Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
afe/373716.c2b285.pdf
PDF · 128.75 KB
No categories available
1MObdoV/3/2007
Najvyšší súd 1 M Obdo V 3/2007
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Juraja Semana a z členov senátu JUDr. Petra Dukesa, JUDr. Anny Markovej,
JUDr. Margity Fridovej a JUDr. Zuzany Ďurišovej, v právnej veci žalobcu S.k., a.s., C.X., B.,
proti žalovaným 1/ Y., s.r.o., N.X., Ž., 2/ R.I., s.r.o., V.X., Ž., 3/ Dr. J.S,, bytom H., N.X.,
Ž., 4/ S.I., s.r.o., J.X., Ž., 5/ B.C., s.r.o., B.X., Ž., o zaplatenie 27 021 690,80 Sk s prísl.,
vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 22 Cb 614/98, na mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6.
septembra 2004 č. k. 22 Cb 614/98-579, v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2004 č.
k. 22 Cb 614/98-586 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. januára 2006 č.
k. 3 Obo 21/05-616, rozhodol
t a k t o :
Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením a rozsudok odvolacieho
súdu z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 6. septembra 2004 č. k. 22 Cb 614/98-579
v spojení s opravným uznesením uložil žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 6 000 000,– Sk s tým, že plnením žalovaného v 2. rade, alebo žalovaného v 3. rade
21 M Obdo V 3/2007
podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline z 11. septembra 2001 č. k. 22 Cb 614/98-452 zaniká
v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosti žalovaného v 1. rade.
Krajský súd v Žiline svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v novom konaní vo veci,
po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom, bol predmetom konania nárok
žalobcu na zaplatenie 6 000 000,– Sk voči žalovanému v 3. rade z dôvodu jeho ručiteľského
záväzku. Ručiteľským vyhlásením z 22. novembra 1993 žalovaný v 3. rade zabezpečil
pohľadávku žalobcu z úverovej zmluvy č. X. z 22. novembra 1993, ktorou žalobca poskytol
dlžníkovi Y., predtým L., úver. Dňa 22. novembra 1993 uzatvoril pôvodný dlžník Y.,
so spoločnosťou S. zmluvu o prevzatí dlhu z uvedenej úverovej zmluvy v sume 19 900 000,–
Sk. Zmluvu o prevzatí dlhu okrem zmluvných strán podpísal tiež veriteľ a spoločnosť R.
Podľa článku II. Bod 5, ak k prevzatiu dlhu nedá súhlas predstavenstvo S. do 16. mája 1995,
zmluvné strany pokladajú toto prevzatie dlhu za bezpredmetné. Keďže právne následky
zmluvy o prevzatí dlhu boli viazané na splnenie odkladacej podmienky a žalovaný v 3. rade
nepredložil a neoznačil dôkazy, podľa ktorých predstavenstvo S. súhlasilo s prevzatím dlhu
do 16. mája 1995, nedošlo k účinnému prevzatiu dlhu od pôvodného dlžníka Y. Vzhľadom
na uvedený právny stav bolo irelevantné, či žalovaný v 3. rade ako ručiteľ súhlas ku zmluve
o prevzatí dlhu dal. Nakoľko žalovaným v 3. rade nepodpísané dodatky k úverovej zmluve
nemenili výšku poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkovi, za zaplatenie ktorých
sa žalovaný v 3. rade zaručil, je úverová zmluva platná. Súd prvého stupňa tiež nezistil žiadne
ďalšie skutočnosti, následkom ktorých by ručiteľský záväzok zanikol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom z 12. januára 2006
č. k. 3 Obo 21/05-616 rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny a žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Podľa názoru odvolacieho súdu právne následky zmluvy o prevzatí dlhu boli viazané
na splnenie odkladacej podmienky, t.j. písomný súhlas predstavenstva S. Ž. Nakoľko
žalovaný v 3. rade neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania skutočností,
že predstavenstvo S. písomný súhlas do 16. mája 1995 dalo, zmluva o prevzatí dlhu
nenadobudla účinnosť a zabezpečovací záväzok žalovaného v 3. rade nebol týmto právnym
úkonom vôbec dotknutý. Preto súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobe voči
žalovanému v 3. rade o peňažné plnenie z ručiteľského záväzku vyhovel.
31 M Obdo V 3/2007
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s opraným uznesením a proti rozsudku
odvolacieho súdu na podnet žalovaného Dr. J.S. podal mimoriadne dovolanie generálny
prokurátor Slovenskej republiky a navrhol ich zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Na zdôvodnenie dovolania uviedol, že podľa jeho názoru napadnutými
rozhodnutiami bol porušený zákon v ust. § 1, § 2, § 3, § 6, § 120 ods. 1 2, 3, 4,
§ 157 ods. 2 OSP, § 3 ods. 1, § 36 ods. 1, 2, 3 OZ, ktorými ustanoveniami sa súdy dôsledne
neriadili. Ďalej na zdôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol:
Podmienka v zmysle § 36 OZ je vedľajším ustanovením v právnom úkone, ktorým
sa účinnosť právneho úkonu, t.j. skutočný vznik, zmena, či zánik subjektívnych občianskych
práv a povinností, robí závislým na skutočnosti, ktorá je subjektom právneho úkonu v čase
jeho urobenia neznáma (je pre nich neistá). Význam odkladacej podmienky spočíva v tom,
že účinky právneho úkonu nastanú až jej splnením. Do splnenia, nesplnenia, či zmarenia
podmienky existuje stav neistoty, kedy sa nevie, či urobený právny úkon, ktorý je inak platný
a záväzný, avšak nie je ešte účinný, nadobudne vôbec právne účinky. Splnením odkladacej
podmienky nadobudne právny úkon právne účinky, a to od času splnenia podmienky (ak
nebolo stranami dohodnuté niečo iného). Len vtedy je najskôr naplnená vôľa zamýšľaná
účastníkmi právneho úkonu. Naproti tomu nesplnenie odkladacej podmienky znamená,
že dosiaľ neúčinný právny úkon nenadobudne účinnosť.
V prejednávanej veci „súhlas predstavenstva s prevzatím dlhu akciovou spoločnosťou
S. do 16. mája 1995“, ktorú platne uzavrel predseda predstavenstva – žalovaný v 3. rade,
nemožno pokladať za odkladaciu podmienku v zmysle § 36 OZ, lebo takéto rozhodnutie
orgánu spoločnosti jednak nespĺňa pojmové znaky podmienok (nešlo o neistú skutočnosť,
teda takú, o ktorej konajúci nevie, či nastane alebo nie, pretože nemôže byť základom
podmienky skutočnosť, ktorá istotne nastane, alebo ktorá istotne nenastane a o ktorej subjekt,
robiaci právny úkon, vie, že nastane, resp. že nenastane) a jednak, že nespočívalo na vôli
konajúceho, a preto nie je podmienkou tak, ako to chybne uzavrel odvolací súd i súd prvého
stupňa.
41 M Obdo V 3/2007
Z toho vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v posudzovaní uvedenej
otázky na nesprávnom právnom posúdení veci, čím je tak naplnený dovolací dôvod podľa
Uvedené nesprávne posúdenie základnej otázky sa potom premietlo aj do prílišnej
formálnosti a povrchnosti konania a rozhodovania súdov vo vzťahu k ostatným námietkam,
ktoré vzniesol v danom procese žalovaný v 3. rade, čím súdy porušili pravidlá stanoveného
postupu (spravodlivého procesu), ktoré vyžadujú plný rešpekt k procesným zásadám, ktorým
je konanie pred všeobecnými súdmi ovládané (porov. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 1,
§ 2, § 3, § 120, § 153 a § 157 OSP).
Súčasťou práva na spravodlivý proces je nevyhnutná nadväznosť medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej, ktorá sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia spôsobom zakotveným v § 157
ods. 2 OSP; ak tento vzťah z odôvodnenia nevyplýva, ide vo svojich dôsledkoch
o rozhodnutie nepreskúmateľné, a teda o naplnenie tzv. inej vady konania, ktorá je dovolacím
dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. b/ OSP.
Takýto arbitrárny postup treba vidieť najmä pri posudzovaní námietky žalovaného
v 3. rade ohľadne nespornej praxe, ktorú strany zmluvy o prevzatí dlhu po jej uzavretí
zaviedli v súlade s § 323 v spojení s §407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka, ale súd ju
zamietol z dôvodu jej účelovosti, pričom k ďalším námietkam (ako napr. neurčitosť zmluvy
o ručení, ktorú uzavreli s veriteľom dva subjekty, pričom záväzok sa vymáha od jedného, či
neakceptácia platnosti dodatku z 20. apríla 1994 a pod.) sa už ani nevyjadroval.
Z uvedeného vyplýva, že súdy pri rozhodovaní porušili zákon, a preto vzhľadom
na uvedené skutočnosti za podmienok uvedených v § 243e ods. 1, v spojení s § 243f ods. 1
písm. b/ a c/ ODP podávam na základe podnetu účastníka konania mimoriadne dovolanie
proti napadnutým rozsudkom, lebo to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov
účastníka, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
51 M Obdo V 3/2007
Žalobca v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu navrhol ho zamietnuť. Stotožnil
sa so skutkovými, aj právnymi závermi uvedenými v napadnutých rozhodnutiach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 OSP), po zistení,
že mimoriadne dovolanie bolo podané včas na podnet účastníka konania, mimoriadne
dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal napadnuté
rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je dôvodné.
Na pojednávaní konanom 6. septembra 2004 (č.l. 572-576) súd prvého stupňa vyhlásil
rozsudok, ktorým zaviazal žalovaného v 3. rade zaplatiť žalobcovi čiastku 6 000 000,– Sk
do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a rozhodol o náhrade trov konania.
Súd prvého stupňa opravným uznesením zo 6. septembra 2004 výrok rozsudku
uvedený v zápisnici o pojednávaní opravil tak, že jeho správne znenie je takéto:
Žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť žalobcovi čiastku 6 000 000,– Sk, pričom
plnením žalovaného v 2. rade alebo žalovaného v 3. rade podľa rozsudku Krajského súdu
v Žiline č. k. 22 Cb 614/98-452 zo dňa 11. septembra 2001 zaniká v rozsahu poskytnutého
plnenia povinnosť žalovaného v 1. rade, v rozsahu poskytnutého plnenia žalovanými v 2. rade
alebo v 3. rade. V ostatných výrokoch ponechal rozsudok nezmenený.
V odôvodnení opravného uznesenia súd uviedol, že takto postupoval podľa ust. § 164
OSP, keďže ide o zrejmú nesprávnosť.
Opravné uznesenie bolo vydané v rozpore so zákonom, ktoré porušenie zákona je inou
vadou v zmysle ust. § 241 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 243i ods. 2 OSP a týmto postupom
súdu prvého stupňa bola tiež účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd toto pochybenie súdu prvého stupňa nenapravil.
Súd prvého stupňa opravným uznesením založil medzi účastníkmi konania úplne iné
právne vzťahy, než ktoré vyplývali z jeho rozsudku vyhláseného na pojednávaní konanom
6. septembra 2004 (č.l. 576)), resp. aj z jeho rozsudku zo dňa 11. septembra 2001 č. k.
61 M Obdo V 3/2007
22 Cb 614/98-452. Z tohto dôvodu v danej veci nešlo o nejakú zrejmú nesprávnosť (§ 164
OSP), ale o rozhodnutie vo veci samej, o ktorej malo byť rozhodnuté výrokom rozsudku, a to
na pojednávaní (§ 115 OSP). Teda, ak súd prvého stupňa výrokom rozsudku vyhlásenom
na pojednávaní dňa 6. septembra 2004 nerozhodol o celom predmete konania, potom ďalej
mohol postupovať podľa ust. § 166 OSP a v ostávajúcej časti konania mohol rozhodnúť
doplňujúcim rozsudkom, pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku, teda okrem iného
na jeho vyhlásenie bolo potrebné nariadiť pojednávanie. Keďže súd prvého stupňa takto
nepostupoval, odňal v tomto smere žalobcovi aj žalovaným možnosť konať pred súdom,
a preto odvolací súd mal odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť. Naviac odvolací súd
na odvolacie pojednávanie predvolal len žalobcu a žalovaného v 3. rade, hoci výrok rozsudku
súdu prvého stupňa sa dotýkal aj žalovaných v 1. a v 2. rade, a teda aj v odvolacom konaní
bola týmto účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na zistenie vady uvedenej v ust. § 237 písm. f/ OSP, dovolací súd na jej
existenciu musel prihliadať z úradnej povinnosti, a preto aj keď táto vada nebola výslovne
generálnym prokurátorom namietaná, dovolací súd dospel k záveru, že už táto vada je
dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí.
Pokiaľ ide o prvú námietku generálneho prokurátora, a to týkajúcu sa výkladu ust.
§ 36 OZ, dovolací súd s týmto právnym názorom generálneho prokurátora sa nestotožňuje.
Z obsahu zmluvy o prevzatí dlhu z 22. novembra 1993, uzavretej medzi dlžníkom Y.
a spoločnosťou S. jej článku II. Bod 5 vyplýva, že ak k prevzatiu dlhu nedá súhlas
predstavenstvo S. do 16. mája 1995, zmluvné strany pokladajú toto prevzatie dlhu
za bezpredmetné. Podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade ide o bežnú odkladaciu
podmienku podľa ust. § 36 ods. 1, 2 OZ. Názor generálneho prokurátora, že v tomto prípade
nešlo o neistú skutočnosť, odporuje všeobecným poznatkom o chode obchodných spoločností
(§ 121 OSP). V prvom rade je treba uviesť, že predstavenstvo by nedalo súhlas k prevzatiu
dlhu vtedy, ak by o uvedenej podmienke objektívne nemohlo rozhodnúť, lebo spoločnosť
zanikla, resp. bola zrušená (§ 68 Obch. zák.), bolo rozhodnuté o neplatnosti spoločnosti
(§ 68a Obch. zák.), na spoločnosť bol vyhlásený konkurz podľa zák. č. 7/2005 Z.z., atď.
Súhlas k prevzatiu dlhu predstavenstvo tiež nedá vtedy, ak tak rozhodne, prípadne takýto bod
nezaradí do programu. Či takáto situácia v budúcnosti nastane, v čase uzavretia zmluvy dňa
71 M Obdo V 3/2007
22. novembra 1993 isté nie je a nie je isté ani to, či predstavenstvo súhlas k prevzatiu dlhu
výslovne dá, alebo nedá. Aj keď niektorá z týchto skutočností určite nastane, ako tvrdí
generálny prokurátor, to ešte neznamená, že táto skutočnosť nemôže byť základom
odkladacej podmienky. Táto odkladacia podmienka je neistá v tom, že v čase uzavretia
podmieneného právneho úkonu nikto s istotou nemôže vedieť z hľadiska udelenia súhlasu
predstavenstva, že ktorá z vyššie popísaných situácií nastane, a teda v konečnom dôsledku, či
súhlas predstavenstva k dohodnutému dátumu bude daný. Na základe uvedeného dovolací súd
túto námietku generálneho prokurátora nepovažuje za dôvodnú.
Námietku generálneho prokurátora, týkajúcu sa arbitrárneho (svojvoľného) postupu
(v mimoriadnom dovolaní nesprávne uvedené „arbitrážneho“) súdov z hľadiska posúdenia
praxe účastníkov po uzavretí zmluvy o prevzatí dlhu dovolací súd považuje za dôvodnú.
Žalovaný v 3. rade v priebehu konania poukazoval na to, že po uzavretí tejto zmluvy účastníci
postupovali v súlade s jej obsahom, čo možno považovať aj za uznanie záväzku podľa ust.
§ 323 Obch. zák. (uvádza to napr. aj v odvolaní na č.l. 594) s dôsledkami vyplývajúcimi
z § 407 ods. 2, 3 Obch. zák., pokiaľ ide o premlčanie. V tomto smere úvaha odvolacieho súdu,
že ide o účelovú námietku, nie je postačujúca. Ku viacerým ďalším námietkam žalovaného
v 3. rade, napr. neurčitosť zmluvy o ručení, platnosť dodatku z 20. apríla 1994, sa súdy ani
nevyjadrili.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 1, 2 v spojení
s ust. § 243i ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2008
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu