťou postupnosti jeho konania, z ktorého

sa protiprávne konanie skladá.

Z obsahu relevantných častí trestného spisu je teda zrejmé, že činnosť polície bola

v predmetnom prípade vykonaná lege artis, v súlade s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, , ako aj zodpovedajúcimi

ustanoveniami Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom

prípade nie je možné postup polície považovať za činnosť, ktorú by bolo možné charakterizovať

ako vyprovokovanie trestnej činnosti a na tomto argumentačnom základe ju spochybniť.

Rovnako nie je možné akceptovať dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení,

že okresný, resp. krajský súd nevykonali listinné dôkazy z č.l. 248-249 a z č.l. 252-253 trestného

spisu, o ktoré sčasti tiež oprel svoje rozhodnutie. Jedná sa o listinné dôkazy listy obvineného R. F.

a Mgr. I. F. zo dňa 29. septembra 2003 a 8. januára 2004. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní

Okresného súdu v Žiline zo dňa 7. novembra 2005 (č.l. 848 súdneho spisu) je nepochybne zrejmé,

že tieto listinné dôkazy boli riadne v súlade s ustanovením vykonané.

Vo veci vykonané dôkazy boli teda súdom vykonané správne, v súlade so zákonom a boli

aj správne vyhodnotené, tak ako na to poukázal aj odvolací súd vo svojom rozsudku

z 30. mája 2006, sp. zn. , ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený len

v časti výroku o treste a následne bol obvinenému uložený iný trest.

Pokiaľ ide o nevykonanie dôkazu prečítaním stanoviska dekana Právnickej fakulty univerzi-

ty M. Bella v Banskej Bystrici, ktoré predložil obvinený v priebehu súdneho konania treba uviesť

nasledovné:

Podľa účinného do 1. januára 2006, orgány činné v trestnom konaní

postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom

na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc

na návrh strán.

Podľa účinného do 1. januára 2006, orgány činné v trestnom konaní

hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné

v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

V priebehu prípravného konania i na hlavnom pojednávaní Okresného súdu v Žiline boli

v procesnom postavení svedka okrem poškodeného R. F. a jeho syna Mgr. I. F. vypočuté ďalšie

osoby a oboznámený celý rad listinných dôkazov. Stanovisko obvineného prezentované

v odôvodnení dovolania, že súdy v rámci dokazovania nepostupovali zákonným spôsobom,

ale postupovali jednostranne, pretože sa venovali len dôkazom svedčiacich v jeho neprospech,

pričom neprihliadli k dôkazom v jeho prospech, nie je pravdivé a vyznieva značne subjektívne.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní

logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu

meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa

ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo

pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom

určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení § 2 ods. 5

účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol náležite zistený

skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov

činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť

dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania a vykonal

prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami v obsahovom kontexte významu

navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s množstvom, kvalitou a závaž-

nosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.

Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd

odmietol vykonať niektorý z navrhovaných dôkazov, je preto treba považovať z hľadiska naplnenia

dovolacieho dôvodu podľa za irelevantnú.

V danej súvislosti najvyšší súd konštatuje, že v postupe orgánov činných v trestnom konaní

nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu. Obsah trestného

spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci prípravného konania a okresný,

resp. krajský súd, pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali v rozpore s vyššie

citovanými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným

spôsobom.

Dovolacími námietkami obvinený z hľadiska zákonných povinností správcu konkurznej

podstaty poukazuje aj na nesprávne ustálenie skutkového stavu a nesprávne hodnotenie jeho

odborného postupu ako správcu konkurznej podstaty. Svoj postup, ktorým sa snažil o nesporové

vyriešenie problému F. považuje zákonný, časovo najkratší a najmenej finančne nákladný. Domáha

sa v konečnom dôsledku oslobodenia spod obžaloby s poukazom na to, že na predmetnej trestnej

činnosti sa nedopustil, keďže prijatá finančná suma nepredstavovala úplatok, ale o prvú splátku

z určenej ceny nehnuteľnosti.

V naznačenom rozsahu obvinený namieta pochybenia v skutkových zisteniach ustálených

vo veci skôr činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov. Pritom sa obvinený domáha

tak podstatnej zmeny skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaného skutku

sa nedopustil napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru.

Namieta aj právnu kvalifikáciu skutku podľa § 160 ods. 2, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006, ktoré zákonné ustanovenie predpokladá porušenie dôležitej povinnosti. Súčasne

vytkol napadnutému rozhodnutiu krajského súdu absenciu konkrétneho ustanovenia písm. a/ alebo

písm. b/ § 160 ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia , je že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže

skúmať a meniť.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má

byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom

prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322

ods. 3, ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou

na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť

skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti

v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných

na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379

ods. 2 Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením

tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného

v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré

vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného JUDr. L. L. to teda

znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal

skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými skutkovými závermi sa

stotožnil aj odvolací súd. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú

spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov trestného činu prijímania úplatku

podľa § 160 ods. 2 , ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, zo spáchania ktorého

trestného činu bol obvinený uznaný vinným.

Aj podľa názoru dovolacieho súdu obvinený sa nepochybne svojim konaním naplnil znaky

kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa odseku 3 písm. b/ ustanovenia § 160 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006. Konanie správcu konkurznej podstaty v rozpore s ustanovením § 8 ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého je správca povinný pri výkone funkcie postupovať

s odbornou starostlivosťou, je nepochybne porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z funkcie

správcu konkurznej podstaty.

Vyžiadanie si úplatku pri plnení povinností vyplývajúcich z funkcie správcu konkurznej

podstaty za účelom zvýhodnenia niektorého z účastníkov konkurzného konania je nepochybne

hrubým porušením všeobecného morálno-etického princípu vykonávania akejkoľvek verejnej

funkcie a hrubým porušením povinnosti správcu konkurznej podstaty objektívneho a nestranného

vykonávania svojej funkcie ako esenciálnej a všeobecne platnej požiadavky výkonu takejto funkcie.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného, nie sú splnené dôvody dovolania

podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

dovolanie obvineného JUDr. L. L. na neverejnom zasadnutí odmietol.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 30. júla 2008

JUDr. Pavol T o m a n , v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Pavol Farkaš

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová

.