Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)342/373474.586006.pdf
PDF · 113.41 KB
No categories available
1Cdo/71/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Milana Deáka v právnej veci
navrhovateľky M. K., bývajúcej v Ž., zastúpenej JUDr. M. P., advokátkou v Ž., proti
odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, Špitálska č. 4-6, Bratislava, o náhradu škody, vedenej na Okresnom
súde Žilina pod sp.zn. 2 C 61/2006, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 29. novembra 2007 sp.zn. 10 Co 165/2007, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. novembra
2007 sp.zn. 10 Co 165/2007 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 29. januára 2007 č.k. 2 C 61/2006-74 uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 27 730,-- Sk do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a v rovnakej lehote zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľke trovy konania
5 156,-- Sk na účet jej právnej zástupkyne. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka ešte
v roku X. požiadala o priznanie opakovaného príspevku za opatrovanie občana s ťažkým
zdravotným postihnutím – B. K. (ďalej len „posudzovaná osoba“). Posudzovaná osoba v roku
X. zomrela a do jej úmrtia – za obdobie od X. X. nebol jej zdravotný stav oddelením
posudkových činností zhodnotený. Až po smrti posudzovanej osoby vydal Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Žilina rozhodnutie o nepriznaní požadovaného príspevku, ktoré
rozhodnutie bolo potvrdené i nadriadeným orgánom. Na základe takýchto skutkových zistení
potom súd prvého stupňa vyhodnotil zodpovednosť odporcu podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb.
z titulu zodpovednosti štátu za škodu, keď konanie orgánu štátu pri prerokovaní žiadosti
o poskytnutie peňažného príspevku na zaopatrovanie posudzovanej osoby vyhodnotil za
pomalé. Príslušný orgán sa totiž nespravoval § 92 ods. 5 zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej
pomoci, ktorý ukladá vydať rozhodnutie v lehote 60 dní, ak je podkladom na
rozhodnutie o poskytnutí peňažného príspevku na kompenzáciu posudok príslušného
orgánu. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu
základného práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Výšku nároku na náhradu škody za mesiace
december 2003 a január 2004 odvodil od výšky príspevku za zaopatrovanie stanovenú v §
64a ods. 4 zákona č. 724/2002 Z.z. po 6 000,-- Sk. Výšku nároku na náhradu škody za mesiac
február až máj 2004 stanovil na základe výšky príspevku za zaopatrovanie uvedený v § 45
ods. 5 zákona č. 45/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej
pomoci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Žiline rozsudkom z 29. novembra 2007 sp.zn.
10 Co 165/2007 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietol. Účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa poukázal na ustanovenie § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ktoré stanovuje aj pre
zodpovednosť štátu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu v zmysle § 18
citovaného predpisu, ktorej sa navrhovateľka domáha, podmienku vyčerpania opravných
prostriedkov. Od splnenia tejto zákonnej podmienky je prípustné upustiť len v prípadoch
osobitného zreteľa. Navrhovateľka však nielenže nepreukázala existenciu konkrétnych
dôvodov, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hodné osobitného zreteľa, ale ani netvrdila,
že by boli dané. S odkazom na piatu časť Občianskeho súdneho poriadku potom uviedol, že
v prejednávanej veci je nepochybné, že medzi navrhovateľkou a odporcom sa jedná o právny
vzťah, ktorý spadá pod režim správneho súdnictva, pričom v konaní bolo jednoznačne
preukázané, že navrhovateľka nepožiadala o súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov,
ktoré zistenie je významné v dvoch súvislostiach. Po prvé, ak navrhovateľka nepožiadala
o preskúmanie rozhodnutia súdom, zostalo účinné rozhodnutie vydané v správnom konaní,
ktorým je súd viazaný. Právoplatne bolo teda určené, že navrhovateľke nebol priznaný
opakovaný peňažný príspevok za opatrovanie občana s ťažkým zdravotným postihnutím.
Keďže ide o fakultatívnu (a nie obligatórne nárokovateľnú) dávku, nadväzne nie je možné
prijať záver, že navrhovateľke by vzniklo právo na jej výplatu. Po druhé, čo je z hľadiska
aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. ešte podstatnejšie, navrhovateľka nevyčerpala zákonom
predpokladané opravné prostriedky. Pri nepreukázaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je
následne neprípustné konštatovať zodpovednosť štátu za škodu v zmysle uvedeného právneho
predpisu. Z dôvodu, že nie je daný ani základ uplatňovaného nároku navrhovateľky, nebolo
potrebné zaoberať sa otázkou jeho výšky. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p.
s prihliadnutím na to, že hoci nárok z titulu právnej konštrukcie zodpovednosti štátu za škodu
pri výkone „štátnej“ moci bol zamietnutý, je nesporné, že postup príslušných správnych
orgánov nebol náležite dôsledný, osobitne z pohľadu plynulosti a včasnosti jeho konania
a rozhodovania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla
dovolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Žiline
na ďalšie konanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Vyslovila názor, že práve podľa ustanovenia § 3
zákona č. 58/1969 Zb. splnila podmienky pre uplatnenie nároku, pretože je nesporné, že proti
rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina zo 16. decembra 2004, ktorým jej
nebol priznaný opakovaný peňažný príspevok za opatrovanie občana s ťažkým zdravotným
postihnutím, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodlo Ústredie
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava 5. marca 2005 tak, že potvrdilo rozhodnutie
prvostupňového orgánu. Využila teda možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu
odvolanie, pričom ustanovenie § 3 zákona č. 58/1969 Zb. nehovorí o tom, že účastník musí
vyčerpať zákonom predpokladané opravné prostriedky. Okrem toho splnila aj druhú
podmienku uvedenú v citovanom zákonnom ustanovení a to, že v danej veci išlo o prípad
hodný osobitného zreteľa, čo vidí v tom, že hoci sama všetky svoje povinnosti splnila,
odporca vôbec nekonal a nedodržal 60 dňovú lehotu (resp. druhostupňovým orgánom
predĺženú lehotu o najviac 30 dní) sa rozhodnutie. Zdôraznila, že nenamieta vecnú stránku
veci a využitie postupu všetkých zákonných prostriedkov, ale prieťahy v konaní v súvislosti
s nedodržaním lehoty správnym orgánom tak, ako mu to ukladá zákon, čím jej bola spôsobená
majetková ujma zodpovedajúca nevyplatenému príspevku za opatrovanie občana s ťažkým
zdravotným postihnutím.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu toto navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), prejednal dovolanie bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje
znaky rozsudku podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež iným vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.
Dovolateľka žiadnu z týchto vád nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala.
Dovolateľka namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon
č. 58/1969 Zb.) štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré
v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj
v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde
o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej
len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu
prešli.
Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať
proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3
Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov
spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí
tieto úlohy plnia (§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.).
V preskúmavanej veci z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že
odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) vychádzal z názoru, že navrhovateľka
nesplnila základnú zákonnú podmienku pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu
nesprávneho úradného postupu, ktorou je vyčerpanie opravných prostriedkov, od splnenia
ktorej podmienky v zmysle citovaného ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. je možné
upustiť iba vtedy, ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa, danosť ktorého však
navrhovateľka nepreukázala.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že na základe žiadosti
navrhovateľky z X. X. o peňažný príspevok za opatrovanie občana s ťažkým zdravotným
postihnutím Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina rozhodnutím zo 16. decembra 2004
č.j. X. rozhodol o nepriznaní tohto príspevku z dôvodu úmrtia posudzovanej osoby. Na
odvolanie navrhovateľky Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko
Žilina rozhodnutím z 5. marca 2005 číslo X. potvrdilo rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu z dôvodu, že do času úmrtia posudzovanej osoby (t.j. do 29. mája 2004
– pozn. dovolacieho súdu) nebola aktuálne stanovená miera funkčnej poruchy. Z týchto
skutkových zistení potom odvolací súd vyvodil už vyššie uvedený právny záver, že
navrhovateľka nesplnila základnú zákonnú podmienku pre uplatnenie práva na náhradu
škody z titulu nesprávneho úradného postupu, keďže nevyčerpala zákonom predpokladané
opravné prostriedky v zmysle § 3 zákona č. 58/1969 Zb., od splnenia ktorej podmienky
nebolo možné upustiť vzhľadom na nepreukázanie skutočnosti, že by v danej veci išlo
o prípad hodný osobitného zreteľa. S takýmto právnym záverom sa však dovolací súd
nestotožňuje. Z ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb., na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutí
odvolávajú oba súdy nižšieho stupňa vyplýva, že nárok na náhradu škody (aj v prípade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom) možno priznať len vtedy, ak účastník využil
možnosť podania v tomto ustanovení vymenovaných opravných prostriedkov (t.j. odvolanie,
rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť), pričom je zrejmé, že zákonodarca mal na mysli
vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov a nie všetkých zákonom predpokladaných
opravných prostriedkov. So spomenutým úmyslom zákonodarcu korešponduje i nová právna
úprava obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, kde v § 6 ods. 2 je expressis verbis použitý
termín „riadny opravný prostriedok“ bez toho, aby vymenovával jednotlivé jeho formy tak,
ako je to v prípade ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. Vychádzajúc potom z uvedeného,
navrhovateľka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom nepochybne splnila zákonom stanovenú podmienku využitia možnosti podať proti
rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu riadny opravný prostriedok, preto nebolo jej
povinnosťou ešte naviac preukazovať, či v danej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa.
Navrhovateľka v danom prípade namietala nesprávny úradný postup, spočívajúci
v prieťahoch v konaní v súvislosti s nedodržaním lehoty na rozhodnutie správnym orgánom,
ktorý prvýkrát rozhodol 9 mesiacov po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a viac ako pol
roka po smrti posudzovanej osoby, pričom nepriznanie tejto dávky odôvodnil práve smrťou
posudzovanej osoby. Tým je daný základ navrhovateľkou uplatňovaného nároku, a preto bolo
potrebné zaoberať sa jeho výškou. Opačný záver odvolacieho súdu, ktorý vychádza
z nesprávnej interpretácie správne použitého právneho predpisu tak má za následok, že jeho
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a podľa § 243b ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2008
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová