Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/186/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej

veci žalobcu: akad. mal. J. D., bytom v T., zastúpený JUDr. I. Š., advokátom Advokátskej

kancelárie so sídlom v B., proti žalovanej: S.P., a.s., so sídlom v B., zastúpená JUDr. V. K.,

advokátom Advokátskej kancelárie E., s.r.o. so sídlom v B., o určenie neplatnosti právneho

úkonu, ktorá sa viedla na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2007 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Banskej Bystrici (súd prvého stupňa) čiastočným rozsudkom z 30. júna

2003 č.k. -217 určil, že zmluva o vytvorení a šírení diela, uzavretá 29. marca

1993 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej (S.P., š.p.)

o vytvorení a rozširovaní výtvarného – grafického návrhu označenia „S.P.“ je od samého

začiatku neplatná. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že účastníci uzavreli 29. marca

1993 zmluvu označenú ako „Zmluva o vytvorení a šírení diela podľa § 22 a § 27 zákona č.

o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon) v znení zmien

a doplnkov“. Z označenia zmluvy ako aj z jej obsahu vyvodil, že ide o kombinovanú

(zmiešanú) zmluvu o vytvorení a rozširovaní diela podľa autorského zákona. Z hľadiska

posúdenia platnosti predmetnej zmluvy dospel k záveru, že kombinovaná zmluva musí

obsahovať tak náležitosti zmluvy o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona

ako aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela podľa § 22 autorského zákona. Obsahovými

náležitosťami zmluvy o vytvorení diela sú individualizácia diela, ktoré má byť vytvorené,

záväzok autora dielo osobne vytvoriť, vymedzenie účelu, na ktorý má dielo byť použité,

privolenie autora na použitie diela objednávateľovi a stanovenie autorskej odmeny.

Obsahovou náležitosťou zmluvy o rozširovaní diela je určenie spôsobu a rozsahu rozširovania

diela, času, kedy sa tak stane, autorská odmena, súčinnosť autora, doba dojednania zmluvy,

záväzok organizácie, že rozširovanie vykoná na svoj účet a jej písomná forma. Súd prvého

stupňa vyslovil názor, že predmetná kombinovaná zmluva neobsahuje vymedzenie rozsahu

rozširovania diela, pretože čl. III. bod 3.2 zmluvy obsahuje súhlas autora s používaním a

šírením diela čo sa týka spôsobu a formy, ale nie čo do rozsahu a množstva. Vymedzeniu

rozsahu nezodpovedá ani slovné spojenie „bez obmedzenia použiť“ a vymedzenie rozsahu

použitia nie je ani inak obsiahnutý v čl. III. bode 3.3 zmluvy. Dôsledkom tohoto nedostatku je

zmluva neplatná pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zákonníka). Za ďalší dôvod neplatnosti

zmluvy podľa § 39 Obč. zákonníka považoval súd prvého stupňa to, že neobsahuje záväzok

nadobúdateľa, že rozširovanie vykoná na svoj účet. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia

napokon uviedol, že sporná zmluva nevymedzuje určitým a zrozumiteľným spôsobom ani

účel, na ktorý je dielo možné použiť podľa „“ (správne

zrejme autorského zákona). Skonštatoval, že čl. III. bod 3.3 hovorí len o „bližšie

nešpecifikovanom účele“, ktoré vymedzenie je nejasné a nezrozumiteľné.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) rozsudkom

z 26. mája 2004 sp.zn. čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil a proti

svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Odvolací súd sa stotožnil s právnou kvalifikáciou veci

súdom prvého stupňa a v celom rozsahu na ňu poukázal. Výrok o pripustení dovolania

odôvodnil nasledovne: „Zásadný význam rozhodnutia je v spornosti, či vzhľadom na

vymedzenie účelu zmluvy (použitie spočívajúce aj v šírení diela) je táto zmluva takou

zmiešanou (kombinovanou) zmluvou, pre platnosť ktorej sa vyžadujú náležitosti ako zmluvy

o vytvorení diela, tak aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela vo vzájomnej súvislosti, kedy

neexistencia niektorej obligatórnej náležitosti má za následok neplatnosť celej zmiešanej

zmluvy alebo len časti zmluvy, ktorej sa bezprostredne dotýka. Z hľadiska vyriešenia tejto

spornosti okrem toho je právne významný aj záver o neplatnosti tejto zmiešanej zmluvy podľa

, pretože zmluva nevymedzuje určitým a zrozumiteľným spôsobom ani účel, na ktorý

je dielo možné podľa § 27 ods. 1 AZ použiť. Čl. III. bod 3.3 hovorí len , ... o bližšie

nešpecifikovanom účele ... ´, čo je podľa právneho posúdenia súdov vymedzenie neurčité

a nezrozumiteľné, čo má za následok neplatnosť zmluvy aj podľa .“

Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (dovolací súd) rozsudkom

z 27. marca 2006 sp.zn. zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Rozhodol tak majúc za to, že spôsob vyriešenia otázky, pre ktorú odvolací súd

pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, je nepreskúmateľný, čím je jeho rozhodnutie

zaťažené inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd

totiž uvedené otázky nezodpovedal. Nebolo tak možné posúdiť, či a ako ich riešil, akými

úvahami sa riadil a k akým záverom dospel. V napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo nie je

vymedzením účelu zmluvy jednotné obrazové označenie žalovaného a registrácia diela ako

ochrannej známky v jeho vlastníctve (čl. I. bod 1.1., čl. III. bod 3.8. zmluvy), z akého dôvodu

nie je možná aplikácia § 41 Obč. zákonníka a teda prečo nie je možné obsah tvoriaci

náplň jednej zmluvy oddeliť od ostatného obsahu. Podľa dovolacieho súdu je tak konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu zaťažené tzv. inou vadou v zmysle ,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd potom rozsudkom z 25. apríla 2007 sp.zn. zmenil čiastočný

rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu o určenie, že zmluva o vytvorení a šírení diela

uzavretá dňa 29. marca 1993 medzi autorom J. D. a nadobúdateľom S.P., š.p., ohľadne

vytvorenia a rozširovania diela, t.j. výtvarného-grafického návrhu značky „S.P.“ je od samého

začiatku neplatná, zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že zmluva z 29. 3.

1993 je zmluvou zmiešanou. Pre správne rozhodnutie o odvolaní žalovaného preto považoval

za dôležité správne zodpovedanie otázky, či vzhľadom na účel zmluvy možno obsah tvoriaci

náplň tejto zmluvy „zadeliť v zmysle “. Uviedol, že keďže vymedzením účelu zmluvy

bolo jednotné obrazové označenie právneho predchodcu žalovanej a registrácia diela ako

ochrannej známky v jej vlastníctve a nie rozširovanie diela, pre jej platnosť sa nevyžadovali aj

náležitosti upravené v § 22 autorského zákona. Podľa odvolacieho súdu, aj keď sporná

zmluva je zmluvou kombinovanou – zmiešanou, možno obsah tvoriaci náplň zmluvy

o vytvorení diela oddeliť od časti zmluvy o rozširovaní diela podľa § 41 Obč. zákonníka

platného v čase uzatvorenia tejto zmluvy. Z hľadiska zmluvného vzťahu účastníkov odvolací

súd nepovažoval za významnú neplatnosť časti zmluvy o rozširovaní diela podľa § 22

autorského zákona a dospel k záveru, že žalobca tak nepreukázal naliehavý právny záujem na

určení neplatnosti tejto časti zmluvy. Prípadným určením jej neplatnosti by sa právne

postavenie žalobcu nezmenilo (nezlepšilo by sa oproti súčasnému stavu). Dodal, že vzhľadom

na účel zmluvy, neboli tu zákonné podmienky na to, aby v zmluve z 29. marca1993 boli

uvedené aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela. Použitie diela žalovanou a jej právnym

predchodcom má základ v časti zmluvy o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona a nie

v časti podľa § 22 autorského zákona, pretože používanie diela žalovanou nie je rozširovaním,

ako to upravuje ustanovenie § 22 autorského zákona, uzavrel odvolací súd dôvody svojho

rozhodnutia.

Rozsudok odvolacieho súdu žalobca napadol dovolaním z dôvodu, že spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol napadnutý rozsudok podľa

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa názoru žalobcu došlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu zmluvy o vytvorenie

diela so všetkými podstatnými náležitosťami v zmysle § 27 autorského zákona platného

v čase uzavretia zmluvy „s určitosťou“ ešte pred dňom 29. marca 1993, a to v nepísomnej

forme – konkludentným konaním. V dôsledku toho treba považovať zmluvu z 29. marca 1993

len za dodatok zmluvy konkludentne uzavretej. Zmluva z 29.3.1993 teda v skutočnosti

vôbec nie je kombinovanou – zmiešanou zmluvou, pretože nezakladá záväzok autora vytvoriť

budúce dielo, je len „konštatujúcim dokumentom, toho, čo sa v minulosti udialo“. Predmetná

zmluva teda nezakladá záväzky zo zmluvy o vytvorení diela. V skutočnosti „rieši problém

vymedzenia účelu zmluvy o vytvorení diela a niektoré náležitosti typu zmluvy o rozširovaní

diela, pretože konkludentná zmluva o vytvorení diela uzavretá pred 29. 3. 1993 by bola

kedykoľvek napadnuteľná ako absolútne neplatná od samého začiatku, nakoľko jediným

nesporným zmluvou vymedzeným účelom bolo rozširovanie diela, čo sa v skutočnosti aj

udialo, pričom dojednania o použití diela z hľadiska právnej záväznosti neexistovali resp. nie

sú preukázateľne známe tzn., nebol a ani nemohol byť zmluvný konsenzus medzi zmluvnými

stranami v tejto veci, resp. neexistuje preukázateľný obsah dojednania použitia diela v čase

pred 29. 3. 1993.“ Podľa žalobcu, z hľadiska budúcich záväzkov je písomná „sporová“

zmluva voči konkludentnej zmluve o vytvorenie diela len jej dodatkom v oblasti rozšírenia

a špecifikácie vymedzenia účelu zmluvy o vytvorenie diela, pretože už všetky podstatné

zákonné náležitosti zmluvy o vytvorenie diela boli dojednané, realizované a splnené, t.j.

konkludentná zmluva o vytvorenie diela bola „naplnená“ pred 29. marcom 1993. Zmluva,

ktorá je predmetom sporu, je teda len dodatkom konkludentnej zmluvy o vytvorenie diela,

pričom rozširuje vymedzenie účelu zmluvy o vytvorenie diela s účinnosťou od 29. marca

1993 s tým, že účel vymedzený týmto dodatkom zmluvy spočíva v použití diela. Všetky

spôsoby použitia diela uvedené v zmluve boli dojednané spolu a sú spoločné a nerozdielne

s účinnosťou od 29. marca 1993. Zo spôsobu použitia vyplýva, že aj v týchto dojednaniach

spočíva zmluvou vymedzený účel rozširovania diela. Dodal, že „v prípade, keď účel

vymedzený zmluvou o vytvorenie diela spočíva v použití diela jeho rozširovaním, ide

o zmiešanú (kombinovanú) zmluvu, ktorá musí vyhovovať aj náležitostiam zmluvy

o rozširovaní diela, a to ako z hľadiska obsahu, tak aj z hľadiska formy, inak je neplatná.

Vzhľadom k tomu, že vymedzenie účelu je obligatórnou náležitosťou zmluvy o vytvorenie

diela, nie je v takomto prípade možné zákonu odporujúce prvky zmluvy o rozširovaní diela

vychádzajúcej z vymedzenia účelu zmluvy o vytvorenie diela od ostatného obsahu zmluvy

o vytvorenie diela oddeliť (§ 41 Obč.zák.) bez toho, aby nebola postihnutá neplatnosťou

celá zmiešaná zmluva.“ ( bod II. dovolania).

Podľa názoru žalobcu nie je správny záver odvolacieho súdu o tom, že prípadné dôvody

neplatnosti sa vzťahujú len na časť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi 29. 3. 1993, a to na

časť obsahujúcu náležitosti zmluvy o rozširovaní diela § 22 autorského zákona, ktorú možno

oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. K tomu, aby mohlo dôjsť k zmiešanej zmluve z typu

zmluvy o vytvorení diela a z typu zmluvy o rozširovaní diela musia mať spoločné resp.

vzájomne súvzťažné vymedzenie účelu zmluvy. V skutočnosti zmluva o rozširovaní diela

vyrastá z účelu vymedzeného zmluvou o vytvorení diela, keď tento účel je aj základňou pre

vymedzenie účelu zmluvy o šírení diela, pričom zároveň bez vymedzenia spôsobu a rozsahu

rozširovania diela by nemohol byť spravidla naplnený účel vymedzený zmluvou o vytvorenie

diela, bez porušenia autorských práv autora (bod III. dovolania).

Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť. Okrem iného upozornila na to, že medzi

tvrdeniami v bodoch II. a III. dovolania je rozpor. Žalobca na jednej strane (v bode III svojho

dovolania) tvrdí, že zmluva z 29. marca 1993 mala obsahovať tak zákonné náležitosti zmluvy

o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona, ako aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela

podľa § 22 autorského zákona s tým, že tieto dojednania o vytvorení diela podľa žalobcu

nemožno od dojednaní o rozširovaní oddeliť. Na druhej strane (bod II dovolania) však túto

zmluvu charakterizuje len ako „dodatok“ skôr konkludentne uzavretej zmluvy o vytvorení

diela obsahujúcej „všetky náležitosti podľa § 27 autorského zákona“ a tvrdí, že tento

„dodatok“ zmluvu o vytvorení diela neobsahuje a že „v skutočnosti vôbec nie je

kombinovanou - zmiešanou zmluvou“. Podľa žalovanej argumentácia žalobcu v bode II.

dovolania nie je naostatok ani prípustným odôvodnením dovolania podľa

Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom z dôvodu, že odvolací

súd nezohľadnil skutkové okolnosti, ktoré ani samotný žalobca neuvádzal ako podklad svojho

nároku; počas celého konania opieral svoj nárok o absenciu náležitostí podľa § 22 autorského

zákona v zmluve z 29. marca 1993, pričom nespochybňoval platnosť časti tejto zmluvy

obsahujúcej náležitosti zmluvy o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona. Dovolaním

žalobcu napadnutý rozsudok považovala za vecne správny, okrem iných, aj z dôvodu, že

žalobca nemá na ním navrhovanom určení naliehavý právny záujem.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), proti rozsudku, ktorý možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k týmto záverom:

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;

obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vady podľa (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, v odňatí možnosti účastníka pred

súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či v konaní súdom nesprávne obsadeným),

ani iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, neboli žalobcom

namietané a nevyplývajú ani z obsahu spisu.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného žalobcom (napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci), vrátane jeho obsahového

vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami žalobcom nenamietanými.

Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“, ale mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (, ) a hmotnoprávnych (

ods. 2 písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného

dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať ( ).

Dovolacie konanie má preskúmavaciu povahu. Z tejto povahy činnosti dovolacieho súdu

vyplýva, že skutkový základ veci zistený súdom prvého stupňa (prípadne odvolacím súdom)

nemôže byť v dovolacom konaní rozširovaný. To znamená, že správnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (vrátane správnosti právnych záverov) nemožno

posudzovať s prihliadnutím na nové skutočnosti, ktoré nemohol odvolací súd brať do úvahy,

lebo mu neboli známe z toho dôvodu, že nevyplývali z výsledkov dokazovania ani

z prednesov účastníkov.

Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca odôvodnil svoju žalobu v časti o určenie

neplatnosti právneho úkonu – zmluvy o vytvorení a šírení diela - tým, že v predmetnej

písomnej zmluve, ktorú uzavrel 29. marca 1993 s právnym predchodcom žalovanej

„v dôsledku svojej sociálno-ekonomickej núdze, nátlaku, ako aj ťarchy trvalého zdravotne

ťažkého postihnutia“ (tieto dôvody neplatnosti však „vzhľadom na obtiažnosť dôkazného

bremena z hľadiska značne uplynulého času“ v žalobe neuplatnil a uviedol len na „ilustráciu“

okolností jej uzavretia), absentuje obligatórna náležitosť zmluvy o rozširovaní diela podľa

§ 22 ods. 3 autorského zákona. Na tomto tvrdení (že bola uzavretá písomná zmluva so

všetkým náležitosťami v časti zmluvy o vytvorení diela ale s nedostatkami v časti zmluvy

o „šírení“ diela, majúcimi za následok neplatnosť tejto zmiešanej zmluvy) žalobca zotrval

v celom priebehu konania.

Skutkové tvrdenie žalobcu, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy

o vytvorenie diela so všetkými podstatnými náležitosťami v zmysle § 27 autorského zákona

platného v čase uzavretia zmluvy „s určitosťou“ pred dňom 29. marca 1993, a to

v nepísomnej forme – konkludentným konaním a že v dôsledku toho možno považovať

zmluvu z 29. marca 1993 len za dodatok uvedenej zmluvy uzavretej konkludentne a že

zmluva z 29. marca 1993 teda v skutočnosti vôbec nie je kombinovanou – zmiešanou

zmluvou, pretože nezakladá záväzok autora vytvoriť budúce dielo, je len „konštatujúcim

dokumentom, toho, čo sa v minulosti udialo, je nové. V preskúmavanom konaní nebolo

nikým prednesené a poznatok o žalobcom tvrdenom konkludentnom právnom úkone ani inak

nevyšiel najavo. Na takéto nové tvrdenie žalobcu v dovolacom konaní nemožno prihliadnuť.

Žalobca mal v konaní pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom vytvorenú

procesnú možnosť využiť svoje právo uviesť skutočnosti, z ktorých (až) v dovolacom konaní

vyvodzuje neplatnosť zmluvy z 23. marca 1993. Keď tak neurobil, nemožno vytýkať

odvolaciemu súdu, že k okolnostiam, ktoré zo spisu nevyplývali, neprihliadol.

Dovolací súd preto v danom dovolacom konaní na nové tvrdenie žalobcu neprihliadol.

Dovolaciemu prieskumu mohol podrobiť správnosť právneho posúdenia veci odvolacím

súdom len z aspektu záverov, na ktorých tento súd založil svoje rozhodnutie. Ohľadne tohto

právneho posúdenia dospel k záveru, že obsah dovolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť

správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov

výslovne v ňom uvedených.

Dovolací súd súhlasí so záverom odvolacieho súdu, že zmluva z 29. marca 1993 je (aspoň

podľa jej označenia) zmluvou zmiešanou a že vzhľadom na účel zmluvy tu nebol dôvod

uvádzať v nej aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela žalovaným, pretože použitie diela

žalovanou a jej právnou predchodkyňou má základ už v časti zmluvy o vytvorení diela a jeho

použitie nie je jeho rozširovaním v zmysle § 22 autorského zákona, ako aj s jeho záverom,

že z povahy tohto právneho úkonu, z jeho obsahu a z okolností, za ktorých k nemu došlo,

vyplýva, že časti zmluvy (ich obsah) sú od seba oddeliteľné. K jeho záverom, na ktoré

poukazuje, dovolací súd považuje za potrebné dodať nasledujúce:

Zo zmluvy o vytvorení diela vzniká záväzkový právny vzťah medzi jej stranami, ktorého

účelom je použitie diela, ktoré má byť podľa zmluvy vytvorené, na účel vymedzený zmluvou.

Pojmovým znakom zmluvy o vytvorení diela z hľadiska jej obsahu je osobný záväzok autora

vytvoriť dielo, odmena za jeho vytvorenie a účel použitia diela, ktoré má byť vytvorené.

Objednávateľ je oprávnený (nie povinný) dielo použiť na dohodnutý účel. Práve z toho

ostatného pojmového znaku vyplýva, že v prípade zmluvy o vytvorení diela podľa § 27

autorského zákona ide o zmluvu z triedy zmluvných použití diel.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd správne ustálil, že z obsahu zmluvy z 29. marca

1993 vyplýva, že jej účelom bolo vytvorenie základnej vykonávacej predlohy obrazového

označenia S.P., ktorý mal slúžiť na odlíšenie jej majetku, služieb a produktov od majetku,

služieb a produktov iných subjektov. Takéto použitie značky S.P. nie je rozširovaním

diela v zmysle autorského zákona. Ustanovenie § 22 ods. 2 tohto zákona

uvádza príkladný výpočet tých zmlúv, ktoré sú zmluvami o rozširovaní diela. Sú to najmä

nakladateľská zmluva, zmluva o verejnom vykonávaní diela, zmluva o rozširovaní snímok

zvukového záznamu diela a zmluva o vysielaní diela rozhlasom alebo televíziou, teda zmluvy,

ktoré sprístupňujú dielo vo forme napr. rozmnožením širokému, vopred neurčenému okruhu

osôb zvyčajne za odplatu. Podľa dovolacieho súdu, v prípade používania znaku S.P. nejde

o rozširovanie diela v zmysle vyššie uvedeného a jeho rozširovanie v zmysle ustanovení § 22

autorského zákona je pojmovo vylúčené. Žalovaná pri používaní svojej značky neprevádza

vlastníctvo alebo právo užívania diela na tretie osoby. Rozmnožovanie jej obrazovej predlohy

pre vlastnú potrebu, na označenie svojich služieb, nie je rozširovaním diela; ide o súčasť

práva značku používať.

Žalobca by teda v budúcnosti nemohol úspešne požadovať od žalovanej ďalšiu odplatu za

používanie diela (jednotného obrazového označenia), ktorým možným plnením odôvodňoval

na pojednávaní súdu prvého stupňa 26. júna 2002 naliehavosť svojho právneho záujmu na

určení neplatnosti zmluvy z 29. marca 1993.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu

zamietol ( veta prvá ).

V dovolacom konaní vzniklo procesne neúspešnej žalovanej právo na náhradu trov tohto

konania ( v spojení s a ). Dovolací

súd jej napriek tomu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh

na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení

s a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: