Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/111/2006

Najvyšší súd 1 Obdo V 111/2006

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Juraja Semana a z členov senátu JUDr. Petra Dukesa, JUDr. Anny Markovej,

JUDr. Margity Fridovej a JUDr. Aleny Priecelovej, v právnej veci žalobcu K., a. s., J.X., B.,

zast. advokátom JUDr. A.B., J.X., B., proti žalovanému D., a.s., Š., o zaplatenie

55 044 180,– Sk, vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. , na dovolanie

žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2006 č. k. 3

Obo 255/2005-522, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

zo 14.09.2006 č. k. -522 rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalovaný bol

zaviazaný zaplatiť žalobcovi 54 242 780,– Sk a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá, zmenil tak,

že žalobu v časti o zaplatenie 35 613 480,– Sk zamietol a vo zvyšku rozsudok v napadnutej

časti potvrdil.

21 Obdo V 111/2006

Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol:

Predmetom odvolacieho konania je právo žalobcu voči žalovanému na zaplatenie

54 242 780,– Sk náhrady škody z titulu skutočnej škody a ušlého zisku za roky 1995 až 1999,

ktorá žalobcovi vznikla porušením zmluvného záväzku realizovať výstavbu výrobne

termoplastického granulátu PVAL termoplastickej fólie a zabezpečiť výrobu min. 200 ton

fólií ročne, počínajúc rokom 1993.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti dospel

zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že žalobca preukázal predpoklady náhrady škody,

a to v časti o zaplatenie 18 629 300,– Sk, predstavujúcej ušlý zisk za roky 1995 a 1998,

v ktorej časti súd prvého stupňa rozhodol v súlade s právnym predpisom, keď žalobe vyhovel.

V konaní bolo totiž nepochybne preukázané, že medzi účastníkmi konania bola

uzavretá platná zmluva o výrobno-technologickej a finančno-obchodnej spolupráci

z 03.07.1992 (č.l. 4), v § 1 bod 1 ktorej sa žalovaný zaviazal realizovať výstavbu výrobne

termoplastického granulátu PVAL termoplastickej fólie a zabezpečiť výrobu min. 200 ton

fólií ročne, počínajúc rokom 1993 s tým, že pozná technológiu výroby (§ 2 bod 2, 3 zmluvy)

a v zmysle § 5 bod 1 tejto zmluvy preberá ako nadobúdateľ zodpovednosť za škody, ktoré

vzniknú žalobcovi ako poskytovateľovi v dôsledku nedodržania tejto zmluvy.

Z výsledkov dokazovania je zrejmé, že žalovaný v súlade s § 1 bod 2 uvedenej zmluvy

neuskutočnil v termíne od 15.01.1993 do 15.04.1993 skúšobnú prevádzku a následne

nevyprodukoval 200 ton fólií ročne, keďže ako vyplýva z jeho faxov z roku 1995 (č.l. 64, 65),

až v tomto roku oznámil žalobcovi ukončenie výskumných poloprevádzkových skúšok,

v januári 1996 zastavil výrobu (č.l. 128), pričom neúspešnosť technológie sám deklaroval

v liste z 01.10.1997 (č.l. 72).

Za takýchto skutkových okolností je zrejmé, že žalovaný porušil svoju zmluvnú

povinnosť z dôvodu, že nezvládol technologický proces výroby, ktorý deklaroval tak, ako to

správne konštatoval i súd prvého stupňa, na ktorého dôvody v tomto smere v podrobnostiach

poukazuje i Najvyšší súd Slovenskej republiky. Námietky žalovaného, týkajúce sa vlastníctva

31 Obdo V 111/2006

technologického zariadenia, sú z tohto dôvodu nielen právne irelevantné, ale najmä bez

ďalšieho vecného významu.

Porušením uvedenej povinnosti vznikla žalobcovi škoda vo forme ušlého zisku, ktorý

by bol býval dosiahol v spojení s vyvíjanou aktívnou akvizičnou činnosťou, ktorú v konaní

pred súdom prvého stupňa nepochybne preukázal za roky 1995 a 1998 (č.l. 333 – 335 a č.l.

351 a nasl. a č.l. 412), a ktorá škoda je preto v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti

žalovaným. Vznik tejto škody, ktorú ako takú nespochybňuje ani žalovaný, žalobca uplatnil

na súde žalobou, doručenou 29.03.1999, t.j. v premlčacej štvorročnej lehote v súlade s ust.

§ 397 Obch. zák.

Za týchto skutkových a právnych zistení Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

rozsudok Krajského súdu v Nitre v tejto napadnutej časti podľa ako vecne

správny potvrdil.

Keďže žalobca aktívnu akvizičnú činnosť za roky 1996 a 1997 ani v ďalšom konaní

pred súdom prvého stupňa nepreukázal, je záver súdu prvého stupňa o dôvodnosti žaloby

v časti škody z titulu ušlého zisku za toto obdobie nesprávny, nakoľko žalobca v tejto časti

žaloby neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody, ktorý by bol v príčinnej

súvislosti s porušením povinnosti v spojení s odôvodnením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v jeho uznesení zo dňa 23.11.2004 č. k. .

Za nedôvodný považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež nárok žalobcu

na zaplatenie 16 984 180,– Sk, ktorý žalobca uplatnil z titulu skutočnej škody, pozostávajúcej

z úrokov za finančné prostriedky, ktoré do spoločného projektu sa žalovaným vložil.

V zmysle § 379 Obch. zák. sa škoda všeobecne člení na dve zložky, a to škodu

skutočnú a ušlý zisk. V konkrétnom prípade môže vzniknúť iba skutočná škoda, resp. iba

škoda vo forme ušlého zisku, resp. ako skutočná škoda, tak i ušlý zisk.

Nahrádza sa zásadne škoda v rozsahu, v ktorom vznikla, či ide len o niektorú

z uvedených zložiek, alebo súčasne obe zložky škody.

41 Obdo V 111/2006

Skutočnú škodu predstavuje predovšetkým zmenšenie hodnoty majetku (škoda

spočíva v poškodení alebo zničení veci, alebo v jej strate), ďalej zníženie alebo strata

majetkového práva, resp. nutnosť vynaložiť náklady, ktoré by pri pravidelnom behu veci

nebolo potrebné vynaložiť, ktorá škoda musí byť v príčinnej súvislosti s porušením

povinnosti.

Žalobca so zreteľom k uvedenému vznik takejto škody, ktorá by bola v príčinnej

súvislosti s porušením povinnosti žalovaným, nepreukázal. Skutočnosť, že žalobca investoval

finančné prostriedky, ktoré čerpal z kontokorentného účtu, do spoločného podnikateľského

zámeru so žalovaným, je nielen jeho podnikateľským rizikom, ale najmä táto investícia

nepredstavuje zmenšenie jeho majetku, a teda vznik skutočnej škody v príčinnej súvislosti

s porušením povinnosti. Žalobca za uvedené finančné prostriedky v súlade so zmluvou

zakúpil technologické zariadenie, ktoré zostalo i naďalej v jeho vlastníctve, teda nejedná

sa o žiadne nutne vynaložené prostriedky v súvislosti so škodnou udalosťou, z investovania

ktorých sa práve jeho škoda prejavila vo forme ušlého zisku, ktorý by bol býval dosiahol,

nebyť porušenia povinnosti žalovaným. Námietka žalovaného, vznesená v odvolaní v tomto

smere, je preto opodstatnená.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a navrhol ho v časti, ktorou

bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený, zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Na zdôvodnenie dovolania uviedol, že rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čím je daný dôvod

na podanie dovolania v zmysle ust. . V dovolaní ďalej uviedol:

Odvolací súd správne ustálil, že zmluva, uzatvorená medzi účastníkmi konania, bola

platná a nebola zrušená, že v zmysle zmluvy vyplývali pre žalovaného jasné povinnosti –

predovšetkým povinnosť realizovať technologický proces výroby a vyrábať 200 ton fólií

ročne od 01.01.1993 a že porušením tejto zmluvnej povinnosti vznikla žalobcovi škoda

z titulu ušlého zisku, ktorú by nepochybne bol žalobca dosiahol.

Nemožno však súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, ktorým tento nepriznal žalobcovi

náhradu škody za roky 1996 a 1997 z dôvodu, že za tieto roky žalobca nepreukázal aktívnu

akvizičnú činnosť, a teda v tejto časti žaloby, podľa názoru odvolacieho súdu, neuniesol

51 Obdo V 111/2006

žalobca dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody, ktorý by bol v príčinnej súvislosti

s porušením povinnosti. Žalobca má za to, že nie je možné prijať právny záver uvedený

v napadnutom rozhodnutí, v zmysle ktorého na jednej strane žalobca preukázal predpoklady

vzniku škody za roky 1995 a 1998, avšak za roky 1996 a 1997 ich nepreukázal, keďže súdu

nedoložil písomné dôkazy o tom, že vyvíjal aktívnu akvizičnú činnosť za tieto roky. Odvolací

súd si totiž, podľa názoru žalobcu, nesprávne vyložil význam aktívnej akvizičnej činnosti

vo vzťahu k existencii zákonných predpokladov nevyhnutných na preukázanie vzniku škody.

V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobca v súvislosti s uzatvorenou zmluvou

vyvíjal permanentnú akvizičnú činnosť prakticky od uzatvorenia zmluvy až do roku 2000,

kedy bola vypracovaná posledná marketingová odbytová štúdia (doložená žalobcom

do súdneho spisu), pričom ani v jednom konkrétnom prípade nedokázal vinou žalovaného

uzatvoriť právne záväznú zmluvu. Žalobca vypracovával podrobné odberateľské

a marketingové štúdie (závery niektorých sa nachádzajú v súdnom spise), kontaktoval viac

ako 100 potenciálnych zákazníkov na odber vodorozpustnej fólie (časť korešpondencie

sa nachádza v súdnom spise), prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, afilácií

a delegatúr špecializovaných na predaj výrobkov po celom svete (K., a. s. mal totiž

od roku 1970, ako jedna z mála spoločností v bývalej ČSSR, oprávnenie na výkon

zahranično-obchodnej činnosti) sa zúčastňoval rôznych marketingových prezentácií a výstav,

kde boli prezentované skúšobné vzorky výrobku. Toto všetko žalobca vykonával v období

po uzatvorení zmluvy prakticky až do roku 2000, teda v období, kedy svetový trh

s vodorozpustnou fóliou každoročne rástol o viac ako 25% (preukázané článkami zo svetovej

tlače, ktoré doložil žalobca do súdneho spisu) a v období, kedy podľa názoru samotného

žalovaného bol reálny predpoklad odbytu produkcie minimálne od 143 ton do 400 ton

vodorozpustnej fólie ročne (vyplýva to z marketingovej štúdie z októbra 2002, ako aj

z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 25.05.2005). Všetky aktivity žalobcu však ani

v jednom konkrétnom prípade neskončili a ani nemohli skončiť uzatvorením právne záväznej

odberateľskej zmluvy s konkrétnym odberateľom. Každý odberateľ totiž pred uzatvorením

zmluvy potreboval dodanie väčšieho množstva vzoriek výrobkov na odskúšanie (cca 2 tony

výrobných vzoriek), požadoval bližšie informácie ohľadom garancie stability technických

parametrov výrobkov (aby sa nestalo, že v rôznych dodávkach bude rôzna dĺžka rozpustnosti

fólie), garancie flexibility výroby z hľadiska sortimentu (je viac sortimentov vodorozpustnej

fólie s ohľadom na účel použitia), informácie ohľadom začatia výroby, dodacích lehôt a pod.

61 Obdo V 111/2006

Keďže žalovaný nedokázal proces výroby daného produktu spustiť v podmienkach

permanentného výrobného procesu, nebolo možné na konkrétne otázky potenciálnych

odberateľov poskytnúť dostatočné odpovede a dať dostatočné garancie, a teda vinou

žalovaného nebolo možné žiadnu z akvizícií ukončiť uzatvorením konkrétnej odberateľskej

zmluvy. Ak by bol totiž žalobca takúto zmluvu uzavrel, zapríčinil by vzniku ďalšej škody

z titulu zmluvných pokút a penálov, nakoľko by ju „vďaka“ žalovanému nedokázal splniť.

Žalobca teda ani za roky 1995 a 1998, za ktoré odvolací súd priznal jeho právo na náhradu

škody, nepreukázal súdu zabezpečený odbyt 200 ton produkcie ročne, vydokladoval len

uskutočnenie prvotných aktivít zameraných na komunikáciu s potencionálnym odberateľom,

t.j. preukázal, že má zabezpečený odbyt vodorozpustnej fólie, keďže záujem o ňu nepochybne

bol.

V druhom rade je potrebné uviesť, že vyvíjanie akvizičných aktivít v určitom roku,

teda prvotný kontakt na potencionálneho zákazníka, úvodná korešpondencia, prezentácia

malých reklamných vzoriek, rokovania ohľadom ceny, množstva, času dodávok a sortimentu,

nevyhnutne nemusia viesť k uzatvoreniu zmluvy v danom roku a k realizácii dodávok v tom

istom roku. Znamená to, že pokiaľ žalobca vykonával aktívnu akvizičnú činnosť za roky

1992, 1993 a 1995, táto jeho činnosť sa v prípade, že by žalovaný neporušil svoje zmluvné

povinnosti, mala a nevyhnutne aj musela prejaviť v záverečných rokovaniach, uzatvorených

kontraktoch a následne v konkrétnych dodávkach fólie práve v rokoch 1996 a 1997, za ktoré

odvolací súd nepriznal žalobcovi právo na náhradu škody. Okrem toho samotný žalovaný

vo svojom písomnom vyjadrení z 27.05.2005 uvádza, že keď sa zmluvnými stranami dňa

15.11.1995 vyhodnocovala realizovaná akvizičná činnosť, bol reálny predpoklad umiestnenia

na trhu 143 ton vodorozpustnej fólie, čo predstavovalo takmer 3/4 ročnej plánovanej

produkcie 200 ton. Krátko po vyhodnotení akvizičnej činnosti, a to v januári 1996, však nastal

zlom vo vzťahoch žalobcu a žalovaného, keď žalovaný pre nedosiahnutie požadovaných

technických parametrov zastavil aj prebiehajúci skúšobný chod linky na výrobu PVAL fólie

(ako to konštatuje aj odvolací súd na strane 9, svojho rozhodnutia) a žalobcu vyzval, aby

s technologickým zariadením opustil areál výrobne žalovaného. Ďalšia možnosť výroby bola

teda bezprostredne ohrozená z dôvodu, že žalovaný nedokázal vyrobiť tovar v požadovanej

kvalite.

71 Obdo V 111/2006

V treťom rade je tiež potrebné uviesť, že nie je pravdou, žeby žalobca vôbec

nepreukázal aktívnu akvizičnú činnosť za roky 1996 a 1997. Z výsluchu svedka Ing. J.M.,

vypočutom na pojednávaní pred Krajským súdom v Nitre dňa 15.03.2005, vyplýva, že svedok

nastúpil do obchodnej spoločnosti žalobcu v apríli 1996 ako riaditeľ obchodnej skupiny

s kompetenciami výlučne v obchodno-odbytovej oblasti žalobcu. Svedok, ktorý mal od apríla

1996 do konca roku 2000 okrem iného na starosti aj realizáciu projektu so žalovaným

(zabezpečenie odbytu vodorozpustnej fólie), výslovne súdu uviedol, že „žalobca celý čas

hľadal obchodných partnerov na odber fólie...“. Keďže svedok pracoval u žalobcu len

od apríla 1996, treba svedkove slová „celý čas“ vykladať v kontexte rokov 1996 (od apríla),

1997, 1998, 1999 a 2000. Svedeckou výpoveďou teda žalobca preukázal výkon akvizičných

činností aj za obdobie rokov 1996 a 1997, pričom odvolací súd túto výpoveď

vo svetle iných vykonaných dôkazov nikdy nespochybnil.

V neposlednom rade je potrebné uviesť, že aktívna akvizičná činnosť žalobcu, nech už

bola vykonávaná v akomkoľvek rozsahu a v akomkoľvek období, priamo nesúvisí

s existenciou škody na strane žalobcu. Škoda žalobcu, vzniknutá z titulu ušlého zisku

z predaja produktov za roky 1996 a 1997, by aj v prípade , že by žalobca v rokoch 1996

a 1997 dennodenne oslovoval potenciálnych zákazníkov a viedol s nimi opakovane

rokovania, nebola ani väčšia, ani menšia, než je presne tá škoda, ktorú si žalobca žalobou

uplatnil, a ktorú mu odvolací súd nepriznal. Je to presne tá istá škoda, ktorá by žalobcovi

vznikla dokonca aj v prípade, že by žalobca mal všetkých odberateľov na 200 ton produkcie

zazmluvnených právne záväznými zmluvami. Je to škoda, ktorá žalobcovi vznikla výlučne

a len z titulu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným, spočívajúcej v nezabezpečení výroby

200 ton produkcie v požadovanej kvalite. Príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a vyvíjanou aktívnou akvizičnou činnosťou, nie je totiž vôbec žiadna. Okrem toho je potrebné

si tiež uvedomiť, že žalobca nemal zmluvnú povinnosť vykonávať akvizičnú činnosť, ale

v zmysle ust. § 4 zmluvy zo dňa 03.07.1992 mal vykonávať predaj výrobkov na tuzemskom

a zahraničnom trhu. Aktívna akvizičná činnosť teda nebola zmluvnou povinnosťou, ale prvým

predpokladom na to, aby žalobca mohol realizovať svoju zmluvnú povinnosť predaja

výrobkov na tuzemskom a zahraničnom trhu. Táto jeho zmluvná povinnosť bola samozrejme

podmienená zmluvnou povinnosťou žalovaného vyrobiť 200 ton produkcie v požadovanej

kvalite. K splneniu tejto svojej zmluvnej povinnosti sa však žalobca nikdy nedostal, keďže

žalovaný produkciu v požadovanom množstve a kvalite nikdy nevyrobil. Žalobca teda ničím

81 Obdo V 111/2006

neporušil svoje zmluvné povinnosti a nemôže niesť vôbec žiadnu spoluzodpovednosť

za vznik svojej vlastnej škody, ktorá mu vznikla z titulu ušlého zisku.

Za nedôvodný považoval odvolací súd taktiež nárok žalobcu na zaplatenie skutočnej

škody vo výške 16 984 180,– Sk, pozostávajúcej zo zaplatených úrokov za finančné

prostriedky, ktoré do spoločného projektu žalobca vložil. Odvolací súd ustálil, že skutočnosť,

že žalobca investoval finančné prostriedky, ktoré čerpal z kontokorentného účtu

do spoločného podnikateľského zámeru so žalovaným, je nielen jeho podnikateľským

rizikom, ale najmä táto investícia nepredstavuje zmenšenie jeho majetku, a teda vznik

skutočnej škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti. Odvolací súd však túto

skutočnosť neposúdil správne.

Je síce pravdou, že žalobca na základe zmluvy vložil do spoločného projektu sumu

27 miliónov Sk, ktorá v zmysle ust. § 3 zmluvy zo dňa 03.07.1992 bola následne použitá

na demontáž starej technológie, úhradu akontačných platieb za dovozy, na úhradu

realizovaných dovozov zariadenia (zmäkčovací reaktor, zvarovací stroj, vyfukovacie

zariadenie), ako aj na montáž nového zariadenia, avšak podstatné je, že táto suma mala byť

žalobcovi podľa zmluvy zaplatená zo strany žalovaného, a to najneskôr do 9 mesiacov

od poskytnutia jednotlivých splátok. Zmluva v ust. § 3 ods. 3 totiž jednoznačne stanovila

povinnosť vrátenia takto poskytnutých peňažných prostriedkov žalobcovi v presne

stanovených lehotách. Vloženie sumy 27 mil. Sk zo strany žalobcu teda nebola jeho

podnikateľská investícia, ktorá by mohla byť chápaná ako nejaké podnikateľské riziko

z podnikateľského zámeru, ale išlo len o zmluvnú dohodu o prefinancovaní výrobného

zariadenia pre žalovaného na základe jeho objednávky a vzájomnej písomnej dohody. Keby si

žalovaný svoju zmluvnú povinnosť vrátenia peňažných prostriedkov včas splnil, kontokorent

by nezostal neuhradený v priebehu rokov 1995, 1996, 1997 a 1998 a žalobca by nemusel Č.,

a. s., za obdobie od 28.03.1995 do 28.03.1999 uhrádzať úroky v celkovej výške

16 984 180,– Sk za čerpanie investovanej sumy po túto dobu zo svojho kontokorentného

bankového účtu. Táto škoda teda žalobcovi jednoznačne vznikla v príčinnej súvislosti

s porušením povinnosti zo strany žalovaného, ktorý si v rozpore so zmluvou vlastnícky

nezabezpečil dovezené technologické zariadenie, a teda neuhradil žalobcovi včas jeho

investované finančné prostriedky tak, ako to predpokladala platne uzatvorená zmluva. Vznik

skutočnej škody spočívajúcej v reálnom znížení majetku žalobcu je teda v príčinnej súvislosti

91 Obdo V 111/2006

s porušením povinnosti žalovaného, pretože v prípade, že by žalovaný zmluvu neporušil

a technológiu si vlastnícky zabezpečil vysporiadaním žalobcových zmluvných nárokov,

žalobca by kontokorentný úver ešte v priebehu roku 1993, resp. v nasledujúcom roku uhradil

v plnom rozsahu a v rokoch 1995, 1996, 1997 a 1999 by mu nevznikali ďalšie skutočné

škody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania, a to proti rozhodnutiu, proti ktorému tento

mimoriadny opravný prostriedok je prípustný, dovolanie prejednal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej časti

v medziach podaného dovolania a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolateľ nesprávnosť rozsudku odvolacieho súdu vidí v tom, že odvolací súd podľa

názoru dovolateľa dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadne ušlého zisku za roky

1996 a 1997, keď podľa názoru odvolacieho súdu žalobca za toto obdobie akvizičnú činnosť

nepreukázal ako aj ohľadne skutočnej škody vo výške 16 984 180,– Sk. Následne dovolateľ

skutkovo argumentuje, že žaloba žalobcu je aj v uvedenej časti dôvodná.

Podľa ust. dovolací súd preskúma rozhodnutie dovolacieho súdu

v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada

na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 14.09.2006 (č.l. 513)

vyplýva, že odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal za prítomnosti právnych zástupcov

účastníkov konania, bola podaná správa o doterajšom priebehu konania a právni zástupcovia

sa vyjadrili k predmetu odvolacieho konania. Zo zápisnice nevyplýva, že by odvolací súd

v zmysle ust. a dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa

opakoval. Dovolateľ však toto prípadné pochybenie odvolacieho súdu v dovolaní nenamieta,

a teda zrejme vychádza z toho, že odvolací súd ku svojim skutkovým záverom dospel

postupom neodporujúcim ustanoveniam . Dovolací súd však aj

napriek tomu, že dovolateľ takéto námietky neuplatnil, tento postup odvolacieho súdu

v uvedenom smere preskúmal v rozsahu vymedzenom v ust. . Podľa obsahu

101 Obdo V 111/2006

spisu odvolací súd dokazovanie, vykonané súdom prvého stupňa, neopakoval ani nedoplnil,

a teda ide o vadu odvolacieho konania, Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru,

že táto vada nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia.

Vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, a to v takom rozsahu, že na jeho

základe je možné dospieť k správnym skutkovým záverom. Napokon účastníci vykonanie

ďalšieho dokazovania ani nenavrhovali. Za tohto procesného stavu je preto potrebné

vychádzať z toho, čo tvorí obsah spisu. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové závery

odvolacieho súdu nie sú v rozpore s obsahom spisu, a preto aj keď odvolací súd v uvedenom

smere pochybil, dovolací súd jeho rozhodnutie považuje v napadnutej časti za vecne správne,

a preto na toto pochybenie v zmysle ust. neprihliadal.

Skutkové námietky dovolateľa, aký zisk by bol dosiahol za sporné obdobie, teda

za roky 1996, 1997 bez konkrétnych dôkazov sú len teoretické úvahy. Dodávateľ sám

konštatuje, že potencionálni dodávatelia požadovali vzorky výrobkov, ktoré im nemohol

poskytnúť, lebo výroba neprebiehala, a to vinou žalovaného. Aj v prípade, že toto tvrdenie

žalobcu je pravdivé, ešte to neznamená, že niekto zo záujemcov by skutočne so žalobcom aj

príslušnú zmluvu o dodávke uzavrel. Aj keď bol na trhu o výrobok tohto druhu záujem, to

ešte neznamená, že v spornom období by skutočne bol záujem o výrobok ponúkaný

žalobcom.

Obdobný záver vyplynie aj pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu ohľadne skutočnej škody.

Teda okolnosť, že žalovaný mu mal podľa zmluvy poskytnúť určité finančné prostriedky, ešte

neznamená, že kontokorent by bol uhradený a žalobcovi by nevznikla povinnosť platiť úroky,

ktorých zaplatením mu podľa jeho názoru vznikla skutočná škoda. Dovolací súd sa preto

stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že ak žalobca finančné prostriedky čerpané

z kontokorentného účtu investoval, ide výlučne o jeho podnikateľský zámer, týmto postupom

nedošlo k zmenšeniu jeho majetku a pokiaľ banke platil príslušné úroky, išlo výlučne

o zmluvný vzťah medzi ním a bankou. V tomto smere niet priamej príčinnej súvislosti medzi

tým, že žalovaný mu neposkytol určité finančné prostriedky a tým, že zaplatil banke príslušné

úroky. Teda dovolací súd považuje skutkové závery odvolacieho súdu za logické,

neodporujúce zákonu, zodpovedajúce obsahu spisu a aj za náležite zdôvodnené.

111 Obdo V 111/2006

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ust. § 243b

ods. 1 zamietol.

Žalovanému, ako úspešnému účastníkovi dovolacie trovy nevznikli, a preto dovolací

súd náhradu týchto trov mu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2008

JUDr. Juraj Seman, v. r.

predseda senátu