Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/182/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Oľgy Trnkovej

v právnej veci žalobcu J. B., bývajúceho v L., zastúpeného JUDr. D. C., advokátom

so sídlom v B., proti žalovanej V. G., bývajúcej v Č., o zaplatenie 500 000 Sk istiny s prísl.,

vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 22. júna 2005 sp. zn. ,

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. júna 2005 sp. zn.

v časti, v ktorej bol vo zvyšku návrh zamietnutý a v nadväzujúcom výroku

o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 23. júna 2004 č.k. -142 zaviazal

žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 500 000,- Sk, úroky vo výške 161 520,- Sk

a 17,6 % ročný úrok z omeškania z istiny od 1.1.1999 až do zaplatenia, to všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil.

Zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 102 831,- Sk v lehote

troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že

žalovaná sa stala ručiteľkou na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 1.1.1998 a po smrti svojho

manžela dňa 3.5.1998 aj hlavnou dlžníčkou. V konaní bolo preukázané, že žalovaná

predmetnú zmluvu o pôžičke skutočne podpísala a tak sa stala ručiteľkou za záväzok

pôvodného dlžníka P. G. voči žalobcovi v plnom rozsahu. Smrť tohto dlžníka nemala vplyv

na záväzok ručiteľa voči žalobcovi, lebo ručiteľský záväzok sa neviaže na osobu dlžníka, ale

na pohľadávku. Nárok žalobcu voči žalovanej teda uznal za dôvodný.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trnave rozsudkom z 22. júna 2005 č.k.

-169 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, že zaviazal

žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 87 189,05 Sk so 17,6 % ročným úrokom zo sumy

87 189,05 Sk od 1.1.1999 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo

zvyšku návrh zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa

1.1.1998 vyplýva, že účastníkmi boli J. B., žalobca v postavení veriteľa a P. G., zomrelý

manžel žalovanej v postavení dlžníka. Zmluva ďalej obsahuje záväzok dlžníka ručiť za

požičanú sumu svojou nehnuteľnosťou. Pod textom zmluvy sa nachádzajú štyri podpisy

označené dlžník P. G., svedok G. H., veriteľ J. B.

a ručiteľ V. G.. Pre vznik záväzku sa vyžaduje písomná forma. Nepostačuje len vlastnoručný

podpis nad označením ručiteľ ako je tomu dané vo veci. Vyhlásenie ručiteľa,

že berie na seba povinnosť voči veriteľovi uspokojiť pohľadávku ak ju neuspokojí dlžník,

musí byť prejavom nevzbudzujúcim pochybnosti o svojom obsahu t.j. ručiteľ musí písomnou

formou vyhlásiť, že preberá na seba ručiteľský záväzok. V danej veci však vzhľadom na

chýbajúce vyhlásenie osoby žalobcom považovanej za ručiteľku možno dospieť k záveru,

že ručiteľský záväzok medzi veriteľom J. B. a žalovanou nevznikol a nemožno sa na jeho

základe domáhať úspešne plnenia uplatneného návrhom. Čo sa týka plnenia

titulom dedenia uviedol, že jedinou dedičkou po zomrelom manželovi P. G. sa

stala žalovaná. Čistá hodnota dedičstva bola uznesením Okresného súdu Trnava č.k.

-41 zo dňa 20.3.2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.6.2000, stanovená

na sumu 187 189,05 Sk. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalovaná zodpovedá za dlh poručiteľa

voči žalobcovi do výšky 187 189,05 Sk. Vzhľadom k tomu, že žalovaná zaplatila dňa

2.10.1998 žalobcovi 100 000,- Sk je povinná zaplatiť žalobcovi na istine 87 189,05 Sk

a vo zvyšku bolo potrebné žalobu zamietnuť. Vyjadrenie žalovanej zo dňa 2.10.1998, že sumu

500 000,- Sk uhradí do 28.2.1999 odvolací súd nepovažuje za uznanie dlhu, pretože osoba

preberajúca dlh alebo k záväzku pristupujúca by musela byť treťou osobou odlišnou od osoby

dlžníka, inak by oba spomínané právne inštitúty nemali zmysel.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa tak, že vo zvyšku bol návrh zamietnutý, podal s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1

dovolanie žalobca, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Trnave

na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodňoval tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Mal za to, že žalovaná mala byť zaviazaná na zaplatenie celej

žalovanej sumy z dôvodu, že došlo k platnému vzniku jej ručiteľského záväzku voči

žalobcovi v súlade s (ďalej len ) v spojení s ,

ako aj z dôvodu viacnásobného uznania dlhu zo strany žalovanej podľa . Žalovaná

sa v zmluve o pôžičke zo dňa 1.1.1998 vlastnoručne podpísala nad slovom ručiteľ. V takomto

prípade však nemožno bez akéhokoľvek ďalšieho výkladu povedať, že ručenie je neplatné

pre neurčitosť. Žalovaná v súlade s uznala svoj dlh a to dokonca až trikrát,

1) písomným prehlásením po smrti jej manžela P. G. pripojeným k zmluve o pôžičke, že sa

zaväzuje splácať horeuvedenú pôžičku od septembra 1998, 2) na druhej strane originálu

zmluvy o pôžičke písomným vyhlásením zo dňa 2.10.1998, že sumu 500 000,- Sk uhradí

do 28.2.1999 a nakoniec 3) v zápisnici zo dňa 8.4.1999 spísanej notárom JUDr. O.

v dedičskom konaní po jej manželovi P. G. (č.k. -31, D Not 201/98). Prejavy

účastníkov uskutočnené dňa 2.10.1998 na druhej strane originálu zmluvy o pôžičke možno

posúdiť ako ich dohodu o zmene záväzku (tzv. privatívna novácia) podľa . Aj

v prípade, že by dovolací súd neuznal vyššie uvedené skutočnosti, aj tak odvolací súd

nesprávne rozhodol, pretože vo svojom rozsudku vychádzal z čistej ceny dedičstva vo výške

187 189,05 Sk stanovenej podľa uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 20.3.2000 č.k.

-41. Cena dedičstva zistená v dedičskom konaní po poručiteľovi nie je záväzná

pre súd v konaní o pohľadávke veriteľa voči dedičom, resp. súd sa môže od tej ceny odchýliť.

Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí aplikoval cenu dedičstva z dedičského rozhodnutia

bez toho, aby zisťoval jeho skutočnú cenu, resp. bez toho, aby dal žalobcovi ako veriteľovi

možnosť vyjadriť sa k tejto cene a prípadne preukázať vyššiu cenu dedičstva. Predpokladá,

že cena dedičstva zistená v dedičskom konaní vychádzala z vyhláškovej ceny, ktorá vôbec

neodráža skutočnú trhovú cenu. Z uvedeného tiež vyplýva, že konanie na odvolacom súde

bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ).

Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je podané

opodstatnene.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerané

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Z ustanovenia vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219) ani jeho zrušenie (§ 221

ods. 1 ).

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Za citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací

súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je

opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny

rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom

rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od

skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie

v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na

základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2

sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti

a ústnosti občiansko-právneho konania, ktorej zásady zostali zachované aj po účinnosti

novely Je neprípustné, aby odvolací

súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neopodstatnenosti žaloby,

dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, resp. aby

vychádzal z dôkazu (dedičské rozhodnutie – spis, listiny obsahujúce uznanie dlhu), ktoré

neboli v konaní vôbec ako dôkaz vykonané. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred

odvolacím súdom zo dňa 22. júna 2005, na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté totiž

vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní žiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval

ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa (neoboznámil zmluvu o pôžičke) a nevykonal ani

dôkazy (dedičským rozhodnutím – spisom Okresného súdu Trnava sp. zn.

ani listinami obsahujúcimi uznanie dlhu), ktorými sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal,

z ktorých záverov pri svojom rozhodovaní vychádzal.

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia , nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle a nasl.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Tejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného

dovolania ( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v časti,

v ktorej bol vo zvyšku návrh zamietnutý a v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil

a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1, 2

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2008

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: