Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a1d/373735.6aa641.pdf
PDF · 131.9 KB
No categories available
1Sža/22/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľky: O. L., nar. X., v obci M., okres O., M., M.
štátnej príslušnosti, za účasti maloletých: 1/ J. L., nar. X. a 2/ A. L., nar. X., obaja M. štátnej
príslušnosti, zastúpení navrhovateľkou, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Migračný úrad, B., P., o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu
č. ČAS: MU-2484-12/PO-Ž -2007 zo dňa 22. februára 2008, na odvolanie navrhovateľky
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz 30/2008-27 zo dňa 27. mája 2008 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz 30/2008-27 zo dňa 27. mája 2008 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS: MU-2484-12/PO-Ž-2007 zo dňa 22. februára 2008, ktorým odporca podľa
ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z o azyle a zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil
navrhovateľke, jej maloletému synovi a maloletej dcére azyl, podľa § 13c ods. 1 a § 20
ods. 4 zákona o azyle im neposkytol doplnkovú ochranu a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle
rozhodol, že v ich prípade neexistuje prekážka ich administratívneho vyhostenia podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) do Moldavska. Účastníkom náhradu trov
konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľky a jej
maloletých detí nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany
a pre rozhodnutie o prekážkach vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným
spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu,
že navrhovateľka v konaní nepreukázala opodstatnenosť ani existenciu obáv
a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine.
Krajský súd poukázal na to, že skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v priebehu
administratívneho konania a taktiež pred súdom (a to obava pred neznámymi ľuďmi, ktorým
dlhovala spolu s manželom peniaze), nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľky v žiadosti
o udelenie azylu na území SR, než aké sú dôvody na udelenie azylu v zmysle Ženevskej
konvencie a potvrdzujú záver, že v jej prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu
podľa § 8, 9, a 10 zákona o azyle.
Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení
doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľkou počas konania nemožno
hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľke a jej maloletým deťom
v prípade ich návratu do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie.
Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,
že v prípade navrhovateľky neboli zistené skutočnosti brániace jej návratu do krajiny pôvodu,
nakoľko navrhovateľka nemala v krajine pôvodu žiadne problémy, ktoré by mohli navodiť
obavu, že by mohla byť prenasledovaná, nebolo proti nej vedené trestné konanie a nebola
predmetom záujmu polície alebo armády. Z týchto dôvodov preto podľa krajského súdu
možno predpokladať, že ani po návrate do krajiny pôvodu nebude ohrozený jej život a nehrozí
jej mučenie, kruté, neľudské zaobchádzanie alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest.
V krajine pôvodu jej nebol uložený trest smrti, nie je predpoklad, že by je takýto trest mohol
byť uložený a rovnako nemožno konštatovať, že by bola po jej návrate ohrozená jej sloboda
z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka odvolanie, v ktorom uviedla,
že nesúhlasí s tvrdením odporcu, že nespĺňa podmienky pre udelenie azylu. Vyjadrila
presvedčenie, že spĺňa podmienky pre udelenie azylu, nakoľko jej manžel bol prenasledovaný
zo strany ľudí, ktorí ho chceli zabiť preto, že mali nejaké spory s jeho otcom a ďalší ho chceli
zabiť preto, že nebol schopný im vrátiť hneď peniaze, ktoré si od nich požičal. Navrhovateľka
uviedla, že sa obávala, že štátne orgány nebudú schopné riešiť ich problémy, resp., že to budú
riešiť v prospech ľudí, ktorí by ich podplatili.
Navrhovateľka vyjadrila presvedčenie, že dôvody jej žiadosti zakladajú minimálne
dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany, nakoľko existuje vážna hrozba reálneho bezprávia.
Navrhovateľka napokon odporcovi vyčítala, že nezobral do úvahy aplikáciu ustanovenia § 9
zákona o azyle, nakoľko v Moldavsku nikoho nemá, nemá sa kam vrátiť. Jej návrat
by predstavoval psychické utrpenie pre ňu aj pre jej rodinu.
Na základe uvedeného navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 21.10. 2008 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny
pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 20 ods. 4 ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži doplnkovú
ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany podľa § 15b
ods. 1 písm. d/, vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka administratívneho
vyhostenia podľa osobitného predpisu.
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (účinného do 31.6.2008) cudzinca
nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov
jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní
mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľke a jej maloletým deťom na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany
a rozhodnutie o tom, že neexistuje prekážka ich administratívneho vyhostenia podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľky v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu
či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľke na území Slovenskej
republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951
o postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľky a obsahom správ
o krajine pôvodu, (ktoré získal z nasledovných zdrojov: Správa o dodržiavaní ľudských práv
v krajine - 2006 vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA zo dňa
6.3.2007, súhrnná teritoriálna informácia z 31.3.2007 spracovaná a aktualizovaná
Zastupiteľským úradom ČR v Kišineve ku dňu 1.10.2007), z ktorých stručne popísal
spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na možné riziká návratu
navrhovateľky do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 29.11.2007)
vyplynulo, že navrhovateľka ako dôvod žiadosti uviedla, že nasledovala svojho manžela,
ktorý mal problémy. Po smrti otca jej manžela (v roku 2000 alebo 2002) začali k nim chodiť
rusky hovoriaci ľudia, ktorí hľadali jej svokra, manžel sa im snažil vysvetliť, že jeho otec
zomrel. Títo ľudia manžela zbili. Preto sa rozhodli odísť z krajiny pôvodu. Požičali si 3000
USD od ľudí, ktorí chceli tieto peniaze o o týždeň naspäť. Z tejto sumy však veľa utratili
a nedokázali ich vrátiť. Preto požiadali o neskorší termín vrátenia peňazí, manžela však tento
človek zbil a požadoval vrátenie peňazí. Navrhovateľka uviedla, že má obavu o celú rodinu,
pretože nedokážu dlh vrátiť.
Odporca v rozhodnutí poukázal na to, že predchádzajúce konanie o udelenie azylu
sa skončilo potvrdzujúcim rozhodnutím (keď Najvyšší súd SR spis. zn. 3SžoKS 97/2005
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k 7Saz 30/2004-104), odporcu o neudelení
azylu navrhovateľke a jej maloletému synovi ako aj rozhodnutie, že sa na nich nevzťahuje
zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Moldavska.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca venoval náležitú
pozornosť rozporom vo výpovediach navrhovateľky a tieto podrobne popísal. Je nesporné,
že pre účely posúdenia žiadosti navrhovateľky o azyl bolo potrebné vychádzať najmä
z obsahu zápisnice o výsluchu navrhovateľky zo dňa 29.11.2007, odporca však nepochybil,
keď pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia odporcu, sa zameral na rozpornosť údajov
uvedených navrhovateľkou počas predchádzajúceho administratívneho konania, ktoré
ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať za zanedbateľné, (ktoré napokon
navrhovateľka sama priznala, keď uviedla, že v predchádzajúcom konaní nehovorila
pravdu, najmä o smrti svokra a podpálení ich domu), pretože tieto vytvárajú celkový obraz
o dôveryhodnosti navrhovateľky.
Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľky existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľky, pre ktoré žiadala
udeliť azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie
azylu na území Slovenskej republiky a navrhovateľke a jej maloletým deťom azyl neudelil,
nepochybil, a krajský súdu dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov
za zákonné.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako
aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom
rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody
s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne
na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle
alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania
žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny
pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľka požiadala o udelenie azylu z dôvodu prenasledovania jej manžela
zo strany neznámych (rusky hovoriacich) ľudí, ktorí hľadali otca jej manžela a zo strany osôb,
ktorým spolu s manželom dlžili peniaze.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľky o strachu z ľudí, ktorým dlžili peniaze,
resp. strachu z neznámych ľudí, ktorí sa im vyhrážali by boli pravdivé, neboli odvolacie
námietky navrhovateľky dôvodné, pretože navrhovateľka nepreukázala, že verejná moc
v krajine pôvodu ako celok jej odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi
uvedených súkromných osôb.
Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľka nenaplnila podmienky
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,
keď jeho rozhodnutie potvrdil, pretože dané problémy s neznámymi ľuďmi, resp. s osobami,
ktorým dlžili peniaze nebolo možné pričítať verejnej moci v krajine pôvodu.
Navrhovateľka v odvolaní proti rozsudku namietala, že odporca sa nedostatočne
zaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov.
Odvolací súd považuje za dôležité k tejto námietke uviesť nasledovné. Zákon o azyle
výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie
o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Keďže nejde o nárok,
o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia
správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom, námietka navrhovateľky, že správny
orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal neobstojí.
Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne
rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
101Sža 22/2008
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odporca správne vyhodnotil neexistenciu prekážok jej administratívneho vyhostenia
podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov a s poukazom na správnosť tohto výroku,
preto krajský súd dôvodne považoval rozhodnutie odporcu za zákonné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky
navrhovateľky za nedôvodné.
Z uvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu bolo v súlade
so zákonom a krajský súd nepochybil, ak ho potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom
uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľky nevyhovel a napadnutý
rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľke, ktorá
nemala úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 21. októbra 2008
Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu