Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6cd/372999.80aa9d.pdf
PDF · 137.67 KB
No categories available
4Obo/202/2007
Najvyšší súd 4 Obo 202/2007
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Evy Hudobovej
v právnej veci žalobcu: K., spol. s r.o., K., P.X., K., IČO: X., zast. JUDr. M.K., advokátom,
F.X., K., proti žalovanému: Fond národného majetku SR, Drieňová 27, Bratislava, IČO:
17 333 768, o 3 000 000 Sk, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
dňa 14. apríla 2007 č.k. 4 Cb 622/1998-413, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. apríla
2007 č.k. 4 Cb 622/1998-413 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom späťvzatie žaloby o 820 360 Sk
so 17,6% úrokom z omeškania od 24.4.1996 do zaplatenia a o úroku z omeškania
17,6% ročne zo sumy 2 179 640 Sk od 24.4.1996 do 10.5.1996 pripustil a konanie
zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a účastníkom trovy konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej
sumy s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe kúpnej zmluvy
zo dňa 22. októbra 1992 v rámci privatizácie, sa stal výlučným vlastníkom
nehnuteľností vedených na LV č. X. k.ú. P. vrátane domu súp. č. 2938
na X- ul. č. 135 v P.. Žalobca nemal vedomosť o tom, že by k privatizovaným
nehnuteľnostiam viazli nejaké ťarchy. Až na základe žaloby sa dňa 13. januára 1993
dozvedel, že na nehnuteľnosť si nárokujú vlastnícke práva, právni nástupcovia
pôvodných vlastníkov, o čom rozhodol Okresný súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 14
C 129/92, na základe ktorého žalobkyňa došla o podstatnú časť sprivatizovaného
majetku. Žalovaný teda previedol na žalobcu viac práv než mal, teda zmluva č. 277
je v časti práva k podielu jednej polovice nehnuteľností
(dom č. 135 na X. ulici v P.), neplatná. Kúpna cena budovy bola 3 842 500 Sk, kúpna
cena pozemku parcela č. 395 bola 1 305 000 Sk, ktorá sa rovná podielu 39,6% t.j.
516 780 Sk. Kúpna cena sporného podielu činí 2 179 640 Sk.
Žalovaný navrhol podanú žalobu zamietnuť a s čiastočným späťvzatím žaloby
súhlasil. Vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku s odkazom na § 394
ods. 2 Obch.Z. K cene spornej časti nehnuteľnosti uviedol, výška polovice budovy
a pozemku nie je 2 179 640 Sk, ale 2 038 404,50 Sk a poukázal na § 3 ods. 2 zák. č.
92/1991 Zb. § 3 ods. 2 zák. č. 173/1993 Z.z., podľa ktorého by náhrada za celú
budovu s pozemkom predstavovala 3 174 360 Sk t.j. polovica ceny je 1 578 180 Sk.
Poukázal i na § 15 zákona č. 62/1991 Zb. (ručenie po dobu jedného roka od prechodu
vlastníctva na nadobúdateľa privatizovaného majetku).
Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový
stav: Vláda SR dňa 19. mája 1992 pod č. 426 vydala uznesenie o schválení
privatizačného projektu štátneho podniku K.B. na priamy predaj časti OZ P. za
trhovú hodnotu 14 662 000 Kčs. Dňa 22. októbra 1992 žalovaný ako predávajúci
uzavrel s s.r.o. K.I.P. (IČO: X.) zmluvu o predaji majetku štátu podľa zákona č.
92/1991 Zb. Predmetom predaja podľa kúpnej zmluvy boli štyri samostatné objekty
(na X. ul., na X. ul., na S. a na L. ul.). Trhová hodnota objektu na H. ul.
podľa posudku bola 3 842 500 Kčs a hodnota pozemku 1 305 000 Kčs.
Dňa 15. augusta 1992 bol na objednávku K.B. OZ P. vypracovaný znalecký posudok
na ocenenie nehnuteľnosti, podľa ktorého celková trhová hodnota činila 5 395 713,07
Kčs, pričom hodnota pozemku bola ustálená na 1 444 075 Kčs.
Kúpnu cenu kupujúci zaplatil dňa 30. decembra 1992. Zo spisu Okresného
súdu Prešov sp. zn. 14 C 129/92 bolo zistené, že už dňa 22. apríla 1991 podali právni
nástupcovia pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov tejto nehnuteľnosti, návrh
na prinavrátenie vlastníckeho práva, ktorý adresovali š.p. K.B., ako i jeho
odštepnému závodu v P. s odkazom na zákon č. 403/1990 Zb.
Dňa 6. júla 1991 tieto osoby podali žalobu na súd proti Československému štátu
v zastúpení OÚ P. a proti K., OZ P. o určenie vlastníckeho práva k domu na H. ul. č.
135-137 v P., zapísanému v pozemnoknižnej vložke č. 38 ako parcela č. 359 podľa
zákona 128/1946 Zb. Rozsudkom Okresného súdu v Prešove č.k. 14 C 129/92-332 zo
dňa 15. decembra 1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 18
Co 79/94-418 zo dňa 12. marca 1996 bolo rozhodnuté, že žalobkyňa (A.M.) je
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. k.ú. P. pod parc. č.
395 – zastavaná plocha o výmere 1229 m2 a na nej stojaceho domu číslo popisné
2938 v pomere 1/6 z celku. Súčasne bolo určené, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva
po nebohom A.S., zomrelom 13. decembra 1969 v pomere
1/6 z celku a po nebohej R.A., zomrelej dňa 8.4.1989 v pomere
1/6 z celku. Rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 24. apríla 1996.
Ministerstvo financií SR oznámilo žalovanému dňa 10. novembra 2006, že
A.M. rod. S. a R.A. rod, S. sú uvedené v zozname nárokovateľov na odškodnenie,
ktorý odovzdala vláda USA vláde ČSSR. V zozname, ktorý obsahuje mená
odškodnených osôb, nie sú navrhovateľky uvedené, odovzdaný zoznam nebol
kompletný, preto sa ministerstvo nemohlo vyjadriť, či komisia Spojených štátov
amerických na riešenie zahraničných pohľadávok odškodnenie priznala a vyplatila.
Podľa výpisu z LV č. X. bola A.M. zapísaná ako spoluvlastníčka 1/6
k nehnuteľnostiam uvedeným na tomto LV pod č. X. dňa
13. marca 1997. Dňa 9. februára 1999 boli ako spoluvlastníci zapísané ďalšie fyzické
osoby (dedičia po A. S. a R. A.) pod položkou 439/99 a 440/99, ktorí svoje podiely
odpredali dňa 21.7.2003 spoločnosti T., s.r.o. K.. Podľa LV č. X. spoluvlastnícky
podiel ½ predaj nehnuteľnosti nadobudla s.r.o. T. na základe kúpno-predajnej
zmluvy č. V X. a druhú polovicu z týchto nehnuteľností nadobudla tá istá spoločnosť
na základe kúpno-predajnej zmluvy č. V X.
Na majetok K.I., s.r.o., P. bol dňa 26. januára 2000 vyhlásený konkurz
a následne dňa 17. júla 2000 správca konkurznej podstaty uzavrel so spol. s r.o. T.
kúpnu zmluvu, v rámci ktorej odpredal okrem iného i podiel ½ parcely KN – C 395
o výmere 1229 m2 a zo stavby súp. č. 2983 za cenu 2 587 145 Sk, na základe čoho
bol povolený vklad do katastra pod položkou
č. X.
Dňa 10. mája 1996 spol. s r.o. K.I.P. požiadal žalovaného o zaujatie
stanoviska k rozhodnutiam súdov vo veci 14 C 129/92, ktoré podanie neobsahovalo
výzvu na zaplatenie žalovanej sumy bezdôvodného obohatenia. Dôkaz o odoslaní
takejto výzvy žalovanému nebol predložený.
Dňa 20. októbra 1999 došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky podľa
§ 524 a nasl. Obč.Z., v zmysle ktorej s.r.o. K.I.P. ako postupca postúpil a.s. K.K. ako
postupníkovi svoju pohľadávku spolu s úrokom z omeškania voči FNM SR popísanú
v čl. 1 zmluvy. Žalovaný popieral, že by dostal oznámenie o postúpení pohľadávky.
Spoločnosť K. a.s. zmenila obchodné meno na F.I., a.s., K. dňa 3. júla 2001 a dňa 13.
decembra 2004 bol podaný ďalší návrh na pripustenie zámeny účastníka na strane
žalobcu, keď namiesto spoločnosti F.I., a.s., K. mal do konania na strane žalobcu
vstúpiť ako účastník s.r.o. K., K. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
3. júna 2003. Súd návrhu uznesením zo dňa
18. novembra 2005 vyhovel. Žalobca nepreukázal, že by žalovanému bolo zaslané
a doručené oznámenie o postúpení pohľadávky.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetom
konania bolo uplatňovanie peňažného nároku z neplatnej kúpnej zmluvy o predaji
podniku uzavretej podľa zákona č. 92/1991 Zb., ktorý je špeciálnym predpisom
k Občianskemu i Obchodnému zákonníku. Nakoľko predmetom zmluvy č. 277 zo dňa
22. októbra 1992 bol predaj podniku, musia sa na právne vzťahy medzi účastníkmi
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 3 písm. d/). Na tomto
závere nič nemení fakt, že v priebehu uplynulého obdobia došlo k viacnásobnému
presunu vecnej legitimácie na základe zmlúv o postúpení pohľadávok. Nakoľko
Obchodný zákonník má osobitnú úpravu premlčania nárokov z neplatnej obchodnej
zmluvy (§ 394 ods. 2,3) nemôže sa na rozhodovanie vo veci aplikovať ust. § 107
Obč.Z., čo v konečnom dôsledku znamená, že v obchodných veciach môže byť
námietka premlčania vznesená účastníkom neplatnej zmluvy aj vtedy, ak druhý
účastník nemôže premlčanie namietať.
V danej veci sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
v súvislosti s čiastočnou neplatnosťou zmluvy o predaji časti podniku zo dňa
22. októbra 1992, ide o dôvod absolútnej neplatnosti časti zmluvy, keďže žalovaný
previedol na právneho predchodcu žalobcu vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti,
hoci bol vlastníkom len polovice z nej.
Súd podľa § 394 ods. 2 a § 397 Obch.Z. vychádzal z toho, že premlčacia doba
v tejto veci je 4 roky a lehota začala plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Kúpna
cena bola predchodcom žalobcu zaplatená 15. decembra 1992, najneskôr
30. decembra 1992, a teda lehota na uplatnenie nároku na vrátenie uplynula
30. decembra 1996. Už v tomto období bolo predchodcovi žalobcu známe
právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 18 Co 79/94-418 zo dňa
12. marca 1996. Predmetná žaloba bola podaná na súd až 23. apríla 1998.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa žalobu zamietol, v časti späťvzatia
žaloby konanie zastavil a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Osoby, sú tieto osoby spoločne a nerozdielne povinné splniť záväzky vzniknuté pri
podnikaní, čo platí aj podľa § 835 ods. 2 Obč.Z., preto súd rozhodol tak, ako vyplýva
z výroku rozsudku.
Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch.Z., dohoda
o nej je obsiahnutá v „dohode“ žalobcu a žalovaného v 1. rade zo dňa 7.4.1994.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalobca podal proti rozsudku odvolanie podaním zo dňa 27. apríla 2007.
V odôvodnení odvolania uviedol, že ho podáva podľa § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p., nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca zastáva názor, že nakoľko Obchodný zákonník bezdôvodné
obohatenie neupravuje, preto je v tomto smere potrebné aplikovať Občiansky
zákonník a úprava obsiahnutá v § 394 Obch.Z. neznamená, že v obchodných veciach
nemožno aplikovať ust. § 107 ods. 3 Obč. Z. Obchodný zákonník oproti
Občianskemu zákonníku obsahuje odchýlku, iba v dĺžke premlčacej lehoty
a v otázkach začatia jej plynutia v niektorých prípadoch, čo má dopad na ust. § 107
ods. 1,2 Obč.Z.
Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť resp. zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie vychádza
z nesprávneho právneho názoru. Premlčanie práv z obchodných záväzkových
vzťahov, je špeciálne, komplexne a kogentne upravené v ust. § 387 až § 408
Obch.Z., pričom ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie práv,
nemožno ani subsidiárne použiť pre obchodné vzťahy (§ 1 ods. 2 Obch.Z.). Ust.
§ 394 ods. 2 Obch.Z., je vo vzťahu k § 107 Obč.Z. ustanovením špeciálnym,
upravujúcim premlčanie len jedného druhu bezdôvodného obohatenia, a to
bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej obchodnej zmluvy.
Žalovaný vzniesol námietku premlčania s odvolaním sa na judikát – rozsudok
NS SR M Obdo V 2/2000, podľa ktorého, právo na vrátenie plnenia uskutočneného
podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvrročnej lehote, ktorá začína
plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.
Poukázal tiež na ust. § 15 z.č. 92/1991 Zb. a navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací (§ 10
ods. 2) v rozsahu podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O.s.p. a zistil, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol
správne, keď žalobu v časti o zaplatenie 3 000 000 Sk zamietol.
Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutej časti ako i spisový materiál
a zistil, že odvolací súd dostatočne zistil skutkový stav veci, čo nespochybnil ani
odvolateľ. Spornou zostala otázka, či nárok žalobcu bol prvostupňovým súdom
posudzovaný podľa Obchodného zákonníka správne. Odvolací súd k tejto otázke
zaujal stanovisko, že v predmetnej veci nesporne ide o právny vzťah, ktorý vznikol
v rámci privatizačného procesu realizovaného podľa zákona č. 92/1991 Zb. Medzi
predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva č. 277 podľa ustanovení
osobitného zákona č. 92/1991 Zb., a ktorá podľa obsahu i účelu zodpovedá, resp. je
najbližšia inštitútu zmluvy o predaji podniku, ktorú upravuje Obchodný zákonník.
Žalovaná pohľadávka vznikla zaplatením kúpnej ceny zo zmluvy, predmetom ktorej
bol prevod vlastníckeho práva v dohodnutej kúpnej cene. Následne bolo zistené, že
v rámci tohto právneho vzťahu došlo aj k predaju časti nehnuteľnosti, ktorá nepatrila
do vlastníctva predávajúceho, teda v časti týkajúcej sa nehnuteľností patriacich tretej
resp. tretím osobám, nemohla zmluva nadobudnúť platnosť a účinnosť.
Pokiaľ ide o posúdenie premlčania nároku, odvolací súd sa stotožnil
s názorom prvostupňového súdu, ktorý vyslovil, že nárok nebolo možné priznať
z dôvodu premlčania podľa § 397 Obch.Z.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že premlčacia lehota mala
byť posudzovaná podľa ust. § 107 Obč.Z., nakoľko bezdôvodné obohatenie nie je
upravené v Obchodnom zákonníku. Skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie nie je
upravené v Obchodnom zákonníku, neznamená, že ak medzi účastníkmi konania
dôjde v rámci ich právneho vzťahu (ktorý podľa svojho obsahu, ako i účelu, má
charakter obchodného vzťahu) k bezdôvodnému obohateniu, by mal byť takýto spor
posudzovaný podľa Obč.Z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného v napadnutej časti
podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nepriznal,
pretože si žiadne neuplatnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
V Bratislave dňa 6. mája 2008
JUDr. Jana Zemaníková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: