Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/91/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci žalobcu R., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. J., advokátkou Advokátskej

kancelárie v K., proti žalovanej V., spol. s r.o., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J.,

advokátkou Advokátskej kancelárie v K., o neplatnosť výpovede, o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Košice I pod

sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo

14. septembra 2006, sp. zn. , takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo

14. septembra 2006, sp. zn. vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok

Okresného súdu Košice I z 10. októbra 2005, č.k. -111 v časti zamietnutia

žaloby o neplatnosť výpovede tak, že určil, že výpoveď z 27. novembra 2002 je neplatná,

z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 10. októbra 2005 č.k. -111 určil, že

okamžité zrušenie (správne má byť skončenie) pracovného pomeru dané žalobcovi listom

žalovanej zo dňa 27. februára 2002 (pozn. dovolacieho súdu - správne má byť uvedený rok

2003) podľa (ďalej len „“) je neplatné. Žalobu

o neplatnosť výpovede zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Vzhľadom k tomu, že vo veci o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru

žalobcu bolo začaté konanie pod sp. zn. a vo veci skončenia pracovného

pomeru výpoveďou pod sp. zn. , súd podľa uznesením zo

dňa 4. mája 2005 spojil obe konania a ďalej konal (a rozhodol) o oboch nárokoch žalobcu pod

sp. zn. . Rozhodol tak po zistení, že dňa 27. novembra 2002 žalobcovi bola

doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa z dôvodu

nadbytočnosti. Dôvodom boli uvedené prebiehajúce zmeny vo vnútri spoločnosti, v dôsledku

ktorých žalovaná stratila možnosť žalobcu ďalej zamestnávať prácami dohodnutými

v pracovnej zmluve, nakoľko funkcia oblastného riaditeľa bola zrušená. Vo výpovedi bolo

uvedené, že bola prerokovaná so zamestnaneckou radou dňa 27. novembra 2002 pred jej

oznámením žalobcovi. Pokiaľ ide o dôvod výpovede mal preukázané, že na valnom

zhromaždení konanom dňa 21. novembra 2002 jediný spoločník žalovaného zamestnávateľa

s.r.o. V., t.j. a.s. W. so sídlom v B. sa rozhodol uložiť konateľovi spoločnosti I., aby dňom

27. novembra 2002 zrušil oblastné riaditeľstvo pre Východné Slovensko, následne dal

oblastnému riaditeľovi - t.j. žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.

b/ a o týchto skutočnostiach informoval zamestnaneckú radu. Súd vzhľadom na uvedené

rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene mal preukázanú existenciu výpovedného

dôvodu podľa , t.j. nadbytočnosť žalobcu a tiež skutočnosť, že

organizácia nemala pre neho inú vhodnú prácu. Použitý výpovedný dôvod bol dostatočne

konkretizovaný v písomnom vyhotovení výpovede, preto výpoveď považoval za platnú.

Podľa názoru súdu prvého stupňa zamestnávateľ nemal zákonnú povinnosť získať

predchádzajúci súhlas zamestnaneckej rady so zamýšľanou výpoveďou, či povinnosť

prerokovať s ňou skončenie pracovného pomeru, nakoľko táto povinnosť pre zamestnávateľa

nastala až s účinnosťou od 1. júla 2003, kedy došlo k novelizácii §

74 , kde sa už nehovorí o odborovom orgáne, ale aj o zamestnaneckej rade. V čase dania

výpovede žalobcovi u žalovanej nespôsobil odborový orgán ale len zamestnanecká rada, preto

okolnosť, či zamestnanecká rada prerokovala alebo neprerokovala výpoveď, či okamžité

skončenie pracovného pomeru, dala alebo nedala predchádzajúci súhlas s takýmto postupom

zamestnávateľa, súd nepovažoval za právne relevantnú.

Dňa 27. februára 2003 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného

pomeru podľa z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny obzvlášť

hrubým spôsobom. Pretože dôvody, pre ktoré žalovaná so žalobcom okamžite skončila

pracovný pomer sama žalovaná spochybnila a keďže okamžité skončenie pracovného pomeru

nie je možné zobrať späť, súd návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru podľa vyhovel a určil, že okamžité skončenie

pracovného pomeru je neplatné. Výrok o trovách konania odôvodnil

vzhľadom na rovnaký úspech účastníkov v konaní, preto žiadnemu z nich náhradu trov

konania nepriznal.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. septembra 2006,

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu na

určenie neplatnosti výpovede tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 27. novembra

2002 je neplatná. V časti o zamietnutí žaloby o náhradu mzdy a vo výroku o trovách konania

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výpovedný dôvod

podľa použitý žalovanou vo výpovedi danej žalobcovi 27. novembra

2002, podľa názoru odvolacieho súdu bol dostatočne konkretizovaný a určitý, aj keď vo

výpovedi nie je uvedené, kto, kedy, v akom rozsahu a o akých konkrétnych zmenách

rozhodol. „Určitosť“ sa musí vzťahovať na dôvod výpovede, ktorý je v danom prípade

dostatočne jasný, keď je formulovaný tak, že ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1

písm. b/ , t.j. pre nadbytočnosť vzhľadom na organizačné zmeny, v dôsledku ktorých došlo

k zrušeniu funkcie zastávanej žalobcom, preto námietku žalobcu o neplatnosti výpovede pre

jej formálne nedostatky nepovažoval za dôvodnú. To, či skutočne došlo k organizačným

zmenám zakladajúcim dôvod výpovede, kto, kedy, akým rozhodnutím a o akých konkrétnych

zmenách rozhodol a či tieto zmeny existovali v čase výpovede, je už vecou dokazovania

o existencii použitého výpovedného dôvodu. Odvolací súd v tomto smere sa stotožnil zo

záverom prvostupňového súdu, že o organizačných zmenách bolo platne rozhodnuté. Pokiaľ

ide o posúdenie splnenia ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede, pri ktorej súd

prvého stupňa bol toho názoru, že výpoveď nebolo potrebné vopred prerokovať v zmysle § 74

ods. l so zamestnaneckou radou, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel

k odlišnému právnemu záveru, že výpoveď je neplatná z dôvodu, že nebola prerokovaná so

zamestnaneckou radou zriadenou u žalovanej. Pri posudzovaní tejto hmotnoprávnej

podmienky výpovede vychádzal zo znenia § 74 ods. l , § 230 ods. 3 a § 236 ods. l Zákonníka

práce účinného v čase doručovania výpovede, t.j. k 27. novembru 2002. Odvolací súd zastával

názor, že cez (upravujúci postavenie zamestnaneckej rady) sa táto povinnosť

vzťahovala aj na prípady, keď zamestnancov zastupovala zamestnanecká rada. To znamená,

že povinnosť vopred prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa s príslušným odborovým

orgánom podľa vtedy platného platila aj ako povinnosť vopred prerokovať

skončenie pracovného pomeru so zamestnaneckou radou, a to aj pokiaľ ide o právny následok

neprerokovania v tomto ustanovení uvedený, t.j. pod následkom neplatnosti výpovede. Takýto

výklad zodpovedá zmyslu zamestnaneckých rád ako kolektívneho ochrancu zamestnaneckých

práv v zmysle čl. 2 a 3 Dodatkového protokolu Európskej sociálnej charty a novela Zákonníka

práce vykonaná , len legislatívno-technicky dotiahla faktickú

rovnoprávnosť zástupcov zamestnancov, keď o.i. v § 74 upravuje „účasť zástupcov

zamestnancov pri skončení pracovného pomeru.“ Pokiaľ ide o prerokovanie výpovede so

zamestnaneckou radou po vykonanom dokazovaní súd mal preukázané, že rokovania sa

z trojčlennej zamestnaneckej rady zúčastnila iba R., ďalší člen M. svoju neprítomnosť

ospravedlnil z dôvodu choroby a I. sa o programe dozvedela o 9.15 hod. faxom a informáciu

o nej vzala na vedomie. Písomnú výpoveď datovanú dňom 27. novembra 2002 v Bratislave

žalobcovi doručoval v ten istý deň v Košiciach druhý konateľ žalovanej I. na pracovisku pred

9. hodinou, čo potvrdili viacerí svedkovia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel

k záveru, že k prerokovaniu výpovede pred jej doručením žalobcovi v súlade s

nedošlo, čo má za následok neplatnosť výpovede, z ktorého dôvodu krajský súd zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa v časti o neplatnosti výpovede. Keďže zmenou rozsudku v časti

o neplatnosti výpovede bol vyriešený aj základ pre rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy

z neplatného skončenia pracovného pomeru ( ), o ktorom ale nebolo vykonané žiadne

dokazovanie, vzhľadom na nedostatky návrhu a potrebu zachovania dvojinštančnosti konania,

v tejto časti bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná dovolanie a žiadala rozsudok v časti o určenie

neplatnosti výpovede zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila

s názorom krajského súdu o povinnosti žalovanej prerokovať výpoveď so zamestnaneckou

radou s poukazom na ods. l účinného v čase dania výpovede a jeho následnej zmeny

vykonanej s účinnosťou od 1. júla 2003, pretože povinnosť

prerokovať výpoveď do 1. júla 2003 sa vzťahovala výlučne na zamestnávateľa, u ktorého

pôsobil odborový orgán. Ustanovenie tretia veta v znení účinnom v rozhodnom čase

v danom prípade nemožno použiť, pretože zmena vykonaná ,

ktorá nehovorí už len o odborovom orgáne, ale o zástupcovi zamestnancov, čím mal

zákonodarca na mysli nielen odborový orgán ale aj zamestnaneckú radu alebo

zamestnaneckého dôverníka, nastala až účinnosťou , t.j. 1. júla 2003.

S názorom krajského súdu sa možno stotožniť len v tom, že zmenou

vykonanou sa dosiahlo zrovnoprávnenie jednotlivých foriem

zastúpenia zamestnancov, ktoré tu však do 1. júla 2003 nebolo. V čase dania výpovede

27. novembra 2002 by sa povinnosť prerokovania dania výpovede vzťahovala na žalovanú

v prípade, ak by u nej pôsobila odborová organizácia. Keďže v tom čase u nej pôsobila len

zamestnanecká rada, žalovaná nemala povinnosť prerokovať výpoveď so zamestnaneckou

radou. V prípade, ak by dovolací súd zamietol dovolanie, dovolateľka žiadala preskúmať

včasnosť prerokovania výpovede zamestnaneckou radou, ktorú otázku odvolací súd neriešil.

Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je

dôvodné.

Prejednávanú veci treba posudzovať vzhľadom k tomu, žalovaná rozviazala pracovný

pomer so žalobcom výpoveďou z 27. novembra 2002, ktorá mu bola v ten istý deň aj

doručená, podľa v znení účinnom do 1. júla 2003.

Dovolací súd je v zmysle ods. l , okrem skúmania vád podľa

a iných v tomto zákonnom ustanovení neuvedených vád, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. Dovolací súd je teda oprávnený v rámci svojej

prieskumnej činnosti zaoberať sa len tými právnymi (prípadne inými) otázkami, správnosť

ktorých dovolateľ v dovolaní napadol, teda ktoré urobil predmetom dovolacieho konania. Iné

otázky, ktorých správnosť dovolateľ v dovolaní nenamietal, hoci boli predmetom riešenia

odvolacieho súdu, dovolací súd sám z úradnej povinnosti preskúmavať nemôže.

V prejednávanej veci dovolanie je odôvodňované tým, že napadnutý rozsudok

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym

posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav.

Dovolateľka v dovolaní výslovne namietla iba dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/ Podľa jej názoru odvolací súd dospel k nesprávnemu (právnemu) názoru, že

k platnosti výpovede z 27. novembra 2002 danej žalobcovi sa vyžadovalo jej predchádzajúce

prerokovanie so zamestnaneckou radou v zmysle zriadenou u žalovanej.

Vzhľadom na obsah podaného dovolania bolo potrebné v danej veci posúdiť správnosť záveru

odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky výpovede vedenej v

v spojení s .

Výpoveď je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný

druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu ich pracovného pomeru.

Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti.

Výpoveď musí byť písomná a doručená druhému účastníkovi (viď ),

zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba výpovedný dôvod uvedený v , ktorý

v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď § 61

ods. 2 ). Výpoveď zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať

s odborovým orgánom, inak je neplatná.

Podľa účinného v čase doručenia výpovede žalobcovi (27. novembra

2002), výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bol

zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom, inak sú

neplatné.

Podľa v znení účinnom v rozhodnej dobe zamestnanecká rada je

orgán, ktorý zastupuje všetkých zamestnancov zamestnávateľa, ak u zamestnávateľa nepôsobí

odborová organizácia. Zamestnanci sú oprávnení prostredníctvom zamestnaneckej rady

uplatňovať svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávneho alebo obdobného pracovného

vzťahu, ak zákon neustanovuje inak. Zamestnanecká rada má vo vzťahu k zamestnávateľovi

právo na prerokovanie, a to aj tých prípadoch, v ktorých odborový orgán má právo

spolurozhodovania, ďalej má právo na informácie a právo kontroly dodržiavania

pracovnoprávnych predpisov.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol žalobu o určenie neplatnosti

výpovede podľa z dôvodu nadbytočnosti žalobcu v dôsledku

organizačných zmien u žalovanej, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané,

že žalovaná pri rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov dodržala

všetky hmotnoprávne podmienky platnej výpovede ustanovené zákonom, o organizačných

zmenách u žalovanej bolo platne rozhodnuté, v dôsledku ktorých sa stal žalobca nadbytočným

a žalovaná nemala pre neho inú vhodnú prácu. Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní

z tohto, že v čase výpovede u žalovanej nebol zriadený odborový orgán ale zamestnanecká

rada v zmysle , preto žalovaná nemala v rozhodnej dobe zákonnú povinnosť

vopred prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru so

zamestnaneckou radou, pretože táto povinnosť pre zamestnávateľa podľa

vyplývala iba v prípade, ak bol u neho zriadený odborový orgán.

Krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, pokiaľ ide

použitý dôvod výpovede a dospel k zhodnému záveru, že výpovedný dôvod je daný. Na

rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že výpoveď z 27. novembra 2002 je neplatná

z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky jej platnosti v zmysle ods. l , t.j.

z dôvodu, že nebola vopred prerokovaná so zamestnaneckou radou zriadenou u žalovanej.

Vychádzal z názoru, že zamestnanecká rada v zmysle vtedy platného ako

orgán zastupujúci všetkých zamestnancov vykonávala vo vzťahu k zamestnávateľovi tie

oprávnenia ako odborový orgán, jej postavenie sa oproti postaveniu odborovej organizácie

líšilo iba v tom, že nemala právo spolurozhodovania a v prípadoch, keď zákon vyžadoval, aby

záležitosť zamestnávateľ len prerokoval s odborovou organizáciou, cez sa

táto povinnosť vzťahovala aj na prípady, keď zamestnancov zastupovala zamestnanecká rada.

Vzhľadom na uvedené zastával názor, že povinnosť vopred prerokovať výpoveď zo strany

zamestnávateľa s príslušným odborovým orgánom podľa ods. l sa vzťahovala aj na

zamestnaneckú radu, a to aj pokiaľ ide o právny následok neprerokovania uvedený v tomto

ustanovení, t.j. pod následkom neplatnosti výpovede.

S uvedeným názorom dovolací súd nesúhlasí. Nová úprava pracovného práva

v podobe () účinného od 1. apríla 2002 zaviedla do

praxe nové orgány pôsobiace u zamestnávateľa za účelom ochrany záujmov zamestnancov –

zamestnaneckú radu a zamestnaneckého dôverníka, čím bol po prvýkrát v doterajšom

legislatívnom vývoji zavedený duálny spôsob zastupovania záujmov zamestnancov. Úprava

postavenia a kompetencií týchto orgánov je obsiahnutá v 10. časti pod

marginálnou rubrikou „Kolektívne pracovnoprávne vzťahy“ (§, 234, 235 ).

Kolektívne pracovné právo je jednou z obsahových súčastí pracovného práva a v objektívnom

slova zmysle predstavuje súhrn právnych noriem, ktoré upravujú tie právne vzťahy medzi

subjektmi pracovného práva, v ktorých jedným zo subjektov je kolektívny subjekt. Je ním

kolektív zamestnancov reprezentovaný napr. odborovým orgánom alebo zamestnaneckou

radou a zamestnávateľom na druhej strane. Kolektívne pracovné právo zamerané

predovšetkým na ochranu pracovných podmienok zamestnancov vytvára účinný kontrolný

mechanizmus pri uplatňovaní zmluvnej autonómie účastníkov pracovného pomeru.

Kolektívne pracovné vzťahy sú teda vzťahy medzi subjektmi, ktoré zastupujú kolektív

zamestnancov a zväzmi zamestnávateľov alebo jednotlivými zamestnávateľmi, ktorých

hlavným účelom je zlepšenie pracovných a mzdových podmienok zamestnancov.

Ustanovenie stanovuje, že s cieľom zabezpečiť spravodlivé

a uspokojivé pracovné podmienky sa zamestnanci zúčastňujú na rozhodovaní zamestnávateľa,

ktoré sa týka ich ekonomických a sociálnych záujmov, a to priamo alebo prostredníctvom

príslušného odborového orgánu. Odborový orgán, resp. odborové organizácia sa takto podieľa

na utváraní uspokojivých pracovných podmienok predovšetkým kolektívnym vyjednávaním

upraveným osobitným zákonom, ďalej spolurozhodovaním, prerokovaním, právom na

informácie a svojou kontrolnou činnosťou. Sú tu vyjadrené formy účasti zamestnancov na

tvorbe spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok, ktoré sú konkretizované

v ďalších ustanoveniach . V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vecný rozsah

tohto ustanovenia (ods. 4) sa vzťahuje len na utváranie spravodlivých a uspokojivých

pracovných podmienok.

Pokiaľ ide o odborovú organizáciu, rozumie sa ňou vo všeobecnosti združenie

odborovo organizovaných zamestnancov ( ), ktoré však pri kolektívnom

vyjednávaní zastupuje záujmy všetkých zamestnancov, teda aj tých, ktorí nie sú odborovo

organizovaní. Na rozdiel od odborovej organizácie, zamestnanecká rada je orgán, ktorý

zastupuje všetkých zamestnancov zamestnávateľa, ak u zamestnávateľa nespôsobí odborová

organizácia ( ods. l ). Prostredníctvom rady sú zamestnanci oprávnení uplatňovať

svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu, ak

zákon neustanovuje inak. Zamestnanecká rada má však oproti odborovej organizácii zúžené

pole pôsobnosti, pretože vo vzťahu k zamestnávateľovi má len právo na prerokovanie, a to aj

v tých prípadoch, kde má odborový orgán právo spolurozhodovania, ďalej právo na

informácie, právo kontroly dodržiavania pracovnoprávnych predpisov. Nemá však právo na

kolektívne vyjednávanie, ktoré zákon zveruje len odborovým organizáciám, prípadne

odborovým zväzom. Z uvedeného je zrejmé, že nemožno stotožňovať zamestnanecké rady

s odborovými organizáciami a rozdielne postavenie týchto subjektov vyplýva aj z čl. 10

základných zásad .

Naproti tomu ustanovenie , v ktorom sú bližšie vymedzené práva

a povinnosti výlučne odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo

okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, je obsiahnuté v druhej

časti s názvom „Pracovný pomer“, ktorá nepochybne upravuje individuálne

pracovné vzťahy, kde na jednej strane vystupuje zamestnanec a na strane druhej

zamestnávateľ, teda je normou individuálneho pracovného práva. Uvedené ustanovenie

neupravuje právo ale povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru so

zamestnancom a aj taxatívne určuje príslušný odborový orgán, voči ktorému má

zamestnávateľ túto povinnosť [novela

už doplnila , kde vymedzila pojem zástupcov zamestnancov spolupôsobiacich

v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorí obmedzujú autonómne rozhodnutie zamestnávateľa

v určitých otázkach a okrem iného rozšírila kompetencie zamestnaneckých rád pri skončení

pracovného pomeru ( )].

So zreteľom na horeuvedené obsahové rozlíšenie noriem pracovného práva a kogentnú

úpravu obsiahnutú v v znení platnom v čase doručenia výpovede, podľa názoru

dovolacieho súdu nemožno prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu, že povinnosť

prerokovania výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru cez ustanovenie

možno vzťahovať nielen na odborový orgán ale aj zamestnaneckú radu, ktorej

pôsobnosť ako už bolo vyššie uvedené v porovnaní s odborovou organizáciou bola podstatne

zúžená, čo je zrejmé z desiatej časti (do novely vykonanej zákonom

č. účinnej od 1. júla 2003). Naviac treba uviesť, že právo na prerokovanie, na

ktoré oprávnenie zamestnaneckej rady odkazuje odvolací súd je zakotvené v 10. časti

, ktorá ako bolo uvedené vyššie upravuje kolektívne pracovne vzťahy,

v ktorej sú upravené – určené kompetencie zástupcov zamestnancov (§, 234, 235 )

a rozšírené právo na prerokovanie, kde majú odborové orgány právo na spolurozhodovanie.

Záver odvolacieho súdu o povinnosti vopred prerokovať výpoveď zamestnávateľa

zamestnancovi so zamestnaneckou radou v zmysle v znení platnom v čase

výpovede, nie je v súlade so zákonom, preto nemôže byť považovaný za správny a výpoveď

z dôvodu neprerokovania so zamestnaneckou radou nemôže byť považovaná za neplatnú, keď

takúto hmotnoprávnu podmienku platnej výpovede z uvedeného ustanovenia nemožno

vyvodiť.

Vzhľadom na obsah dovolania, ktorým je dovolací súd viazaný, nemohol dovolací súd

preskúmavať samotný dôvod výpovede podľa ods. ods. 1 písm. b/ .

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd v prejednávanej veci založil svoje

rozhodnutie na právnom posúdení, ktoré dovolací súd nepovažuje za správne. Dovolanie

žalovanej je teda opodstatnené. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to dovolaním

napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušil ( ) a vec v rozsahu

zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie ( ).

Právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozsudku je pre súd, ktorému sa

vec vracia, záväzný ( ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj

o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. septembra 2008

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková