Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/68/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej,

v právnej veci navrhovateľa: A. B., bytom Ž. - B., K., zastúpený Mgr. PhDr. S. B., bytom Ž.,

K., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Ž., A., Ž., za účasti: Slovenský

pozemkový fond, B., B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 17.

augusta 2006 č. -015, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.

k. -34 zo dňa 21. novembra 2007 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

č.k. -34 zo dňa 21. novembra 2007 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu, uvedené v záhlaví

tohto rozsudku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľovi a Slovenskému

pozemkovému fondu náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej

veci žalovaný správny orgán rozhodol podľa o navrátenie

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej

len reštitučný zákon) tak, že navrhovateľ nespĺňa podmienky ustanovené v § 2 ods. 2

reštitučného zákona a nenavrátil mu vlastnícke právo k žiadaným pozemkom

v kat. úz. K. (pôvodne kat. úz. Z. K.) a zároveň mu nepriznal ani právo na náhradu podľa § 6

ods. 2. Z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, že navrhovateľ si uplatnil

u žalovaného správneho orgánu v zákonnej lehote nárok podľa reštitučného zákona

na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. úz. K.; oprávnenosť osoby si odvodzoval

po V. B., jeho starom otcovi, ktorého vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam prešlo na štát

alebo inú právnickú osobu postupom podľa o úprave právnych

pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych

útvarov; starý otec navrhovateľa vycestoval za prácou do USA začiatkom dvadsiateho

storočia, kde aj podľa dostupných informácii po druhej svetovej vojne zomrel; o smrti starého

otca navrhovateľ predložil rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. -35 zo dňa

14.3.2005, ktorým súd vyhlásil nezvestného V. B., nar. X. v N., naposledy bytom Z. K.

č. 125, okres B. za mŕtveho s tým, že nezvestný neprežil deň 1.7.1948; rozsudok súdu

nadobudol právoplatnosť dňa 10.6.2005. Podľa názoru krajského súdu odporca v danej veci

nesprávne právne aplikoval ustanovenie § 2 reštitučného zákona. Poukázal na to, že text

ustanovenia § 2 ods. 2 nemožno vykladať tak, že sa jedná o osobu uvedenú v § 2 ods. 1, ktorej

súdne konanie o vyhlásenie za mŕtveho bolo právoplatne skončené do 31.12.2004, ale tak,

že v konaní o vyhlásenie za mŕtveho bol dátum úmrtia tejto osoby stanovený do dňa

31.12.2004. Konštatoval, že určovací výrok súdu má rovnaké právne následky ako smrť,

t. j. po takejto osobe možno dediť, zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu.

Uviedol, že rozsudok súdu o vyhlásenie za mŕtveho ako konštitutívne rozhodnutie má účinky

ex nunc (pokiaľ sa vo výroku rozhodnutia výslovne neuvedie niečo iné) a v prípadoch,

keď súd uvedie výslovne deň smrti nastávajú účinky takéhoto rozsudku ex tunc, t. j. ku dňu,

ktorý je uvedený v rozsudku a k takto stanovenému dátumu nastávajú účinky dedičského

práva ( – ), ale aj právneho nástupníctva v zmysle

reštitučného zákona. Krajský súd súčasne konštatoval, že zo skutkových okolností v danej

veci bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalým

pobytom na jej území, pretože z hľadiska určenia trvalého pobytu je rozhodujúce, kde

navrhovateľ podľa predpisov o evidencii obyvateľov je prihlásený na trvalý pobyt. Napadnuté

rozhodnutie odporcu považoval za rozhodnutie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, z ktorých dôvodov ho podľa v spojení s

písm. a/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa

v spojení s § 246c. Navrhovateľovi a Slovenskému pozemkovému fondu náhradu trov

konania nepriznal, napriek tomu, že im vzniklo právo na ich náhradu, pretože v tomto konaní

nevzniesli procesný návrh na ich uplatnenie.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal odporca.

Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu potvrdí. Nesúhlasil s právnym názorom súdu

prvého stupňa. Uviedol, že v rozsudku Okresného súdu v Žiline zo dňa 14.3.2005

č. k -35 nie je vo výroku uvedený deň smrti, z ktorého dôvodu rozsudok súdu

nemôže mať účinky ex tunc. Konštatoval, že vzhľadom k tomu, že v súdnom rozhodnutí

sa priamo nevyslovuje, že nezvestný je mŕtvy k stanovenému dňu smrti, je vyslovená

len domnienka smrti tým spôsobom, že nezvestný je vyhlásený za mŕtveho tak, že neprežil

deň 1.7.1948, a preto rozsudok nemôže mať spätnú účinnosť. Považoval na základe tejto

skutočnosti za jednoznačne preukázané, že navrhovateľ nemohol byť oprávnenou osobou.

Poukázal na to, že v danej veci nikdy nespochybňoval, že navrhovateľ je štátnym občanom

Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území.

Navrhovateľ sa na odvolanie odporcu vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a odvolanie odporcu zamietnuť. V celom

rozsahu sa stotožnil s dôvodmi vyslovenými v rozsudku krajského súdu.

Slovenský pozemkový fond sa na odvolanie odporcu nevyjadril odvolací návrh

nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa v spojení

s ust. § 10 ods. 2 preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach odvolania a konanie

mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel k názoru,

že odvolanie nie je dôvodné.

Odporca považoval rozsudok súdu prvého stupňa a postup, ktorý mu predchádzal

za nezákonný predovšetkým z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil

v zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

Odvolací súd, ktorý je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný podľa § 246c ods. 1

v spojení s , preskúmal zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa a postup, ktorý mu predchádzal, v rozsahu námietok odporcu uvedených v odvolaní.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie")

spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období

do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,

zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím

tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej

republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci

alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú

sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými

osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

V prípadoch uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 písm. j/ sú oprávnenými osobami

aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c/ až e/ platia obdobne.

Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva

k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti

podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva

k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný

pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať

opravný prostriedok na súde.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady

za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo,

aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5

ods. 1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok

oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli

v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku

skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo

priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1

(do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1

ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde ().

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom

znení.

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné

predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia v platnom znení

o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia

účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo

známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány

územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré

majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).

Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 4 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu

a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať

plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti

s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať

im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť

k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám

a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,

aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány sú povinné

svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť

ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú

k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť

o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne

a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych

orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to,

aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.

Správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,

pre svoje rozhodnutie si síce zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil

skutočný stav, avšak zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny názor, z ktorých

dôvodov boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie jeho rozhodnutia súdom prvého

stupňa a vrátenie veci mu na ďalšie konanie podľa

Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že navrhovateľ si dňa

28.10.2004, v zákonnej lehote, uplatnil na Obvodnom pozemkovom úrade v Ž. v zmysle

reštitučného zákona nárok podľa § 3 ods. 1, písm. d/ na navrátenie vlastníctva k pozemkom

nachádzajúcich sa v kat. úz. K. po V. B., jeho starom otcovi, ktorého vlastníctvo k žiadaným

nehnuteľnostiam prešlo na štát alebo inú právnickú osobu postupom podľa

Zb., ako doklad o smrti pôvodného vlastníka predložil rozsudok Okresného súdu v Žiline

č. k. -35 zo dňa 14.3.2005, ktorým súd vyhlásil nezvestného V. B., nar. X. v N.,

naposledy bytom Z. K. č. 125, okres B. za mŕtveho s tým, že nezvestný neprežil deň 1.7.1948,

rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10.6.2005. Obvodný pozemkový úrad v Ž.

preskúmavaným rozhodnutím vyslovil, že navrhovateľ nespĺňa podmienky uvedené v § 2

ods. 2 reštitučného zákona na vrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu

za žiadané pozemky nachádzajúce sa v kat. úz. K., z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal

oprávnenosť osoby, pretože v konaní nebol predložený úmrtný list V. B. a rozsudok

o vyhlásení za mŕtveho bol vydaný až po zákonnej lehote.

Zákonodarca v právnej norme § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona kogentným

spôsobom ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo

priznanie práva na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona

a v právnej norme § 3 taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie

vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu.

Vôľou zákonodarcu v právnej norme v § 2 ods. 2 pokiaľ ustanovuje „ak osoba,

ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo

inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím

lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená

za mŕtvu“, bolo stanoviť rovnaké právne postavenie právnych nástupcov po fyzickej osobe,

ktorá zomrela a právnych nástupcov po fyzickej osobe, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu.

Správny bol preto názor súdu prvého stupňa, že znenie ustanovenia § 2 ods. 2

reštitučného zákona nemožno vykladať tak, že súdne konanie o vyhlásenie osoby uvedenej

v § 2 ods. 1 za mŕtvu bolo právoplatne skončené ku dňu 31.12.2004 (§ 5), ale tak, že takáto

osoba bola vyhlásená za mŕtvu pred uplynutím tejto lehoty, to znamená, že deň úmrtia

rozhodnutím o vyhlásení tejto osoby za mŕtvu nastal pred uplynutím zákonnej lehoty

ustanovenej v § 5 (do 31.12.2004).

Vyhlásenie za mŕtveho je rozhodnutie o osobnom stave osoby, u ktorej zo zákonných

dôvodov nemožno zistiť smrť, a teda stratu právnej subjektivity obvyklým spôsobom, podľa

zdravotníckych predpokladov. Toto konanie sa môže začať na návrh a aj bez návrhu.

Na takéto konanie a vydanie rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho je daná právomoc súdu,

ktorý vyhlási nezvestnú fyzickú osobu za mŕtvu po preukázaní splnenia zákonných

podmienok ustanovených v . Rozsudok súdu o vyhlásenie

za mŕtveho má konštitutívne účinky a pôsobí rovnako ako vyvrátiteľná domnienka. Účinky

zásadne pôsobia ex nunc , okrem tých účinkov, ktoré inak upravuje hmotné právo

(napr. ).

Podľa dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

V zmysle citovanej právnej normy dedičia okamihom smrti poručiteľa vstupujú

do vecno-právnych (majetkovo-právnych) a procesno-právnych práv a povinností poručiteľa

na základe univerzálnej sukcesie.

Pokiaľ teda zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pôvodný vlastník

nehnuteľností V. B. bol vyhlásený za mŕtveho rozsudkom súdu tak, že „nezvestný neprežil

deň 1.7.1948“, rozsudkom súdu bol stanovený deň smrti poručiteľa najneskôr ku dňu

1.7.1948 a takto určený deň smrti sa stal záväzným pre každého v zmysle

Týmto dňom právni nástupcovia poručiteľa vstúpili titulom dedenia ( ) do všetkých

jeho hmotnoprávnych a procesnoprávnych práv a povinností. Pokiaľ teda navrhovateľ je

vnukom poručiteľa V. B. spĺňa zákonné podmienky ustanovené v § 2 ods. 2 písm. c/

reštitučného zákona.

Odvolací súd z uvedených dôvodov považoval námietky odporcu uvedené v odvolaní

za neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom

rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodol vo veci

skutkovo správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s a s potvrdil.

Odvolací súd navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle

§ 246c O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože si ich náhradu

neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. októbra 2008

Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu