Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5ae/378255.8f74b8.pdf
PDF · 116.34 KB
No categories available
1Cdo/15/2008
Najvyšší súd 1 Cdo 15/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. bývajúceho v D.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. K. advokátom v M., proti odporcovi J. ,
bývajúcemu v S., o zaplatenie 12 760.-Sk , vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 6
C 232/2002, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 5. júna 2007
sp. zn. 9 Co 28/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Martin rozsudkom zo 4. decembra 2006 č.k. 6 C 232/2002 – 145 konanie
v časti o zaplatenie 3 480 .-Sk zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Navrhovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 1 000.-Sk a tiež povinnosť zaplatiť
Slovenskej republike na účet súdu prvého stupňa trovy štátu 7 134.-Sk. Výrok o zastavení
konania odôvodnil prekážkou právoplatne rozhodnutej veci (§ 103, § 104 ods. 1 prvá veta,
§ 159 ods. 3 O.s.p.), keďže o sume 3 480.-Sk súd prvého stupňa už právoplatne rozhodol
rozsudkom zo 17. augusta 2001 sp. zn. 2T 63/2001. Zamietajúci výrok oprel o záver, že došlo
k dohode o urovnaní v zmysle § 585 Obč. zák. a že nároky navrhovateľa sú uhradené, pretože
v liste z 5. februára 2002 je uvedené, že navrhovateľ prijal sumu 10 000.-Sk ako náhradu
škody spôsobenej mu na zdraví odporcom Znaleckým dokazovaním (z odboru
písmoznalectva) mal za preukázané, že túto listinu navrhovateľ podpísal a že sa jednalo
o originál. Výroky o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 a § 148 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Žiline rozsudkom z 5. júna 2007 sp. zn.
9 Co 28/2007 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.).
Odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Nestotožnil sa s tvrdením
navrhovateľa, že vec na súde prvého stupňa rozhodoval vylúčený sudca. Nezistil tiež dôvod
pre pochybnosť o pravdivosti znaleckých posudkov podaných v tejto právnej veci. Výrok
o trovách odvolacieho konania oprel o ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zistenie, že odporca si
náhradu trov odvolacieho konania napriek úspechu v spore neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Žiadal, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Namietal, že postupom súdu prvého stupňa aj postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Súčasne uplatnil aj dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. g/ O.s.p., keď namietal zaujatosť vec rozhodujúceho sudcu súdu prvého stupňa
a senátu odvolacieho súdu. Tvrdil, že sudca súdu prvého stupňa si s odporcom tykali, že
navrhovateľovi bránil nazerať do spisu, že obsah zápisníc z pojednávaní neobsahuje to, čo sa
udialo (v tejto spojitosti udával, že na pojednávaní 4. decembra 2006 nebolo vyhlásené
uznesenie o skončení dokazovania ani uznesenie o odročení pojednávania na vyhlásenie
rozsudku, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že zápisnice neobsahujú urážky zo
strany odporcu a že neustále on – navrhovateľ vznášal námietku zaujatosti sudcu). Uviedol, že
sudca súdu prvého stupňa urážky zo strany odporcu voči navrhovateľovi ponechal bez
povšimnutia a nezakročil, že nedôvodne znížil odporcovi preddavok na znalca na 1 000.-Sk,
že nezaslal navrhovateľovi na vyjadrenie odvolanie odporcu proti uzneseniu súdu prvého
stupňa a že výber znalcov uskutočnil sudca. S poukazom na § 14 ods. 2 O.s.p. uviedol, že
skutočnosť, že meno sudcu konajúceho na prvom stupni bolo uvedené v rozvrhu práce senátu
odvolacieho súdu, konajúceho v tej istej veci, ako aj skutočnosť, že bol pred pojednávaním
v pojednávacej miestnosti konajúceho senátu, takisto aj po skončení pojednávania,
odôvodňuje pochybnosť o nezaujatosti tohto senátu. Namietal, že na záver pojednávania
nemohol zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Nesúhlasil
s argumentáciou v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu a vytýkal, že odvolací súd sa
nevyporiadal s jeho mnohými tvrdeniami v odvolaní.
Odporca vo vyjadrení na dovolanie obsah dovolania označil ako súbor nepravdivých
a nelogických tvrdení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo
veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti
rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo
výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade dovolanie
smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky ani jedného z rozsudkov uvedených
v označených ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval a teda ani nevyslovil svoj právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací
súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.) Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Je treba však poznamenať, že aj v prípade, že by išlo o
zmeňujúceho rozhodnutie odvolacieho súdu alebo ak by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p., prípustnosť dovolania by bola vylúčená a to podľa § 238
ods. 5 O.s.p.; odvolací súd totiž rozhodol o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy.
Dovolanie by v danej veci mohlo byť procesne prípustné len v prípade, že by konanie
bolo postihnuté vadou v zmysle § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z týchto vád, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací
súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť‘ a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľ odôvodnil prípustnosť dovolania ust. § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že
postupom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Zároveň tvrdil, že došlo aj k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. g/
O.s.p., keďže rozhodoval vylúčený sudca súdu prvého stupňa a vylúčený senát odvolacieho
súdu.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Z obsahu spisu nemožno vyvodiť záver,
že by súd prvého stupňa alebo odvolací súd odňali navrhovateľovi možnosť konať pred
súdom. Ničím nie je doložené tvrdenie navrhovateľa, že by mu sudca súdu prvého stupňa
bránil nazerať do spisu. V danom kontexte stojí však za povšimnutie, že zhodne udávala
i predsedníčka Okresného súdu Martin v liste z 11. júla 2005 Spr. 554/05 adresovanom
navrhovateľovi (č.l.83-84 spisu), že odmietnutie alebo problémy pri nahliadaní do spisu
z neho nevyplývajú. V tomto liste zároveň inštruktívne navrhovateľovi vysvetlila, ako má
postupovať, ak by mal v budúcnosti akékoľvek problémy s realizáciou práva nazerať do
súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie a že sa môže aktuálne obrátiť na
dozornú úradníčku súdu alebo priamo na predsedu súdu. Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že by
obsah zápisníc z pojednávaní nezachytával to, čo sa udialo, ako to namietal dovolateľ.
Dovolací súd pripomína, že každá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu
konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť podľa §40 ods.3
posledná veta O.s.p. v znení účinnom od 1.septembra 2005 v zápisnici uvedená. Predseda
senátu alebo samosudca rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti
jej zneniu. Z obsahu spisu však nevyplýva a dovolateľ to ani netvrdí, že by podal nejaké
návrhy na doplnenie zápisnice (zápisníc) alebo námietky proti jej (ich) zneniu v zmysle § 40
ods. 3 O.s.p. Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že sudca súdu prvého stupňa
nevystúpil proti narušovaniu dôstojného a nerušeného priebehu pojednávania a že nezakročil
voči odporcovi. Obsah zápisnice o pojednávaní 13. decembra 2004 preukazuje, že odporca
bol sudcom upozornený, aby v pojednávacej miestnosti druhému účastníkovi netykal
(porovnaj č.l. 73 spisu). Dovolací súd nemá žiaden dôvod stotožniť sa s tvrdením
navrhovateľa, že zápisnica o pojednávaní zo 4. decembra 2006 nesúhlasí vo svojich údajoch
(obsahovo) s tým, čo na pojednávaní sa uskutočnilo.
Postup sudcu súdu prvého stupňa, ktorý nedal doručiť odvolanie odporcu (č.l. 38
spisu) proti uzneseniu súdu prvého stupňa č.k. 6 C 230/02 – 35, bol v plnom súlade s vtedy
platnou procesnou úpravou (§ 210 ods. 1 O.s.p.). Podľa tejto úpravy súd doručí odvolanie,
ktoré smeruje proti rozsudku, ostatným účastníkom. V danej veci však išlo odvolanie proti
uzneseniu a preto takéto odvolanie sa správne navrhovateľovi nedoručovalo.
Je celkom nedôvodná námietka dovolateľa, že výber znalcov uskutočnil sudca súdu
prvého stupňa. Výber (ustanovenie ) znalca v zmysle § 127 ods. 1 O.s.p. zásadne uskutočňuje
sudca, nejde o procesné právo účastníka konania. Iné je, že účastníci sa môžu k osobe znalca,
k jeho odbornosti, prípadne aj k okolnostiam, ktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho
nezaujatosti, vyjadriť. Navrhovateľ po ustanovení znalkýň zo strany súdu (keď prevzal
uznesenie o ich ustanovení) nevzniesol voči nim žiadne výhrady, hoci súd v uznesení
účastníkov vyzval, aby prípadné námietky proti osobe znalca súdu do 5 dní od doručenia
uznesenia oznámili.
Ani odvolací súd svojim postupom neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred
súdom. Pred týmto súdom - ako to preukazuje obsah zápisnice o pojednávaní pred odvolacím
súdom 5.júna 2007 - mohol vyjadriť svoje stanovisko a návrh ako aj zhrnúť závery nielen
právny zástupca navrhovateľa, ale i samotný navrhovateľ, ktorý však túto možnosť
z vlastného rozhodnutia nevyužil, keďže sa vo svojom prednese obmedzil iba na pripojenie sa
k prednesu svojho právneho zástupcu. Ako relevantný dovolací dôvod neobstoja ani
námietky dovolateľa, že nie je správne, respektíve že je nedostatočné zdôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu. Vytýkané nesprávne právne posúdenie (§241 ods.2 písm.c/ O.s.p.) alebo
procesné pochybenie (tzv. iná vada konania v zmysle ustanovenia §241ods.2 písm.b/ O.s.p.),
ak by k ním aj došlo, totiž samé osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. K takýmto
dôvodom by bolo možno prihliadnuť (sa nimi zaoberať) len za podmienky prípustnosti
dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred
súdom. Iba na okraj dáva dovolací súd do pozornosti, že splnenie zákonných požiadaviek (§
157 ods.2 v spojení s §211 ods.2 O.s.p.) na odôvodnenie rozsudku neznamená, že súd má
dávať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka.
Dovolací súd osobitne skúmal, či nebol naplnený dovolací dôvod a teda i prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. v tom, že by rozhodoval vylúčený sudca. Nepovažoval
pritom za rozhodujúcu samotnú skutočnosť, že Krajský súd v Žiline uznesením z 29. apríla
2005 sp. zn. 6 NcC 19/05 sudcu Okresného súdu v Martine JUDr. L. nevylúčil z prejednáva
a rozhodovania v tejto veci, ale samostatne túto otázku riešil (porovnaj R 59/1997).
Vychádzal z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Cieľu sledovanému uvedeným
ustanovením zodpovedá právna úprava skutočnosti, ktorá je pre vylúčenie sudcu považovaná
za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Dovolací súd však vzal do úvahy i to že, pri výklade ustanovenia o vylúčení sudcov je
treba vychádzať zo zásady prijatej judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva , podľa
ktorej spravodlivosť nielen že musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je
poskytovaná. Znamená to, že za vylúčeného by bolo možno považovať i takého sudcu, ktorý
by síce bol bez pomeru k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, vzhľadom však na
konkrétny spôsob konania (chovania) by bolo možno objektívne pochybovať o jeho
nezaujatosti. Nestrannosť sudcu sa teda nechápe len ako subjektívny postoj – osobné
presvedčenie sudcu, ale z objektívneho pohľadu, t.j. či sú dané dostatočné záruky vylučujúce
akúkoľvek legitímnu pochybnosť o jeho nezaujatosti.
O takýto prípad vylúčenia sudcu JUDr. L. nešlo.
Predovšetkým neboli zistené žiadne procesné pochybenia zo strany tohto sudcu , keď
námietky navrhovateľa v tomto smere sa ukázali ako nedôvodné. Tvrdený osobný vzťah
medzi sudcom a odporcom nie je ničím doložený a zo spisu nevyplýva žiadne favorizovanie
tohto účastníka namietaným sudcom. Nie je ani pravdivé to, že by sudca súdu prvého stupňa
znížil preddavok na znalca odporcovi, ako to tvrdí navrhovateľ. Z obsahu spisu vychodí, že
práve tento sudca uložil odporcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania vo výške 10 000.-Sk, pričom až na odvolanie odporcu došlo k jeho zníženiu na
sumu 7 000.-Sk (uznesením Krajského súdu v Žiline z 26. januára 2004 sp. zn. 5 Co 6/04).
Toto uznesenie dal sudca i vymáhať (porovnaj úpravu na č.l. 42 p.v. spisu). Okolnosť, že
odporca zložil zálohu v sume 1000.-Sk v septembri 2004 (č.l. 71 spisu), neznamená, že zo
strany sudcu súdu prvého stupňa došlo k zníženiu preddavku na znalca odporcovi.
Z objektívneho pohľadu nemožno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu súdu prvého
stupňa, ktorý prejednal a rozhodol túto právnu vec. Z jeho postupu v konaní a vystupovania
voči účastníkom konania (porovnaj aj predošlú časť odôvodnenia vo vzťahu k dôvodu podľa
§237 písm.f/ O.s.p.) nemožno zistiť žiadne také nedostatky, ktoré by odôvodňovali
pochybnosť o nezaujatosti tohto sudcu.
Podľa § 14 ods. 2 prvá veta O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia,
ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak.
Sudca JUDr. L., ktorý v tejto právnej veci rozhodol ako sudca súdu prvého stupňa,
v čase rozhodovania o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa pôsobil už
ako sudca Krajského súdu v Žiline a to podľa rozvrhu práce pre tento súd na rok 2007
v senáte 9 Co. Okolnosť jeho vylúčenia podľa cit. § 14 ods. 2 O.s.p. pri prejednaní
a rozhodovaní v tejto veci na odvolacom súde však neznamená vylúčenie ostatných dvoch
členov tohto senátu a sudkyne z iného senátu odvolacieho súdu, ktorá nahradila sudcu JUDr.
L. pri prejednaní a rozhodovaní v tejto veci.
Dôvod vylúčenia ostatných sudcov odvolacieho súdu nemožno vidieť v tom, že na
tomto súde pôsobí sudca, ktorý predtým rozhodoval veci napadnuté odvolaním ako sudca
súdu prvého stupňa. Nie je pritom rozhodujúce, či pôsobí v senáte, ktorý má (pravdaže bez
jeho účasti) prejednať a rozhodnúť vec, o ktorej tento sudca ako sudca súdu prvého stupňa
rozhodol, alebo v inom senáte odvolacieho súdu. Dôvodom vylúčenia sudcu podľa § 14 ods. 2
O.s.p. je výlučne predchádzajúca účasť príslušného sudcu na prejednávaní a rozhodovaní veci
a z tohto zákonného dôvodu vylúčenia sudcu nemožno vyvodzovať vylúčenie iných sudcov
odvolacieho senátu, u ktorých nie je naplnená citovaná právna norma.
Okolnosť zdržiavania sa sudcu JUDr. L. v pojednávacej sieni odvolacieho senátu pred
prejednaním veci a po prejednaní veci odôvodňuje príslušnosť tohto sudcu k uvedenému
senátu, teda stav, že sa podieľal na rozhodovaní v iných (predošlých a následných) právnych
veciach, v ktorých vylúčený nebol. Z takejto jeho prítomnosti, ktorá spočívala na rýdzo
procesných príčinách, vyvodzovať pochybnosť o nezaujatosti odvolacieho senátu, ktorý
rozhodol v tejto právnej veci, preto nemožno.
Z uvedeného vyplýva, že dovolateľ v tejto veci nedôvodne namietal vady konania
v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O.s.p., pričom ani iné vady konania uvedné v § 237 O.s.p.
v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto nemožno vyvodiť
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania nemožno v danom prípade vyvodiť ani
z ust. § 237 a ani z ust. 238 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
navrhovateľa podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Pritom, riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi nepriznal dovolací súd náhradu trov
dovolacieho konania, pretože o ich náhradu ani nepožiadal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2008
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :