Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a25/373535.f8565e.pdf
PDF · 111.17 KB
No categories available
2Cdo/246/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Oľgy Trnkovej
v právnej veci žalobcu : A. H., bývajúci v Š., proti žalovanému : P. N., bývajúci v Š.,
zastúpený JUDr. J. D., advokátom v N., o zaplatenie pôžičky, vedenej na Okresnom súde
Nové Zámky pod sp. zn. 6 C 23/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre z 25. apríla 2007 sp. zn. 25 Co 8/2007,
t a k t o :
Dovolanie žalovaného do zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu z a m i e t a .
Dovolanie žalovaného do potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky v poradí druhým rozsudkom z 28. októbra 2005 č.k.
6 C 23/2004-143 žalobu žalobcu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania vo výške 40 307,40 Sk na účet jeho advokáta do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň žalobcu zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa náhradu trov konania
534,- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že
žalobca podaním z 1. marca 2004 upresnil žalobný petit a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
zaplatiť mu 80 000,- Sk s 10 % úrokom mesačne od 7. februára 2003 do 7. augusta 2003, teda
spolu 128 000,- Sk s 13 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 80 000,- Sk od 7. augusta
2003 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Súd prvého stupňa 13. apríla 2004 zmenu
žalobného petitu pripustil. Vzhľadom na vykonané dôkazy súd prvého stupňa dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná. Podľa jeho názoru je nepochybné, že medzi účastníkmi došlo
k uzavretiu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca žalovanému požičal 80 000,- Sk
a to 8. februára 2003 s tým, že uvedenú pôžičku žalovaný žalobcovi vráti 7. augusta 2003.
Účastníci si dohodli 10 % úrok z omeškania (t.j. 8 000,- Sk) a tiež ďalší úrok z omeškania
vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy. Poukázal na výpoveď svedkyne J. B., priateľky
žalovaného, ktorá jednoznačne potvrdila, že žalovaný žalobcovi poskytnutú pôžičku 80 000,-
Sk ako aj 10 % úrok celkom 88 000,- Sk vrátil v marci 2003. Podľa názoru súdu prvého
stupňa s najväčšou pravdepodobnosťou bola pôžička s úrokmi vrátená 8. marca 2003.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal v konaní úspešnému
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu vrátane trov právneho zastúpenia.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre rozsudkom z 25. apríla 2007 č.k.
25 Co 8/2007-198 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 80 000,- Sk na istine s 13 % úrokom z omeškania od 7.8.2003 do zaplatenia do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vyslovil,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania v sume
14 561,- Sk ako aj náhradu trov odvolacieho konania v sume 1 175,- Sk a to všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť náhradu trov konania štátu
vo výške 534,- Sk na účet súdu prvého stupňa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že žalovanému sa nepodarilo nad akúkoľvek rozumnú
pochybnosť preukázať vrátenie pôžičky. Tvrdenia žalovaného a svedkyne J. B. o údajnom
získaní zdrojov a získaní peňazí na vrátenie pôžičky bolo potrebné vnímať
v kontexte s predchádzajúcou tridsaťtisícovou pôžičkou pre žalovaného, keď vždy bola
písomná forma poskytnutia pôžičky a samozrejme aj v komplexe s inými dôkazmi
vykonanými v konaní. Pokiaľ ide o dojednanie účastníkov o úrokoch z pôžičky (10 %
z požičanej sumy 80 000,- Sk t.j. 8 000,- Sk za každý mesiac omeškania) považuje ho
odvolací súd za neplatné pre rozpor tohto dojednania s dobrými mravmi, pretože výška úroku
za 6 mesiacov predstavuje sumu 48 000,- Sk, čo by potom žalovaný za 6 mesiacov zaplatil
na úrokoch čiastku predstavujúcu 60 % z poskytnutej pôžičky a preto úrok požadovaný
žalobcom považuje za neprimeraný a dojednanie o úroku v takejto výške je neplatné podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka a je z hľadiska ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka
neprimerané. Uvedené dôvody viedli odvolací súd k tomu, aby zmenil napadnutý rozsudok
v istine a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi pôžičku vo výške 80 000,- Sk aj s 13 %
úrokom z omeškania od 7.8.2003 do zaplatenia. Pokiaľ ide o zaplatenie 10 % úroku
z pôžičky, je tento výkon práva žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej
časti potvrdil. O trovách celého konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 2 O.s.p.
po zohľadnení čiastočného úspechu účastníkov v konaní.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním. V opravnom prostriedku
uviedol, že v tomto konaní zostala spornou iba skutočnosť, či pôžička bola vrátená alebo nie.
Žalovaný na svoje tvrdenie že pôžičku vrátil uviedol vierohodného svedka, ktorý nebol
žiadnym spôsobom spochybnený. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie, že pôžička nebola vrátená, a preto podľa všetkých
zásad vykonávania dokazovania nemožno preniesť toto dôkazné bremeno na žalovaného
a tým zdôvodniť v podstate rozhodnutie vo veci. V kontexte uvedených skutočností
vychádzajúc z toho, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy
a teda povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré by mohli prispieť k spoľahlivému
zisteniu skutkového stavu, a najmä také dôkazy, o ktorých má súd vedomosť, že by mohli
prispieť k objektívnemu zisteniu skutkového stavu, takéto dôkazy má súd povinnosť vykonať
aj keď neboli navrhnuté účastníkmi konania. Medzi takéto nevykonané dôkazy treba
považovať aj nevypočutie osôb, ktorým žalovaný odpredával motorové vozidlo, z ktorej
kúpnej ceny vyplácal pôžičku a tiež ďalších osôb, ktoré boli prítomné pri jeho kúpe. Tieto
osoby mohli veľmi významnou mierou prispieť k objasneniu, prípadne potvrdeniu okolnosti
za ktorých bola vrátená pôžička žalobcovi. Žalovaný navrhol preto napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a súčasne odložiť vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie žalovaného
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(týka sa to zmeňujúcej časti rozhodnutia odvolacieho súdu - § 238 ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
súdom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľ nenamieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/).
Dovolateľ spochybňuje správnosť zistenia skutkových záverov nižších súdov, či
nedostatočné zistenie skutkového stavu vo veci – v tomto smere bol Najvyšší súd Slovenskej
republiky viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – možno uviesť len to,
že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je ďalším „odvolaním“ ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto
sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecne treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôže dovolací súd už len z tohto dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto otázky sám
vykonávať ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Zo všetkých týchto dôvodov je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu v jeho
zmeňujúcej časti je z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správny. Najvyšší súd preto
dovolanie žalovaného do zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu podľa ustanovenia
§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
Žalovaný napadol dovolaním celý rozsudok odvolacieho súdu, teda aj časť, v ktorej
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky teda skúmal, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku,
ktorý vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (súd prvého stupňa v tejto časti
žalobný návrh zamietol a odvolací súd ho potvrdil), pričom nevyslovil prípustnosť dovolania
a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho
súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. je zrejmé, že ide
o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného
ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu výroku
rozsudku odvolacieho súdu ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné
podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písm. a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založené už tým,
že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou
v § 237 O.s.p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou
v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.
Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietol a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
Nakoľko prípustnosť dovolania žalovaného do potvrdzujúceho výroku rozsudku
odvolacieho súdu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., odmietol
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného do potvrdzujúcej časti rozsudku
odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti
a námietok dovolateľa.
V dovolacom konaní nebol žalovaný úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalobcovi (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: