Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/35/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Mariána Sluka PhD.,

v právnej veci žalobcu Ú., so sídlom v P., proti žalovanej A., bývajúcej v T., zastúpenej Mgr.

R.., advokátom so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Žiar nad

Hronom pod sp. zn. , na dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 31. októbra 2006 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 31. októbra 2006 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žiar na Hronom rozsudkom z 24. mája 2006 č.k. -232

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia 1 200 000 Sk s príslušenstvom

titulom náhrady škody, ktorú mu spôsobila trestným činom podvodu tým, že predstierajúc

oprávnenie vystupovať v právnych vzťahoch v mene občianskeho združenia A., so sídlom

v K., uzavrela s Okresným úradom práce Poprad dohodu č. 236/96 o vytvorení spoločensky

účelných pracovných miest a o poskytnutí finančného príspevku z Fondu zamestnanosti SR,

v zmysle ktorej jej bol poskytnutý návratný príspevok v celkovej výške 1 200 000 Sk, ktorý

použila v rozpore s účelom jeho určenia a uzavretou dohodou, zamietol. Žalobcu zaviazal

zaplatiť žalovanej 117 931 Sk trov konania. Ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia,

prihliadol na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, keď mal za to, že žalobca sa

najneskôr 19. septembra 1997, kedy ho D., predsedníčka spoločnosti A., informovala o tom,

že žalovaná nikdy nebola oprávnená zastupovať túto spoločnosť, dozvedel o škode a o tom,

kto za ňu zodpovedá. Nakoľko žalobca v trestnom konaní uplatnil proti žalovanej právo na

náhradu škody až 8. septembra 2000, uplynula subjektívna dvojročná doba v zmysle § 106

ods. l a žalobcovo právo na náhradu škody sa premlčalo. Preto žalobu

vzhľadom k dôvodne vznesenej námietke premlčania zamietol. Výrok o náhrade trov konania

odôvodnil poukazom na ustanovenie ods. l

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu rozsudkom z 31. októbra 2006

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zaviazal

žalovanú v lehote 3 dní zaplatiť žalobcovi 1 200 000 Sk s 15,5 % úrokom z omeškania od

25. marca 2002 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. V časti o náhrade trov konania

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov prvostupňového

a odvolacieho konania. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa

o premlčaní pohľadávky z dôvodu, že beh tzv. subjektívnej premlčacej doby treba počítať od

momentu, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom

vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, predpokladá, že má k dispozícii také

vedomosti, ktoré ukazujú na toho, kto škodu spôsobil; nestačí len možnosť takejto vedomosti.

V prípade trestného stíhania podozrivého zo spáchania škody ide spravidla o fázu, kedy sa

poškodený oboznámi so vznesením obvinenia voči škodcovi. V danej veci sa tak stalo

8. septembra 2000, a preto nárok žalobcu na náhradu škody nie je premlčaný. S poukazom na

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni

1 200 000 Sk s 15,5 % úrokom z omeškania s tým, že začiatok omeškania stanovil od

25. marca 2002, kedy mala žalovaná plniť uvedenú povinnosť podľa rozsudku Okresného

súdu Poprad z 17. januára 2002 č.k. -1042 bez zreteľa na skutočnosť, že v časti

tejto uloženej povinnosti bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a poškodený odkázaný

s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. O trovách konania rozhodol podľa

žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, ich náhradu nepriznal, pretože

mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá ho

navrhla zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodňovala tým, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke premlčania

nároku na náhradu škody. Uviedla, že žalobca už dňa 16. júla 1999 inicioval jej trestné

stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu, teda mal už v tom čase celkom

konkrétnu predstavu o tom, kto je zodpovedným subjektom. Tomuto záveru nasvedčuje aj

skutočnosť, že žalobca nedával podnet pre podozrenie zo spáchania trestného činu na

neznámeho páchateľa, ale na konkrétnu osobu, z čoho je zrejmé, že disponoval skutkovými

okolnosťami, na základe ktorých bol spôsobilý urobiť si záver o jej možnej zodpovednosti,

a to nielen trestnoprávnej. Súčasne poukázala na to, že žalobca inicioval začatie trestného

konania proti jej osobe až takmer po dvoch rokoch, čo sa z listu z 19. septembra 1997

predsedníčky spoločnosti A., D. dozvedel, že rada tejto spoločnosti ani ona ako predsedníčka

spoločnosti ju nepoverila ani nesplnomocnila, aby v mene spoločnosti podpisovala zmluvy

a iné doklady súvisiace s projektom, ktorý predložila žalobcovi. Na základe uvedeného bola

toho názoru, že žalobca sa najneskôr 19. septembra 1997 dozvedel o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá a keďže žalobca v trestnom konaní právne relevantným spôsobom uplatnil právo

na náhradu škody až 8. septembra 2000, urobil tak po uplynutí subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby v zmysle ods. l a jeho právo na náhradu škody

sa premlčalo.

Žalobca sa k dovolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1

a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (t.j. či v danej

veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

či súdom nesprávne obsadeným). Žalovaná vady konania v zmysle netvrdila

a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Rovnako vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmal

dovolací súd ďalej, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou vadou konania,

na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná

vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných

ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Prejavom a dôsledkom

takejto procesnej vady je tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu musia mať náležitosti uvedené v ustanovení (

). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež

s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým

preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom

opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri posudzovaní vedomosti žalobcu o tom,

kto za škodu zodpovedá, vychádzal z toho, že žalobca sa najneskôr 19. septembra 1997 z listu

predsedníčky spoločnosti A. D. dozvedel, že zodpovedným subjektom je žalovaná, nakoľko

v tomto liste mu bolo oznámené, že žalovaná nikdy nebola poverená ani splnomocnená konať

v mene tejto spoločnosti, podpisovať zmluvy a iné doklady súvisiace s projektom, ktoré

žalovaná žalobcovi predložila a na základe ktorého jej žalobca poskytol finančné prostriedky

na vytvorenie spoločensky účelných pracovných miest. Odvolací súd vychádzal z toho, že

žalobca vedomosť o tom, že za škodu zodpovedá žalovaná, nadobudol 8. septembra 2000

a pritom poukázal len na číslo listu 30 spisu , a žalobcovi priznal uplatnený nárok

v celom rozsahu.

Pokiaľ odvolací súd dospel k inému názoru pri posudzovaní otázky, kedy sa žalobca

dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, mal v záujme presvedčivosti rozhodnutia bližšie

vysvetliť celý svoj myšlienkový postup, teda vrátane toho, prečo nepovažuje za správny

vyššie uvedený názor súdu prvého stupňa a nielen stroho (bez ďalšieho) konštatovať, že

vedomosťou žalobcu o tom, kto za škodu zodpovedá nie je „ani tvrdenie D., že A. nemá nič

spoločné s konaním žalovanej“. Nevysvetlil na základe čoho považuje „číslo listu 30 spisu 5

T 35/2001“, ktorého obsah vôbec neuviedol, za vedomosť žalobcu o takých skutkových

okolnostiach, ktoré sú rozhodné pre určenie zodpovedného subjektu a z akých dôvodov

skoršie informácie, ktorými žalobca v tejto otázke disponoval (medzi nimi aj list D. žalobcovi

z 19. septembra 1997), neboli pre žalobcu spôsobilé urobiť záver o tom, kto zodpovedá za

škodu, ktorá mu vznikla. Vzhľadom na námietky žalovanej sa bez ďalšieho vysvetlenia javí

byť pochybným, že žalobca v ten istý deň (8. septembra 2000), kedy uplatnil nárok na

náhradu škody, sa aj dozvedel, že za predmetnú škodu zodpovedá žalovaná.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu tak postráda bližšiu skutkovú a na to

nadväzujúcu právnu argumentáciu záveru, ktorý zaujal pri posudzovaní námietky premlčania

vznesenej žalovanou odvolací súd. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v tomto

smere vykazuje znaky vady konania v zmysle , na ktorú musí

dovolací súd vziať zreteľ.

Dovolateľka namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením veci

je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu normu a pri ktorej zo

svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery. Dovolateľkou napadnutý výrok

rozsudku odvolacieho súdu nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu

z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia súdov vyplývajúce

zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto posúdenie

dostatočný podklad.

Dovolací súd na záver poznamenáva, že pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený

dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, je treba vychádzať z preukázanej vedomosti

poškodeného. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie vtedy, ak obdrží

informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda

akonáhle získa vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré sú rozhodné pre určenie

zodpovedného subjektu. Pritom stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje,

boli spôsobilé urobiť záver o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla. Rozhodujúcim

teda je, kedy sa poškodený o skutkových okolnostiach preukázateľne dozvedel, a nie či a kedy

si mohol na ich základe vytvoriť právny záver o zodpovednosti určitej osoby či si overiť jej

identitu. Začiatok behu subjektívnej premlčacej doby nie je závislý na tom, či a kedy si

poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy si vytvorí pre neho priaznivejšiu procesnú

situáciu k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní

preukázať. Subjektívna vedomosť poškodeného o osobe, ktorá je zodpovedná za škodu, teda

nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody, ale

vychádza sa z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať, aby

nárok uplatnila na súde, ak má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, za

ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná. K tomu,

aby sa právnická osoba dozvedela o škode a kto za ňu zodpovedá, nie je nutné, aby túto

vedomosť nadobudol jej štatutárny orgán; je postačujúce, keď sa o tom dozvie niektorý jej

organizačný útvar a jeho vedúci zamestnanec, resp. zamestnanec, do ktorého pôsobnosti patrí

riadiť práce na určitom úseku a robiť opatrenia k tomu, aby nedochádzalo ku škodám.

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že dovolanie žalovanej je dôvodné (§ 241

ods. 2 písm. b/ ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu

zrušil ( ) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (

).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2008

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková