Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)38d/378148.8b2403.pdf
PDF · 127.5 KB
No categories available
5Cdo/186/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava
Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej
veci žalobcu: akad. mal. J. D., bytom v T., zastúpený JUDr. I. Š., advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v B., proti žalovanej: S.P., a.s., so sídlom v B., zastúpená JUDr. V. K.,
advokátom Advokátskej kancelárie E., s.r.o. so sídlom v B., o určenie neplatnosti právneho
úkonu, ktorá sa viedla na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 19 C 82/2002,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2007 sp.zn.
17 Co 175/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Banskej Bystrici (súd prvého stupňa) čiastočným rozsudkom z 30. júna
2003 č.k. 19 C 82/2002-217 určil, že zmluva o vytvorení a šírení diela, uzavretá 29. marca
1993 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej (S.P., š.p.)
o vytvorení a rozširovaní výtvarného – grafického návrhu označenia „S.P.“ je od samého
začiatku neplatná. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že účastníci uzavreli 29. marca
1993 zmluvu označenú ako „Zmluva o vytvorení a šírení diela podľa § 22 a § 27 zákona č.
35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon) v znení zmien
a doplnkov“. Z označenia zmluvy ako aj z jej obsahu vyvodil, že ide o kombinovanú
(zmiešanú) zmluvu o vytvorení a rozširovaní diela podľa autorského zákona. Z hľadiska
posúdenia platnosti predmetnej zmluvy dospel k záveru, že kombinovaná zmluva musí
obsahovať tak náležitosti zmluvy o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona
ako aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela podľa § 22 autorského zákona. Obsahovými
náležitosťami zmluvy o vytvorení diela sú individualizácia diela, ktoré má byť vytvorené,
záväzok autora dielo osobne vytvoriť, vymedzenie účelu, na ktorý má dielo byť použité,
privolenie autora na použitie diela objednávateľovi a stanovenie autorskej odmeny.
Obsahovou náležitosťou zmluvy o rozširovaní diela je určenie spôsobu a rozsahu rozširovania
diela, času, kedy sa tak stane, autorská odmena, súčinnosť autora, doba dojednania zmluvy,
záväzok organizácie, že rozširovanie vykoná na svoj účet a jej písomná forma. Súd prvého
stupňa vyslovil názor, že predmetná kombinovaná zmluva neobsahuje vymedzenie rozsahu
rozširovania diela, pretože čl. III. bod 3.2 zmluvy obsahuje súhlas autora s používaním a
šírením diela čo sa týka spôsobu a formy, ale nie čo do rozsahu a množstva. Vymedzeniu
rozsahu nezodpovedá ani slovné spojenie „bez obmedzenia použiť“ a vymedzenie rozsahu
použitia nie je ani inak obsiahnutý v čl. III. bode 3.3 zmluvy. Dôsledkom tohoto nedostatku je
zmluva neplatná pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zákonníka). Za ďalší dôvod neplatnosti
zmluvy podľa § 39 Obč. zákonníka považoval súd prvého stupňa to, že neobsahuje záväzok
nadobúdateľa, že rozširovanie vykoná na svoj účet. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia
napokon uviedol, že sporná zmluva nevymedzuje určitým a zrozumiteľným spôsobom ani
účel, na ktorý je dielo možné použiť podľa § 27 ods. 1 „Občianskeho zákonníka“ (správne
zrejme autorského zákona). Skonštatoval, že čl. III. bod 3.3 hovorí len o „bližšie
nešpecifikovanom účele“, ktoré vymedzenie je nejasné a nezrozumiteľné.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) rozsudkom
z 26. mája 2004 sp.zn. 12 Co 291/2003 čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil a proti
svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Odvolací súd sa stotožnil s právnou kvalifikáciou veci
súdom prvého stupňa a v celom rozsahu na ňu poukázal. Výrok o pripustení dovolania
odôvodnil nasledovne: „Zásadný význam rozhodnutia je v spornosti, či vzhľadom na
vymedzenie účelu zmluvy (použitie spočívajúce aj v šírení diela) je táto zmluva takou
zmiešanou (kombinovanou) zmluvou, pre platnosť ktorej sa vyžadujú náležitosti ako zmluvy
o vytvorení diela, tak aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela vo vzájomnej súvislosti, kedy
neexistencia niektorej obligatórnej náležitosti má za následok neplatnosť celej zmiešanej
zmluvy alebo len časti zmluvy, ktorej sa bezprostredne dotýka. Z hľadiska vyriešenia tejto
spornosti okrem toho je právne významný aj záver o neplatnosti tejto zmiešanej zmluvy podľa
§ 37 OZ, pretože zmluva nevymedzuje určitým a zrozumiteľným spôsobom ani účel, na ktorý
je dielo možné podľa § 27 ods. 1 AZ použiť. Čl. III. bod 3.3 hovorí len , ... o bližšie
nešpecifikovanom účele ... ´, čo je podľa právneho posúdenia súdov vymedzenie neurčité
a nezrozumiteľné, čo má za následok neplatnosť zmluvy aj podľa § 37 ods. 1 OZ.“
Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (dovolací súd) rozsudkom
z 27. marca 2006 sp.zn. 1 Cdo 20/2005 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Rozhodol tak majúc za to, že spôsob vyriešenia otázky, pre ktorú odvolací súd
pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, je nepreskúmateľný, čím je jeho rozhodnutie
zaťažené inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd
totiž uvedené otázky nezodpovedal. Nebolo tak možné posúdiť, či a ako ich riešil, akými
úvahami sa riadil a k akým záverom dospel. V napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo nie je
vymedzením účelu zmluvy jednotné obrazové označenie žalovaného a registrácia diela ako
ochrannej známky v jeho vlastníctve (čl. I. bod 1.1., čl. III. bod 3.8. zmluvy), z akého dôvodu
nie je možná aplikácia § 41 Obč. zákonníka a teda prečo nie je možné obsah tvoriaci
náplň jednej zmluvy oddeliť od ostatného obsahu. Podľa dovolacieho súdu je tak konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu zaťažené tzv. inou vadou v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p.,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd potom rozsudkom z 25. apríla 2007 sp.zn. 17 Co 175/2006 zmenil čiastočný
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu o určenie, že zmluva o vytvorení a šírení diela
uzavretá dňa 29. marca 1993 medzi autorom J. D. a nadobúdateľom S.P., š.p., ohľadne
vytvorenia a rozširovania diela, t.j. výtvarného-grafického návrhu značky „S.P.“ je od samého
začiatku neplatná, zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že zmluva z 29. 3.
1993 je zmluvou zmiešanou. Pre správne rozhodnutie o odvolaní žalovaného preto považoval
za dôležité správne zodpovedanie otázky, či vzhľadom na účel zmluvy možno obsah tvoriaci
náplň tejto zmluvy „zadeliť v zmysle § 41 OZ“. Uviedol, že keďže vymedzením účelu zmluvy
bolo jednotné obrazové označenie právneho predchodcu žalovanej a registrácia diela ako
ochrannej známky v jej vlastníctve a nie rozširovanie diela, pre jej platnosť sa nevyžadovali aj
náležitosti upravené v § 22 autorského zákona. Podľa odvolacieho súdu, aj keď sporná
zmluva je zmluvou kombinovanou – zmiešanou, možno obsah tvoriaci náplň zmluvy
o vytvorení diela oddeliť od časti zmluvy o rozširovaní diela podľa § 41 Obč. zákonníka
platného v čase uzatvorenia tejto zmluvy. Z hľadiska zmluvného vzťahu účastníkov odvolací
súd nepovažoval za významnú neplatnosť časti zmluvy o rozširovaní diela podľa § 22
autorského zákona a dospel k záveru, že žalobca tak nepreukázal naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti tejto časti zmluvy. Prípadným určením jej neplatnosti by sa právne
postavenie žalobcu nezmenilo (nezlepšilo by sa oproti súčasnému stavu). Dodal, že vzhľadom
na účel zmluvy, neboli tu zákonné podmienky na to, aby v zmluve z 29. marca1993 boli
uvedené aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela. Použitie diela žalovanou a jej právnym
predchodcom má základ v časti zmluvy o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona a nie
v časti podľa § 22 autorského zákona, pretože používanie diela žalovanou nie je rozširovaním,
ako to upravuje ustanovenie § 22 autorského zákona, uzavrel odvolací súd dôvody svojho
rozhodnutia.
Rozsudok odvolacieho súdu žalobca napadol dovolaním z dôvodu, že spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol napadnutý rozsudok podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa názoru žalobcu došlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu zmluvy o vytvorenie
diela so všetkými podstatnými náležitosťami v zmysle § 27 autorského zákona platného
v čase uzavretia zmluvy „s určitosťou“ ešte pred dňom 29. marca 1993, a to v nepísomnej
forme – konkludentným konaním. V dôsledku toho treba považovať zmluvu z 29. marca 1993
len za dodatok zmluvy konkludentne uzavretej. Zmluva z 29.3.1993 teda v skutočnosti
vôbec nie je kombinovanou – zmiešanou zmluvou, pretože nezakladá záväzok autora vytvoriť
budúce dielo, je len „konštatujúcim dokumentom, toho, čo sa v minulosti udialo“. Predmetná
zmluva teda nezakladá záväzky zo zmluvy o vytvorení diela. V skutočnosti „rieši problém
vymedzenia účelu zmluvy o vytvorení diela a niektoré náležitosti typu zmluvy o rozširovaní
diela, pretože konkludentná zmluva o vytvorení diela uzavretá pred 29. 3. 1993 by bola
kedykoľvek napadnuteľná ako absolútne neplatná od samého začiatku, nakoľko jediným
nesporným zmluvou vymedzeným účelom bolo rozširovanie diela, čo sa v skutočnosti aj
udialo, pričom dojednania o použití diela z hľadiska právnej záväznosti neexistovali resp. nie
sú preukázateľne známe tzn., nebol a ani nemohol byť zmluvný konsenzus medzi zmluvnými
stranami v tejto veci, resp. neexistuje preukázateľný obsah dojednania použitia diela v čase
pred 29. 3. 1993.“ Podľa žalobcu, z hľadiska budúcich záväzkov je písomná „sporová“
zmluva voči konkludentnej zmluve o vytvorenie diela len jej dodatkom v oblasti rozšírenia
a špecifikácie vymedzenia účelu zmluvy o vytvorenie diela, pretože už všetky podstatné
zákonné náležitosti zmluvy o vytvorenie diela boli dojednané, realizované a splnené, t.j.
konkludentná zmluva o vytvorenie diela bola „naplnená“ pred 29. marcom 1993. Zmluva,
ktorá je predmetom sporu, je teda len dodatkom konkludentnej zmluvy o vytvorenie diela,
pričom rozširuje vymedzenie účelu zmluvy o vytvorenie diela s účinnosťou od 29. marca
1993 s tým, že účel vymedzený týmto dodatkom zmluvy spočíva v použití diela. Všetky
spôsoby použitia diela uvedené v zmluve boli dojednané spolu a sú spoločné a nerozdielne
s účinnosťou od 29. marca 1993. Zo spôsobu použitia vyplýva, že aj v týchto dojednaniach
spočíva zmluvou vymedzený účel rozširovania diela. Dodal, že „v prípade, keď účel
vymedzený zmluvou o vytvorenie diela spočíva v použití diela jeho rozširovaním, ide
o zmiešanú (kombinovanú) zmluvu, ktorá musí vyhovovať aj náležitostiam zmluvy
o rozširovaní diela, a to ako z hľadiska obsahu, tak aj z hľadiska formy, inak je neplatná.
Vzhľadom k tomu, že vymedzenie účelu je obligatórnou náležitosťou zmluvy o vytvorenie
diela, nie je v takomto prípade možné zákonu odporujúce prvky zmluvy o rozširovaní diela
vychádzajúcej z vymedzenia účelu zmluvy o vytvorenie diela od ostatného obsahu zmluvy
o vytvorenie diela oddeliť (§ 41 Obč.zák.) bez toho, aby nebola postihnutá neplatnosťou
celá zmiešaná zmluva.“ ( bod II. dovolania).
Podľa názoru žalobcu nie je správny záver odvolacieho súdu o tom, že prípadné dôvody
neplatnosti sa vzťahujú len na časť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi 29. 3. 1993, a to na
časť obsahujúcu náležitosti zmluvy o rozširovaní diela § 22 autorského zákona, ktorú možno
oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. K tomu, aby mohlo dôjsť k zmiešanej zmluve z typu
zmluvy o vytvorení diela a z typu zmluvy o rozširovaní diela musia mať spoločné resp.
vzájomne súvzťažné vymedzenie účelu zmluvy. V skutočnosti zmluva o rozširovaní diela
vyrastá z účelu vymedzeného zmluvou o vytvorení diela, keď tento účel je aj základňou pre
vymedzenie účelu zmluvy o šírení diela, pričom zároveň bez vymedzenia spôsobu a rozsahu
rozširovania diela by nemohol byť spravidla naplnený účel vymedzený zmluvou o vytvorenie
diela, bez porušenia autorských práv autora (bod III. dovolania).
Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť. Okrem iného upozornila na to, že medzi
tvrdeniami v bodoch II. a III. dovolania je rozpor. Žalobca na jednej strane (v bode III svojho
dovolania) tvrdí, že zmluva z 29. marca 1993 mala obsahovať tak zákonné náležitosti zmluvy
o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona, ako aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela
podľa § 22 autorského zákona s tým, že tieto dojednania o vytvorení diela podľa žalobcu
nemožno od dojednaní o rozširovaní oddeliť. Na druhej strane (bod II dovolania) však túto
zmluvu charakterizuje len ako „dodatok“ skôr konkludentne uzavretej zmluvy o vytvorení
diela obsahujúcej „všetky náležitosti podľa § 27 autorského zákona“ a tvrdí, že tento
„dodatok“ zmluvu o vytvorení diela neobsahuje a že „v skutočnosti vôbec nie je
kombinovanou - zmiešanou zmluvou“. Podľa žalovanej argumentácia žalobcu v bode II.
dovolania nie je naostatok ani prípustným odôvodnením dovolania podľa § 241 ods. 2 O.s.p.
Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom z dôvodu, že odvolací
súd nezohľadnil skutkové okolnosti, ktoré ani samotný žalobca neuvádzal ako podklad svojho
nároku; počas celého konania opieral svoj nárok o absenciu náležitostí podľa § 22 autorského
zákona v zmluve z 29. marca 1993, pričom nespochybňoval platnosť časti tejto zmluvy
obsahujúcej náležitosti zmluvy o vytvorení diela podľa § 27 autorského zákona. Dovolaním
žalobcu napadnutý rozsudok považovala za vecne správny, okrem iných, aj z dôvodu, že
žalobca nemá na ním navrhovanom určení naliehavý právny záujem.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, ktorý možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k týmto záverom:
Z ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;
obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vady podľa § 237 O.s.p. (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, v odňatí možnosti účastníka pred
súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či v konaní súdom nesprávne obsadeným),
ani iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, neboli žalobcom
namietané a nevyplývajú ani z obsahu spisu.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného žalobcom (napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci), vrátane jeho obsahového
vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami žalobcom nenamietanými.
Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“, ale mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného
dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať (§ 243a ods. 2 O.s.p.).
Dovolacie konanie má preskúmavaciu povahu. Z tejto povahy činnosti dovolacieho súdu
vyplýva, že skutkový základ veci zistený súdom prvého stupňa (prípadne odvolacím súdom)
nemôže byť v dovolacom konaní rozširovaný. To znamená, že správnosť dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (vrátane správnosti právnych záverov) nemožno
posudzovať s prihliadnutím na nové skutočnosti, ktoré nemohol odvolací súd brať do úvahy,
lebo mu neboli známe z toho dôvodu, že nevyplývali z výsledkov dokazovania ani
z prednesov účastníkov.
Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca odôvodnil svoju žalobu v časti o určenie
neplatnosti právneho úkonu – zmluvy o vytvorení a šírení diela - tým, že v predmetnej
písomnej zmluve, ktorú uzavrel 29. marca 1993 s právnym predchodcom žalovanej
„v dôsledku svojej sociálno-ekonomickej núdze, nátlaku, ako aj ťarchy trvalého zdravotne
ťažkého postihnutia“ (tieto dôvody neplatnosti však „vzhľadom na obtiažnosť dôkazného
bremena z hľadiska značne uplynulého času“ v žalobe neuplatnil a uviedol len na „ilustráciu“
okolností jej uzavretia), absentuje obligatórna náležitosť zmluvy o rozširovaní diela podľa
§ 22 ods. 3 autorského zákona. Na tomto tvrdení (že bola uzavretá písomná zmluva so
všetkým náležitosťami v časti zmluvy o vytvorení diela ale s nedostatkami v časti zmluvy
o „šírení“ diela, majúcimi za následok neplatnosť tejto zmiešanej zmluvy) žalobca zotrval
v celom priebehu konania.
Skutkové tvrdenie žalobcu, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy
o vytvorenie diela so všetkými podstatnými náležitosťami v zmysle § 27 autorského zákona
platného v čase uzavretia zmluvy „s určitosťou“ pred dňom 29. marca 1993, a to
v nepísomnej forme – konkludentným konaním a že v dôsledku toho možno považovať
zmluvu z 29. marca 1993 len za dodatok uvedenej zmluvy uzavretej konkludentne a že
zmluva z 29. marca 1993 teda v skutočnosti vôbec nie je kombinovanou – zmiešanou
zmluvou, pretože nezakladá záväzok autora vytvoriť budúce dielo, je len „konštatujúcim
dokumentom, toho, čo sa v minulosti udialo, je nové. V preskúmavanom konaní nebolo
nikým prednesené a poznatok o žalobcom tvrdenom konkludentnom právnom úkone ani inak
nevyšiel najavo. Na takéto nové tvrdenie žalobcu v dovolacom konaní nemožno prihliadnuť.
Žalobca mal v konaní pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom vytvorenú
procesnú možnosť využiť svoje právo uviesť skutočnosti, z ktorých (až) v dovolacom konaní
vyvodzuje neplatnosť zmluvy z 23. marca 1993. Keď tak neurobil, nemožno vytýkať
odvolaciemu súdu, že k okolnostiam, ktoré zo spisu nevyplývali, neprihliadol.
Dovolací súd preto v danom dovolacom konaní na nové tvrdenie žalobcu neprihliadol.
Dovolaciemu prieskumu mohol podrobiť správnosť právneho posúdenia veci odvolacím
súdom len z aspektu záverov, na ktorých tento súd založil svoje rozhodnutie. Ohľadne tohto
právneho posúdenia dospel k záveru, že obsah dovolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť
správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov
výslovne v ňom uvedených.
Dovolací súd súhlasí so záverom odvolacieho súdu, že zmluva z 29. marca 1993 je (aspoň
podľa jej označenia) zmluvou zmiešanou a že vzhľadom na účel zmluvy tu nebol dôvod
uvádzať v nej aj náležitosti zmluvy o rozširovaní diela žalovaným, pretože použitie diela
žalovanou a jej právnou predchodkyňou má základ už v časti zmluvy o vytvorení diela a jeho
použitie nie je jeho rozširovaním v zmysle § 22 autorského zákona, ako aj s jeho záverom,
že z povahy tohto právneho úkonu, z jeho obsahu a z okolností, za ktorých k nemu došlo,
vyplýva, že časti zmluvy (ich obsah) sú od seba oddeliteľné. K jeho záverom, na ktoré
poukazuje, dovolací súd považuje za potrebné dodať nasledujúce:
Zo zmluvy o vytvorení diela vzniká záväzkový právny vzťah medzi jej stranami, ktorého
účelom je použitie diela, ktoré má byť podľa zmluvy vytvorené, na účel vymedzený zmluvou.
Pojmovým znakom zmluvy o vytvorení diela z hľadiska jej obsahu je osobný záväzok autora
vytvoriť dielo, odmena za jeho vytvorenie a účel použitia diela, ktoré má byť vytvorené.
Objednávateľ je oprávnený (nie povinný) dielo použiť na dohodnutý účel. Práve z toho
ostatného pojmového znaku vyplýva, že v prípade zmluvy o vytvorení diela podľa § 27
autorského zákona ide o zmluvu z triedy zmluvných použití diel.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd správne ustálil, že z obsahu zmluvy z 29. marca
1993 vyplýva, že jej účelom bolo vytvorenie základnej vykonávacej predlohy obrazového
označenia S.P., ktorý mal slúžiť na odlíšenie jej majetku, služieb a produktov od majetku,
služieb a produktov iných subjektov. Takéto použitie značky S.P. nie je rozširovaním
diela v zmysle autorského zákona. Ustanovenie § 22 ods. 2 tohto zákona
uvádza príkladný výpočet tých zmlúv, ktoré sú zmluvami o rozširovaní diela. Sú to najmä
nakladateľská zmluva, zmluva o verejnom vykonávaní diela, zmluva o rozširovaní snímok
zvukového záznamu diela a zmluva o vysielaní diela rozhlasom alebo televíziou, teda zmluvy,
ktoré sprístupňujú dielo vo forme napr. rozmnožením širokému, vopred neurčenému okruhu
osôb zvyčajne za odplatu. Podľa dovolacieho súdu, v prípade používania znaku S.P. nejde
o rozširovanie diela v zmysle vyššie uvedeného a jeho rozširovanie v zmysle ustanovení § 22
autorského zákona je pojmovo vylúčené. Žalovaná pri používaní svojej značky neprevádza
vlastníctvo alebo právo užívania diela na tretie osoby. Rozmnožovanie jej obrazovej predlohy
pre vlastnú potrebu, na označenie svojich služieb, nie je rozširovaním diela; ide o súčasť
práva značku používať.
Žalobca by teda v budúcnosti nemohol úspešne požadovať od žalovanej ďalšiu odplatu za
používanie diela (jednotného obrazového označenia), ktorým možným plnením odôvodňoval
na pojednávaní súdu prvého stupňa 26. júna 2002 naliehavosť svojho právneho záujmu na
určení neplatnosti zmluvy z 29. marca 1993.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu
zamietol (§ 243b ods. 1 veta prvá O.s.p.).
V dovolacom konaní vzniklo procesne neúspešnej žalovanej právo na náhradu trov tohto
konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd jej napriek tomu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2008
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: