Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/202/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Evy Hudobovej

v právnej veci žalobcu: K., spol. s r.o., K., P.X., K., IČO: X., zast. JUDr. M.K., advokátom,

F.X., K., proti žalovanému: Fond národného majetku SR, Drieňová 27, Bratislava, IČO:

17 333 768, o 3 000 000 Sk, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo

dňa 14. apríla 2007 č.k. -413, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. apríla

2007 č.k. -413 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom späťvzatie žaloby o 820 360 Sk

so 17,6% úrokom z omeškania od 24.4.1996 do zaplatenia a o úroku z omeškania

17,6% ročne zo sumy 2 179 640 Sk od 24.4.1996 do 10.5.1996 pripustil a konanie

zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a účastníkom trovy konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej

sumy s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe kúpnej zmluvy

zo dňa 22. októbra 1992 v rámci privatizácie, sa stal výlučným vlastníkom

nehnuteľností vedených na LV č. X. k.ú. P. vrátane domu súp. č. 2938

na X- ul. č. 135 v P.. Žalobca nemal vedomosť o tom, že by k privatizovaným

nehnuteľnostiam viazli nejaké ťarchy. Až na základe žaloby sa dňa 13. januára 1993

dozvedel, že na nehnuteľnosť si nárokujú vlastnícke práva, právni nástupcovia

pôvodných vlastníkov, o čom rozhodol Okresný súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 14

C 129/92, na základe ktorého žalobkyňa došla o podstatnú časť sprivatizovaného

majetku. Žalovaný teda previedol na žalobcu viac práv než mal, teda zmluva č. 277

je v časti práva k podielu jednej polovice nehnuteľností

(dom č. 135 na X. ulici v P.), neplatná. Kúpna cena budovy bola 3 842 500 Sk, kúpna

cena pozemku parcela č. 395 bola 1 305 000 Sk, ktorá sa rovná podielu 39,6% t.j.

516 780 Sk. Kúpna cena sporného podielu činí 2 179 640 Sk.

Žalovaný navrhol podanú žalobu zamietnuť a s čiastočným späťvzatím žaloby

súhlasil. Vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku s odkazom na § 394

ods. 2 Obch.Z. K cene spornej časti nehnuteľnosti uviedol, výška polovice budovy

a pozemku nie je 2 179 640 Sk, ale 2 038 404,50 Sk a poukázal na § 3 ods. 2 zák. č.

, podľa ktorého by náhrada za celú

budovu s pozemkom predstavovala 3 174 360 Sk t.j. polovica ceny je 1 578 180 Sk.

Poukázal i na (ručenie po dobu jedného roka od prechodu

vlastníctva na nadobúdateľa privatizovaného majetku).

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový

stav: Vláda SR dňa 19. mája 1992 pod č. 426 vydala uznesenie o schválení

privatizačného projektu štátneho podniku K.B. na priamy predaj časti P. za

trhovú hodnotu 14 662 000 Kčs. Dňa 22. októbra 1992 žalovaný ako predávajúci

uzavrel s s.r.o. K.I.P. (IČO: X.) zmluvu o predaji majetku štátu podľa zákona č.

Predmetom predaja podľa kúpnej zmluvy boli štyri samostatné objekty

(na X. ul., na X. ul., na S. a na L. ul.). Trhová hodnota objektu na H. ul.

podľa posudku bola 3 842 500 Kčs a hodnota pozemku 1 305 000 Kčs.

Dňa 15. augusta 1992 bol na objednávku K.B. P. vypracovaný znalecký posudok

na ocenenie nehnuteľnosti, podľa ktorého celková trhová hodnota činila 5 395 713,07

Kčs, pričom hodnota pozemku bola ustálená na 1 444 075 Kčs.

Kúpnu cenu kupujúci zaplatil dňa 30. decembra 1992. Zo spisu Okresného

súdu Prešov sp. zn. bolo zistené, že už dňa 22. apríla 1991 podali právni

nástupcovia pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov tejto nehnuteľnosti, návrh

na prinavrátenie vlastníckeho práva, ktorý adresovali š.p. K.B., ako i jeho

odštepnému závodu v P. s odkazom na

Dňa 6. júla 1991 tieto osoby podali žalobu na súd proti Československému štátu

v zastúpení OÚ P. a proti K., P. o určenie vlastníckeho práva k domu na H. ul. č.

135-137 v P., zapísanému v pozemnoknižnej vložke č. 38 ako parcela č. 359 podľa

zákona Rozsudkom Okresného súdu v Prešove č.k. -332 zo

dňa 15. decembra 1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 18

Co 79/94-418 zo dňa 12. marca 1996 bolo rozhodnuté, že žalobkyňa (A.M.) je

podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. k.ú. P. pod parc. č.

395 – zastavaná plocha o výmere 1229 m2 a na nej stojaceho domu číslo popisné

2938 v pomere 1/6 z celku. Súčasne bolo určené, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva

po nebohom A.S., zomrelom 13. decembra 1969 v pomere

1/6 z celku a po nebohej R.A., zomrelej dňa 8.4.1989 v pomere

1/6 z celku. Rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 24. apríla 1996.

Ministerstvo financií SR oznámilo žalovanému dňa 10. novembra 2006, že

A.M. rod. S. a R.A. rod, S. sú uvedené v zozname nárokovateľov na odškodnenie,

ktorý odovzdala vláda USA vláde ČSSR. V zozname, ktorý obsahuje mená

odškodnených osôb, nie sú navrhovateľky uvedené, odovzdaný zoznam nebol

kompletný, preto sa ministerstvo nemohlo vyjadriť, či komisia Spojených štátov

amerických na riešenie zahraničných pohľadávok odškodnenie priznala a vyplatila.

Podľa výpisu z LV č. X. bola A.M. zapísaná ako spoluvlastníčka 1/6

k nehnuteľnostiam uvedeným na tomto LV pod č. X. dňa

13. marca 1997. Dňa 9. februára 1999 boli ako spoluvlastníci zapísané ďalšie fyzické

osoby (dedičia po A. S. a R. A.) pod položkou 439/99 a 440/99, ktorí svoje podiely

odpredali dňa 21.7.2003 spoločnosti T., s.r.o. K.. Podľa LV č. X. spoluvlastnícky

podiel ½ predaj nehnuteľnosti nadobudla s.r.o. T. na základe kúpno-predajnej

zmluvy č. V X. a druhú polovicu z týchto nehnuteľností nadobudla tá istá spoločnosť

na základe kúpno-predajnej zmluvy č. V X.

Na majetok K.I., s.r.o., P. bol dňa 26. januára 2000 vyhlásený konkurz

a následne dňa 17. júla 2000 správca konkurznej podstaty uzavrel so spol. s r.o. T.

kúpnu zmluvu, v rámci ktorej odpredal okrem iného i podiel ½ parcely KN – C 395

o výmere 1229 m2 a zo stavby súp. č. 2983 za cenu 2 587 145 Sk, na základe čoho

bol povolený vklad do katastra pod položkou

č. X.

Dňa 10. mája 1996 spol. s r.o. K.I.P. požiadal žalovaného o zaujatie

stanoviska k rozhodnutiam súdov vo veci , ktoré podanie neobsahovalo

výzvu na zaplatenie žalovanej sumy bezdôvodného obohatenia. Dôkaz o odoslaní

takejto výzvy žalovanému nebol predložený.

Dňa 20. októbra 1999 došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky podľa

§ 524 a nasl. Obč.Z., v zmysle ktorej s.r.o. K.I.P. ako postupca postúpil a.s. K.K. ako

postupníkovi svoju pohľadávku spolu s úrokom z omeškania voči FNM SR popísanú

v čl. 1 zmluvy. Žalovaný popieral, že by dostal oznámenie o postúpení pohľadávky.

Spoločnosť K. a.s. zmenila obchodné meno na F.I., a.s., K. dňa 3. júla 2001 a dňa 13.

decembra 2004 bol podaný ďalší návrh na pripustenie zámeny účastníka na strane

žalobcu, keď namiesto spoločnosti F.I., a.s., K. mal do konania na strane žalobcu

vstúpiť ako účastník s.r.o. K., K. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa

3. júna 2003. Súd návrhu uznesením zo dňa

18. novembra 2005 vyhovel. Žalobca nepreukázal, že by žalovanému bolo zaslané

a doručené oznámenie o postúpení pohľadávky.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetom

konania bolo uplatňovanie peňažného nároku z neplatnej kúpnej zmluvy o predaji

podniku uzavretej podľa , ktorý je špeciálnym predpisom

k Občianskemu i . Nakoľko predmetom zmluvy č. 277 zo dňa

22. októbra 1992 bol predaj podniku, musia sa na právne vzťahy medzi účastníkmi

aplikovať ustanovenia (). Na tomto

závere nič nemení fakt, že v priebehu uplynulého obdobia došlo k viacnásobnému

presunu vecnej legitimácie na základe zmlúv o postúpení pohľadávok. Nakoľko

má osobitnú úpravu premlčania nárokov z neplatnej obchodnej

zmluvy (§ 394 ods. 2,3) nemôže sa na rozhodovanie vo veci aplikovať ust. § 107

Obč.Z., čo v konečnom dôsledku znamená, že v obchodných veciach môže byť

námietka premlčania vznesená účastníkom neplatnej zmluvy aj vtedy, ak druhý

účastník nemôže premlčanie namietať.

V danej veci sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia

v súvislosti s čiastočnou neplatnosťou zmluvy o predaji časti podniku zo dňa

22. októbra 1992, ide o dôvod absolútnej neplatnosti časti zmluvy, keďže žalovaný

previedol na právneho predchodcu žalobcu vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti,

hoci bol vlastníkom len polovice z nej.

Súd podľa § 394 ods. 2 a § 397 Obch.Z. vychádzal z toho, že premlčacia doba

v tejto veci je 4 roky a lehota začala plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Kúpna

cena bola predchodcom žalobcu zaplatená 15. decembra 1992, najneskôr

30. decembra 1992, a teda lehota na uplatnenie nároku na vrátenie uplynula

30. decembra 1996. Už v tomto období bolo predchodcovi žalobcu známe

právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach -418 zo dňa

12. marca 1996. Predmetná žaloba bola podaná na súd až 23. apríla 1998.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa žalobu zamietol, v časti späťvzatia

žaloby konanie zastavil a o trovách konania rozhodol podľa

Osoby, sú tieto osoby spoločne a nerozdielne povinné splniť záväzky vzniknuté pri

podnikaní, čo platí aj podľa § 835 ods. 2 Obč.Z., preto súd rozhodol tak, ako vyplýva

z výroku rozsudku.

Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch.Z., dohoda

o nej je obsiahnutá v „dohode“ žalobcu a žalovaného v 1. rade zo dňa 7.4.1994.

O trovách konania rozhodol podľa

Žalobca podal proti rozsudku odvolanie podaním zo dňa 27. apríla 2007.

V odôvodnení odvolania uviedol, že ho podáva podľa § 205 ods. 2 písm. f/

, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Žalobca zastáva názor, že nakoľko bezdôvodné

obohatenie neupravuje, preto je v tomto smere potrebné aplikovať Občiansky

zákonník a úprava obsiahnutá v § 394 Obch.Z. neznamená, že v obchodných veciach

nemožno aplikovať ust. Obč. Z. oproti

obsahuje odchýlku, iba v dĺžke premlčacej lehoty

a v otázkach začatia jej plynutia v niektorých prípadoch, čo má dopad na ust. § 107

ods. 1,2 Obč.Z.

Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť resp. zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie vychádza

z nesprávneho právneho názoru. Premlčanie práv z obchodných záväzkových

vzťahov, je špeciálne, komplexne a kogentne upravené v ust. § 387 až § 408

Obch.Z., pričom ustanovenia upravujúce premlčanie práv,

nemožno ani subsidiárne použiť pre obchodné vzťahy (§ 1 ods. 2 Obch.Z.). Ust.

§ 394 ods. 2 Obch.Z., je vo vzťahu k § 107 Obč.Z. ustanovením špeciálnym,

upravujúcim premlčanie len jedného druhu bezdôvodného obohatenia, a to

bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej obchodnej zmluvy.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania s odvolaním sa na judikát – rozsudok

NS SR M Obdo V 2/2000, podľa ktorého, právo na vrátenie plnenia uskutočneného

podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvrročnej lehote, ktorá začína

plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.

Poukázal tiež na ust. z.č. a navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací (§ 10

ods. 2) v rozsahu podľa a a zistil, že odvolaniu nie je

možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol

správne, keď žalobu v časti o zaplatenie 3 000 000 Sk zamietol.

Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutej časti ako i spisový materiál

a zistil, že odvolací súd dostatočne zistil skutkový stav veci, čo nespochybnil ani

odvolateľ. Spornou zostala otázka, či nárok žalobcu bol prvostupňovým súdom

posudzovaný podľa správne. Odvolací súd k tejto otázke

zaujal stanovisko, že v predmetnej veci nesporne ide o právny vzťah, ktorý vznikol

v rámci privatizačného procesu realizovaného podľa Medzi

predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva č. 277 podľa ustanovení

osobitného , a ktorá podľa obsahu i účelu zodpovedá, resp. je

najbližšia inštitútu zmluvy o predaji podniku, ktorú upravuje .

Žalovaná pohľadávka vznikla zaplatením kúpnej ceny zo zmluvy, predmetom ktorej

bol prevod vlastníckeho práva v dohodnutej kúpnej cene. Následne bolo zistené, že

v rámci tohto právneho vzťahu došlo aj k predaju časti nehnuteľnosti, ktorá nepatrila

do vlastníctva predávajúceho, teda v časti týkajúcej sa nehnuteľností patriacich tretej

resp. tretím osobám, nemohla zmluva nadobudnúť platnosť a účinnosť.

Pokiaľ ide o posúdenie premlčania nároku, odvolací súd sa stotožnil

s názorom prvostupňového súdu, ktorý vyslovil, že nárok nebolo možné priznať

z dôvodu premlčania podľa § 397 Obch.Z.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že premlčacia lehota mala

byť posudzovaná podľa ust. § 107 Obč.Z., nakoľko bezdôvodné obohatenie nie je

upravené v . Skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie nie je

upravené v , neznamená, že ak medzi účastníkmi konania

dôjde v rámci ich právneho vzťahu (ktorý podľa svojho obsahu, ako i účelu, má

charakter obchodného vzťahu) k bezdôvodnému obohateniu, by mal byť takýto spor

posudzovaný podľa Obč.Z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného v napadnutej časti

podľa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nepriznal,

pretože si žiadne neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

V Bratislave dňa 6. mája 2008

JUDr. Jana Zemaníková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: