Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/216/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej

veci žalobkyne C.-I.T., s.r.o. so sídlom v P., zastúpenej JUDr. K. V., advokátom Advokátskej

kancelárie so sídlom v P., proti žalovanému Ing. D. S., bývajúcemu v P., o zaplatenie

63 700 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. ,

na dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. mája 2007 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. mája 2007 sp.zn. z r u š u j e

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobami (konanie o ktorých súd spojil na spoločné prejednanie) domáhala

uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej 63 700,- Sk. Uviedla, že túto sumu poskytla

žalovanému na základe zmlúv o pôžičkách z 3. februára 2000, z 18. novembra 1999 a

z 20. januára 2000 vo výškach 20 000,- Sk, 1 300,- Sk a 42 400,- Sk. Pôžičky mal žalovaný

vrátiť do 31. decembra 2000, dosiaľ však tak neurobil.

Okresný súd Prešov (súd prvého stupňa) rozsudkom z 13. mája 2005 č.k. 12 C 404/2002-

89 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní 62 400,- Sk so 17,6 % úrokom

z omeškania od 1. januára 2001 do zaplatenia a v rovnakej lehote jej nahradiť trovy konania

25 072,- Sk. Vo zvyšku žalobu zamietol a konanie čo do priznania úrokov nad 17,6 % za

obdobie od 1. marca 2000 do 31. decembra 2000 zastavil. Rozhodol tak majúc za to, že

žaloby sú sčasti dôvodné, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa

poskytla žalobcovi dve pôžičky v sumách 20 000,-Sk a 42 400,- Sk. Pokiaľ žalovaný popieral,

že by ako fyzická osoba uzavrel so žalobkyňou akékoľvek zmluvy o pôžičke a tvrdil, že ich

so žalobkyňou uzavrela G.T., s.r.o., v ktorej v tom čase vykonával funkciu konateľa

spoločnosti, súd prvého stupňa ustálil, že tomuto jeho tvrdeniu odporuje výdavkový

pokladničný doklad na sumu 20 000,- Sk, ktorý bol vystavený 3. februára 2000 na meno

žalovaného a je ním aj podpísaný. Tento doklad teda nebol vystavený na názov spoločnosti

G.T., s.r.o. a ani nebol opatrený odtlačkom jej pečiatky. To isté mal súd za preukázané aj vo

vzťahu k pôžičke 42 400,- Sk poskytnutej 18. novembra 1999; aj v tomto prípade bol

pokladničný doklad vystavený na meno žalovaného, a nie na spoločnosť G.T., s.r.o. Pokiaľ

však ide o pôžičku 1 300,- Sk poskytnutú 20. januára 2000, súd prvého stupňa vzal na zreteľ,

že pokladničný doklad je neúplný, lebo na ňom chýba podpis príjemcu. Vzhľadom na túto

neúplnosť zostalo podľa súdu prvého stupňa nepreukázané, že by išlo o pôžičku poskytnutú

žalovanému a preto v tejto časti žalobu zamietol. Podľa súdu prvého stupňa výsledkami

dokazovania, vykonaného svedeckými výpoveďami (vrátane výpovede oboch konateľov

žalobkyne) a listinnými dôkazmi (výdavkovými pokladničnými dokladmi), nebolo

preukázané tvrdenie žalovaného, že pôžičky neposkytovala žalobkyňa, ale jej konateľ Z. G.,

ako fyzická osoba. Skutočnosť, že požičané peniaze používal žalovaný na účely

("rozbehnutie") spoločnosti G.T., s.r.o., v ktorej bol konateľom, nemení nič na tom, že

peňažné prostriedky boli poskytnuté žalobcovi ako fyzickej osobe. Napokon, pokiaľ by

peniaze boli požičané spoločnosti G.T., s.r.o., musela by sa táto skutočnosť prejaviť v jej

účtovníctve, k tomu ale nedošlo. Súd prvého stupňa považoval za právne bezvýznamné, že

konateľ žalobkyne Z. G. po tom, ako žalovaný nevrátil pôžičky, vložil do pokladne žalobkyne

z vlastných prostriedkov peniaze vo výške pôžičiek

(s vysvetlením, že to urobil z dôvodov finančných a účtovných, aby neohrozil výšku DPH

spoločnosti a jej obchodné aktivity). Toto konanie konateľa nepovažoval za plnenie

poskytované dlžníkom. Tým, že žalovaný nesplnil dlhy do 31. decembra 2000, stali sa

nasledujúcim dňom (t. j. 1. januárom 2001) splatnými. Z toho dôvodu vznikol žalobkyni

nárok na úrok z omeškania ( ) vo výške 17,6 %, a preto

v tejto časti žalobe vyhovel. Pokiaľ ide o úrok vo výške nad 17,6 % za obdobie od

1. marca 2000 do 31. decembra 2000, súd konanie zastavil s odôvodnením, že žalobkyňa

v tejto časti vzala žalobu späť ( ods. l a 3 ).

Na odvolanie žalovaného (proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a ktorým bol

zaviazaný nahradiť trovy konania) Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom z

3. novembra 2005 sp. zn. rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil

tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa

, lebo súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, hoci správne zistil skutkový

stav. Súd prvého stupňa totiž nesprávne interpretoval výpoveď svedka JUDr. J. R., ktorý vo

svojej výpovedi uviedol, že je spoločníkom žalobkyne od jej vzniku, bol a aj teraz je jej

konateľom (druhým bol Z. G.). Na otázku, či má vedomosti o pôžičkách poskytnutých

žalobkyňou žalovanému, tento svedok uviedol, že o pôžičkách má málo informácií, lebo "do

toho išiel pán G. ako súkromná osoba", teda on si požičal peniaze od žalobkyne a išlo o jeho

vlastnú investíciu. Z tejto svedeckej výpovede odvolací súd vyvodil, že medzi žalobkyňou

a žalovaným neexistuje právny vzťah, ktorý by bol založený nimi uzavretou zmluvou

o pôžičke. Navyše, z vyjadrenia žalobkyne, ktoré je v spise založené na č.l. 49, vyplýva,

že Z. G. ako fyzická osoba zo svojich vlastných prostriedkov vrátil požičané prostriedky

žalobkyni. Z toho podľa právneho názoru odvolacieho súdu vyplýva, v účtovníctve žalobkyne

sa existencia takej pôžičky nevykazuje. Táto okolnosť podľa odvolacieho súdu tiež svedčí

o tom, že medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k uzavretiu predmetných zmlúv o pôžičke.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že

žalobu zamietol. Uznesením z 22. novembra 2005 sp. zn. zmenil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o trovách konania tak, že žalobkyňa je povinná

nahradiť žalovanému do 3 dní trovy konania vo výške 40 551,50 Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, konajúci o dovolaniach žalobkyne proti rozsudku

a uzneseniu odvolacieho súdu, rozsudkom z 27. apríla 2006 sp.zn. ,

zrušil napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Rozhodol tak majúc za to, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

), ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. Táto vada spočívala v tom, že i keď odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa

(lebo okresný súd podľa jeho názoru rozhodol nesprávne, hoci správne

zistil skutkový stav), z konkrétnych dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že prvostupňovému

súdu vytkol nesprávnosť v skutkových zisteniach. Súd prvého stupňa po stránke skutkovej

založil svoj rozsudok na tom, že žalobkyňa, za ktorú konal jej konateľ Z. G., poskytla

žalovanému peňažné prostriedky (ich vzťah po právnej stránke posudzoval ako vzťah zo

zmluvy o pôžičke). Odvolací súd – na rozdiel od neho - z hľadiska skutkového vychádzal z

toho, že peniaze žalovanému neposkytla žalobkyňa, ale Z. G. ako fyzická osoba realizujúca

svoju "vlastnú investíciu". Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na odlišných skutkových

záveroch, ku ktorým však dospel len samotným prehodnotením výpovede svedka JUDr. J. R.,

t.j. bez toho, aby zopakoval dokazovanie jeho výsluchom. Odvolací súd si tak nezadovážil

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle a preto boli jeho

skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné.

Odvolací súd, po doplnení dokazovania, rozsudkom z 10. mája 2007 sp.zn.

opätovne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že žalobu zamietol.

Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, že medzi účastníkmi boli uzavreté zmluvy o pôžičkách. Aj podľa odvolacieho

súdu tento záver nepochybne vyplýva z listinných dôkazov (výdavkových pokladničných

dokladov) a z výpovedí svedkov Z. G. a „V. R.“ (odvolací súd má zrejme na mysli výpoveď

svedkyne V. Š. – poznámka dovolacieho súdu). Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel ale k

záveru, že dlh žalovaného z pôžičiek za neho splnil konateľ žalobkyne Z. G.. Na základe

uvedeného ustálil, že žalovaný tak získal bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho

zákonníka, pretože Z. G. plnil za neho bez právneho dôvodu. Nepovažoval za právne

významné tvrdenie žalobkyne, že Z. G. neplnil dlh za žalovaného. Mal za to, že pre posúdenie

veci je dôležitá časová a vecná súvislosť vrátenia, resp. splnenia dlhu za žalovaného. Podľa

odvolacieho súdu vyplýva táto súvislosť z výpovedí Z. G. a V. Š.. Vychádzajúc

z uvedeného ustálil, že dlh žalovaného voči žalobkyni bol splnený. Medzi Z. G. a žalovaným

vznikol nový vzťah, vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, ktorý ale nie je

predmetom tohto konania.

Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Navrhla napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V mimoriadnom

opravnom prostriedku vyslovila názor, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v celom

rozsahu zmätočný a nepreskúmateľný a že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Uviedla, že postup odvolacieho súdu nebol v súlade s § 205

ods. 2 a 3 a , pretože žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa

namietal iba nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne (s tým, že aktívne legitimovaným

na vrátenie pôžičky by mal byť Z. G.) a nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Napriek tomu

odvolací súd „si vykonštruoval“ celkom iný dôvod zamietnutia žaloby,

ktorý žalovaný v svojom odvolaní neuvádzal a o ktorý pôvodné dôvody svojho odvolania

v odvolacej lehote nerozšíril. Podľa žalobkyne odvolací súd takýmto postupom porušil jej

právo konať a vystupovať pred súdom zákonným spôsobom. Porušenie svojich procesných

práv videla žalobkyňa aj v tom, že odvolací súd prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti

jej zástupcu, hoci ten požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie nariadeného

pojednávania s pojednávaním v inej právnej veci. Žalobkyňa v dovolaní namietala správnosť

záveru odvolacieho súdu, že plnením Z. G. zanikol dlh žalovaného a vznikol

tu nový záväzok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia. Uviedla, že Z. G. nikdy netvrdil, že

plnil za žalovaného. Správanie sa konateľa obchodnej spoločnosti, keď zo svojho požičal

obchodnej spoločnosti finančné prostriedky, nemalo za následok splnenie dlhu za žalovaného

alebo prevzatie pohľadávky obchodnej spoločnosti, ale naopak, tento záväzkový vzťah

znamená to, že obchodná spoločnosť má záväzok vrátiť poskytnutú pôžičku svojmu

konateľovi, tzn. že má záväzok voči fyzickej osobe, ktorý po právnej stránke je úplne odlišný

od právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalobkyňa ďalej uviedla, že

žalovanému, ako fyzickej osobe, poskytla pôžičku, ktorú jej v dohodnutej lehote nevrátil.

Žalovaný prevzal požičané finančné čiastky osobne a zaviazal sa ich vrátiť v dohodnutej

lehote. Účastníci si túto skutočnosť potvrdili písomne vo forme pokladničných výdavkových

dokladov, z ktorých je zrejmé, že veriteľom je žalobkyňa a dlžníkom je žalovaný, ktorý

prevzatie požičanej sumy i vlastnoručne podpísal. Žalovaný má špekulatívny záujem

"preniesť zodpovednosť za tento dlh" na svoju obchodnú spoločnosť G.T. s.r.o., ktorá je

insolventná, nemá žiadne finančné prostriedky ani majetok. Od žalobkyne si ako fyzická

osoba požičal v priebehu rokov 1999 a 2000 celkom 1 060 200,- Sk. Nakoľko tieto finančné

prostriedky boli poskytnuté výlučne žalovanému, žalobkyňu nezaujímalo,

na aký účel dlžník použil požičané peniaze. Písomná zmluva o pôžičke sa nevyhotovila.

Žalobkyňa ale žalovaného výslovne upozornila, že peniaze požičiava jemu, a nie jeho

obchodnej spoločnosti. Žalovaný ale z celkovej sumy vrátil len okolo 50 000 Sk (plnením

iným tovarom). Dovolaciemu súdu dala žalobkyňa do pozornosti, že Okresný súd Prešov

vo viacerých prípadoch (v konaniach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

) vyhovel jej žalobe, ktorou sa voči žalovanému domáhala vrátenia iných

pôžičiek; v týchto konaniach bolo jednoznačne preukázané, že medzi žalobkyňou a

žalovaným boli uzavreté zmluvy o pôžičkách, ktorými žalovanému prenechala peniaze

v celkovej sume 1 518 927 Sk. Aj v prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním

preukázané, že medzi účastníkmi vznikli platné zmluvy o pôžičkách. Žalovaný nikdy

nespochybnil, že ako dlžník prevzal peniaze a jeho obrana spočívala len vtom, že pôžičku

zobral ako konateľ obchodnej spoločnosti G.T., s.r.o. Jeho tvrdenia ale boli vyvrátené

dokazovaním. Krajský súd v Prešove v neprospech žalobkyne vyhodnotil výsluch JUDr. J. R.,

hoci ten sa vyjadril tak, že v čase poskytnutia pôžičky sa nezúčastňoval podnikania

žalobkyne. Obsahom vyjadrenia JUDr. J. R. nebolo, že pri poskytnutí sporných pôžičiek išlo

o "súkromnú iniciatívu Z. G.", ale len to, že žiadny z konateľov žalobkyne (Z. G.

a JUDr. J. R.) nebol vo svojom rozhodovaní a konaní fakticky alebo právne ničím

obmedzovaný druhým konateľom. Pokiaľ konaním jedného z nich došlo k ujme žalobkyne,

nastúpila jeho "interná zodpovednosť" voči obchodnej spoločnosti ako celku. Žalovaný

v konaní nepreukázal zánik jeho záväzku voči žalobkyni. Existenciu záväzku žalovaného

nemôže spochybniť ani to, že v účtovníctve obchodnej spoločnosti žalobkyne tento záväzok

nie je zaúčtovaný. Je pritom právne irelevantné, že Z. G. ako fyzická osoba zo svojho vložil

do majetku žalobkyne zodpovedajúcu sumu peňazí z dôvodu, že ich "nie je možné v krátkej

dobe pre podvodný spôsob žalovaného dostal naspäť" a bez nich by žalobkyňa mala nielen

finančné ale i obchodné problémy. Uhradením týchto prostriedkov Z. G. nepotvrdil existenciu

právneho vzťahu medzi ním a žalovaným, len konal v rámci "interného zodpovednostného

vzťahu medzi spoločníkmi žalobkyne", tak aby neutrpela žiadnu ujmu. Pri aplikácii

uplatneného nároku sa súd neriadil výkladovým pravidlom uvedeným v § 3 ods. 1

. Zo strany žalovaného išlo o konanie, cieľom ktorého bolo vylákať

pôžičku a požičané peniaze cielene nevrátiť. Podľa dovolateľa o tom svedčia výsledky

trestných konaní vedených na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , OS,

. Existenciu pôžičiek nevyvracia skutočnosť, že pôžička nebola zaúčtovaná

v účtovníctve žalobkyne. Podľa platného zákona o účtovníctve, ani pôžičku nie je nutné

zaúčtovať, lebo pôžička inému subjektu nie je daňovým výdavkom obchodnej spoločnosti

znižujúcim základ pre odvod dane z príjmu. Medzi účastníkmi neboli dohodnuté úroky

z pôžičky (ktoré sú príjmom), a tak nebol žiadny dôvod vykazovať pôžičku v účtovníctve.

Žalobkyňa označila z týchto dôvodov napadnutý rozsudok aj za vecne a právne nesprávny.

Poukázala tiež to, že Krajský súd v Prešove v inej veci rovnakých účastníkov (sp. zn.

) dospel k názoru, že "žalobkyňa v podstate uniesla dôkazné bremeno a

preukázala, že dlžníkom zo zmluvy o pôžičke bol žalovaný ako fyzická osoba. Tento fakt

vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu, v ktorom je ako dlžník a preberateľ peňazí

označený žalovaný menom a priezviskom. V žiadnom prípade z tohto výdavkového

pokladničného dokladu nemožno vyvodiť záver, že žalovaný pri uzatváraní tejto zmluvy

o pôžičke vystupoval ako konateľ spoločnosti G.T. s.r.o. Dôkazné bremeno

na preukázanie niečoho iného, ako vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu, je na

žalovanom, keďže tento tvrdí niečo iné, ako je to v tomto dôkaze uvedené". Ak žalobkyňa nie

je v danej veci aktívne legitimovaná potom z rozsudku odvolacieho súdu malo vyplývať, ako

bola vyriešená otázka postúpenia pohľadávky ( ). Touto otázkou

sa ale odvolací súd nezaoberal. Podľa názoru žalobkyne krajský súd na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku vec nesprávne

právne posúdil.

Žalovaný sa k dovolaniam nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti

rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích ( ), prejednal vec

bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k týmto záverom:

Podľa dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v

rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada

na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd sa preto zaoberal v prvom rade otázkou, či konanie odvolacieho súdu, ktoré

predchádzalo vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v Predmetné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie v danej

veci je postihnuté vadou podľa , pretože postupom odvolacieho súdu

sa žalobkyni odňala možnosť konať pred súdom.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50). Zároveň podľa

podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle

je možné domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (). V obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho

opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne

upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom

( ), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre

výklad a používanie procesnoprávnych predpisov.

V zmysle ustanovenia návrh má obsahovať pravdivé opísanie

rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca odôvodňuje opodstatnenosť uplatneného nároku.

Pretože súd je viazaný len petitom návrhu, môže posúdiť opodstatnenosť uplatňovaného

nároku aj z iných dôvodov vyplývajúcich zo skutočností, ktoré neboli v žalobe uvedené a ani

neskôr účastníkom tvrdené, ak ich inak z dokazovania zistil. Takému rozhodnutiu však musí

predchádzať zákonné konanie (fair process), t. j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany

priznáva účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo

vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa

aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník

uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto

práv v odvolacom konaní je však znemožnená, ak odvolací súd v konaní o splnenie povinnosti

zmení rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené, vychádzajúceho zo

skutočností, ktoré neboli účastníkmi tvrdené a ani prvostupňový súd sa nimi vo svojom

rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný žalobca nevyjadroval, pretože k tomu nemal

dôvod.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 10. mája 2007 sp.zn. zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že žalobu zamietol. Na rozdiel od právneho

názoru súdu prvého stupňa vysloveného v preskúmavanom rozsudku, odvolací sú dospel

k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dlh žalovaného z pôžičky splnil

za neho konateľ žalobkyne Z. G., čím žalovaný získal na úkor Z. G. bezdôvodné obohatenie

podľa , vydanie ktorého ale nie je predmetom tohto konania.

Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalobkyňa dozvedela, že odvolací súd vyvodil

svoj iný právny záver (ako dôvod odmietnutia peňažného nároku) zo skutočností nikým

netvrdených a prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu konania už žalobkyňa

nemala možnosť zaujímať k skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho

súdu stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo spochybnenie a vyjadrovať sa

aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie

procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania

ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo

účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu

súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím

súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.

Dovolací súd dospel k záveru, že takýmto postupom a rozhodnutím odvolací súd zaťažil

svoje konanie vadou podľa Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní

k procesnej vade podľa je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd

napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak

závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.

Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dovolaním žalobkyne napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Prešove z 10. mája 2007 sp.zn. podľa § 243b ods. 1, časť vety

za bodkočiarkou zrušil a vec mu podľa prvá veta vrátil na ďalšie

konanie.

S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu,

nezaoberal sa opodstatnenosťou dovolacej námietky žalobkyne, že ním napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym

posúdením veci, je vyriešiť otázku, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny

predpis a či ho aj správne interpretoval. V danom prípade však toto posúdenie (vzhľadom na

vadu konania podľa ) nebolo možné. Napriek tomu, dovolací súd pre

ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, poznamenáva, že naplnenie skutkovej podstaty

bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia predpokladá

a) existenciu právnej povinnosti na strane povinného subjektu (nie je rozhodujúce, či táto

povinnosť vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy), b) neexistenciu takej právnej povinnosti na

strane oprávneného subjektu, c) uskutočnené plnenie - či peňažné alebo iné - oprávneným

subjektom namiesto povinného subjektu (tým sa síce majetok povinného subjektu nezmenšil,

avšak keby svoju právnu povinnosť plnil ako mal, k tomuto zmenšeniu jeho majetku by

došlo) a d) že plnenie sa nesmie stať proti vôli povinného subjektu (i keď túto podmienku

zákon výslovne neustanovuje, aj napriek tomu treba rešpektovať jednu z ďalších významných

občianskoprávnych zásad, podľa ktorej nikomu nie je dovolené - pokiaľ neustanovuje zákon

inak - zasahovať do veci iného subjektu proti jeho vôli). Napokon predpokladom vzťahu

podľa ustanovenia § 454 O. z. je to, že medzi tým, kto plnil, a tým, komu sa plnilo, bolo

zrejmé, že sa plnenie deje za iného. Ak ten, kto plnil, konal v domnení, že plní svoj vlastný

záväzok, vznikol medzi ním a medzi tým, komu bolo plnené, právny vzťah z plnenia bez

právneho dôvodu a nárok na vrátenie tohto plnenia.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: