Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)4ed/373739.52b428.pdf
PDF · 141.17 KB
No categories available
1Sža/20/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľky: E., nar. X., štátna príslušníčka A., naposledy
bytom F. okres P., A., t. č. bytom u M., D., P., zast. JUDr. K., S., B., za účasti maloletého
syna O. D., nar. X., zast. navrhovateľkou, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Migračný úrad, B., P., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. ČAS:
MU-1660/PO-Ž/2007 zo dňa 25.januára 2008, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 23/2008-119 zo dňa 21. mája 2008 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 23/2008-119 zo dňa 21. mája 2008 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS: MU-1660/PO-Ž/2007 zo dňa 25.1.2008, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13
ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľke a jej
maloletému synovi azyl, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle im neposkytol
doplnkovú ochranu a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že v ich prípade neexistuje
prekážka ich administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z.
o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte
cudzincov) do Albánska. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľky
a jej maloletého syna nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany
a pre rozhodnutie o prekážkach vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným
spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu,
že navrhovateľka v konaní nepreukázal opodstatnenosť ani existenciu obáv
a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine. Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľka požiadala o azyl
z ekonomických dôvodov, pričom počas výsluchu na polícii neprezentovala žiadne iné
dôvody ani problémy, neskôr zhruba po štyroch mesiacoch ako dôvody žiadosti uvádzala
domáce násilie, ktorého aktérom mal byť jej priateľ. Žiadne dôkazy na podporu svojich
tvrdení nepredložila. Okrem toho z jednotlivých výpovedí navrhovateľky podľa krajského
súdu vyvstali rozpory z ktorých logickým výsledkom bola pochybnosť o jej dôveryhodnosti
a pravdivosti jej tvrdení. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľka na polícii
uviedla, že z Albánska vycestovala do Maďarska autobusom, neskôr pred odporcom uviedla,
že sa dopravila letecky. Pred odporcom a súdom tvrdila, že bola zavretá v byte priateľa, ktorý
ju bil, pričom byt nemohla opustiť. Súčasne však pred odporcom tvrdila, že od skončenia
strednej školy (2003) až do svojho odchodu z Albánska pracovala ako predavačka. Rovnako
je rozporná aj výpoveď navrhovateľky ohľadne hotovosti, ktorú si mala priniesť
na Slovensko. Pôvodne tvrdila, že si priniesla 2000 EUR, neskôr tvrdila, že to bolo 10 000
EUR. Krajský súd poukázal na rozdielnosť výpovedí navrhovateľky ohľadne obdobia, kedy
malo dôjsť k začiatkom jej napádania zo strany priateľa (september 2003, august 2004,
máj 2005).
S poukazom na uvedené rozpory krajský súd dospel k záveru o nedôveryhodnosti
osoby navrhovateľky.
Krajský súd k námietke neudelenia azylu z humanitných dôvodov uviedol, že udelenie
azylu z humanitných dôvodov je výsledkom výlučného rozhodnutia odporcu a z tohto dôvodu
nie je povinnosťou odporcu v prípade jeho neudelenia odôvodňovať, prečo sa pre jeho
udelenie nerozhodol.
Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení
doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľkou počas konania nemožno
hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľke a jej maloletému synovi
v prípade ich návratu do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie. Krajský súd sa napokon
stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom, že v prípade navrhovateľky neboli zistené
skutočnosti brániace jej návratu do krajiny pôvodu, nakoľko navrhovateľka nemala v krajine
pôvodu žiadne problémy, ktoré by mohli navodiť obavu, že by mohla byť prenasledovaná,
nebolo proti nej vedené trestné konanie a nebola predmetom záujmu polície alebo armády.
Z týchto dôvodov preto podľa krajského súdu možno predpokladať, že ani po návrate
do krajiny pôvodu nebude ohrozený jej život a nehrozí jej mučenie, kruté, neľudské
zaobchádzanie alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. V krajine pôvodu jej nebol
uložený trest smrti, nie je predpoklad, že by jej takýto trest mohol byť uložený a rovnako
nemožno konštatovať, že by bola po návrate ohrozená jej sloboda z dôvodov ustanovených
v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že krajský
súd dospel nesprávne k záveru o jej nedôveryhodnosti, v dôsledku čoho podrobnejšie
neskúmal opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania v Albánsku. Vyhodnotenie účelovosti
žiadosti o udelenie azylu zo strany krajského súdu, ktorý tak vychádzal ekonomických
dôvodov jej žiadosti, považuje navrhovateľka za nesprávne. Uviedla, že neovláda slovenský
jazyk, preto v dôsledku neprítomnosti tlmočníka mohlo dôjsť k prílišnému zjednodušeniu
alebo nepochopeniu jej výpovede. V tejto súvislosti uviedla, že prišla na Slovensko
s hotovosťou 10 000 EUR, preto je nelogické, aby bol ekonomický dôvod vyzdvihovaný
ako hlavný argument preukazujúci jej nedôveryhodnosť.
Navrhovateľka krajskému súdu tiež vyčítala, že za hlavný argument na podporu
jej nedôveryhodnosti označil neexistenciu dôkazov o existencii domáceho násilia. V tejto
súvislosti uviedla, že nie je zrejmé, akým spôsobom môže žena utekajúca z domovskej krajiny
s malým chorým dieťaťom hmatateľne preukázať, že bola vystavená domácemu násiliu.
Fakt, že nevypovedala o svojom znásilnení hneď na začiatku, nie je podľa jej názoru
dôkazom o jej nedôveryhodnosti. Zdôraznila, že nie je ľahké hovoriť o tejto skutočnosti,
o to viac, že v krajine pôvodu je domáce násilie považované za bežné a tolerované,
kde sa o podobných veciach nerozpráva na verejnosti.
Podľa navrhovateľky odporca, rovnako aj krajský súd nesprávne právne posúdili
stíhanie navrhovateľky v krajine pôvodu, dané stíhanie nesie znaky prenasledovania z dôvodu
príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Konanie, ktorému navrhovateľka v krajine pôvodu
čelila nesie znaky prenasledovania v zmysle zákona o azyle, pretože sa jednalo o konanie
namierené proti osobám určitého pohlavia.
Navrhovateľka v súvislosti s argumentáciou odporcu, ktorú si osvojil aj krajský súd,
a to, že v krajine pôvodu bol prijatý zákon proti domácemu násiliu v decembri 2006, na ktorý
sa mala navrhovateľka odvolávať pri žiadaní o ochranu uviedla, že v čase, keď v krajine
pôvodu žila (krajinu opustila v roku 2005), takýto zákon ešte neexistoval.
Napokon navrhovateľka odporcovi ako aj krajskému súdu vyčítala, že sa vôbec
nezaoberali otázkou aplikácie čl. 3 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách,
z ktorého vyplýva, že osobu, ktorej hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie nemožno
vrátiť do krajiny, kde by bola takémuto konaniu vystavená.
Na základe uvedeného navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu navrhla zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny.
Odporca uviedol, že navrhovateľka vo svojom prvom vyhlásení uviedla,
že slovenskému jazyku dobre rozumie, tlmočníka nežiada, následne vyhlásila, že o udelenie
azylu žiada z ekonomických dôvodov, súčasne popísala trasu, ktorou sa na Slovensko dostala,
pričom táto trasa sa nezhoduje s tou, ktorú popísala v dotazníku žiadateľa o azyl. Tvrdenie
navrhovateľky, že si na Slovensko priniesla hotovosť 10 000 EUR sa takisto nezhoduje
s jej tvrdením pred políciou, keď uviedla, že má 2 000 EUR.
Odporca považuje námietky navrhovateľky za účelovo vykonštruované, keďže tvrdí,
že z Albánska utiekla pred domácim násilím spolu s chorým dieťaťom. Dieťa sa jej narodilo
totiž až po príchode na Slovensko, pričom o udelenie azylu požiadala až po dlhšej dobe
od odchodu z Albánska.
Odporca napokon vyjadril presvedčenie, že ženy nemožno považovať za určitú
sociálnu skupinu v zmysle zákona o azyle, ktorý vyžaduje, aby určitá sociálna skupina
predstavovala prekážku v realizácii vládnej politiky, čo môže byť príčinou perzekúcií.
Navrhovateľka podľa odporcu k takejto sociálnej skupine nepatrí. V krajine pôvodu
jej nehrozí zákonné, správne, či súdne opatrenie, ktoré by bolo diskriminačné, nehrozí
jej ani neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trest, pretože ako sama uviedla,
pôvodcom prenasledovania bol jej priateľ, teda fyzická individuálna osoba a nie pôvodca
v zmysle § 2 zákona o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 21.10. 2008 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky(ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny
pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 20 ods. 4 ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži doplnkovú
ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany podľa § 15b
ods. 1 písm. d/, vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka administratívneho
vyhostenia podľa osobitného predpisu.
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (účinného do 31.6.2008) cudzinca
nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov
jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní
mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľke a jej maloletému synovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany
a rozhodnutie o tom, že neexistuje prekážka ich administratívneho vyhostenia podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľky v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či
správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľke na území
Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie
z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľky a obsahom správ
o krajine pôvodu, (ktoré získal z nasledovných zdrojov: Správa o dodržiavaní ľudských práv
v krajine - 2006 vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA zo dňa
6.3.2007, správa Amnesty International 2007, súhrnná teritoriálna informácia z 31.3.2007),
z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním
na možné riziká návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 29.11.2007)
vyplynulo, že navrhovateľka ako dôvod žiadosti uviedla, že má strach o svoj život
pred svojim priateľom A., s ktorým má syna O.. Často ju bil, bol alkoholik, užíval omamné
látky, mal priateľky, ale napriek tomu ju nútil, aby s ním žila. Napadol dokonca aj jej otca,
koncom roku 2004 išla na políciu to ohlásiť, vypočúvali ho, ale nič neurobili. Pre ňu to bolo
ešte horšie. Bola už raz tehotná, porodila v máji 2005 v siedmom mesiaci syna, ten po 5
dňoch zomrel. Vtedy ešte nemala tieto problémy. Na Slovensko pricestovala koncom
decembra 2005, v B. si prenajala jednoizbový byt, kde bývala nelegálne asi pol roka, nikde
nepracovala. Z domu si priniesla 10 000 EUR, z týchto peňazí tu žila. Keď prišla na
Slovensko bola v treťom mesiaci tehotenstva. V máji 2006 sa presťahovala na M., kde aj
v júni 2006 porodila. Do februára 2007 bývala na M., neskôr si našla ubytovanie v S., kde sa
zdržiavala až do augusta 2007, kedy požiadala o azyl. Pred tým bola od novembra do
decembra 2005 v Maďarsku, o azyl tam nepožiadala.
Zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 1.8.2007 vyplýva, že navrhovateľka
súhlasila, aby sa výpoveď viedla v slovenskom jazyku, ktorému dobre rozumie. Uviedla,
že na územie SR pricestovala z Maďarska s úmyslom zostať na Slovensku. V tom čase bola
v treťom mesiaci tehotenstva, uviedla, že je slobodná a dieťa čaká s priateľom, ktorý je
občanom Albánska, kde sa aj zdržiava. S otcom dieťaťa neudržiava žiaden kontakt, rozišli sa.
O azyl požiadala z ekonomických dôvodov.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd venoval náležitú
pozornosť uvedeným rozporom vo výpovediach navrhovateľky a tieto podrobne popísal.
Je nesporné, že pre účely posúdenia žiadosti navrhovateľky o azyl bolo potrebné vychádzať
najmä z obsahu zápisnice o výsluchu navrhovateľa zo dňa 29.11.2007, krajský súd však
nepochybil, keď pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia odporcu, sa zameral na rozpornosť
údajov uvedených navrhovateľkou počas administratívneho konania, a to pohovoru dňa
1.8.2007, ktoré ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať za zanedbateľné a ktoré
vytvárajú celkový obraz o dôveryhodnosti navrhovateľky.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť
obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu
vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti.
Súd teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených
správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať
jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži,
či tak učiní sám.
Týmto požiadavkám, postup krajského súdu v predmetnej veci, ktorý vyhodnotil
navrhovateľku na základe rozporov v jej výpovediach za nedôveryhodnú, zodpovedá.
Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľky existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľky, pre ktoré žiadala
udeliť azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie
azylu na území Slovenskej republiky a navrhovateľke a jej maloletému synovi azyl neudelil,
nepochybil, a krajský súdu dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov
za zákonné.
Navrhovateľka v odvolaní proti rozsudku namietala proti posúdeniu jej osoby ako
nedôveryhodnej. K tejto námietke považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že konanie
o azyl je osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný
podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti
príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho
osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho
konania.
Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok
listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými
by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti
na celkové správanie navrhovateľky v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní
pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia
musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu
a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.
Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového
hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti,
resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii
so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver
o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo
111Sža 20/2008
len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory
vo výpovediach, ktoré správny orgán, resp. súd preskúmavajúci jeho rozhodnutie rozpozná.
Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľky
nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné. O tom, že navrhovateľka slovenskému
jazyku počas výsluchu dňa 1.8.2008 rozumela svedčí nie len jej vyhlásenie (uvedené
v protokole o výsluchu) ale aj samotný obsah podaného vysvetlenia, (v ktorom celkom
zrozumiteľne popísala trasu, uviedla dôvody pre ktoré žiada udeliť azyl, miesta doterajšieho
pobytu na území SR, svoje osobné pomery).
Podstatná časť týchto vyhlásení je však v zrejmom rozpore s jej vyjadreniami, ktoré
uvádzala v dotazníku zo dňa 29.11.2007. Tieto rozpory neunikli pozornosti krajského súdu,
ktorý ich vo svojom rozhodnutí podrobne popísal, a na správnosť týchto záverov odvolací súd
v podrobnostiach odkazuje.
Odvolací súd k námietke o nedôveryhodnosti navrhovateľky považuje za dôležité
uviesť, že pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že z Albánska utiekla pred domácim násilím spolu
s chorým dieťaťom, tak takéto tvrdenie spochybňuje jej dôveryhodnosť, nakoľko z obsahu
spisu je zrejmé, že maloletý O. D. sa narodil dňa X. na území SR, pričom z oznámenia
o narodení maloletého vyplýva, že matka meno otca dieťaťa neuviedla. Teda, hoci
navrhovateľka tvrdila, že otcom dieťaťa je jej priateľ A., pred ktorým má strach o svoj život,
meno tohto priateľa ako otca dieťaťa neuviedla, čím znížila dôveryhodnosť vlastného
tvrdenia.
Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľky pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila
odporcovi zistiť u navrhovateľky nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky
pre udelenie doplnkovej ochrany. Pokiaľ však odporca rozhodol o neudelení azylu
navrhovateľke, pretože nespĺňa relevantné dôvody, pre jeho udelenie, nepochybil.
Navrhovateľkou uvedený dôvod, teda strach z prenasledovania kvôli príslušnosti
k určitej sociálnej skupine žien prenasledovaných zo strany manželov, či partnerov nie je
dôvodom, ktorý je podraditeľným pod ustanovenia zákona o azyle, pretože uvedené problémy
neboli zapríčinené dôvodmi pre azylové konanie významnými, teda jej rasou, národnosťou,
121Sža 20/2008
náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či zastávaním politického názoru,
ale obavami zo strany partnera.
Zákon o azyle pojem určitá sociálna skupina vymedzuje v ustanovení § 19a ods. 4
písm. e/, tak, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny
zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo
zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo
svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je
vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže
predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie,
pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa
osobitného predpisu.
Z uvedenej definície pojmu sociálna skupina vyplýva, že navrhovateľka k sociálnej
skupine v zmysle zákona o azyle nepatrí, preto odporca nepochybil, keď jej azyl z uvedeného
dôvodu neudelil, rovnako nepochybil krajský súd , keď napadnuté rozhodnutie odporcu
ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa stotožňuje so stanoviskom krajského súdu k uplatnenej námietke
navrhovateľky ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov. Zákon o azyle totiž
výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie
o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Keďže nejde o nárok,
o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia
správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom, námietka navrhovateľky, že správny
orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal neobstojí.
Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne
rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
131Sža 20/2008
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odporca správne vyhodnotil neexistenciu prekážok jej administratívneho vyhostenia
podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov a s poukazom na správnosť tohto výroku,
preto krajský súd dôvodne považoval rozhodnutie odporcu za zákonné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky
navrhovateľky za nedôvodné.
Z uvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu bolo v súlade
so zákonom a krajský súd nepochybil, ak ho potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom
uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľky nevyhovel a napadnutý
rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľke, ktorá
nemala úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 21. októbra 2008
Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu