Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/18/2007

Najvyšší súd 1 Obdo V X./2007

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemaníkovej a členov senátu JUDr. Juraja Semana, JUDr. Margity Fridovej,

JUDr. Anny Markovej a JUDr. Beaty Miničovej, v právnej veci žalobcu: S., proti žalovanému

v 1. rade: Ing. J., správca konkurznej podstaty úpadcu: E., žalovanému v 2. rade: Ing. Š.,

žalovanému v 3. rade: MUDr. D., žalovaní v 2. rade a v 3. rade zastúpení JUDr. E.,

P.O.BOX X., B., žalovanému v 4. rade: E., spoločnosť s ručením obmedzeným, B.,

P.O.BOX X., na dovolanie žalovaného v 2. rade a žalovaného v 3. rade proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 22. marca 2006, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie z a m i e t a .

Účastníkom konania trovy dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. -476 zo dňa 8.8.2005 rozhodol

tak, že žalovaného v 4. rade zaviazal uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2 200 000 Sk, voči

žalovaným v 1. rade a v 3. rade návrh zamietol, náhradu trov konania vo vzťahu žalobcu

a žalovaného v 1. rade nepriznal, vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 4. rade žiadnemu

účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným v 2. rade

21 Obdo V 18/2007

a v 3. rade trovy prvostupňového konania vo výške 48 487 Sk a žalobcu zaviazal nahradiť

trovy konania na účet Krajského súdu Prešov vo výške 116 Sk.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca S., uplatnil voči žalovanému

v 1. rade právo na zaplatenie sumy vo výške 3 656 994,60 Sk s 20,X.% úrokom ročne

od 15.1.1999 do zaplatenia, vrátane úrokov a poplatkov z dôvodu nesplácaného poskytnutého

strednodobého úveru vo výške 2 500 000 Sk, poskytnutého na základe úverovej zmluvy č. X.

zo dňa 10.5.1994 a voči žalovaným v 2. a 3. rade z dôvodu zriadeného záložného práva

k nehnuteľnostiam vo vlastníctve týchto žalovaných. Citoval návrh na pripustenie zmeny

petitu predneseného na pojednávaní, podľa ktorého žalobca žiadal, aby žalovaní v 1. - 3. rade

boli zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu 2 200 000 Sk, predstavujúcu istinu, riadne úroky

vo výške 344 208,30 Sk za obdobie od 1.6.1996 do 9.5.1997, sadzobníkove poplatky

vo výške 700 Sk, úroky z omeškania v skapitalizovanej výške 1 543 469,50 Sk za obdobie

od 10.5.1997 do 12.5.2000 s tým, že žalobca je oprávnený domáhať sa uspokojenia tejto

pohľadávky proti žalovaným v 2. a v 3. rade z výťažku predaja nehnuteľnosti, a to domu č.s.

X. na parcele č. X. a č. X., vedených na LV č. X. v k.ú. B., a že žalovaný v 4. rade je povinný

zaplatiť žalobcovi z pohľadávky uplatnenej proti žalovaným v 1.a 3. rade sumu 2 200 000 Sk,

a že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných

žalovaných. Uviedol, že zmenu petitu pripustil podľa Vzhľadom

na vyhlásenie konkurzu na žalovaného v 4. rade súd pripustil zmenu petitu návrhu tak,

že žalovaní 1. rade - 3. rade sú povinní uhradiť uplatnenú sumu. Uviedol, že o odvolaní proti

vyššie označenému rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k.

uznesením zo dňa 17.3.2004 tak, že v napadnutej časti prvostupňový rozsudok

zrušil a vec vrátil na nové konanie. V intenciách uvedených v tomto uznesení prvostupňový

súd vykonával ďalšie dokazovanie, z ktorého zistil, že žalovanému v 1. rade bol poskytnutý

strednodobý úver na základe úverovej zmluvy č. X. zo dňa 10.5.1994 pri úrokovej sadzbe

+ 5,50 nad základnú sadzbu ročne, ktorá bola v čase uzavretia zmluvy 14,5%, a že úver mal

byť splatený v lehote do 5.5.1997. Citoval dodatok č. 1 k úverovej zmluve, ktorým bolo

dohodnuté záložné právo na nehnuteľný majetok žalovaných v 2.rade a 3. rade. Z tejto

záložnej zmluvy zistil, že bola uzavretá medzi S., pobočkou v B. a žalovanými v 2. rade

a v 3. rade, v ktorej žalovaný v 2. rade vyhlásil, že spoluvlastníkom domu č.s. X. na parcele

č. X., dvora na parcele č. X. a záhrady na parcele č. X., v k.ú. B., ktoré sú evidované na LV.

č. X. čl. IV. zmluvy, z ktorého je zrejmé, že zmluva sa uvádza na zabezpečenie úveru z titulu

31 Obdo V 18/2007

úverovej zmluvy č. X. zo dňa 10.5.1994. Uviedol, že v zmluve o prevzatí dlhu

zo dňa 14.1.1999 (č. listu 26), uzavretej medzi S. a žalovaným v 1. rade, v jej čl. I/1

sa uvádza, že na základe úverovej zmluvy zo dňa 10.5.1994 poskytol veriteľ EXMIO, s.r.o.,

B., žalovanému v 1. rade úver vo výške 2 500 000 Sk, a že v čl. II. sa uvádza, že dňom

podpísania tejto zmluvy preberá podľa dlh vo výške

tohto úveru nový dlžník, t.j. žalovaný v 4. rade. V novom konaní sa zaoberal základnou

otázkou tvrdenia žalovaných v 2. rade a v 3. rade, aby preukázali, že zmluvu o prevzatí dlhu,

uzavretú medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 4. rade zo dňa 12.1.1999, nemohli bez ich

viny predložiť v konaní pred prvostupňovým súdom. Konštatoval, že žalovaný v 2. rade bol

v čase jej uzavretia jedným z dvoch spoločníkov a konateľov žalovaného v 1. rade. Ďalej

konštatoval, že zmluva o prevzatí dlhu bola uzavretá dňom 12.1.1999 (č.l. 346) medzi

žalovaným v 1. rade, zastúpeným Ing. Š., konateľom spoločnosti, ako starým dlžníkom

a žalovaným v 4. rade zastúpeným Ing. C., konateľom spoločnosti, ako novým dlžníkom, a to

podľa . Z vykonaného dokazovania zistil, že zmluvu

o prevzatí dlhu zo dňa 12.1.1999 žalovaní v 2. a v 3. rade nemohli bez svojej viny predložiť

v konaní pred prvostupňovým súdom, a to napriek tomu, že žalovaný v 2. rade bol jedným

zo spoločníkov žalovaného v 1. rade, keďže on osobne túto zmluvu neuzatváral. Ako na

ďalšie dokazovanie sa zameral, aká bola vôľa zúčastnených strán pri uzatváraní zmluvy

o prevzatí dlhu zo dňa 12.1.1999 a zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 14.1.1999, teda či v spojení

oboch zmlúv došlo k prevzatiu dlhu podľa , . Citoval

svedecké výpovede a konštatoval, že v súvislosti s výškou uplatneného nároku ani jeden

zo žalovaných po čiastočnom späťvzatí výšku nároku nenamietali. Citoval ustanovenia § 397

, , , , , a

ods. 2, , a Z vykonaného

dokazovania prvostupňový súd dospel k záveru, že obe zmluvy o prevzatí dlhu, t.j. dňa

12.1.1999 a 14.1.1999, podľa obsahu a vzájomnej súvislosti dovoľujú, že nimi bola uzavretá

zmluva o prevzatí dlhu podľa , a že na základe ich sa

vo vzťahu k žalobcovi dlžníkom z titulu úveru stal výlučne žalovaný v 4. rade, a preto ho súd

zaviazal na plnenie žalobcovi. Konštatoval, že obsah záväzku sa prevzatím dlhu nezmenil, ale

ustanovenie predpokladá, že zabezpečenie dlhu poskytnuté

tretími osobami trvá len vtedy, ak tieto osoby súhlasia so zmenou v osobe dlžníka. V danom

prípade žalobca žalovaných v 2. rade a v 3. rade žaloval ako záložných dlžníkov podľa

zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 26.5.1994, ale ani žalobca

41 Obdo V 18/2007

počas konania nepreukázal, že žalovaní v 2. rade a v 3. rade dali súhlas so zmenou v osobe

dlžníka. Prvostupňový súd preto konštatoval, že ak takýto súhlas absentuje, zabezpečenie dlhu

poskytnuté týmito žalovanými, ako tretími osobami, po uzavretí zmlúv tak už zo zákona

netrvá. Z tohto dôvodu, voči žalovaným v 2. rade a v 3. rade žalobu zamietol. Návrh zamietol

aj voči žalovanému v 1. rade, nakoľko prevzatím dlhu podľa § 531 ods. 1 Občianskeho

zákonníka žalovaný v 1. rade stratil postavenie dlžníka vo vzťahu k žalobcovi, pretože

novým dlžníkom sa stal žalovaný v 4. rade. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2,

a § X. ods. 1

O odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.9.2005 č. k.

rozhodol ako súd odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k.

zo dňa 22.3.2006 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.9.2005

č. k. -476 zmenil tak, že žalovaní v 1., 2., 3. rade sú povinní uhradiť žalobcovi

sumu 2 200 000 Sk istiny, úroky vo výške 299 047,80 Sk, pričom žalobca je oprávnený

domáhať sa uspokojenia tejto pohľadávky proti žalovaným v 2. a v 3. rade z výťažku predaja

nehnuteľností, a to domu č.s. X. na parcele č. X. a X., vedených na LV č. X. k.ú. B.

a žalovaný v 4. rade je povinný uhradiť žalobcovi sumu 2 200 000 Sk, pričom plnením

jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi zaviazal žalovaných v 1., 2., 3., 4. rade

solidárne .

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že aj keď mal prvostupňový súd podklady

na spravodlivé rozhodnutie, rozhodol nesprávne, z ktorého dôvodu neboli podmienky

pre potvrdenie, ani zrušenie napadnutého rozhodnutia, na základe čoho napadnuté

rozhodnutie podľa zmenil. Názor prvostupňového súdu, podľa ktorého nie je

rozhodujúce, že v zmluve zo dňa 14.1.1999 sa uvádza ustanovenie § 531 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, označil za nesprávny. Konštatoval, že spomenutá zmluva zo dňa 14.1.1999 je

práve spresnením, že ide o zmluvu podľa , stručne

a jednoznačne, bez akýkoľvek možností spochybňovania jej obsahu, prípadne zisťovania

vôle. Konštatoval, že je to zmluva podľa , ktorú uzavrel

veriteľ so žalovaným v 4. rade, bez dohody so žalovaným v 1. rade, a preto v súlade s § 531

ods. 2 sa žalovaný v 4. rade stal dlžníkom popri dlžníkovi

(žalovanom v 1. rade). Citoval ustanovenie , ktoré

51 Obdo V 18/2007

ustanovenie výslovne zakotvuje výraz „bez dohody s dlžníkom“ a teda nie je k takému

prevzatiu dlhu potrebné vyjadrenie, prípadne súhlas dlžníka (žalovaného v 1. rade). Uviedol,

že nakoľko podľa sa obsah záväzku prevzatím dlhu nemení, ale

zabezpečenie poskytnuté tretími osobami (v rozhodovanom prípade žalovanými v 2. rade

a v 3. rade) trvá len vtedy, ak tieto osoby súhlasili so zmenou v osobe dlžníka, ale

že v rozhodnom prípade nešlo o zmenu v osobe dlžníka, ale o dlžníka popri pôvodnom

dlžníkovi podľa . Odvolací súd sa nestotožnil s právnym

názorom prvostupňového súdu, že obe zmluvy o prevzatí dlhu boli uzavreté podľa § 531

ods. 1 . Pokiaľ by bolo úmyslom veriteľa súhlasiť so zmluvou zo dňa

12.1.1999, uzavretou podľa medzi žalovaným v 1. rade

a žalovaným v 4. rade a jej obsah, ako údajný prejav súhlasu so zmluvou z 12.1.1999,

spochybniť tým, že sa v nej výslovne odvoláva na ustanovenie § 531 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Podľa odvolacieho súdu fakt, že zmluva o prevzatí dlhu zo dňa 14.1.1999 bola

jednoznačne zmluvou podľa , svedčí aj sama skutočnosť,

že pôvodný žalobca S. podala dňa 15.1.1999 žalobu proti žalovaným v 1. a v 3. rade a jej

dôvodnosť oprela o úverovú zmluvu zo dňa 10.5.1994 a o zmluvu o zariadení záložného

práva k nehnuteľnostiam zo dňa 26.5.1994. Poukázal na to, že žalobu ako splnomocnený

zástupca vtedajší riaditeľ Mestskej pobočky B. podpísal Ing. S., ktorý navrhol aj pripustenie

v zmysle , aby v konaní na strane žalovaných pristúpil žalovaný v 4. rade

E., na základe zmluvy o prevzatí dlhu podľa . Odvolací

súd ďalej citoval ustanovenie a konštatoval, že ide

o kumulatívne prevzatie dlhu, pri ktorom nový dlžník preberá dlh iba vedľa pôvodného

dlžníka a stane sa tak zmluvou medzi veriteľom a preberateľom bez účasti dlžníka. Nový

dlžník je zaviazaný v rovnakom rozsahu, pokiaľ nie je výslovne dohodnuté inak. Veriteľ

môže požadovať splnenie od ktoréhokoľvek dlžníka. Splnením, alebo čiastočným splnením

jedným z dlžníkov zaniká čiastočne aj záväzok druhého dlžníka, nejde však o ich solidaritu.

S poukazom na ustanovenie konštatoval,

že zabezpečenie poskytnuté tretím osobám trvá len vtedy, ak tieto osoby súhlasia so zmenou

dlžníka. Z citovaného ustanovenia teda podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva,

že súhlas osôb, ktoré poskytli zabezpečenie pohľadávky na to, aby zabezpečenie pohľadávky

trvalo aj po prevzatí dlhu, je potrebný len vtedy, ak by prevzatím dlhu došlo ku zmene

dlžníka, čo sa v danom prípade nestalo, lebo žalovaný v 4. rade prevzal dlh popri pôvodnom

dlžníkovi, a teda išlo o kumulatívne prevzatie dlhu. Odvolací súd preto dospel k záveru,

61 Obdo V 18/2007

že oprávnenosť žalobcovho nároku voči žalovaným v 2. a v 3. rade je daná.

O náhrade trov konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, s vyznačenou právoplatnosťou 28.4.2006,

podali dovolanie žalovaní v 2. a v 3. rade podaním doručeným súdu X. 5.2006, s odkazom

na ustanovenie a navrhli prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť

na nové konanie. S názorom vysloveným v prvostupňovom rozhodnutí, že v prípade zmluvy

došlo na strane dlžníka k pristúpeniu nového dlžníka ku dlžníkovi pôvodnému, sa odvolací

súd nestotožnil, pričom súhlas záložných dlžníkov na pristúpenie k tomuto dlhu nie je nutný,

keďže obsah záväzku sa nemení a rovnako zostáva aj pôvodný dlžník. Podľa žalovaného

v 2. rade a v 3. rade bolo jednoznačne preukázané, že vôľou obidvoch účastníkov, ako

veriteľa tak aj dlžníka, bolo nahradenie dlžníka novým dlžníkom a nie pristúpenie dlžníka

k pôvodnému dlžníkovi. Dovolatelia sú presvedčení, že podľa zmluvy zo dňa 12.1.1999,

ktorú podpísal žalovaný v 2. rade, aj žalovaný v 4. rade, jednoznačne ide o prevzatie dlhu

novým dlžníkom. I keď jedným z konateľov žalovaného bol žalovaný v 2. rade , keďže konali

samostatne, a teda keď jeden konateľ o konaní druhého konateľa nebol informovaný, tak ani

žalovaný v 2. rade nemohol vedieť o podpísaní zmluvy. Z doposiaľ vykonaného dokazovania

podľa dovolateľov je jednoznačné, že v čase rozhodovania prvostupňovým súdom žalovaný

v 2. rade takúto zmluvu k dispozícii nemal, pretože o jej uzavretí nevedel. Tento fakt vyplýva

podľa žalovaného v 2. rade aj z konania správcu konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade,

ktorý v prípade, že by vedel o existencii zmluvy zo dňa 12.1.1999, pohľadávku žalobcu by

v konkurznom konaní neuznal. Z uvedeného teda nesporne vyplýva, že žalovaní v 2.rade

a v 3. rade o uzavretí zmluvy nevedeli, a preto aj domnienky ďalších svedkov nemôžu byť

ako dôkaz postačujúce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) prejednal dovolanie podané

v zákonom stanovenej lehote, obsahujúce náležitosti stanovené ustanovením ,

ako prípustné podľa Predmetom dovolania je právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie v tom zmysle, že okrem

žalovaného v 4. rade boli na splnenie dlhu zaviazaní aj žalovaní v 1. rade, v 2. rade

a v 3. rade.

71 Obdo V 18/2007

Z doposiaľ vykonaného dokazovania je jednoznačné, že žalobca žalovanému v 1. rade

úver poskytol, a že na tento úver bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli

vo vlastníctve žalovaných v 2. rade a v 3. rade. Výška uplatneného nároku po čiastočnom

späťvzatí sporná nie je, takže táto otázka pre posúdenie dôvodnosti dovolania je

bezpredmetná.

Jedinou základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalovaných v 2. rade

a v 3. rade je, či odvolací správne rozhodol, keď na splnenie dlhu zaviazal aj žalovaných

v 2. rade a v 3. rade titulom zriadeného záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú v ich

vlastníctve.

Východiskovou otázkou pre posúdenie tejto skutočnosti je, či žalovaní v 2. rade

a v 3. rade museli súhlasiť s prevzatím dlhu žalovaného v 1. rade žalovaným v 4. rade, keď

majú tento dlh zabezpečovať, alebo zodpovedajú titulom zriadeného záložného práva

k nehnuteľnostiam aj bez ich súhlasu s prevzatím dlhu. Podľa odvolacieho súdu

na zabezpečenie záväzku zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam v danom prípade je

bezvýznamná okolnosť, či žalovaní v 2 rade a v 3. rade s prevzatím dlhu žalovaného v 1. rade

žalovaným v 4. rade súhlasili alebo nesúhlasili, nakoľko k prevzatiu dlhu došlo podľa

ustanovenia , podľa ktorého obsahu súhlas záložných

dlžníkov nie je potrebný. Pre posúdenie správnosti tohto právneho názoru je potrebné zaujať

jednoznačné stanovisko, či zmluva o prevzatí dlhu zo dňa 12.1.1999 a 14.1.1999 bola

uzavretá podľa , alebo ako tvrdia žalovaní

v 2. a v 3. rade podľa .

Z ustanovenia vyplýva, že kto sa dohodne

s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to veriteľ dá súhlas.

Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.

Kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom

popri pôvodnom dlžníkovi ( ).

Z úverovej zmluvy č. X. zo dňa 10.5.2004, z ktorej nezaplatenie úveru je predmetom

tohto sporu, je zrejmé, že veriteľom bola Slovenská sporiteľňa a dlžníkom E. B. Zo zmluvy

81 Obdo V 18/2007

o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 26.3.1993 je zrejmé, že žalovaný

v 2. rade Ing. Š. s manželkou, ako spoluvlastníci nehnuteľností, súhlasili so zriadením

záložného práva na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy č. X. zo dňa

10.5.1994. Zmluvou o prevzatí dlhu, označenej ako „Zmluva o prevzatí dlhu podľa § 531

ods. 2 „ (list v spise 26), uzatvorenej medzi S. a E., označeným ako

nový dlžník, z článku II. vyplýva, že dňom podpísania tejto zmluvy preberá v zmysle § 531

ods. 2 tieto dlhy nový dlžník vo výške istiny obidvoch úverov, ako je

uvedené v článku I. tejto zmluvy. Z citovaného textu zmluvy nie je sporné, že účastníci

zmluvy, veriteľ a spoločnosť E., teda nie spoločnosť, ktorej úver bol poskytnutý, dohodli,

že dňom podpísania tejto zmluvy nový dlžník preberá dlh podľa § 531 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Z dokladu, na ktorý sa odvoláva žalovaný v 2. rade a žalovaná v 3. rade,

označeného ako zmluva o prevzatí dlhu na liste č. 341) zo dňa 12.1.1999, je zrejmé,

že žalovaný v 1. rade E., označený ako veriteľ a žalovaný v 4. rade E., označený ako dlžník,

uzavreli zmluvu podľa , v ktorej v článku II. dohodli,

že dňom podpísania tejto zmluvy spoločnosť E. preberá za spoločnosť E. dlh uvedený

v čl. I., vyplývajúci z úverovej zmluvy č. X. zo dňa 10.5.1994.

Na základe takto predložených dokladov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že k prevzatiu dlhu žalovaného v 1. rade žalovaným v 4. rade došlo podľa § 531

ods. 2 , čo z obsahu zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 14.1.1999

jednoznačne vyplýva. Tento fakt nespochybňuje doklad založený v spise na č.l. 341,

označený ako zmluva o prevzatí dlhu, uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným

v 4. rade, nakoľko z takto uzatvorenej zmluvy, v ktorej je pôvodný dlžník označený ako

veriteľ, i keď je zmluva označená ako zmluva o prevzatí dlhu podľa § 531 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, nie je zrejmé, že ide o zmluvu o prevzatí dlhu uzatvorenú podľa tohto ustanovenia

bez splnenia predpokladu súhlasu veriteľa s takouto dohodou. Fakt, že v texte zmluvy

uzavretej podľa , dlžník je označený pojmom „nový

dlžník“ neznamená, že ide podľa obsahu o zmluvu uzavretú podľa § 531 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) sa stotožnil s právnym

záverom odvolacieho súdu, že v danom prípade došlo k prevzatiu dlhu podľa § 531 ods. 2

, a teda nedošlo ku zmene záväzku žalovaného v 1. rade v obsahu, ani

91 Obdo V 18/2007

v subjekte dlžníka. Záväzok pôvodného dlžníka nezanikol, a preto nezaniklo ani zabezpečenie

tejto pohľadávky zriadením záložného práva žalovaným v 2. rade a žalovanou v 3. rade

nehnuteľnosťami, ktorých sú spoluvlastníkmi. Na prevzatie dlhu podľa § 531 ods. 2

trvanie zabezpečenia záväzku nemá žiadny vplyv.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) na základe uvedeného

dovolanie žalovaných v 2. rade a v 3. rade ako nedôvodné zamietol podľa

O trovách dovolacieho konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov, ktorí mali

vo veci úspech , trovy dovolacieho konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy v dovolacom

konaní nevznikli.

Poučenie : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. júla 2008

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu