Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d7d/373271.9e2c3c.pdf
PDF · 125.04 KB
No categories available
3Cdo/91/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci žalobcu R., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. J., advokátkou Advokátskej
kancelárie v K., proti žalovanej V., spol. s r.o., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J.,
advokátkou Advokátskej kancelárie v K., o neplatnosť výpovede, o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 21 C 39/2003, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo
14. septembra 2006, sp. zn. 1 Co 150/2006, takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
14. septembra 2006, sp. zn. 1 Co 150/2006 vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok
Okresného súdu Košice I z 10. októbra 2005, č.k. 21 C 39/2003-111 v časti zamietnutia
žaloby o neplatnosť výpovede tak, že určil, že výpoveď z 27. novembra 2002 je neplatná,
z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 10. októbra 2005 č.k. 21 C 39/2003-111 určil, že
okamžité zrušenie (správne má byť skončenie) pracovného pomeru dané žalobcovi listom
žalovanej zo dňa 27. februára 2002 (pozn. dovolacieho súdu - správne má byť uvedený rok
2003) podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) je neplatné. Žalobu
o neplatnosť výpovede zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Vzhľadom k tomu, že vo veci o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobcu bolo začaté konanie pod sp. zn. 10 C 148/2003 a vo veci skončenia pracovného
pomeru výpoveďou pod sp. zn. 21 C 39/2003, súd podľa § 112 ods. 1 O.s.p. uznesením zo
dňa 4. mája 2005 spojil obe konania a ďalej konal (a rozhodol) o oboch nárokoch žalobcu pod
sp. zn. 21 C 39/2003. Rozhodol tak po zistení, že dňa 27. novembra 2002 žalobcovi bola
doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP z dôvodu
nadbytočnosti. Dôvodom boli uvedené prebiehajúce zmeny vo vnútri spoločnosti, v dôsledku
ktorých žalovaná stratila možnosť žalobcu ďalej zamestnávať prácami dohodnutými
v pracovnej zmluve, nakoľko funkcia oblastného riaditeľa bola zrušená. Vo výpovedi bolo
uvedené, že bola prerokovaná so zamestnaneckou radou dňa 27. novembra 2002 pred jej
oznámením žalobcovi. Pokiaľ ide o dôvod výpovede mal preukázané, že na valnom
zhromaždení konanom dňa 21. novembra 2002 jediný spoločník žalovaného zamestnávateľa
s.r.o. V., t.j. a.s. W. so sídlom v B. sa rozhodol uložiť konateľovi spoločnosti I., aby dňom
27. novembra 2002 zrušil oblastné riaditeľstvo pre Východné Slovensko, následne dal
oblastnému riaditeľovi - t.j. žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.
b/ ZP a o týchto skutočnostiach informoval zamestnaneckú radu. Súd vzhľadom na uvedené
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene mal preukázanú existenciu výpovedného
dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, t.j. nadbytočnosť žalobcu a tiež skutočnosť, že
organizácia nemala pre neho inú vhodnú prácu. Použitý výpovedný dôvod bol dostatočne
konkretizovaný v písomnom vyhotovení výpovede, preto výpoveď považoval za platnú.
Podľa názoru súdu prvého stupňa zamestnávateľ nemal zákonnú povinnosť získať
predchádzajúci súhlas zamestnaneckej rady so zamýšľanou výpoveďou, či povinnosť
prerokovať s ňou skončenie pracovného pomeru, nakoľko táto povinnosť pre zamestnávateľa
nastala až s účinnosťou od 1. júla 2003, kedy zákonom č. 210/2003 Z.z. došlo k novelizácii §
74 ZP, kde sa už nehovorí o odborovom orgáne, ale aj o zamestnaneckej rade. V čase dania
výpovede žalobcovi u žalovanej nespôsobil odborový orgán ale len zamestnanecká rada, preto
okolnosť, či zamestnanecká rada prerokovala alebo neprerokovala výpoveď, či okamžité
skončenie pracovného pomeru, dala alebo nedala predchádzajúci súhlas s takýmto postupom
zamestnávateľa, súd nepovažoval za právne relevantnú.
Dňa 27. februára 2003 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny obzvlášť
hrubým spôsobom. Pretože dôvody, pre ktoré žalovaná so žalobcom okamžite skončila
pracovný pomer sama žalovaná spochybnila a keďže okamžité skončenie pracovného pomeru
nie je možné zobrať späť, súd návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP vyhovel a určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné. Výrok o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 2 O.s.p.
vzhľadom na rovnaký úspech účastníkov v konaní, preto žiadnemu z nich náhradu trov
konania nepriznal.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. septembra 2006,
sp. zn. 1 Co 150/2006 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu na
určenie neplatnosti výpovede tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 27. novembra
2002 je neplatná. V časti o zamietnutí žaloby o náhradu mzdy a vo výroku o trovách konania
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výpovedný dôvod
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP použitý žalovanou vo výpovedi danej žalobcovi 27. novembra
2002, podľa názoru odvolacieho súdu bol dostatočne konkretizovaný a určitý, aj keď vo
výpovedi nie je uvedené, kto, kedy, v akom rozsahu a o akých konkrétnych zmenách
rozhodol. „Určitosť“ sa musí vzťahovať na dôvod výpovede, ktorý je v danom prípade
dostatočne jasný, keď je formulovaný tak, že ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1
písm. b/ ZP, t.j. pre nadbytočnosť vzhľadom na organizačné zmeny, v dôsledku ktorých došlo
k zrušeniu funkcie zastávanej žalobcom, preto námietku žalobcu o neplatnosti výpovede pre
jej formálne nedostatky nepovažoval za dôvodnú. To, či skutočne došlo k organizačným
zmenám zakladajúcim dôvod výpovede, kto, kedy, akým rozhodnutím a o akých konkrétnych
zmenách rozhodol a či tieto zmeny existovali v čase výpovede, je už vecou dokazovania
o existencii použitého výpovedného dôvodu. Odvolací súd v tomto smere sa stotožnil zo
záverom prvostupňového súdu, že o organizačných zmenách bolo platne rozhodnuté. Pokiaľ
ide o posúdenie splnenia ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede, pri ktorej súd
prvého stupňa bol toho názoru, že výpoveď nebolo potrebné vopred prerokovať v zmysle § 74
ods. l ZP so zamestnaneckou radou, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel
k odlišnému právnemu záveru, že výpoveď je neplatná z dôvodu, že nebola prerokovaná so
zamestnaneckou radou zriadenou u žalovanej. Pri posudzovaní tejto hmotnoprávnej
podmienky výpovede vychádzal zo znenia § 74 ods. l , § 230 ods. 3 a § 236 ods. l Zákonníka
práce účinného v čase doručovania výpovede, t.j. k 27. novembru 2002. Odvolací súd zastával
názor, že cez § 236 ods. 1 ZP (upravujúci postavenie zamestnaneckej rady) sa táto povinnosť
vzťahovala aj na prípady, keď zamestnancov zastupovala zamestnanecká rada. To znamená,
že povinnosť vopred prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa s príslušným odborovým
orgánom podľa § 74 ods. 1 vtedy platného ZP platila aj ako povinnosť vopred prerokovať
skončenie pracovného pomeru so zamestnaneckou radou, a to aj pokiaľ ide o právny následok
neprerokovania v tomto ustanovení uvedený, t.j. pod následkom neplatnosti výpovede. Takýto
výklad zodpovedá zmyslu zamestnaneckých rád ako kolektívneho ochrancu zamestnaneckých
práv v zmysle čl. 2 a 3 Dodatkového protokolu Európskej sociálnej charty a novela Zákonníka
práce vykonaná zákonom č. 210/2003 Z.z., len legislatívno-technicky dotiahla faktickú
rovnoprávnosť zástupcov zamestnancov, keď o.i. v § 74 upravuje „účasť zástupcov
zamestnancov pri skončení pracovného pomeru.“ Pokiaľ ide o prerokovanie výpovede so
zamestnaneckou radou po vykonanom dokazovaní súd mal preukázané, že rokovania sa
z trojčlennej zamestnaneckej rady zúčastnila iba R., ďalší člen M. svoju neprítomnosť
ospravedlnil z dôvodu choroby a I. sa o programe dozvedela o 9.15 hod. faxom a informáciu
o nej vzala na vedomie. Písomnú výpoveď datovanú dňom 27. novembra 2002 v Bratislave
žalobcovi doručoval v ten istý deň v Košiciach druhý konateľ žalovanej I. na pracovisku pred
9. hodinou, čo potvrdili viacerí svedkovia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel
k záveru, že k prerokovaniu výpovede pred jej doručením žalobcovi v súlade s § 74 ods. 1 ZP
nedošlo, čo má za následok neplatnosť výpovede, z ktorého dôvodu krajský súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v časti o neplatnosti výpovede. Keďže zmenou rozsudku v časti
o neplatnosti výpovede bol vyriešený aj základ pre rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 79 ZP), o ktorom ale nebolo vykonané žiadne
dokazovanie, vzhľadom na nedostatky návrhu a potrebu zachovania dvojinštančnosti konania,
v tejto časti bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku podala žalovaná dovolanie a žiadala rozsudok v časti o určenie
neplatnosti výpovede zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila
s názorom krajského súdu o povinnosti žalovanej prerokovať výpoveď so zamestnaneckou
radou s poukazom na § 74 ods. l ZP účinného v čase dania výpovede a jeho následnej zmeny
vykonanej zákonom č. 210/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. júla 2003, pretože povinnosť
prerokovať výpoveď do 1. júla 2003 sa vzťahovala výlučne na zamestnávateľa, u ktorého
pôsobil odborový orgán. Ustanovenie § 236 tretia veta ZP v znení účinnom v rozhodnom čase
v danom prípade nemožno použiť, pretože zmena § 74 vykonaná zákonom č. 210/2003 Z.z.,
ktorá nehovorí už len o odborovom orgáne, ale o zástupcovi zamestnancov, čím mal
zákonodarca na mysli nielen odborový orgán ale aj zamestnaneckú radu alebo
zamestnaneckého dôverníka, nastala až účinnosťou zákona č. 210/2003 Z.z., t.j. 1. júla 2003.
S názorom krajského súdu sa možno stotožniť len v tom, že zmenou Zákonníka práce
vykonanou zákonom č. 210/2003 Z.z. sa dosiahlo zrovnoprávnenie jednotlivých foriem
zastúpenia zamestnancov, ktoré tu však do 1. júla 2003 nebolo. V čase dania výpovede
27. novembra 2002 by sa povinnosť prerokovania dania výpovede vzťahovala na žalovanú
v prípade, ak by u nej pôsobila odborová organizácia. Keďže v tom čase u nej pôsobila len
zamestnanecká rada, žalovaná nemala povinnosť prerokovať výpoveď so zamestnaneckou
radou. V prípade, ak by dovolací súd zamietol dovolanie, dovolateľka žiadala preskúmať
včasnosť prerokovania výpovede zamestnaneckou radou, ktorú otázku odvolací súd neriešil.
Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je
dôvodné.
Prejednávanú veci treba posudzovať vzhľadom k tomu, žalovaná rozviazala pracovný
pomer so žalobcom výpoveďou z 27. novembra 2002, ktorá mu bola v ten istý deň aj
doručená, podľa zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 1. júla 2003.
Dovolací súd je v zmysle § 242 ods. l O.s.p., okrem skúmania vád podľa § 237 O.s.p.
a iných v tomto zákonnom ustanovení neuvedených vád, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. Dovolací súd je teda oprávnený v rámci svojej
prieskumnej činnosti zaoberať sa len tými právnymi (prípadne inými) otázkami, správnosť
ktorých dovolateľ v dovolaní napadol, teda ktoré urobil predmetom dovolacieho konania. Iné
otázky, ktorých správnosť dovolateľ v dovolaní nenamietal, hoci boli predmetom riešenia
odvolacieho súdu, dovolací súd sám z úradnej povinnosti preskúmavať nemôže.
V prejednávanej veci dovolanie je odôvodňované tým, že napadnutý rozsudok
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav.
Dovolateľka v dovolaní výslovne namietla iba dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. Podľa jej názoru odvolací súd dospel k nesprávnemu (právnemu) názoru, že
k platnosti výpovede z 27. novembra 2002 danej žalobcovi sa vyžadovalo jej predchádzajúce
prerokovanie so zamestnaneckou radou v zmysle § 74 ods. 1 ZP zriadenou u žalovanej.
Vzhľadom na obsah podaného dovolania bolo potrebné v danej veci posúdiť správnosť záveru
odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky výpovede vedenej v § 74 ods. 1 ZP
Výpoveď je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný
druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu ich pracovného pomeru.
Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti.
Výpoveď musí byť písomná a doručená druhému účastníkovi (viď § 61 ods. 1 ZP),
zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba výpovedný dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý
v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď § 61
ods. 2 ZP). Výpoveď zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať
s odborovým orgánom, inak je neplatná.
Podľa § 74 ods. 1 ZP účinného v čase doručenia výpovede žalobcovi (27. novembra
2002), výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bol
zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom, inak sú
neplatné.
Podľa § 236 ods. 1 ZP v znení účinnom v rozhodnej dobe zamestnanecká rada je
orgán, ktorý zastupuje všetkých zamestnancov zamestnávateľa, ak u zamestnávateľa nepôsobí
odborová organizácia. Zamestnanci sú oprávnení prostredníctvom zamestnaneckej rady
uplatňovať svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávneho alebo obdobného pracovného
vzťahu, ak zákon neustanovuje inak. Zamestnanecká rada má vo vzťahu k zamestnávateľovi
právo na prerokovanie, a to aj tých prípadoch, v ktorých odborový orgán má právo
spolurozhodovania, ďalej má právo na informácie a právo kontroly dodržiavania
pracovnoprávnych predpisov.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol žalobu o určenie neplatnosti
výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP z dôvodu nadbytočnosti žalobcu v dôsledku
organizačných zmien u žalovanej, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané,
že žalovaná pri rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov dodržala
všetky hmotnoprávne podmienky platnej výpovede ustanovené zákonom, o organizačných
zmenách u žalovanej bolo platne rozhodnuté, v dôsledku ktorých sa stal žalobca nadbytočným
a žalovaná nemala pre neho inú vhodnú prácu. Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní
z tohto, že v čase výpovede u žalovanej nebol zriadený odborový orgán ale zamestnanecká
rada v zmysle § 236 ods. 1 ZP, preto žalovaná nemala v rozhodnej dobe zákonnú povinnosť
vopred prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru so
zamestnaneckou radou, pretože táto povinnosť pre zamestnávateľa podľa § 74 ods. 1 ZP
vyplývala iba v prípade, ak bol u neho zriadený odborový orgán.
Krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, pokiaľ ide
použitý dôvod výpovede a dospel k zhodnému záveru, že výpovedný dôvod je daný. Na
rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že výpoveď z 27. novembra 2002 je neplatná
z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky jej platnosti v zmysle § 74 ods. l ZP, t.j.
z dôvodu, že nebola vopred prerokovaná so zamestnaneckou radou zriadenou u žalovanej.
Vychádzal z názoru, že zamestnanecká rada v zmysle § 236 ods. 1 vtedy platného ZP ako
orgán zastupujúci všetkých zamestnancov vykonávala vo vzťahu k zamestnávateľovi tie
oprávnenia ako odborový orgán, jej postavenie sa oproti postaveniu odborovej organizácie
líšilo iba v tom, že nemala právo spolurozhodovania a v prípadoch, keď zákon vyžadoval, aby
záležitosť zamestnávateľ len prerokoval s odborovou organizáciou, cez § 236 ods. 1 ZP sa
táto povinnosť vzťahovala aj na prípady, keď zamestnancov zastupovala zamestnanecká rada.
Vzhľadom na uvedené zastával názor, že povinnosť vopred prerokovať výpoveď zo strany
zamestnávateľa s príslušným odborovým orgánom podľa § 74 ods. l ZP sa vzťahovala aj na
zamestnaneckú radu, a to aj pokiaľ ide o právny následok neprerokovania uvedený v tomto
ustanovení, t.j. pod následkom neplatnosti výpovede.
S uvedeným názorom dovolací súd nesúhlasí. Nová úprava pracovného práva
v podobe Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) účinného od 1. apríla 2002 zaviedla do
praxe nové orgány pôsobiace u zamestnávateľa za účelom ochrany záujmov zamestnancov –
zamestnaneckú radu a zamestnaneckého dôverníka, čím bol po prvýkrát v doterajšom
legislatívnom vývoji zavedený duálny spôsob zastupovania záujmov zamestnancov. Úprava
postavenia a kompetencií týchto orgánov je obsiahnutá v 10. časti Zákonníka práce pod
marginálnou rubrikou „Kolektívne pracovnoprávne vzťahy“ (§§ 233, 234, 235 ZP).
Kolektívne pracovné právo je jednou z obsahových súčastí pracovného práva a v objektívnom
slova zmysle predstavuje súhrn právnych noriem, ktoré upravujú tie právne vzťahy medzi
subjektmi pracovného práva, v ktorých jedným zo subjektov je kolektívny subjekt. Je ním
kolektív zamestnancov reprezentovaný napr. odborovým orgánom alebo zamestnaneckou
radou a zamestnávateľom na druhej strane. Kolektívne pracovné právo zamerané
predovšetkým na ochranu pracovných podmienok zamestnancov vytvára účinný kontrolný
mechanizmus pri uplatňovaní zmluvnej autonómie účastníkov pracovného pomeru.
Kolektívne pracovné vzťahy sú teda vzťahy medzi subjektmi, ktoré zastupujú kolektív
zamestnancov a zväzmi zamestnávateľov alebo jednotlivými zamestnávateľmi, ktorých
hlavným účelom je zlepšenie pracovných a mzdových podmienok zamestnancov.
Ustanovenie § 229 ods. 1 ZP stanovuje, že s cieľom zabezpečiť spravodlivé
a uspokojivé pracovné podmienky sa zamestnanci zúčastňujú na rozhodovaní zamestnávateľa,
ktoré sa týka ich ekonomických a sociálnych záujmov, a to priamo alebo prostredníctvom
príslušného odborového orgánu. Odborový orgán, resp. odborové organizácia sa takto podieľa
na utváraní uspokojivých pracovných podmienok predovšetkým kolektívnym vyjednávaním
upraveným osobitným zákonom, ďalej spolurozhodovaním, prerokovaním, právom na
informácie a svojou kontrolnou činnosťou. Sú tu vyjadrené formy účasti zamestnancov na
tvorbe spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok, ktoré sú konkretizované
v ďalších ustanoveniach Zákonníka práce. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vecný rozsah
tohto ustanovenia (ods. 4) sa vzťahuje len na utváranie spravodlivých a uspokojivých
pracovných podmienok.
Pokiaľ ide o odborovú organizáciu, rozumie sa ňou vo všeobecnosti združenie
odborovo organizovaných zamestnancov (§ 230 ods. 1 ZP), ktoré však pri kolektívnom
vyjednávaní zastupuje záujmy všetkých zamestnancov, teda aj tých, ktorí nie sú odborovo
organizovaní. Na rozdiel od odborovej organizácie, zamestnanecká rada je orgán, ktorý
zastupuje všetkých zamestnancov zamestnávateľa, ak u zamestnávateľa nespôsobí odborová
organizácia (§ 236 ods. l ZP). Prostredníctvom rady sú zamestnanci oprávnení uplatňovať
svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu, ak
zákon neustanovuje inak. Zamestnanecká rada má však oproti odborovej organizácii zúžené
pole pôsobnosti, pretože vo vzťahu k zamestnávateľovi má len právo na prerokovanie, a to aj
v tých prípadoch, kde má odborový orgán právo spolurozhodovania, ďalej právo na
informácie, právo kontroly dodržiavania pracovnoprávnych predpisov. Nemá však právo na
kolektívne vyjednávanie, ktoré zákon zveruje len odborovým organizáciám, prípadne
odborovým zväzom. Z uvedeného je zrejmé, že nemožno stotožňovať zamestnanecké rady
s odborovými organizáciami a rozdielne postavenie týchto subjektov vyplýva aj z čl. 10
základných zásad Zákonníka práce.
Naproti tomu ustanovenie § 74 ods. 1 ZP, v ktorom sú bližšie vymedzené práva
a povinnosti výlučne odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo
okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, je obsiahnuté v druhej
časti Zákonníka práce s názvom „Pracovný pomer“, ktorá nepochybne upravuje individuálne
pracovné vzťahy, kde na jednej strane vystupuje zamestnanec a na strane druhej
zamestnávateľ, teda je normou individuálneho pracovného práva. Uvedené ustanovenie
neupravuje právo ale povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru so
zamestnancom a aj taxatívne určuje príslušný odborový orgán, voči ktorému má
zamestnávateľ túto povinnosť [novela Zákonníka práce vykonaná zákonom č. 210/2003 Z.z.
už doplnila § 11a ZP, kde vymedzila pojem zástupcov zamestnancov spolupôsobiacich
v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorí obmedzujú autonómne rozhodnutie zamestnávateľa
v určitých otázkach a okrem iného rozšírila kompetencie zamestnaneckých rád pri skončení
So zreteľom na horeuvedené obsahové rozlíšenie noriem pracovného práva a kogentnú
úpravu obsiahnutú v § 74 ods. 1 ZP v znení platnom v čase doručenia výpovede, podľa názoru
dovolacieho súdu nemožno prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu, že povinnosť
prerokovania výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru cez ustanovenie
§ 236 ZP možno vzťahovať nielen na odborový orgán ale aj zamestnaneckú radu, ktorej
pôsobnosť ako už bolo vyššie uvedené v porovnaní s odborovou organizáciou bola podstatne
zúžená, čo je zrejmé z desiatej časti Zákonníka práce (do novely vykonanej zákonom
č. 210/2003 Z.z. účinnej od 1. júla 2003). Naviac treba uviesť, že právo na prerokovanie, na
ktoré oprávnenie zamestnaneckej rady odkazuje odvolací súd je zakotvené v 10. časti
Zákonníka práce, ktorá ako bolo uvedené vyššie upravuje kolektívne pracovne vzťahy,
v ktorej sú upravené – určené kompetencie zástupcov zamestnancov (§§ 233, 234, 235 ZP)
a rozšírené právo na prerokovanie, kde majú odborové orgány právo na spolurozhodovanie.
Záver odvolacieho súdu o povinnosti vopred prerokovať výpoveď zamestnávateľa
zamestnancovi so zamestnaneckou radou v zmysle § 74 ods. 1 ZP v znení platnom v čase
výpovede, nie je v súlade so zákonom, preto nemôže byť považovaný za správny a výpoveď
z dôvodu neprerokovania so zamestnaneckou radou nemôže byť považovaná za neplatnú, keď
takúto hmotnoprávnu podmienku platnej výpovede z uvedeného ustanovenia nemožno
vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania, ktorým je dovolací súd viazaný, nemohol dovolací súd
preskúmavať samotný dôvod výpovede podľa § 63 ods. ods. 1 písm. b/ ZP.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd v prejednávanej veci založil svoje
rozhodnutie na právnom posúdení, ktoré dovolací súd nepovažuje za správne. Dovolanie
žalovanej je teda opodstatnené. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to dovolaním
napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec v rozsahu
zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
Právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozsudku je pre súd, ktorému sa
vec vracia, záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj
o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. septembra 2008
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková