Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
715/374134.e030ae.pdf
PDF · 168.35 KB
No categories available
3sž/20/2008
Najvyšší súd 3 Sž 20/2008-27
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavlaca a JUDr. Jany Zemkovej,
PhD. v právnej veci navrhovateľky: M., s.r.o., B., právne zastúpená: Advokátska kancelária D.,
s.r.o., R., proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Kolárska č. 6, Bratislava,
o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/02/2008 zo dňa
22.01.2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/02/2008 zo dňa
22.01.2008 m e n í tak, že navrhovateľke u k l a d á podľa ust. § 64 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 308/2000 Z.z. sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z.
vo výške 20 000 Sk, vo zvyšku napadnuté rozhodnutie odporkyne p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Odporkyňa rozhodnutím č. RP/02/2008 zo dňa 22.01.2008 uložila navrhovateľke
za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 5 zák.č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len zák.č. 308/2000 Z.z.) tým, že navrhovateľka dňa 29.08.2007 odvysielala v spravodajskom
programe Noviny príspevok „Trest za krádež retiazky“, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu
Jednotného systému označovania programov (ďalej len JSO), pretože nezabezpečila,
aby obrazové zábery, ktoré tvoria integrálnu súčasť informácie boli zobrazené v rozsahu
nevyhnutnom pre pochopenie informácie bez dôrazu na efekt šokovania, za čo jej uložila podľa
ust. § 64 ods. 1 písm. d/ zák.č. 308/2000 Z.z. sankciu – pokutu určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d/
zák.č. 308/2000 Z.z. vo výške 20 000 Sk.
Rada odôvodnila svoje rozhodnutie tým, že podľa zásad logického myslenia dospela
k odôvodnenému záveru, že odvysielaním príspevku došlo zo strany navrhovateľky k porušeniu
ustanovenia § 20 ods. 5 zák.č. 308/2000 Z.z., keďže na pochopenie informácie o stave práva
v Indii a spôsobe trestania pouličných zlodejov v tejto krajine nebolo potrebné použiť zábery
detailne zobrazujúce násilie v takom rozsahu ako ich navrhovateľka použila a taktiež nebolo
potrebné tieto zábery na záver príspevku opakovať. Podľa odporkyne účastník konania odvysielal
predmetné zábery s dôrazom na efekt šokovania.
Proti rozhodnutiu odporkyne podala včas opravný prostriedok navrhovateľka dôvodiac
tým, že vy s ielat eľovi sa nezákonným postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej v texte
len „Rada" alebo správny orgán) odňala možnosť konať pred správnym orgánom, čo malo
za následok nezákonné rozhodnutie Rady spôsobené procesným pochybením správneho orgánu.
Rada na základe vykonaných dôkazov dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom
a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, na základe ktorých vydala svoje nezákonné a vecne
nesprávne rozhodnutie. Nezákonný postup Rady, ktorý mal za následok nezákonné rozhodnutie,
bol spôsobený viacnásobnými procesnými pochybeniami správneho orgánu v priebehu celého
správneho konania.
Zásada úzkej súčinnosti sa uplatňuje v priebehu celého konania pred správnym orgánom,
jej uplatňovanie nemožno limitovať len na niektoré časti konania. Ak teda správny orgán vyzve
pri začatí konania písomnou formou účastníka, aby sa k Oznámeniu o začatí konania vyjadril,
má odvolateľka za to, že správny orgán je následne povinný poskytnúť účastníkovi možnosť
vyjadriť sa aj k úplným podkladom rozhodnutia, čo znamená, že je nevyhnutné, aby bol s týmito
podkladmi oboznámený. Rada vysielateľku s obsahom sťažnosti, ktorá bola podkladom
rozhodnutia neoboznámila. Takéto konanie Rady je podľa navrhovateľky nezákonným postupom
správneho orgánu v správnom konaní.
Rada v priebehu správneho konania poskytla vysielateľovi iba možnosť vyjadriť
sa k začatiu správneho konania a k neúplným podkladom pre rozhodnutie. V Oznámení o začatí
správneho konania uviedla len právnu kvalifikáciu možného porušenia zákona a rámcovo
vymedzený vysielací priestor, v ktorom malo dôjsť k odvysielaniu programu, ktorým mala
vysielateľka údajne porušiť zákon o vysielaní a retransmisii. Rada vo svojom oznámení,
ale neuviedla, ktorou časťou odvysielaného programu bol údajne porušený zákon. Až následne,
ako je možne zistiť zo zápisníc zo zasadnutí Rady po začatí správneho konania, bola kancelárii
Rady uložená úloha zabezpečiť aj nevyhnutné podklady a dôkazy pre rozhodnutie vo veci.
Z uvedeného je zrejmé, že Rada po začatí konania získala svojou ďalšou činnosťou nové
podklady, ktoré jej slúžili pri rozhodovaní o výsledku správneho konania. Rada teda svojim
konaním porušila zákon, keďže účastníkovi neposkytla možnosť sa k týmto neskôr získaným
novým predpokladom vyjadriť a tým mu odobrala možnosť konať pred správnym orgánom.
Obsah reportáže bol vysielateľovi sprístupnený vo forme prepisu, ako dôkazný prostriedok
použitý Radou, po prvý raz až doručením rozhodnutia Rady. Vzhľadom na uplynutie zákonnej
lehoty (30 dní od odvysielania programu) podľa § 16 písm. e/ zákona o vysielaní a retransmisii,
počas ktorej je vysielateľ povinný uchovávať súvislé záznamy z vysielania, a vzhľadom
na nezákonný postup správneho orgánu sa vysielateľka nemala možnosť oboznámiť sa s obsahom
programu, ktorý je podkladom pre rozhodnutie Rady v správnom konaní. V tomto prípade
nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu, nedošlo k porušeniu povinnosti
ustanovenej článkom XI ods. 1 JSO. Tento názor navrhovateľky je založený na logickej
nemožnosti dosiahnuť efekt šokovania prostým opakovaním záberu. Radou vytknuté opakovanie
záberov nemalo za následok spôsobenie šoku, keďže šok je jednorazová ľudská reakcia
na vonkajší podnet a prehlbovať ho opakovaním záberu považuje za nemožné. Obrazová
informácia použitá vysielateľom v predmetnom príspevku navyše nebola vo svojej podstate
šokujúca, bola reálnym zobrazením skutočnosti, a teda vysielateľ si len plnil povinnosť
informovať podľa zákona o vysielaní a retransmisii a poskytol obrazový materiál, ktorý možno
označiť za vecný a použitý v rozsahu nevyhnutnom na pochopenie informácie a kontextu
prezentovaných udalostí. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu týkajúce sa porušenia
povinnosti vysielateľa podľa § 20 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii neposkytuje dostatočný
a presvedčivý podklad pre výrok rozhodnutia Rady a je v tejto časti nepreskúmateľné.
Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhovateľka navrhla, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/02/2008 zo dňa
22.01.2008.
K podanému opravnému prostriedku sa vyjadrila odporkyňa uvádzajúc, že navrhovateľka
bola vyzvaná odporkyňou v oznámení o začatí správneho konania, aby zaslala svoje stanovisko
a navrhla dôkazy, to znamená, že odporkyňa postupovala podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku –
dala odporkyni možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadrila k jeho podkladu a k spôsobu
jeho zistenia. Navyše navrhovateľka mala podľa § 23 ods. 1 správneho poriadku ako účastník
konania právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov alebo dostať
informáciu zo spisov iným spôsobom. Na základe uvedeného odporkyňa odmieta tvrdenie,
že navrhovateľka nemala možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia č. RP/02/2008.
Odporkyňa pri vyhodnocovaní prípadného porušenia § 20 ods. 5 zák.č. 308/2000 Z.z. skúmala
celkové spracovanie príspevku, nie je možné jednotlivé scény hodnotiť izolovane, ale v kontexte
celého obsahu príspevku. Z toho dôvodu nie je možné poukázať na jednu časť príspevku,
ktorou by mohlo dôjsť k porušeniu zákona. Navrhovateľke muselo byť z oznámenia o začatí
predmetného správneho konania zrejmé, ktorou časťou programu mohol byť zák.č. 308/2000 Z.z.
porušený. Odporkyňa po spoľahlivom a presnom zistení skutkového stavu dospela k záveru,
že dôkazy zhromaždené v konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku a dňa
22.01.2008 meritórne v danej veci rozhodla. Odporkyňa usúdila, že povaha veci nevyžadovala,
nariadenie ústneho pojednávania.
Zdrojom informácií pre Radu, ak sa dozvie o dôvode pre začatie správneho konania ex
offo, je buď vedomosť z vlastnej činnosti alebo z oznámení a podnetov fyzických či právnických
osôb, resp. iných subjektov. Je len na Rade, aby posúdila, či sú splnené zákonné podmienky
na začatie konania, ak áno, do akej miery. Sťažnosť, resp. oznámenie fyzickej či právnickej
osoby nie je podkladom pre začatie konania a už vôbec nie pre meritórne rozhodnutie vo veci.
Sťažnosťou je Rade oznámené, že mohol byť porušený zákon. Až po zistení skutkového stavu,
Rada vyhodnotí sťažnosť v súlade s § 14a zákona č. 308/2000 Z.z. buď ako neopodstatnenú,
nepreskúmateľnú, alebo začne správne konanie. Dňa 16.01.2008 navrhovateľka využila, v súlade
s § 23 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), svoje procesné právo
a nahliadla do spisu, ktorého obsah tvorí aj správa o šetrení predmetnej sťažnosti. Podľa § 14a
ods. 6 zák.č. 308/2000 Z.z. odporkyňa totožnosť sťažovateľa nezverejňuje. Odporkyňa tiež
považuje argument navrhovateľky o nemožnosti spôsobenia šoku opakovaním záberov
za nezmyselný vo vzťahu k predmetu správneho konania. Ako uviedla odporkyňa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, zábery zobrazujúce „trestanie“ S. boli použité v rozsahu cca 43 sek.,
pričom celý príspevok trval cca 75 sek. Z uvedeného, ako aj z opakovania záberov je zrejmé, že
obrazové príspevky boli použité vo väčšom rozsahu ako je rozsah nevyhnutný pre pochopenie
informácie. Zábery násilia boli použité samoúčelne za účelom šokovať.
Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia
zákona. Jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zák.č. 71/1967 Zb., nevykazuje
formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného
v zmysle ustanovení zák.č. 71/1967 Zb. Navrhovateľka nebola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím, ani postupom správneho orgánu, napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade
so zákonom a preto navrhuje, aby Najvyšší súd SR v súlade s § 250q ods. 2 O.s.p. vydal
rozsudok, ktorým rozhodnutie odporkyne č. RP/02/2008 zo dňa 22.01.2008 potvrdí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne, na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal rozhodnutie
odporkyne (§ 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 5 zák. č. 308/2000 Z.z.)
a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 379-PgO/O-4700/2007 a písomnými
podaniami účastníkov, ako aj po vypočutí zástupcov navrhovateľky a odporkyne na pojednávaní
dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je potrebné zmeniť podľa § 250l ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p., keďže dospel k záveru, že o uložení sankcie má byť rozhodnuté
inak ako rozhodla odporkyňa.
Podľa § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v rozhodujúcom
posudzovanom období) na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ
televíznej programovej služby povinný zaviesť a uplatňovať Jednotný systém označovania
programov adresovaný rodičom a vychovávateľom maloletých (ďalej len JSO).
Podľa § 64 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie: upozornenie
na porušenie zákona, odvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania programu
alebo jeho časti, pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Podľa § 67 ods. 3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v čase, kedy bol
predmetný spravodajský príspevok odvysielaný v programe Noviny) Rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby od 20 000,-- Sk do 2 000 000,-- Sk, ak porušil
podmienky na vysielanie sponzorovaných programov.
Z obsahu rozhodnutia odporkyne však senát Najvyššieho súdu SR zistil, že odporkyňa
sankcionovala navrhovateľku za porušenie povinnosti správne uplatniť JSO,
keďže navrhovateľka nezabezpečila, aby obrazové závery, ktoré tvorili integrálnu súčasť
informácie boli zobrazované v rozsahu nevyhnutnom pre pochopenie informácie bez dôrazu na
efekt šokovania.
Zo znenia zákona č. 308/2000 Z.z. (v znení účinnom v rozhodujúcom období),
však vyplýva, že v predmetnom období bolo sankcionovanie povinnosti, ktorú mala odporkyňa
porušiť, upravená v inom ustanovení zákona a to v § 67 ods. 3 písm. c/ zák.č. 308/2000 Z.z..
Z tohto dôvodu senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné
rozhodnutie odporkyne podľa § 250l ods. 2 O.s.p. a § 250q ods.2 druhá veta O.s.p. v spojení
s § 250j ods. 5 O.s.p. zmeniť, keďže o sankcii malo byť rozhodnuté inak. Rozsahom a dôvodmi
opravného prostriedku v týchto prípadoch nie je súd viazaný. S poukazom na uvedené
pochybenie odporkyne, súd zmenil výrok rozhodnutia odporkyne tak, že sankciu – pokutu určil
podľa § 67 ods. 3 písm.c/ citovaného zákona.
Aj podľa názoru súdu navrhovateľka odvysielaním posudzovaného príspevku, porušila
povinnosť zabezpečiť pri výrobe vlastného spravodajského programu, aby obrazové príspevky,
ktoré tvoria integrálnu súčasť informácie alebo správy boli zobrazené bez dôrazu na efekt
šokovania alebo senzácie a v rozsahu nevyhnutnom pre pochopenie informácie. Obrazové zábery
obsahujúce detailne ako dav trestá pouličného zlodeja retiazky, ako ho ľudia z davu kopú
do tváre a hlavy, bijú opaskom a päsťami, ako je ťahaný za motocyklom, boli použité vo väčšom
rozsahu ako bol nevyhnutný pre pochopenie informácie o spôsoboch trestania pouličných
zlodejov v Indii. Opakovaním niektorých obrazových záberov v príspevku zobrazujúcich násilie
bolo možné spôsobiť efekt šokovania, obrazové zábery boli použité samoúčelne a nadbytočne.
V administratívnom konaní neboli zistené ani procesné pochybenia zo strany odporkyne.
Konanie bolo začaté z úradnej moci, samotná sťažnosť tretej osoby nie je návrhom na začatie
správneho konania, je len jedným z podkladov, ktoré musí odporkyňa preveriť a na základe
ktorého môže začať správne konanie. Navrhovateľka sa vyjadrila k predmetu konania, rovnako
využila aj ďalšie procesné právo a nahliadla do administratívneho spisu v priebehu konania.
Návrhy na vykonanie dokazovania nevzniesla, v konaní nenamietala nesprávnosť skutkových
zistení. Súd nezistil, že by bolo navrhovateľke upreté právo oboznámiť sa s obsahom
posudzovaného programu, keďže navrhovateľka nepreukázala, že by žiadala v samotnom
správnom konaní o jeho oboznámenie.
Iné pochybenia v rozhodnutí odporkyne v rámci súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutia súd nezistil, stotožnil sa so závremi správneho orgánu obsiahnutými
v administratívnom rozhodnutí a preto vo zvyšnej časti napadnuté rozhodnutie odporkyne
podľa § 250q ods.2 veta prvá O.s.p. potvrdil.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p.
tak, že nepriznal navrhovateľke právo na náhradu trov konania, pretože nemala v konaní úspech
a aj z dôvodu, že rozhodnutie odporkyne bolo zmenené z iných dôvodov ako boli uplatnené
v opravnom prostriedku.
POUČENIE: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. septembra 2008
JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková