Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
599/373462.b3c74e.pdf
PDF · 156.86 KB
No categories available
2Cdo/208/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina
Vladika a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej veci žalobkýň
1/ maloletej M. M., nar. X., bývajúcej v Z. a 2/ K. M., nar. X., bývajúcej v Z., oboch
zastúpených JUDr. M. Z., advokátom v D., proti žalovanému JUDr. V. V., bývajúcemu v D.,
o zaplatenie 100.000,- Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn.
SI - 4 C 37/2003, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 25. apríla 2007 sp. zn. 11 Co 255/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného z a m i e t a .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyniam 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania
vo výške 3.828,- Sk na účet JUDr. M. Z., advokáta v D., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Senica rozsudkom zo 14. decembra 2005 č. k. SI–4 C 37/2003 – 98 zamietol
žalobu, predmetom ktorej bolo zaplatenie 100.000,- Sk s príslušenstvom tvoreným 18 % úrokom
z omeškania od 03.05.2001 do zaplatenia. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Na
odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaný sa bezdôvodne v zmysle § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka neobohatil, nakoľko zmluva o právnej pomoci uzavretá 16.05.2000, na
základe ktorej pôvodný žalobca 1/ plnil žalovanému 100.000,- Sk dňa 16.05.2000, je zmluvou
platnou a žalobkyne spoľahlivo v konaní nepreukázali, že žalovaný z tejto zmluvy vôbec neplnil.
Naopak svedecká výpoveď JUDr. T. H. preukázala, že žalovaný čiastočne plnil tým, že rokoval
o uzavretí kúpnej zmluvy bytu, pripravil návrh zmluvy bez uvedenia ceny bytu (závisela od
znaleckého posudku a rozhodnutia predstavenstva spoločnosti A., a. s.) a žiadal uvedeného
svedka, aby prevzal kúpnu cenu bytu a tiež spolupôsobil pri vyhotovení návrhu na vklad do
katastra nehnuteľností, i keď ho sám nevyhotovil. Žalovaný bol preto oprávneným ponechať si
zálohu na kúpu bytu a odmenu (preddavku) vo výške 100.000,- Sk.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynul záver, že účastníci zmluvy – pôvodný žalobca 1/
(manžel žalobkyne 2/), ktorý po začatí konania 25.10.2003 zomrel, v postavení objednávateľa,
a žalovaný v postavení obstarávateľa uzavreli 16.05.2000 zmluvu o právnej pomoci. Z jej obsahu
vyvodil, že svojou povahou ide o osobitný druh príkaznej zmluvy, o zmluvu o obstaraní veci
podľa § 733 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Z hľadiska posúdenia platnosti predmetnej
zmluvy súd prvého stupňa vyslovil názor, že predmetná zmluva o právnej pomoci obsahuje
podstatné zložky zmluvy o obstaraní veci, pretože účastníci zmluvy, pôvodný žalobca 1/
a žalovaný si dohodli, že predmetom obstarania je určitá vec – kúpa bytu nachádzajúceho sa
v domovom objekte v kat. území R., súp. čís. X., byt s príslušenstvom v majetku spoločnosti A.,
a. s., odmenu za obstaranie veci 270.000,- Sk a dobu obstarania veci – do troch mesiacov
od uzavretia zmluvy. Zmluvu súd považoval určitou aj v jej časti
o odmene žalovaného, pretože ju považoval súčasťou (zložkou) odmeny za obstaranie spolu aj
s nákladmi na obstaranie veci a cenou veci, nakoľko zákon uvedenie konkrétnej výšky odmeny
obstarávateľa v zmluve nevyžaduje. Povinnosťou objednávateľa – pôvodného žalobcu 1/ bolo
zaplatiť odmenu obstarávateľovi – žalovanému bez ohľadu na výsledok obstarania. Neurčitou
zmluvu nepovažoval súd prvého stupňa ani v časti dohody o poskytnutí 100.000,- Sk titulom
zálohy žalovanému na kúpu bytu, jeho odmeny a výdavkov, ako aj celé právne zabezpečenie,
ktoré považoval primeranými prostriedkami nevyhnutnými na obstaranie veci. Relatívnu
neplatnosť zmluvy nespôsobila ani skutočnosť, dôvodil ďalej okresný súd, že ju uzavrel so
žalovaným len pôvodný žalobca 1/ a nie aj žalobkyňa 2/, pretože v zmysle § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka žalobkyňa 2/ konkludentne udelila súhlas pôvodnému žalobcovi 1/
s uzavretím tejto zmluvy, ktorá skutočnosť vyplynula z jej výpovede.
Krajský súd v Trnave o odvolaní žalobkýň rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2007 sp. zn.
11 Co 255/2006, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúcej sa istiny zmenil
tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyniam 100.000,- Sk a vo zvyšku, týkajúcom
sa požiadavky uloženia plnenia žalobkyniam spoločne a nerozdielne, žalobu zamietol. Vo veci
samej, týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky a vo výroku o práve na náhradu trov konania,
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Stotožnil sa čiastočne
so súdom prvého stupňa vo vyhodnotení základného právneho vzťahu účastníkov vzťahom
z jedného z typov príkaznej zmluvy predstavovaného zmluvou o obstaraní veci. Nesúhlasil však
s jeho vyhodnotením dohody medzi účastníkmi a nimi urobených právnych úkonov určitými.
Uviedol, že z výpovede žalovaného pred odvolacím súdom vyplynula existencia dohody a aj
záujmu pôvodných žalobcov na zabezpečení odkúpenia bytu vrátane všetkých výdavkov s tým
spojených maximálne za 270.000,- Sk a vedomosť žalovaného, ktorý zmluvu o právnej pomoci
vyhotovil o tom, že takúto zmluvu by nemal možnosť dodržať, pokiaľ by celková cena bytu
vrátane výdavkov spojených s prevodom jeho vlastníctva na pôvodných žalobcov, bez odmeny
advokáta, mala dosiahnuť dohodnutú maximálnu výšku 270.000,- Sk. V takom prípade úmyslom
žalovaného bolo uplatniť si odmenu, resp. náhradu výdavkov i nad rámec dohodnutej sumy,
i keď zo žiadnych okolností plynúcich z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť súhlas
pôvodných žalobcov s takýmto postupom vedúcim k zvýšeniu ich celkových výdavkov
spojených so získaním bytu i nad určenú maximálnu hranicu. Podľa odvolacieho súdu právny
vzťah účastníkov zmluvy sa mal riadiť nielen ustanoveniami Občianskeho zákonníka
upravujúcimi zmluvu o obstaraní veci, ale i ustanoveniami právnych predpisov upravujúcich
činnosť advokátov vrátane ich odmeňovania, pretože obstaranie veci malo spočívať nielen
v obstaraní uzavretia zmluvy medzi pôvodnými žalobcami a vlastníkom bytu, v ktorom prípade
by išlo len o sprostredkovateľskú zmluvu podľa § 774 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka
(s iným režimom nároku sprostredkovateľa na odmenu), ale i o poskytnutie právneho servisu
spojeného so zamýšľaným odkúpením bytu. Zo zmluvy musela vyplývať nielen dohoda
o celkovej odmene za obstaranie veci, ale i celkom jednoznačný spôsob určenia jej jednotlivých
zložiek, najmä odmeny advokáta a náhrady jeho výdavkov, ktorú požiadavku však skúmaná
zmluva nespĺňa. Zmluvu odvolací súd vyhodnotil absolútne neplatnou minimálne v časti
o odmene advokáta z dôvodu jej neurčitosti (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a nesúladu
s platným právom a dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože odmenu za právne
služby (nie iné) musela založiť len dohoda tejto formy odmeny s platným právom. Neurčitosť
zmluvy spočívala v rozpornosti dohôd účastníkov o finančných plneniach ňou založených. Prvá
časť druhého odseku písomnej zmluvy hovorila „o celkovej sume 270.000,- Sk za byt“, t. j.
maximálnej cene bytu a druhá časť tohto odseku ustanovila podmienku, podľa ktorej „hodnota
bytu a odmeny a výdavkov advokáta nesmie prevýšiť dohodnutú zmluvnú odmenu a výdavky za
zabezpečenie prevodu vlastníctva prostredníctvom advokáta na klientov sumu 270.000,- Sk“, t. j.
doslovne určenie sumy 270.000,- Sk len na odmenu a výdavky spojené s prevodom vlastníctva
a tým prevzatie záväzku advokáta získať byt do vlastníctva klientov bezodplatne. Predposledný
odsek zmluvy v rozpore s oboma predchádzajúcimi citovanými ustanoveniami hovoril „o zvyšku
dohodnutej odmeny, výdavkov a kúpnej zmluvy za predmetný byt, teda 170.000,- Sk“, ktoré
dojednanie nasvedčuje záveru o určení sumy 270.000,- Sk maximom pre súhrn všetkých platieb
majúcich sa poskytnúť podľa tejto zmluvy. Z rozpornosti a tým neurčitosti dohody o odmene
za obstaranie veci, tým aj jej zložky odmeny advokáta, dospel k záveru, že hodinová odmena
dohodnutá nebola, rovnako ani paušálna odmena, pretože v zmluve chýba jej určenie, ktorým nie
je ani pokus dohodnúť 270.000,- Sk sumou obsahujúcou kúpnu cenu bytu a ostatných výdavkov
spojených so zabezpečením prevodu vlastníctva a navyše v konaní nebolo sporným, že právna
pomoc nebola poskytnutá až do úplného vybavenia veci, pretože žalovaný v rozpore so zmluvou
neprevzal od pôvodných žalobcov i zvyšok kúpnej ceny bytu a ani nepodal návrh na vklad
zmluvy do katastra nehnuteľností, takže by mu patrila len pomerná časť odmeny s povinnosťou
predloženia klientovi špecifikácie práce, čo sa nestalo. V danom prípade nešlo ani o dohodu
o podielovej odmene, pretože nebol určený presný podiel odmeny na hodnote veci a neboli
preukázané podmienky nároku na tento typ odmeny v zmysle § 10 ods. 1 advokátskej tarify,
pretože nešlo o vec tvoriacu predmet konania pred súdom a i keď zmluva o prevode vlastníctva
bytu sa mala stať predmetom konania na katastrálnom úrade, zo žiadnych skutočností
nevyplývalo v čom by mal spočívať veľmi neistý výsledok takéhoto konania. Napokon
nepochybne podľa § 10 ods. 2 advokátskej tarify by záloha vo výške 100.000,- Sk nepochybne
prevyšovala maximum odmeny 20 % z hodnoty veci bez ohľadu na to, či by takouto hodnotou
bola maximálna suma uvedená v zmluve, alebo konečná kúpna cena bytu (20 % z 270.000,- Sk je
54.000,- Sk a zo 150.000,- Sk je 30.000,- Sk). Vzhľadom k tomu, že účelom poskytnutej platby
100.000,- Sk bola záloha len na kúpu bytu, ktorá skutočnosť vyplýva z pokladničného bloku
vystaveného žalovaným, t. j. len na kúpnu cenu bytu a kúpna cena bytu bola vcelku zaplatená
samými kupujúcimi, pôvodnými žalobcami vlastníkovi bytu, pôvodne existujúci právny dôvod
ďalšieho držania zálohy žalovaným odpadol najneskôr po zaplatení kúpnej ceny a suma
100.000,- Sk skutočne predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je povinný vydať.
Požiadavku žalobkýň, uložiť povinnosť zaplatiť žalovanú sumu spoločne a nerozdielne, odvolací
súd zamietol, pretože z dôvodu skončenia dedičského konania po pôvodnom žalobcovi 1/,
prestali už žalobkyne ako dedičky mať postavenie spoločne a nerozdielne oprávnených osôb
a povinnosť zaplatiť žalovanú sumu im bola prisúdená len jednoducho, každej žalobkyni
v polovici. Vo veci samej, v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky vo výške 18 % od
03.05.2001 do zaplatenia z istiny 100.000,- Sk, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
z dôvodu neurčitosti petitu žaloby v tejto časti, nakoľko vo viacerých podaniach žalobkýň bolo
príslušenstvo požadované titulom úroku z omeškania i úroku, pričom nešlo o pôžičku ale
o omeškanie s plnením peňažného dlhu s tým, že súd prvého stupňa až do jeho rozhodnutia
o tomto nároku neurčitosť petitu žaloby v tejto časti neodstránil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním a navrhol napadnutý rozsudok
podľa § 243a ods. 1 a § 243b ods. 3 O. s. p. (správne § 243b ods. 2 O. s. p.) zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
poukázaním na to, že v pôvodnom návrhu na začatie konania z 26.09.2001 sa pôvodní žalobcovia
domáhali vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť plnením bez právneho
dôvodu, neskôr v konaní ho žiadali na základe neplatného právneho úkonu, pričom ale
k potrebnej zmene petitu neprišlo. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd posúdil po
hmotnoprávnej stránke vec nad rámec petitu žaloby, nakoľko sa zaoberal atribútmi platnosti
právneho úkonu, i keď obsahom petitu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu a zaoberal sa skutočnosťami, ktoré pre právne posúdenie celej veci nemajú žiadny
význam. Žalobkyne nespochybnili počas celého konania obsah predmetnej zmluvy, avšak
spochybnili výšku odmeny advokáta za poskytnutie právnej pomoci. Zároveň v dovolaní uplatnil
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd mal zhodne so súdom prvého
stupňa dospieť k záveru o platnosti zmluvy o právnej pomoci v zmysle § 724 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka a považovať záväzky z nej plynúce žalovanému splnenými a vznik
bezdôvodného obohatenia žalovaného nepreukázaný žalobkyňami.
Žalobkyne vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhli dovolanie zamietnuť
a uplatnili si náhradu trov dovolacieho konania vo výške 8.256,- Sk. Súhlasili so správnymi
závermi odvolacieho súdu, ktorý po doplnení dokazovania dospel k záveru o absolútnej
neplatnosti zmluvy uzavretej medzi pôvodným žalobcom 1/ a žalovaným minimálne v časti
týkajúcej sa dohody o výške odmeny advokáta za poskytnutú právnu pomoc z dôvodu jej
neurčitosti, a preto žalovaný bol povinný vrátiť žalobkyniam 100.000,- Sk titulom bezdôvodného
obohatenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242
ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia; obligatórne
sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O. s. p. a inými vadami pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vady podľa § 237 O. s. p. (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, v odňatí možnosti účastníka pred súdom
konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či v konaní súdom nesprávne obsadeným), ani iné
vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, neboli žalovaným namietané
a nevyplývajú ani z obsahu spisu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom aj na námietku dovolateľa skúmal, či
predchádzajúce konanie v danej veci netrpí inými vadami, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ku ktorým podľa § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd prihliadne,
aj keď neboli v dovolaní uplatnené. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie pred odvolacím
súdom nie je postihnuté vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd postupoval v rozpore s ustanovením § 95 O. s. p.
(§ 211 O. s. p.), pretože rozhodol o zmenenom návrhu, ktorého zmena nebola v konaní
pripustená.
Navrhovateľ (žalobca) môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania (§ 95 ods. 1 veta prvá O. s. p.). Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí
zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.
V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia (§ 95
ods. 2 O. s. p.). Zmeniť žalobu môže žalobca za podmienok uvedených v § 95 O. s. p. tiež
v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). O zmenu žaloby ide nielen vtedy, ak sa domáha žalobca
niečoho iného než v pôvodnej žalobe alebo ak požaduje na základe rovnakého skutkového
základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe, ale (mimo iného) tiež v prípade, že žalobca síce
i naďalej požaduje rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe
iného skutkového stavu (skutkového základu veci), než ako ho opísal v pôvodnej žalobe.
V posudzovanom prípade pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ žalobou žiadali prisúdiť zaplatenie
bezdôvodného obohatenia, pretože podľa ich tvrdenia žalovaný zo Zmluvy o právnej pomoci
neplnil, kúpnu cenu bytu zaplatili nie jeho prostredníctvom a žalovanú finančnú čiastku zaplatenú
mu titulom zálohy na kúpnu cenu si ponechal žalovaný neprávom. Na základe takto
vymedzeného skutkového základu veci (predmetu konania) rozhodli súdy oboch nižších
stupňov po skúmaní platnosti predmetnej zmluvy, keďže právny vzťah účastníkov mal byť ňou
založený. Povinnosť obom súdom skúmať platnosť tejto zmluvy vyplývala priamo zo zákona
z úradnej povinnosti – ex offo. Z uvedeného vyplýva, že neprišlo k zmene žaloby, pretože sa
nezmenil skutkový stav veci. V tomto smere preto nie je možné odvolaciemu súdu nič vyčítať,
najmä nie, že preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ultra petitum.
Dovolací súd pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného žalovaným, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Nezaoberal sa
pritom právnymi otázkami žalovaným nenamietanými.
Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ uplatňuje dôvodom dovolania, môže
spočívať v tom, že odvolací súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že
správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav
nesprávne aplikoval.
Rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo záveru, že žalovaný získal na úkor pôvodného
žalobcu 1/ a žalobkyne 2/ bezdôvodné obohatenie plnením z neplatného právneho úkonu, ktorý
nárok prešiel smrťou pôvodného žalobcu 1/ na obe súčasné žalobkyne.
Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia bezdôvodným obohatením je
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho
úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov.
Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým,
kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Ustanovenie odseku 2
vymedzuje pojem bezdôvodné obohatenie a uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia.
Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ho získala
niektorou zo skutkových podstát uvedených v ustanoveniach § 451 a § 454 Občianskeho
zákonníka. Majetkový prospech bol získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla
z neplatnej zmluvy. Kedy je zmluva neplatná, treba posudzovať podľa všeobecných ustanovení
o zmluvách (§ 43 a nasledujúcich), a podľa ustanovení upravujúcich ten typ zmluvy, o ktorý
v danom prípade ide. Právny úkon, resp. zmluva môže byť neplatná aj z dôvodov obsahových
(§ 39) alebo z dôvodov formálnych (§ 40), ale aj z iných dôvodov (napr. podľa § 37 a 38).
Ak sa domáhali žalobkyne vrátenia určitej peňažnej čiastky s tvrdením, že ju žalovanému
odovzdali, leží na nich dôkazné bremeno o tomto tvrdení a je naopak na žalovanom, ktorý tvrdí,
že plnenie prijal na základe zmluvného dojednania o odmene za činnosť, ku ktorej sa zaviazal,
aby preukázal existenciu a obsah tvrdenej dohody, podľa ktorej bol oprávnený plnenie prijať,
poprípade podľa ktorej nie je na vrátenie plnenia povinný. Ak však platná dohoda nebola
preukázaná a nebol v konaní zistený ani iný právny dôvod prijatia plnenia, znamená to, že právny
titul na strane žalovaného chýba, takže plnenie bolo prijaté bez právneho dôvodu.
Podľa § 733 Občianskeho zákonníka zmluvou o obstaraní veci sa obstarávateľ zaväzuje
objednávateľovi obstarať určitú vec. Obstarávateľ má právo vec obstarať aj prostredníctvom inej
osoby. Objednávateľ je povinný obstarávateľovi za obstaranie veci poskytnúť odmenu.
V zmysle § 734 Občianskeho zákonníka (ďalej len „ OZ “) o uzavretí zmluvy musí
obstarávateľ vydať objednávateľovi písomné potvrdenie, v ktorom musí byť uvedený predmet
obstarania, jeho cena a doba obstarania.
Zmluva o obstaraní veci je osobitným druhom zmluvy príkaznej. Podstatnými
náležitosťami zmluvy o obstaraní veci sú osobitné vymedzenie predmetu obstarania určitej veci,
t. j. veci ktorú má obstarávateľ obstarať (nemusí to byť len hmotná vec, môže ísť tiež o inú
záležitosť, inú činnosť a pod.), cena obstarania, t. j. odmena obstarávateľa za obstaranie veci
a doba obstarania. Zmluvnými stranami uzatvárajúcimi túto zmluvu sú objednávateľ
a obstarávateľ a ide pojmovo vždy o zmluvu odplatnú. Výšku tejto odmeny zákon neustanovuje,
a preto musí byť vždy dohodnutá (pozri § 734, ktorý nepoužíva termín odmena ale cena). Forma
zmluvy nie je predpísaná. Záväzok povinnej osoby pritom spočíva len vo vykonaní činnosti,
ktorá je v zmluve vymedzená a nie tiež v dosiahnutí výsledku.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
V citovanom ustanovení sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré
determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa
citovaného ustanovenia predpokladá, že k prejavu vôle došlo : slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia (ods. 2 citovaného ustanovenia). Inak je právny
úkon absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí
ex tunc, t. j. od začiatku - nastáva priamo zo zákona aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má
na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným
rozhodnutím orgánu právnej ochrany. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada aj
bez námietky, t. j. z úradnej povinnosti (ex offo) a nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu (zmluvy) zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia
(§ 451 a nasledujúcich OZ). Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho
obsah alebo prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny
úkon) alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle.
Žalobkyne tvrdili, že žalovanú sumu 100.000,- Sk odovzdal pôvodný žalobca 1/
žalovanému za účelom zálohy na kúpnu cenu bytu, ktorá skutočnosť vyplýva z pokladničného
bloku vystaveného žalovaným, z ktorého je zrejmý účel platby, t. j. len na kúpu bytu.
Z jednoznačného vymedzenia účelu platby možno dovodiť, že účelom platby bola skutočne
záloha na kúpnu cenu bytu. Zaplatenie žalovanej sumy, okrem tohto listinného dôkazu, potvrdili
vo svojich výpovediach aj dotknutí účastníci. Keďže pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ kúpnu
cenu bytu zaplatili priamo svedkovi JUDr. T. H. vo výške 150.000,- Sk, t. j.
zo zálohy poskytnutej žalovanému nebola zaplatená ani len časť kúpnej ceny bytu, odpadol
nepochybne právny dôvod ďalšieho držania zálohy žalovaným najneskôr po zaplatení kúpnej
ceny bytu. Žalovaný tvrdil, že je oprávnený žalovanú sumu držať a si ponechať titulom odmeny
advokáta za sprostredkovanie kúpy bytu pôvodnému žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/, ktorý nárok
vyplýva zo Zmluvy o právnej pomoci uzavretej dňa 16.05.2000 medzi žalobcom 1/ a žalovaným.
Keďže žalovaný odvodzoval svoju obranu práve z tejto zmluvy, odvolací súd správne
postupoval, keď ju podrobil prieskumu z hľadiska jej platnosti (absolútnej) z úradnej povinnosti
(ex offo). Správne dospel k záveru, že pokiaľ predmetom právneho vzťahu pôvodného žalobcu 1/
a žalobkyne 2/ so žalovaným bol okrem sprostredkovania uzavretia kúpnej zmluvy k bytu
riadiacim sa § 774 a nasledujúcimi OZ s iným režimom nároku sprostredkovateľa na odmenu, aj
právny servis spojený s prevodom bytu, je potrebné ho právne posúdiť nielen podľa ustanovení
všeobecného predpisu, ktorým je Občiansky zákonník ale v časti odmeny advokáta nepochybne
podľa predpisu špeciálneho, upravujúceho odmenu advokátov. Vzhľadom k dátumu vzniku
preskúmavaného právneho vzťahu a charakteru poskytnutej právnej pomoci žalovaným,
založeného Zmluvou o právnej pomoci zo dňa 16.05.2000, odvolací súd správne postupoval
podľa právneho predpisu platného a účinného v čase vzniku predpokladaného právneho vzťahu.
Na časť právneho vzťahu o odmene advokáta správne aplikoval zákon číslo 132/1990 Zb.
o advokácii, ktorý bol účinným v rozhodnom čase (16.05.2000) až do 31.12.2003. Tieto právne
predpisy sú k Občianskemu zákonníku (§ 724 a nasledujúcim) v pomere úpravy osobitnej
(lex specialis), k úprave všeobecnej (lex generalis). Spôsob určenia je daný občianskoprávnou
zásadou tak, že je treba cenu určiť podľa cenového predpisu. Podľa § 13 ods. 1 zákona číslo
132/1990 Zb. o advokácii je advokát pri výkone advokácie povinný zachovávať Ústavu, zákony
a predpisy vydané na ich vykonanie, v ich medziach sa riadiť príkazmi klienta, chrániť práva a
oprávnené záujmy zastupovaného, dbať na to, aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna.
Advokát poskytuje právnu pomoc spravidla za odmenu; výšku odmeny a spôsob jej určenia
upraví vykonávací predpis (§ 19 ods. 1 a 2 citovaného zákona). Pri uzavieraní zmluvy
o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej odmeny
(§ 2 ods. 1 vyhlášky číslo 240/1990 Zb. o odmenách advokátov za poskytovanie právnej
pomoci). Podľa § 5 ods. 1 citovanej vyhlášky sa zmluvná odmena určuje ako hodinová odmena -
písm. a/ alebo paušálna odmena - písm. b/ alebo podielová odmena - písm. c/ za splnenia určitých
predpokladov (§ 10 ods. 1 vyhlášky). Hodinová odmena (§ 6 a § 7) je svojim spôsobom
odmena stanovená odhadom, pretože pri uzatváraní zmluvy nemožno presne určiť rozsah prác
a definitívna výška odmeny sa určuje po skončení právnej pomoci a zistí sa obyčajným
numerickým výpočtom podľa časovej špecifikácie práce advokáta, ktorú je povinný advokát
klientovi predložiť. Paušálna odmena (§ 8 a § 9) predstavuje pevnú čiastku odmeny určenej
v závislosti na rozsahu prác a na základnej hodinovej sadzbe. Zníženie ex lege nastupuje len pri
neposkytnutí právnej pomoci v uvažovanom rozsahu, t. j. ak nepríde k úplnému vybaveniu veci
alebo ak nie je právna pomoc poskytovaná po celé dohodnuté obdobie. Podielová odmena (§ 10
a § 11) je síce dohodnutá pevným dielom z pevnej čiastky, ale konkrétna výška nie je istá,
je stanovená hypoteticky. To súvisí s neistým výsledkom sporu, na čo musí advokát klienta
upozorniť. Limit je 20 % hodnoty veci.
Správne odvolací súd na základe uvedeného uzavrel, že dohoda o celkovej odmene za
obstaranie veci, ale i celkom jednoznačná možnosť spôsobu určenia akým spôsobom by sa na
tejto odmene mali podieľať jednotlivé jej čiastkové zložky, najmä odmena advokáta a náhrada
jeho výdavkov, zo Zmluvy o právnej pomoci nevyplýva pre svoju neurčitosť vyplývajúcu z jej
obsahu. V danom prípade nebol s určitosťou dohodnutý ani jeden druh zmluvnej odmeny
advokáta vzhľadom na neurčitosť dohody v zmluve. V podrobnostiach dovolací súd odkazuje
na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. Keďže žalovanému nevzniklo právo na odmenu,
zálohu mu zaplatenú na kúpnu cenu bytu vo výške 100.000,- Sk bol povinný vrátiť, rovnako tiež
z dôvodu, že záloha bola zložená na účel, na ktorý ako už bolo uvedené, nebola ani čiastočne
použitá.
Zistenia odvolacieho súdu a právny záver z nich vyplývajúci možno považovať za
správne.
Odvolací súd správne postupoval vo veci samej aj v časti týkajúcej sa príslušenstva
uplatnenej peňažnej pohľadávky, v ktorej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1
písm. e/ a h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v dôsledku existencie vady konania
spočívajúcej v neurčitosti tejto časti petitu žaloby. Pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ v žalobe
zo dňa 28.09.2001 si spolu s istinou uplatnili aj jej príslušenstvo – 18 % úrok od 03.05.2001 do
zaplatenia (č. l. 4), v priebehu konania žiadali priznať spolu s istinou 17,6 % úrok od rovnakého
dátumu do zaplatenia (č. l. 35) a ostatný krát 18 % úrok z omeškania od 12.07.2001 do
zaplatenia (č. l. 62). Vzhľadom k viacerému rozpornému uplatneniu príslušenstva, nebolo
možné s určitosťou aj vzhľadom k žalovanej istine, ktorou bolo bezdôvodné obohatenie, ktorej sa
príslušenstvo týka, s určitosťou ustáliť výšku požadovaného príslušenstva, jeho charakter úrokom
alebo úrokom z omeškania a počiatok dátumu, od ktorého malo byť príslušenstvo prisúdené.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených
dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu bol
postihnutý vadou uvedenou v § 237 O. s. p., či tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia
§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p., ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 časť vety pred
bodkočiarkou O. s. p. zamietol.
V dovolacom konaní nebol žalovaný úspešný a preto právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalobkyniam (§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Úspešné účastníčky v dovolacom konaní podali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť im trovy tohto konania vo výške 8.256,- Sk za dva úkony právnej služby (§ 243b ods. 4
O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva
v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol žalobkyniam vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu žalovaného po 3.650,- Sk plus paušálna náhrada výdavkov 178,- Sk (§ 10
ods. 1 a § 16 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. na účet JUDr. M. Z., do 3 dní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: