Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f63/373986.68fc80.pdf
PDF · 124.53 KB
No categories available
4Cdo/30/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy
Sakálovej a sudcov JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ľubora Šeba v právnej veci žalobcu M.
P., bývajúceho v N., zastúpeného JUDr. S. S., advokátom v N., proti žalovaným 1/ Ing. I.
M., bývajúcemu v N., 2/ A. M., bývajúcej v N., 3/ MUDr. I. M., bývajúcemu v N., 4/ J. N.,
bývajúcej v N., 5/ A. G., bývajúcej v N., 6/ T. H., bývajúcej v N., 7/ F. M., bývajúcemu
v N. a 8/ Doc. Ing. J. M., bývajúcemu v N., o určenie prechodu vlastníckeho práva a o
vydanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 8 C 47/97, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 9. novembra 2006 sp.zn. 7 Co 273/2004
rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalobcu z a m i e t a .
Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí druhým) zo 16. septembra 1999 č.k.
8 C 47./97-217 určil, že na žalobcu 1/ – M. P. (v čase rozhodovania súd prvého stupňa konal
aj o žalobe žalobcu 2/ E. P. – pozn. dovolacieho súdu) prechádza vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat.úz. Z., ktoré sú zapísané na LV č. X. ako parc.
2
č. X.-zastavaná plocha o výmere X. m, dom číslo súpisné X., parc.č. X.-záhrada o výmere X.
2 2
m, parc.č. X.-zastavaná plocha o výmere X. m, na LV č. X. ako parc.č. X.-záhrada o výmere
2 2
X. m, na LV č. X. ako parc.č. X.-záhrada o výmere X. ma na LV č. X. ako parc.č. X.-
2
zastavaná plocha o výmere X. m. Pôvodným žalovaným 1/ a 2/ (F. M. a A. M.) uložil
povinnosť vypratať a vydať žalobcovi 1/ parcelu č. X. s rodinným domom, súp. číslo X. ako
aj parcely č. X. a X. zapísaných na LV č. X.. Pôvodnému žalovanému 1/ uložil súd povinnosť
vydať žalobcovi aj parc.č. X. zapísanú na LV č. X.. Pôvodnej žalovanej 3/ (V. M.) uložil
povinnosť vydať žalobcovi 1/ parc.č. X. zapísanú na LV č. X. a žalovaným 4/ a 5/ uložil
povinnosť vydať žalobcovi 1/ parc.č. X. zapísanú na LV č. X. (všetky pre kat.úz Z.). Konanie
o žalobe žalobcu 2/ z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil a rovnako zastavil aj konanie
voči pôvodným žalovaným v 6. až 10. rade (Ing. V. K., Š. K., V. V., E. V., V. V. ml.).
Žalovaných 1/ až 5/ zaviazal v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. na zaplatenie náhrady trov konania
žalobcu 1 650 Sk spoločne a nerozdielne na účet jeho zástupcu ako aj na zaplatenie súdneho
poplatku za konanie 500 Sk. Pôvodným žalovaným 6/ až 10/ náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa takto rozhodol keď dospel k záveru, že podmienky na určenie prechodu
vlastníckeho práva podľa § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. sú dané. Rozpor s vtedy platnými
predpismi videl v tom, že konfiškácia a prídelové konanie neprebehlo v súlade
s nariadením SNR č. 104/1945 Zb. Podľa § 1 citovaného nariadenia totiž konfiškácii pre
účely pozemkovej reformy podliehal len pôdohospodársky majetok, ktorého definícia bola
popísaná v § 2 citovaného nariadenia a okrem iného sem patrili aj budovy a zariadenia
slúžiace vlastnému poľnému a lesnému hospodárstvu ako aj obytné domy a iné
budovy, ktoré podľa svojej povahy mohli byť používané na poľnohospodárske účely.
Daný dom podľa zápisnice z 10. septembra 1947 bol obytnou budovou, pozostávajúcou
z dvoch izieb, kuchyne, predizby, prešovne, pivnice a z jednej miestnosti a predsiene. Táto
budova slúžila právnym predchodcom žalobcu i prídelcom výlučne na bývanie. Nešlo teda
o budovu, ktorá by podľa svojej povahy mohla slúžiť na poľnohospodárske účely a teda
nemala byť vôbec konfiškovaná. Súd prvého stupňa poukázal aj na ustanovenie § 6
citovaného nariadenia týkajúce sa okruhu osôb, ktorým bolo možné prideliť pôdohospodársky
majetok do vlastníctva. Konštatoval, že postupom podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. mohol
byť poskytnutý prídel len robotníkovi podľa § 6 ods. 1 písm.d/ a to iba na stavebné ciele vo
výmere najviac 0,5 ha alebo na zriadenie ovocnej záhrady o výmere najviac 1 ha, alebo podľa
§ 12 ako osobe, ktorá sa vyznamenala a zaslúžila v národnooslobodzovacom boji najmä
vojaci a partizáni, ich rodinní príslušníci a pozostalí ako aj roľníci postihnutí vojnou; tieto
okolnosti bolo potrebné riadne preukázať. V priebehu prídelového konania a ani v priebehu
súdneho konania však takéto okolnosti preukázané neboli a žalovaní tieto okolnosti ani
netvrdili. Ak teda napriek tomu bol M. M. poskytnutý prídel v celkovej výmere X. ha
s domom, bol mu poskytnutý v rozpore s vtedy platnými predpismi. Rovnako nebol dodržaný
ani právny predpis v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatenia prídelovej ceny. V tomto smere
súd poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1 citovaného nariadenia, pričom podrobne popísal
svoje zistenie v tom smere, že prídelová cena sa niekoľkokrát menila (znižovala) až nakoniec
podľa predložených výpisov z účtu bola uhradená len čiastočne. Aj v tomto súd prvého stupňa
videl protiprávne zvýhodnenie prídelcu. Postup podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb.
neprichádza do úvahy a určením, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádza na
oprávnenú osobu v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. sa pôvodný vzťah navracia do
doby pred protiprávny zásah s právnymi účinkami ex tunc. V súvislosti s tým preto
rozhodol aj o povinnosti predmetné nehnuteľnosti žalobcovi vydať.
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 27. novembra 2002 sp.zn. 7 Co 488/00 na odvolanie
pôvodne žalovaných 1/ až 5/ rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti
zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovaným nepriznal náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania. Rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o povinnosti žalovaných
zaplatiť na účet okresného súdu 500 Sk súdneho poplatku. Odvolací súd po doplnení
dokazovania dospel k záveru, že na daný prípad nemožno aplikovať § 6 ods. 2 zákona
č. 229/1991 Zb., lebo ku konfiškácii došlo pred začatím rozhodného obdobia, t.j. pred
25. februárom 1948. Poukázal na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý
príkladmo odkazuje na nariadenie č. 26/1948 Zb. SNR upravujúce vyňatie
poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie, podľa ktorého nárok
na vyňatie poľnohospodárskeho majetku u osôb tejto národnosti z konfiškácie vznikol
za splnenia okrem iného tej podmienky, že takéto osoby nadobudli československé štátne
občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve maďarskej národnosti súčasne
ak pracovali na tomto majetku so starostlivosťou riadneho hospodára, okrem toho, že by pre
okolnosti nezávislé na ich vôli sami nemohli na nich pracovať. Odvolací súd bol toho názoru,
že právnemu predchodcovi žalobcu 1/ na základe uvedeného právneho predpisu nárok
na vyňatie majetku z konfiškácie nevznikol. Keďže žalobcovi 1/ sa nepodarilo v konaní
preukázať splnenie podmienky uvedenej v § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. spočívajúcej
v tom, že fyzickej osobe mal vzniknúť nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku
z konfiškácie (realizovanej k 1. marcu 1945) podľa osobitných predpisov, žalobu považoval
za neopodstatnenú a preto v zmysle § 220 ods. 2 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
v časti, v ktorej žalobe vyhovel tak, že žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. súčasne z dôvodu zmeny rozhodnutia vo veci samej zrušil výrok rozsudku
prvého stupňa, ktorým pôvodne označených žalovaných 1/ až 5/ zaviazal zaplatiť na účet
tohto súdu 500 Sk súdneho poplatku za žalobu.
Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 28. októbra
2004 sp.zn. 3 Cdo 150/03 rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. novembra 2002 sp.zn.
7 Co 488/00 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nepovažoval za správny právny názor
odvolacieho súdu, že aplikácia ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. neprichádza
v danom prípade do úvahy z dôvodu, že ku konfiškácii majetku došlo pred začiatkom
rozhodného obdobia, t.j. pred 25. februárom 1948. Poukázal na to, že zákon o pôde
v preambuli všeobecne vymedzuje rozhodné obdobie obdobím rokov 1948 až 1989, ktoré
špecifikuje v § 4 ods. 1 časovým úsekom od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Samotné
ustanovenie § 6 ods. 2 tohto zákona po jeho novele vykonanej zákonom č. 93/1992 Zb.
(účinnej od 28. februára 1992) však pre prípady, na ktoré sa vzťahuje takto vymedzené
obdobie upravuje osobitne a umožňuje oprávneným osobám domáhať sa z dôvodov
uvedených v § 6 ods. 1 vydania nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát už pred 25. februárom
1948. Dovolací súd sa nestotožnil ani so záverom odvolacieho súdu, že žalobca nespĺňa
podmienky oprávnenej osoby podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde, keďže mu nevznikol nárok
na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa nariadenia Zboru povereníkov
č. 26/1948 Zb. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb
maďarskej národnosti z konfiškácie. Tento záver považoval za predčasný.
Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu a vrátení mu veci dovolacím súdom na ďalšie
konanie Krajský súd v Nitre opakovane preskúmal rozsudok Okresného súdu Nitra
zo 16. septembra 1999 č.k. 8 C 47/97-217 a rozsudkom z 9. novembra 2006 sp.zn.
7 Co 273/2004 tento v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa nehnuteľností zapísaných
v katastri nehnuteľností, Správa katastra v N. na LV č. X. ako parc.č. X.-záhrada o výmere
2 2
X. ma na LV č. X. ako parc.č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. ms domom
súpisné č. 3032 zmenil tak, že žalobu zamietol. V ostatnej napadnutej časti vo veci samej
odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie v tejto
časti zastavil. Vo výroku o súdnom poplatku odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a žalovaným náhradu trov celého konania nepriznal. Takto rozhodol keď mal za preukázané,
že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 zákona
č. 229/1991 Zb., že svoje právo si uplatnil zákonným spôsobom a v zákonom stanovenej
lehote, že dôvody na prechod vlastníckeho práva podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona boli
dané tak, ako to správne popísal súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku a tiež podmienky
stanovené v osobitnom predpise – nariadení č. 26/1948 Zb. SNR, na ktoré odkazuje § 6
ods. 2 citovaného zákona sú síce v ustanovení § 2 splnené, avšak podľa názoru odvolacieho
súdu nie je splnená podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 1 citovaného nariadenia, t.j. že
poľnohospodársky majetok sa vyníma z konfiškácie, len ak nebol pridelený podľa
konfiškačných predpisov. V skutočnosti v tejto veci skonfiškovaný majetok pôvodného
vlastníka bol pridelený podľa konfiškačných predpisov iným osobám (manželom M.).
V tomto smere odvolací súd danú právnu úpravu považoval za protichodnú, keď na jednej
strane zákon v § 6 ods. 2 v nadväznosti na § 8 ods. 1 odkazuje na prípady, kedy fyzickým
osobám vznikol nárok na vyňatie majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, no
súčasne v takomto osobitnom predpise uvádza, že právo na vyňatie z konfiškácie je dané len
pri takom majetku, ktorý nebol pridelený (iným osobám) podľa konfiškačných predpisov;
pritom je zrejmé, že povinné osoby uvedené v § 8 ods. 1 citovaného zákona, na ktoré by sa
mohla vzťahovať povinnosť prechodu (vrátenia) vlastníckeho práva, mohli v minulosti získať
vlastnícke právo od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na základe
protiprávneho zvýhodnenia aj právnym titulom prídelu podľa konfiškačných predpisov.
Z týchto dôvodov pri nesplnení podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č.
229/1991 Zb. v spojení s § 1 nariadenia č. 26/1948 Zb. SNR odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v časti týkajúcej sa nehnuteľností v súčasnosti vedených na LV č. X. a č. X. vo
vzťahu k žalovaným 3/, 4/, 5/, 6/ a 8/ podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol. V ostatnej
časti, v ktorej vzal žalobca žalobu späť odvolací súd podľa § 208 O.s.p. späťvzatie pripustil,
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 150 O.s.p. Dôvody hodné osobitného
zreteľa videl v charaktere prejednávanej veci súvisiacej s reštitučným právom žalobcu.
Proti zmeňujúcemu zamietajúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal
dovolanie žalobca, ktorý prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
a ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 1 písm.c/ O.s.p.). Bol toho názoru, že splnenie podmienok uvedených v nariadení
č. 26/1948 Zb. SNR súd skúmal nadbytočne a to malo za následok zamietnutie jeho návrhu.
Úprava obsiahnutá v § 8 zákona č. 229/1991 Zb. je taká, že ak sú splnené tam uvedené dve
podmienky, súd rozhodne o prechode vlastníckeho práva. V prejednávanej veci odvolací súd
konštatoval splnenie oboch podmienok (rozpor s vtedy platnými predpismi, resp. protiprávne
zvýhodnenie prídelcu). Za týchto okolností mal podľa názoru žalobcu bez ďalšieho podanému
návrhu vyhovieť. Skúmanie splnenia podmienok uvedených v nariadení č. 26/1948 Zb. SNR
by bolo namieste v tom prípade, ak by išlo o konanie o vydanie nehnuteľností podľa § 6
citovaného zákona. Vtedy by vzhľadom na znenie § 6 ods. 2 bolo namieste skúmať, či
majetok odňatý osobám maďarskej národnosti podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR možno
vrátiť – vydať oprávnenej osobe. V danej veci však o vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 zákona
č. 229/1991 Zb. nejde. Prechod vlastníckeho práva podľa § 8 citovaného zákona je upravený
odchýlne od vydania nehnuteľností (vrátenia vlastníckeho práva) podľa § 6. To vyplýva
z toho, že okrem podmienok, že nehnuteľnosť, ktorá sa má vydať oprávnenej osobe, ktorá
predtým prešla na štát alebo inú právnickú osobu, niektorým zo spôsobov uvedených v § 6
ods. 1, 2 citovaného zákona musí byť pre prechod vlastníckeho práva podľa § 8 splnená aj
ďalšia podmienka a to, že fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosti buď v rozpore s vtedy
platnými predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia nadobúdateľa.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu
podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. (konkrétne na základe nariadenia č. 104/1945 Zb.
SNR o urýchlenom konfiškovaní majetku Nemcov, Maďarov, kolaborantov a nepriateľov
slovenského národa), a že pri pridelení nehnuteľnosti bolo postupované v rozpore s vtedy
platnými predpismi a došlo aj k neoprávnenému zvýhodneniu nadobúdateľa. Ak je tomu tak,
potom podľa názoru žalobcu nemohol súd podanú žalobu zamietnuť. Ak tak urobil, rozhodol
v rozpore s úpravou obsiahnutou v § 8 zákona č. 229/1991 Zb. a preto žiadal v napadnutej
časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa
§ 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
Dovolací súd zamietnutie žaloby odvolacím súdom v jeho zmeňujúcom výroku
považuje za správne, avšak z iných právnych dôvodov.
Účelom zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“) je zmierniť niektoré majetkové
krivdy, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období
rokov 1948 až 1989. Vydanie nehnuteľností za splnenia podmienok stanovených zákonom je
upravené v § 6 a v § 9 zákona o pôde a v § 8 citovaného zákona je upravený osobitný spôsob
– určenie prechodu vlastníckeho práva.
Oprávnené osoby vymedzuje (charakterizuje) § 4 zákona o pôde. Ustanovenie § 6
ods. 2 citovaného zákona okruh oprávnených osôb rozširuje o fyzické osoby, ktorým vznikol
nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov
(nariadenie č. 26/1948 Zb. SNR). Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie
poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov považuje zákon aj
štátnych občanov Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorí majú trvalý pobyt
na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky, a ktorým sa skonfiškoval
poľnohospodársky majetok a neboli odsúdení podľa osobitných predpisov.
Pokiaľ ide o povinné osoby, za tieto zákon v § 5 považuje štát alebo právnické osoby,
ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosti držia, s výnimkami uvedenými pod písm.a/
až b/ označeného ustanovenia.
Treba zdôrazniť, že zákon o pôde v preambuli všeobecne vymedzuje rozhodné
obdobie, a to obdobím rokov 1948 až 1989, ktoré špecifikuje v § 4 ods. 1 časovým úsekom
od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Treba súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, ktorý
vychádzal zo zaujatého názoru dovolacím súdom v prejednávanej veci, že po novele
vykonanej zákonom č. 93/1992 Zb. účinnej od 28. februára 1992 ustanovenie § 6 ods. 2
zákona o pôde pre prípady, na ktoré sa vzťahuje, takto vymedzené obdobie upravuje osobitne
a umožňuje oprávneným osobám domáhať sa z dôvodov uvedených v § 6 ods. 1 vydania
nehnuteľností, ktoré prešli na štát už pred 25. februárom 1948.
V prejednávanej veci je však nepochybné, že žalobca sa domáha prechodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzických osôb, čo mimoriadne umožňuje
§ 8 ods. 1 zákona o pôde, podľa ktorého na návrh oprávnenej osoby súd rozhodne, že na ňu
prechádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, ktorá ju nadobudla
od štátu alebo inej právnickej osoby, ktoré ju získali za okolností uvedených v § 6 a to
v prípadoch, keď fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosť buď v rozpore s vtedy platnými
predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke
tejto fyzickej osobe, pokiaľ na ne prešlo alebo bolo prevedené vlastníctvo alebo osobné
užívanie k týmto nehnuteľnostiam. Návrh sa musí uplatniť do 31. decembra 1992, inak právo
zaniká.
Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na už spomínaný účel zákona o pôde, t.j.
zmiernenie následkov niektorých (nie všetkých) majetkových krívd s presným označením
obdobia, v ktorom k týmto krivdám malo dôjsť (v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára
1990) má správne určenie toho, či k spôsobeniu tvrdenej majetkovej ujmy došlo či nedošlo
v rozhodnom období, zásadný význam. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že pri prideľovaní
nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných bolo postupované v rozpore s vtedy
platnými predpismi a došlo aj k neoprávnenému zvýhodneniu nadobúdateľa treba zdôrazniť,
že celá prax konfiškácie nepriateľského majetku v období od mája 1945 do februára 1948
bola síce ovplyvnená zvláštnosťami povojnového obdobia, prebiehala však v demokratických
podmienkach pluralitnej demokracie a za dodržania elementárnych právnych garancií
umožňovala dospieť k spravodlivému rozhodovaniu. V niektorých prípadoch dochádzalo
v konfiškačnej praxi československých úradov a súdov v období od mája 1945 do 25. februára
1948 k pochybeniam a excesom, ktoré v tej dobe neboli právnym postupom napravené, i keď
možnosť právnej obrany v zásade existovala. Zákon o pôde (ako jeden z reštitučných
zákonov) vydaný po roku 1989 si nekládol za cieľ odstrániť všetky možné majetkové krivdy,
ku ktorým v povojnovej dobe mohlo dochádzať. Demokratický zákonodarca po roku 1989
musel rešpektovať predovšetkým časový faktor, t.j. skutočnosť, že po tak dlhej dobe nie je
náprava všetkých pochybení uskutočniteľná. Posudzovať platnosť a účinky správnych alebo
iných aktov, na základe ktorých dochádzalo k prevodu vlastníctva je po tak dlhej dobe
obtiažne až nemožné. Právna istota vyžaduje, aby právoplatné rozhodnutia súdu či správneho
orgánu, na základe ktorých určitá osoba v povojnovom období nadobudla alebo stratila
vlastníctvo vecí, zásadne bola nespochybniteľnou právnou skutočnosťou.
Dovolací súd vzhľadom na uvedené podčiarkujúc vyššie uvedený účel zákona o pôde
pri nespochybniteľnom fakte, že povinné osoby resp. ich právni predchodcovia ako fyzické
osoby vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, prechodu ktorého sa žalobca žalobou domáha,
nadobudli pred rozhodným obdobím má za to, že takáto žaloba nemôže byť úspešná, keďže
nebola splnená jedna zo základných podmienok stanovených reštitučným zákonom (zákonom
o pôde), t.j. nadobudnutie vlastníckeho práva fyzickou osobou v rozhodnom období.
So zreteľom na uvedené treba považovať rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny
aj keď z iných, než v ňom uvedených dôvodov. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O.s.p.).
Úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože im
v súvislosti s ním žiadne nevznikli (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :