Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
3f6/373934.a7ea8d.pdf
PDF · 130.46 KB
No categories available
1Sžo/68/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Sžo 68/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej,
v právnej veci navrhovateľa: A. B., bytom Ž. - B., K., zastúpený Mgr. PhDr. S. B., bytom Ž.,
K., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Ž., A., Ž., za účasti: Slovenský
pozemkový fond, B., B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 17.
augusta 2006 č. 2006/0017-015, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.
k. 26Sp 46/2006-34 zo dňa 21. novembra 2007 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č.k. 26Sp 46/2006-34 zo dňa 21. novembra 2007 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu, uvedené v záhlaví
tohto rozsudku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľovi a Slovenskému
pozemkovému fondu náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej
veci žalovaný správny orgán rozhodol podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej
len reštitučný zákon) tak, že navrhovateľ nespĺňa podmienky ustanovené v § 2 ods. 2
reštitučného zákona a nenavrátil mu vlastnícke právo k žiadaným pozemkom
v kat. úz. K. (pôvodne kat. úz. Z. K.) a zároveň mu nepriznal ani právo na náhradu podľa § 6
ods. 2. Z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, že navrhovateľ si uplatnil
u žalovaného správneho orgánu v zákonnej lehote nárok podľa reštitučného zákona
na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. úz. K.; oprávnenosť osoby si odvodzoval
po V. B., jeho starom otcovi, ktorého vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam prešlo na štát
alebo inú právnickú osobu postupom podľa zákona č. 81/1949 Zb. o úprave právnych
pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych
útvarov; starý otec navrhovateľa vycestoval za prácou do USA začiatkom dvadsiateho
storočia, kde aj podľa dostupných informácii po druhej svetovej vojne zomrel; o smrti starého
otca navrhovateľ predložil rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 4P 97/2002-35 zo dňa
14.3.2005, ktorým súd vyhlásil nezvestného V. B., nar. X. v N., naposledy bytom Z. K.
č. 125, okres B. za mŕtveho s tým, že nezvestný neprežil deň 1.7.1948; rozsudok súdu
nadobudol právoplatnosť dňa 10.6.2005. Podľa názoru krajského súdu odporca v danej veci
nesprávne právne aplikoval ustanovenie § 2 reštitučného zákona. Poukázal na to, že text
ustanovenia § 2 ods. 2 nemožno vykladať tak, že sa jedná o osobu uvedenú v § 2 ods. 1, ktorej
súdne konanie o vyhlásenie za mŕtveho bolo právoplatne skončené do 31.12.2004, ale tak,
že v konaní o vyhlásenie za mŕtveho bol dátum úmrtia tejto osoby stanovený do dňa
31.12.2004. Konštatoval, že určovací výrok súdu má rovnaké právne následky ako smrť,
t. j. po takejto osobe možno dediť, zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu.
Uviedol, že rozsudok súdu o vyhlásenie za mŕtveho ako konštitutívne rozhodnutie má účinky
ex nunc (pokiaľ sa vo výroku rozhodnutia výslovne neuvedie niečo iné) a v prípadoch,
keď súd uvedie výslovne deň smrti nastávajú účinky takéhoto rozsudku ex tunc, t. j. ku dňu,
ktorý je uvedený v rozsudku a k takto stanovenému dátumu nastávajú účinky dedičského
práva (§ 460 Občianskeho zákonníka – OZ), ale aj právneho nástupníctva v zmysle § 2 ods. 2
reštitučného zákona. Krajský súd súčasne konštatoval, že zo skutkových okolností v danej
veci bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalým
pobytom na jej území, pretože z hľadiska určenia trvalého pobytu je rozhodujúce, kde
navrhovateľ podľa predpisov o evidencii obyvateľov je prihlásený na trvalý pobyt. Napadnuté
rozhodnutie odporcu považoval za rozhodnutie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, z ktorých dôvodov ho podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2
písm. a/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 246c. Navrhovateľovi a Slovenskému pozemkovému fondu náhradu trov
konania nepriznal, napriek tomu, že im vzniklo právo na ich náhradu, pretože v tomto konaní
nevzniesli procesný návrh na ich uplatnenie.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal odporca.
Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu potvrdí. Nesúhlasil s právnym názorom súdu
prvého stupňa. Uviedol, že v rozsudku Okresného súdu v Žiline zo dňa 14.3.2005
č. k 4P 97/2002-35 nie je vo výroku uvedený deň smrti, z ktorého dôvodu rozsudok súdu
nemôže mať účinky ex tunc. Konštatoval, že vzhľadom k tomu, že v súdnom rozhodnutí
sa priamo nevyslovuje, že nezvestný je mŕtvy k stanovenému dňu smrti, je vyslovená
len domnienka smrti tým spôsobom, že nezvestný je vyhlásený za mŕtveho tak, že neprežil
deň 1.7.1948, a preto rozsudok nemôže mať spätnú účinnosť. Považoval na základe tejto
skutočnosti za jednoznačne preukázané, že navrhovateľ nemohol byť oprávnenou osobou.
Poukázal na to, že v danej veci nikdy nespochybňoval, že navrhovateľ je štátnym občanom
Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území.
Navrhovateľ sa na odvolanie odporcu vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a odvolanie odporcu zamietnuť. V celom
rozsahu sa stotožnil s dôvodmi vyslovenými v rozsudku krajského súdu.
Slovenský pozemkový fond sa na odvolanie odporcu nevyjadril odvolací návrh
nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c O.s.p. v spojení
s ust. § 10 ods. 2 preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach odvolania a konanie
mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel k názoru,
že odvolanie nie je dôvodné.
Odporca považoval rozsudok súdu prvého stupňa a postup, ktorý mu predchádzal
za nezákonný predovšetkým z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
v zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona.
Odvolací súd, ktorý je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný podľa § 246c ods. 1
O.s.p. v spojení s § 212 ods. 1, preskúmal zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa a postup, ktorý mu predchádzal, v rozsahu námietok odporcu uvedených v odvolaní.
Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu
v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie")
spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období
do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,
zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím
tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej
republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci
alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú
sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými
osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
V prípadoch uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 písm. j/ sú oprávnenými osobami
aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c/ až e/ platia obdobne.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo,
aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5
ods. 1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok
oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli
v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku
skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo
priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1
(do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1
ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom
znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým
účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány
územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).
Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 4 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať
im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť
k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám
a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány sú povinné
svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť
ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť
o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne
a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych
orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to,
aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
Správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
pre svoje rozhodnutie si síce zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil
skutočný stav, avšak zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny názor, z ktorých
dôvodov boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie jeho rozhodnutia súdom prvého
stupňa a vrátenie veci mu na ďalšie konanie podľa § 250q ods. 2 O.s.p.
Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že navrhovateľ si dňa
28.10.2004, v zákonnej lehote, uplatnil na Obvodnom pozemkovom úrade v Ž. v zmysle
reštitučného zákona nárok podľa § 3 ods. 1, písm. d/ na navrátenie vlastníctva k pozemkom
nachádzajúcich sa v kat. úz. K. po V. B., jeho starom otcovi, ktorého vlastníctvo k žiadaným
nehnuteľnostiam prešlo na štát alebo inú právnickú osobu postupom podľa zákona č. 81/1949
Zb., ako doklad o smrti pôvodného vlastníka predložil rozsudok Okresného súdu v Žiline
č. k. 4P 97/2002-35 zo dňa 14.3.2005, ktorým súd vyhlásil nezvestného V. B., nar. X. v N.,
naposledy bytom Z. K. č. 125, okres B. za mŕtveho s tým, že nezvestný neprežil deň 1.7.1948,
rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10.6.2005. Obvodný pozemkový úrad v Ž.
preskúmavaným rozhodnutím vyslovil, že navrhovateľ nespĺňa podmienky uvedené v § 2
ods. 2 reštitučného zákona na vrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu
za žiadané pozemky nachádzajúce sa v kat. úz. K., z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal
oprávnenosť osoby, pretože v konaní nebol predložený úmrtný list V. B. a rozsudok
o vyhlásení za mŕtveho bol vydaný až po zákonnej lehote.
Zákonodarca v právnej norme § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona kogentným
spôsobom ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo
priznanie práva na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona
a v právnej norme § 3 taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie
vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu.
Vôľou zákonodarcu v právnej norme v § 2 ods. 2 pokiaľ ustanovuje „ak osoba,
ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo
inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím
lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená
za mŕtvu“, bolo stanoviť rovnaké právne postavenie právnych nástupcov po fyzickej osobe,
ktorá zomrela a právnych nástupcov po fyzickej osobe, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu.
Správny bol preto názor súdu prvého stupňa, že znenie ustanovenia § 2 ods. 2
reštitučného zákona nemožno vykladať tak, že súdne konanie o vyhlásenie osoby uvedenej
v § 2 ods. 1 za mŕtvu bolo právoplatne skončené ku dňu 31.12.2004 (§ 5), ale tak, že takáto
osoba bola vyhlásená za mŕtvu pred uplynutím tejto lehoty, to znamená, že deň úmrtia
rozhodnutím o vyhlásení tejto osoby za mŕtvu nastal pred uplynutím zákonnej lehoty
ustanovenej v § 5 (do 31.12.2004).
Vyhlásenie za mŕtveho je rozhodnutie o osobnom stave osoby, u ktorej zo zákonných
dôvodov nemožno zistiť smrť, a teda stratu právnej subjektivity obvyklým spôsobom, podľa
zdravotníckych predpokladov. Toto konanie sa môže začať na návrh a aj bez návrhu.
Na takéto konanie a vydanie rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho je daná právomoc súdu,
ktorý vyhlási nezvestnú fyzickú osobu za mŕtvu po preukázaní splnenia zákonných
podmienok ustanovených v § 7 Občianskeho zákonníka (OZ). Rozsudok súdu o vyhlásenie
za mŕtveho má konštitutívne účinky a pôsobí rovnako ako vyvrátiteľná domnienka. Účinky
zásadne pôsobia ex nunc , okrem tých účinkov, ktoré inak upravuje hmotné právo
Podľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
V zmysle citovanej právnej normy dedičia okamihom smrti poručiteľa vstupujú
do vecno-právnych (majetkovo-právnych) a procesno-právnych práv a povinností poručiteľa
na základe univerzálnej sukcesie.
Pokiaľ teda zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pôvodný vlastník
nehnuteľností V. B. bol vyhlásený za mŕtveho rozsudkom súdu tak, že „nezvestný neprežil
deň 1.7.1948“, rozsudkom súdu bol stanovený deň smrti poručiteľa najneskôr ku dňu
1.7.1948 a takto určený deň smrti sa stal záväzným pre každého v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p.
Týmto dňom právni nástupcovia poručiteľa vstúpili titulom dedenia (§ 460 OZ) do všetkých
jeho hmotnoprávnych a procesnoprávnych práv a povinností. Pokiaľ teda navrhovateľ je
vnukom poručiteľa V. B. spĺňa zákonné podmienky ustanovené v § 2 ods. 2 písm. c/
reštitučného zákona.
Odvolací súd z uvedených dôvodov považoval námietky odporcu uvedené v odvolaní
za neodôvodnené.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom
rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodol vo veci
skutkovo správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. v spojení s § 246c a s § 219 potvrdil.
Odvolací súd navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle
§ 246c O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože si ich náhradu
neuplatnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. októbra 2008
Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu