Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9c1/372880.6cd71d.pdf
PDF · 108.68 KB
No categories available
5Cdo/199/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Milana Deáka,
v exekučnej veci oprávnených 1/ J. Z., bývajúcej P., 2/ R. Z., bývajúceho P., 3/ V. G.,
bývajúceho v P., proti povinnému J. M. G., bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. J. K.,
advokátom v P., o vymoženie 61 500,-- Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
v Prievidzi pod sp.zn. 9 Er 665/2005, o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 31. októbra 2006, sp.zn. 5 CoE 70/2006 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Trenčíne z 29. januára 2007, sp.zn. 5 CoE 70/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 31. októbra
2006 sp.zn. 5 CoE 70/2006 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Trenčíne
z 29. januára 2007, sp.zn. 5 CoE 70/2006 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Prievidzi uznesením z 25. septembra 2006, č.k. 9 Er 665/2005-83
zamietol návrh povinného na odklad exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 56 ods. 1 Exekučného poriadku. Mal za to, že dôvody povinného (zlé
sociálne postavenie) nezakladali nárok na odklad exekúcie, nakoľko nešlo u povinného o stav
prechodný, ale naopak, odklad exekúcie by zvyšoval dlh povinného.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. októbra 2006, sp.zn. 5 CoE 70/2006
odvolanie povinného odmietol z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému
odvolanie nie je prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Opravným uznesením zo dňa
29. januára 2007 sp.zn. 5 CoE 70/2006 opravil v odôvodnení svojho uznesenia nesprávne
označenie prvostupňového súdu.
Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu podal dňa 19. februára 2007 dovolanie
povinný, ktorý navrhol uznesenia odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytýkal súdnym rozhodnutiam
nezákonnosť a porušenie základných práv, namietal, že konanie prebehlo bez jeho účasti.
Oprávnení 1/, 2/, 3/ sa k dovolaniu povinného nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie povinného je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. v znení do 1. júla 2007, podľa ktorého je
s poukazom na ustanovenie § 372o zák.č. 273/2007 Z.z. potrebné vec právne posúdiť,
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak sa ním napáda
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O.s.p.), alebo potvrdzujúce uznesenie,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo
potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenia odvolacieho súdu nevykazujú znaky
žiadneho z uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bolo
odmietnuté odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad,
v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
So zreteľom na povinným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad ide v prejednávanej veci.
Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca.
Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov
občanov, a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec poverený sudcom. Proti
rozhodnutiu zamestnanca súdu, povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok,
o ktorom vždy rozhoduje sudca (článok 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Ústava v uvedenom článku určuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného
sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok, z tohto pravidla neumožňuje nijakú výnimku.
O opravnom prostriedku vždy musí rozhodnúť sudca, ani v tomto prípade základný zákon
výnimku neumožňuje.
Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka totiž nemôže byť v súlade s účelom
sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím
vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať
v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane
zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom
uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne
využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii
zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych
úradníkov) rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania exekučného) a tiež
pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov
poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).
Podľa dovolacieho súdu je vylúčené, aby sa aplikáciou dotknutej zákonnej normy
obišla ústavná úprava umožňujúca prieskum rozhodnutí poverených zamestnancov sudcami
napríklad tak, že sudca poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať aj v takej
veci, v ktorej zákon proti rozhodnutiu sudcu nepripúšťa opravný prostriedok. Ak sa tak
napriek tomu stane, je sudca povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142 ods. 3 tretej vety
ústavy a rozhodnúť o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
(vyššieho súdneho úradníka).
Ustanovenie § 374 ods. 3 prvej vety O.s.p. (v znení platnom do 30. júna 2007)
zakotvujúce možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym
úradníkom alebo justičným čakateľom za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu
totiž nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, že by z neho mala
byť odvodená aj neprípustnosť odvolania. Zmysel uvedenej úpravy pri jej ústavne
konformnom výklade totiž treba vidieť len v ustanovení zásadne rovnakých požiadaviek
na odvolania proti rozhodnutiam poverených zamestnancov v porovnaní s požiadavkami
kladenými na odvolania proti rozhodnutiam sudcov (najmä vo vzťahu k lehotám
na odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach). Vzhľadom
na uvedené je preto potrebné prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak
nenapadnuteľného riadnym opravným prostriedkom (odvolaním), príslušné rozhodnutie vydal
sudca alebo tak urobil poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj záver o prípustnosti
odvolania. Kým totiž v prípade rozhodnutí sudcov nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí
odvolaniami zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie v jedinom
stupni nevylučuje, pri rozhodnutiach vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak.
Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je totiž
bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolanie je prípustné aj
proti takému rozhodnutiu, proti ktorému zákon inak odvolanie nepripúšťa, ak vo veci
nerozhodoval sudca, ale zamestnanec súdu.
Na podporu tohto právneho názoru, nad rámec už uvedeného, možno pripomenúť, že
určité nejasnosti pri výklade dotknutej zákonnej úpravy odstránila novelizácia Občianskeho
súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 273/2007 Z.z., podľa ktorej prvá veta § 374 ods. 3
O.s.p. s účinnosťou od 1. júla 2007 znie „Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie“.
V danom prípade vydal uznesenie Okresného súdu v Prievidzi z 25. septembra 2006,
č.k. 9 Er 665/2005-83, ktorým bol návrh povinného na odklad exekúcie zamietnutý, vyšší
súdny úradník. V dôsledku odvolania povinného proti uzneseniu bola vec predložená
odvolaciemu súdu (Krajskému súdu v Trenčíne), ktorý odvolanie odmietol, pretože smerovalo
proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že procesný postup okresného súdu bol v rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky a aj v rozpore s § 374 ods. 3 O.s.p. Keďže odvolací súd
na tento nesprávny procesný postup neprihliadol, odňal povinnému možnosť podania
odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a tým uplatniť procesné právo priznané mu
Občianskym súdnym poriadkom, čím konanie pred súdom trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/
Výskyt takejto procesnej vady je vždy zo zákona dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania, a aj dôvodom, pre ktorý dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
vždy musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť považované
za správne.
So zreteľom na uvedené, napadnuté uznesenie odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. a preto toto uznesenie v spojení s opravným uznesením
odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. októbra 2008
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková