Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b39/377906.39a8b9.pdf
PDF · 137.19 KB
No categories available
5Cdo/216/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava
Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej
veci žalobkyne C.-I.T., s.r.o. so sídlom v P., zastúpenej JUDr. K. V., advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v P., proti žalovanému Ing. D. S., bývajúcemu v P., o zaplatenie
63 700 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 404/2002,
na dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. mája 2007 sp.zn.
7 Co 71/06, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. mája 2007 sp.zn. 7 Co 71/06 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobkyňa sa žalobami (konanie o ktorých súd spojil na spoločné prejednanie) domáhala
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej 63 700,- Sk. Uviedla, že túto sumu poskytla
žalovanému na základe zmlúv o pôžičkách z 3. februára 2000, z 18. novembra 1999 a
z 20. januára 2000 vo výškach 20 000,- Sk, 1 300,- Sk a 42 400,- Sk. Pôžičky mal žalovaný
vrátiť do 31. decembra 2000, dosiaľ však tak neurobil.
Okresný súd Prešov (súd prvého stupňa) rozsudkom z 13. mája 2005 č.k. 12 C 404/2002-
89 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní 62 400,- Sk so 17,6 % úrokom
z omeškania od 1. januára 2001 do zaplatenia a v rovnakej lehote jej nahradiť trovy konania
25 072,- Sk. Vo zvyšku žalobu zamietol a konanie čo do priznania úrokov nad 17,6 % za
obdobie od 1. marca 2000 do 31. decembra 2000 zastavil. Rozhodol tak majúc za to, že
žaloby sú sčasti dôvodné, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa
poskytla žalobcovi dve pôžičky v sumách 20 000,-Sk a 42 400,- Sk. Pokiaľ žalovaný popieral,
že by ako fyzická osoba uzavrel so žalobkyňou akékoľvek zmluvy o pôžičke a tvrdil, že ich
so žalobkyňou uzavrela G.T., s.r.o., v ktorej v tom čase vykonával funkciu konateľa
spoločnosti, súd prvého stupňa ustálil, že tomuto jeho tvrdeniu odporuje výdavkový
pokladničný doklad na sumu 20 000,- Sk, ktorý bol vystavený 3. februára 2000 na meno
žalovaného a je ním aj podpísaný. Tento doklad teda nebol vystavený na názov spoločnosti
G.T., s.r.o. a ani nebol opatrený odtlačkom jej pečiatky. To isté mal súd za preukázané aj vo
vzťahu k pôžičke 42 400,- Sk poskytnutej 18. novembra 1999; aj v tomto prípade bol
pokladničný doklad vystavený na meno žalovaného, a nie na spoločnosť G.T., s.r.o. Pokiaľ
však ide o pôžičku 1 300,- Sk poskytnutú 20. januára 2000, súd prvého stupňa vzal na zreteľ,
že pokladničný doklad je neúplný, lebo na ňom chýba podpis príjemcu. Vzhľadom na túto
neúplnosť zostalo podľa súdu prvého stupňa nepreukázané, že by išlo o pôžičku poskytnutú
žalovanému a preto v tejto časti žalobu zamietol. Podľa súdu prvého stupňa výsledkami
dokazovania, vykonaného svedeckými výpoveďami (vrátane výpovede oboch konateľov
žalobkyne) a listinnými dôkazmi (výdavkovými pokladničnými dokladmi), nebolo
preukázané tvrdenie žalovaného, že pôžičky neposkytovala žalobkyňa, ale jej konateľ Z. G.,
ako fyzická osoba. Skutočnosť, že požičané peniaze používal žalovaný na účely
("rozbehnutie") spoločnosti G.T., s.r.o., v ktorej bol konateľom, nemení nič na tom, že
peňažné prostriedky boli poskytnuté žalobcovi ako fyzickej osobe. Napokon, pokiaľ by
peniaze boli požičané spoločnosti G.T., s.r.o., musela by sa táto skutočnosť prejaviť v jej
účtovníctve, k tomu ale nedošlo. Súd prvého stupňa považoval za právne bezvýznamné, že
konateľ žalobkyne Z. G. po tom, ako žalovaný nevrátil pôžičky, vložil do pokladne žalobkyne
z vlastných prostriedkov peniaze vo výške pôžičiek
(s vysvetlením, že to urobil z dôvodov finančných a účtovných, aby neohrozil výšku DPH
spoločnosti a jej obchodné aktivity). Toto konanie konateľa nepovažoval za plnenie
poskytované dlžníkom. Tým, že žalovaný nesplnil dlhy do 31. decembra 2000, stali sa
nasledujúcim dňom (t. j. 1. januárom 2001) splatnými. Z toho dôvodu vznikol žalobkyni
nárok na úrok z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vo výške 17,6 %, a preto
v tejto časti žalobe vyhovel. Pokiaľ ide o úrok vo výške nad 17,6 % za obdobie od
1. marca 2000 do 31. decembra 2000, súd konanie zastavil s odôvodnením, že žalobkyňa
v tejto časti vzala žalobu späť (§ 96 ods. l a 3 O.s.p.).
Na odvolanie žalovaného (proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a ktorým bol
zaviazaný nahradiť trovy konania) Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom z
3. novembra 2005 sp. zn. 7 Co 138/2005 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil
tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa
§ 220 ods.1 O.s.p., lebo súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, hoci správne zistil skutkový
stav. Súd prvého stupňa totiž nesprávne interpretoval výpoveď svedka JUDr. J. R., ktorý vo
svojej výpovedi uviedol, že je spoločníkom žalobkyne od jej vzniku, bol a aj teraz je jej
konateľom (druhým bol Z. G.). Na otázku, či má vedomosti o pôžičkách poskytnutých
žalobkyňou žalovanému, tento svedok uviedol, že o pôžičkách má málo informácií, lebo "do
toho išiel pán G. ako súkromná osoba", teda on si požičal peniaze od žalobkyne a išlo o jeho
vlastnú investíciu. Z tejto svedeckej výpovede odvolací súd vyvodil, že medzi žalobkyňou
a žalovaným neexistuje právny vzťah, ktorý by bol založený nimi uzavretou zmluvou
o pôžičke. Navyše, z vyjadrenia žalobkyne, ktoré je v spise založené na č.l. 49, vyplýva,
že Z. G. ako fyzická osoba zo svojich vlastných prostriedkov vrátil požičané prostriedky
žalobkyni. Z toho podľa právneho názoru odvolacieho súdu vyplýva, v účtovníctve žalobkyne
sa existencia takej pôžičky nevykazuje. Táto okolnosť podľa odvolacieho súdu tiež svedčí
o tom, že medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k uzavretiu predmetných zmlúv o pôžičke.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že
žalobu zamietol. Uznesením z 22. novembra 2005 sp. zn. 7 Co 138/2005 zmenil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o trovách konania tak, že žalobkyňa je povinná
nahradiť žalovanému do 3 dní trovy konania vo výške 40 551,50 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, konajúci o dovolaniach žalobkyne proti rozsudku
a uzneseniu odvolacieho súdu, rozsudkom z 27. apríla 2006 sp.zn. 3 Cdo 14/2006,
3 Cdo 15/2006 zrušil napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Rozhodol tak majúc za to, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní. Táto vada spočívala v tom, že i keď odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa
§ 220 ods. 1 O.s.p. (lebo okresný súd podľa jeho názoru rozhodol nesprávne, hoci správne
zistil skutkový stav), z konkrétnych dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že prvostupňovému
súdu vytkol nesprávnosť v skutkových zisteniach. Súd prvého stupňa po stránke skutkovej
založil svoj rozsudok na tom, že žalobkyňa, za ktorú konal jej konateľ Z. G., poskytla
žalovanému peňažné prostriedky (ich vzťah po právnej stránke posudzoval ako vzťah zo
zmluvy o pôžičke). Odvolací súd – na rozdiel od neho - z hľadiska skutkového vychádzal z
toho, že peniaze žalovanému neposkytla žalobkyňa, ale Z. G. ako fyzická osoba realizujúca
svoju "vlastnú investíciu". Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na odlišných skutkových
záveroch, ku ktorým však dospel len samotným prehodnotením výpovede svedka JUDr. J. R.,
t.j. bez toho, aby zopakoval dokazovanie jeho výsluchom. Odvolací súd si tak nezadovážil
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. a preto boli jeho
skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné.
Odvolací súd, po doplnení dokazovania, rozsudkom z 10. mája 2007 sp.zn. 7 Co 71/06
opätovne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že žalobu zamietol.
Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, že medzi účastníkmi boli uzavreté zmluvy o pôžičkách. Aj podľa odvolacieho
súdu tento záver nepochybne vyplýva z listinných dôkazov (výdavkových pokladničných
dokladov) a z výpovedí svedkov Z. G. a „V. R.“ (odvolací súd má zrejme na mysli výpoveď
svedkyne V. Š. – poznámka dovolacieho súdu). Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel ale k
záveru, že dlh žalovaného z pôžičiek za neho splnil konateľ žalobkyne Z. G.. Na základe
uvedeného ustálil, že žalovaný tak získal bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho
zákonníka, pretože Z. G. plnil za neho bez právneho dôvodu. Nepovažoval za právne
významné tvrdenie žalobkyne, že Z. G. neplnil dlh za žalovaného. Mal za to, že pre posúdenie
veci je dôležitá časová a vecná súvislosť vrátenia, resp. splnenia dlhu za žalovaného. Podľa
odvolacieho súdu vyplýva táto súvislosť z výpovedí Z. G. a V. Š.. Vychádzajúc
z uvedeného ustálil, že dlh žalovaného voči žalobkyni bol splnený. Medzi Z. G. a žalovaným
vznikol nový vzťah, vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, ktorý ale nie je
predmetom tohto konania.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Navrhla napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V mimoriadnom
opravnom prostriedku vyslovila názor, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v celom
rozsahu zmätočný a nepreskúmateľný a že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Uviedla, že postup odvolacieho súdu nebol v súlade s § 205
ods. 2 a 3 a § 220 O.s.p., pretože žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa
namietal iba nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne (s tým, že aktívne legitimovaným
na vrátenie pôžičky by mal byť Z. G.) a nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Napriek tomu
odvolací súd „si vykonštruoval“ celkom iný dôvod zamietnutia žaloby,
ktorý žalovaný v svojom odvolaní neuvádzal a o ktorý pôvodné dôvody svojho odvolania
v odvolacej lehote nerozšíril. Podľa žalobkyne odvolací súd takýmto postupom porušil jej
právo konať a vystupovať pred súdom zákonným spôsobom. Porušenie svojich procesných
práv videla žalobkyňa aj v tom, že odvolací súd prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti
jej zástupcu, hoci ten požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie nariadeného
pojednávania s pojednávaním v inej právnej veci. Žalobkyňa v dovolaní namietala správnosť
záveru odvolacieho súdu, že plnením Z. G. zanikol dlh žalovaného a vznikol
tu nový záväzok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia. Uviedla, že Z. G. nikdy netvrdil, že
plnil za žalovaného. Správanie sa konateľa obchodnej spoločnosti, keď zo svojho požičal
obchodnej spoločnosti finančné prostriedky, nemalo za následok splnenie dlhu za žalovaného
alebo prevzatie pohľadávky obchodnej spoločnosti, ale naopak, tento záväzkový vzťah
znamená to, že obchodná spoločnosť má záväzok vrátiť poskytnutú pôžičku svojmu
konateľovi, tzn. že má záväzok voči fyzickej osobe, ktorý po právnej stránke je úplne odlišný
od právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalobkyňa ďalej uviedla, že
žalovanému, ako fyzickej osobe, poskytla pôžičku, ktorú jej v dohodnutej lehote nevrátil.
Žalovaný prevzal požičané finančné čiastky osobne a zaviazal sa ich vrátiť v dohodnutej
lehote. Účastníci si túto skutočnosť potvrdili písomne vo forme pokladničných výdavkových
dokladov, z ktorých je zrejmé, že veriteľom je žalobkyňa a dlžníkom je žalovaný, ktorý
prevzatie požičanej sumy i vlastnoručne podpísal. Žalovaný má špekulatívny záujem
"preniesť zodpovednosť za tento dlh" na svoju obchodnú spoločnosť G.T. s.r.o., ktorá je
insolventná, nemá žiadne finančné prostriedky ani majetok. Od žalobkyne si ako fyzická
osoba požičal v priebehu rokov 1999 a 2000 celkom 1 060 200,- Sk. Nakoľko tieto finančné
prostriedky boli poskytnuté výlučne žalovanému, žalobkyňu nezaujímalo,
na aký účel dlžník použil požičané peniaze. Písomná zmluva o pôžičke sa nevyhotovila.
Žalobkyňa ale žalovaného výslovne upozornila, že peniaze požičiava jemu, a nie jeho
obchodnej spoločnosti. Žalovaný ale z celkovej sumy vrátil len okolo 50 000 Sk (plnením
iným tovarom). Dovolaciemu súdu dala žalobkyňa do pozornosti, že Okresný súd Prešov
vo viacerých prípadoch (v konaniach sp. zn. 10 C 253/2001, sp. zn. 17 C 408/2001 a sp. zn.
9 C 407/2001) vyhovel jej žalobe, ktorou sa voči žalovanému domáhala vrátenia iných
pôžičiek; v týchto konaniach bolo jednoznačne preukázané, že medzi žalobkyňou a
žalovaným boli uzavreté zmluvy o pôžičkách, ktorými žalovanému prenechala peniaze
v celkovej sume 1 518 927 Sk. Aj v prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním
preukázané, že medzi účastníkmi vznikli platné zmluvy o pôžičkách. Žalovaný nikdy
nespochybnil, že ako dlžník prevzal peniaze a jeho obrana spočívala len vtom, že pôžičku
zobral ako konateľ obchodnej spoločnosti G.T., s.r.o. Jeho tvrdenia ale boli vyvrátené
dokazovaním. Krajský súd v Prešove v neprospech žalobkyne vyhodnotil výsluch JUDr. J. R.,
hoci ten sa vyjadril tak, že v čase poskytnutia pôžičky sa nezúčastňoval podnikania
žalobkyne. Obsahom vyjadrenia JUDr. J. R. nebolo, že pri poskytnutí sporných pôžičiek išlo
o "súkromnú iniciatívu Z. G.", ale len to, že žiadny z konateľov žalobkyne (Z. G.
a JUDr. J. R.) nebol vo svojom rozhodovaní a konaní fakticky alebo právne ničím
obmedzovaný druhým konateľom. Pokiaľ konaním jedného z nich došlo k ujme žalobkyne,
nastúpila jeho "interná zodpovednosť" voči obchodnej spoločnosti ako celku. Žalovaný
v konaní nepreukázal zánik jeho záväzku voči žalobkyni. Existenciu záväzku žalovaného
nemôže spochybniť ani to, že v účtovníctve obchodnej spoločnosti žalobkyne tento záväzok
nie je zaúčtovaný. Je pritom právne irelevantné, že Z. G. ako fyzická osoba zo svojho vložil
do majetku žalobkyne zodpovedajúcu sumu peňazí z dôvodu, že ich "nie je možné v krátkej
dobe pre podvodný spôsob žalovaného dostal naspäť" a bez nich by žalobkyňa mala nielen
finančné ale i obchodné problémy. Uhradením týchto prostriedkov Z. G. nepotvrdil existenciu
právneho vzťahu medzi ním a žalovaným, len konal v rámci "interného zodpovednostného
vzťahu medzi spoločníkmi žalobkyne", tak aby neutrpela žiadnu ujmu. Pri aplikácii
uplatneného nároku sa súd neriadil výkladovým pravidlom uvedeným v § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovaného išlo o konanie, cieľom ktorého bolo vylákať
pôžičku a požičané peniaze cielene nevrátiť. Podľa dovolateľa o tom svedčia výsledky
trestných konaní vedených na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 3 T 105/99, 3 T 60/95 OS,
3 T 41/02. Existenciu pôžičiek nevyvracia skutočnosť, že pôžička nebola zaúčtovaná
v účtovníctve žalobkyne. Podľa platného zákona o účtovníctve, ani pôžičku nie je nutné
zaúčtovať, lebo pôžička inému subjektu nie je daňovým výdavkom obchodnej spoločnosti
znižujúcim základ pre odvod dane z príjmu. Medzi účastníkmi neboli dohodnuté úroky
z pôžičky (ktoré sú príjmom), a tak nebol žiadny dôvod vykazovať pôžičku v účtovníctve.
Žalobkyňa označila z týchto dôvodov napadnutý rozsudok aj za vecne a právne nesprávny.
Poukázala tiež to, že Krajský súd v Prešove v inej veci rovnakých účastníkov (sp. zn.
6 Co 87/2005) dospel k názoru, že "žalobkyňa v podstate uniesla dôkazné bremeno a
preukázala, že dlžníkom zo zmluvy o pôžičke bol žalovaný ako fyzická osoba. Tento fakt
vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu, v ktorom je ako dlžník a preberateľ peňazí
označený žalovaný menom a priezviskom. V žiadnom prípade z tohto výdavkového
pokladničného dokladu nemožno vyvodiť záver, že žalovaný pri uzatváraní tejto zmluvy
o pôžičke vystupoval ako konateľ spoločnosti G.T. s.r.o. Dôkazné bremeno
na preukázanie niečoho iného, ako vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu, je na
žalovanom, keďže tento tvrdí niečo iné, ako je to v tomto dôkaze uvedené". Ak žalobkyňa nie
je v danej veci aktívne legitimovaná potom z rozsudku odvolacieho súdu malo vyplývať, ako
bola vyriešená otázka postúpenia pohľadávky (§ 524 Občianskeho zákonníka). Touto otázkou
sa ale odvolací súd nezaoberal. Podľa názoru žalobkyne krajský súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku vec nesprávne
právne posúdil.
Žalovaný sa k dovolaniam nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti
rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k týmto záverom:
Podľa § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v
rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada
na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd sa preto zaoberal v prvom rade otázkou, či konanie odvolacieho súdu, ktoré
predchádzalo vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. Predmetné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie v danej
veci je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože postupom odvolacieho súdu
sa žalobkyni odňala možnosť konať pred súdom.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústava) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa
čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle
čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). V obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 304/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho
opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne
upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým
znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre
výklad a používanie procesnoprávnych predpisov.
V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. návrh má obsahovať pravdivé opísanie
rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca odôvodňuje opodstatnenosť uplatneného nároku.
Pretože súd je viazaný len petitom návrhu, môže posúdiť opodstatnenosť uplatňovaného
nároku aj z iných dôvodov vyplývajúcich zo skutočností, ktoré neboli v žalobe uvedené a ani
neskôr účastníkom tvrdené, ak ich inak z dokazovania zistil. Takému rozhodnutiu však musí
predchádzať zákonné konanie (fair process), t. j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany
priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo
vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa
aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník
uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto
práv v odvolacom konaní je však znemožnená, ak odvolací súd v konaní o splnenie povinnosti
zmení rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené, vychádzajúceho zo
skutočností, ktoré neboli účastníkmi tvrdené a ani prvostupňový súd sa nimi vo svojom
rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný žalobca nevyjadroval, pretože k tomu nemal
dôvod.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 10. mája 2007 sp.zn. 7 Co 71/06 zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že žalobu zamietol. Na rozdiel od právneho
názoru súdu prvého stupňa vysloveného v preskúmavanom rozsudku, odvolací sú dospel
k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dlh žalovaného z pôžičky splnil
za neho konateľ žalobkyne Z. G., čím žalovaný získal na úkor Z. G. bezdôvodné obohatenie
podľa § 454 Občianskeho zákonníka, vydanie ktorého ale nie je predmetom tohto konania.
Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalobkyňa dozvedela, že odvolací súd vyvodil
svoj iný právny záver (ako dôvod odmietnutia peňažného nároku) zo skutočností nikým
netvrdených a prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu konania už žalobkyňa
nemala možnosť zaujímať k skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho
súdu stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo spochybnenie a vyjadrovať sa
aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie
procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania
ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo
účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu
súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím
súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.
Dovolací súd dospel k záveru, že takýmto postupom a rozhodnutím odvolací súd zaťažil
svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní
k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd
napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak
závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dovolaním žalobkyne napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 10. mája 2007 sp.zn. 7 Co 71/06 podľa § 243b ods. 1, časť vety
za bodkočiarkou O.s.p. zrušil a vec mu podľa § 243b ods. 2 prvá veta O.s.p. vrátil na ďalšie
konanie.
S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu,
nezaoberal sa opodstatnenosťou dovolacej námietky žalobkyne, že ním napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym
posúdením veci, je vyriešiť otázku, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny
predpis a či ho aj správne interpretoval. V danom prípade však toto posúdenie (vzhľadom na
vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) nebolo možné. Napriek tomu, dovolací súd pre
ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, poznamenáva, že naplnenie skutkovej podstaty
bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka predpokladá
a) existenciu právnej povinnosti na strane povinného subjektu (nie je rozhodujúce, či táto
povinnosť vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy), b) neexistenciu takej právnej povinnosti na
strane oprávneného subjektu, c) uskutočnené plnenie - či peňažné alebo iné - oprávneným
subjektom namiesto povinného subjektu (tým sa síce majetok povinného subjektu nezmenšil,
avšak keby svoju právnu povinnosť plnil ako mal, k tomuto zmenšeniu jeho majetku by
došlo) a d) že plnenie sa nesmie stať proti vôli povinného subjektu (i keď túto podmienku
zákon výslovne neustanovuje, aj napriek tomu treba rešpektovať jednu z ďalších významných
občianskoprávnych zásad, podľa ktorej nikomu nie je dovolené - pokiaľ neustanovuje zákon
inak - zasahovať do veci iného subjektu proti jeho vôli). Napokon predpokladom vzťahu
podľa ustanovenia § 454 O. z. je to, že medzi tým, kto plnil, a tým, komu sa plnilo, bolo
zrejmé, že sa plnenie deje za iného. Ak ten, kto plnil, konal v domnení, že plní svoj vlastný
záväzok, vznikol medzi ním a medzi tým, komu bolo plnené, právny vzťah z plnenia bez
právneho dôvodu a nárok na vrátenie tohto plnenia.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2008
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: