Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bdf/376337.fc180b.pdf
PDF · 104.55 KB
No categories available
6Obo/3/2008
Najvyšší súd 6 Obo 3/2008
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J.C.L., X.D., D., zast.
JUDr. R.D., advokátom so sídlom H., B. proti žalovanému: F., IČO: X., D.B., zast. JUDr. Š.,
advokátom so sídlom M.B., o zaplatenie 99 976,-- Sk, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo 4. mája 2007, č.k. 1 Cb 101/03-346, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo 4. mája 2007, č.k. 1 Cb 101/03-346 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 4. mája 2007, č.k. 1 Cb 101/03-346 žalobu
zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 49 036,-- Sk.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že Najvyšší súd SR
rozsudkom z 31. januára 2007, č.k. 1 Obdo V 3/2006 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo 7. decembra 2004, č.k. 1 Obo 290/04-217 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 26. januára 2004, č.k. 1 Cb 101/03-172 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu sa okrem iného uvádza, že počnúc 1. januárom
2001 sa žalovaný dostal do omeškania v zmysle ust. § 24 ods. 3 zák. č. 92/1991 Zb. Akonáhle
sa ale pohľadávka stane splatnou, dlžník je povinný ju uhradiť a ak tak neurobí, tak veriteľ je
oprávnený domáhať sa jej splnenia na súde, a to podaním príslušnej žaloby na plnenie.
Uvedeným dňom splatenia dlhopisu už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania.
Dovolací súd, viazaný otázkou vymedzenou odvolacím súdom v rozsudku zaujal
stanovisko len k tejto pomerne úzko vymedzenej otázke a nezaoberal sa ďalšou rozsiahlou
argumentáciou účastníkov, ktorá s touto dovolacou otázkou nesúvisela.
Dovolací súd dospel k záveru, že dovolania žalobcu sú dôvodné, a preto rozsudok
odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie.
Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z doteraz vykonaného
dokazovania na súde prvého stupňa a konania na odvolacom súde a dospel k záveru, že žalobe
nie je možné vyhovieť.
Žalobca súdu nepreukázal hodnovernými dokladmi, kto zaň podpisoval zmluvy
o postúpení pohľadávky, z ktorých si uplatnil právo na zaplatenie úrokov z omeškania za
oneskorenie vyplatenia menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F., vydaného v súlade s ust. §
24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb.
Taktiež žalobca nepreukázal, že postupca v čase podpisovania zmluvy o postúpení
pohľadávky bol vlastníkom dlhopisu F., z ktorého postúpil príslušenstvo (úrok z omeškania)
a tento úrok podľa jednotlivých zmlúv o postúpení pohľadávky nebol špecifikovaný
k uplatnenému nároku žalobcu.
Preto súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu
úspešnému účastníkovi, t. j. žalovanému.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v zákonom stanovenej lehote,
dôvodiac, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dokumenty nachádzajúce sa v súdnom spise
a riadil sa pri posudzovaní veci nesprávnymi právnymi úvahami.
Žalobca má za to, že zo strany súdu ide o nepochopenie predmetu prejednávaného
sporu.
Úrok z omeškania sú predmetom samostatného peňažného záväzku medzi dlžníkom
a veriteľom.
Je to záväzok akcesorický a zodpovednostný, ktorý môže vzniknúť, ak medzi
veriteľom a dlžníkom existuje iný hlavný peňažný záväzok a došlo práve k porušeniu
primárneho právneho vzťahu, medzi veriteľom a dlžníkom. Medzi žalovaným a postupcami
existoval záväzok z cenného papiera, ktorý predstavoval kontraktačný záväzok eminenta
cenného papiera voči majiteľovi cenného papiera zaplatiť menovitú hodnotu a výnos
z cenného papiera, založený vydaním a nadobudnutím cenného papiera. Záväzok z omeškania
vznikol postupcom až po tom, čo si žalovaný nesplnil včas svoju povinnosť splatiť dlhopisy.
Záväzok zaplatiť úrok z omeškania zanikne spolu s primárnym záväzkom v prípade,
že dlžník vyrovná primárny záväzok spolu so záväzkom zaplatiť úroky z omeškania.
Záväzok zaplatiť úroky z omeškania však môže zaniknúť až po zániku záväzku
z cenného papiera. Tak ako sa to stalo v tomto prípade. Žalovaný uhradil postupcom
menovitú hodnotu a výnos dlhopisu, čo možno v zmysle ust. § 14 ods. 1 zákona o cenných
papieroch považovať za úplné splatenie dlhopisu.
Úplným splatením dlhopis zanikol. Táto skutočnosť však nemala vplyv na záväzky
z omeškania, ktorý trvá naďalej. Prvostupňový súd však žiadal, aby žalobca preukázal,
že postupca bol v čase podpisovania zmluvy o postúpení pohľadávky vlastníkom dlhopisov.
Túto skutočnosť však žalobca objektívne nemohol preukázať.
Postupcovia neboli v čase podpisovania zmlúv o postúpení pohľadávky majiteľmi
dlhopisov, nakoľko dlhopisy ako cenné papiere oprávňujúce na peňažné plnenie splatením ich
menovitej hodnoty a výnosu zanikli. V samotnej zmluve o postúpení pohľadávky sa uvádza,
že postupovaná pohľadávka pozostáva z úrokov z omeškania, ktoré vznikli z dôvodu
omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči postupcovi, ktorý spočíval vo
vyplatení menovitej hodnoty a výnosu vydaného v zmysle ust. § 24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb.
Je teda jednoznačné, že na žalobcu boli na základe zmlúv o postúpení pohľadávok postúpené
len záväzky z omeškania, ktoré sú samostatnými záväzkami.
Žiadosť súdu na preukázanie uvedenej skutočnosti je z tohto dôvodu nelogická
a právne neopodstatnená. Takisto nie je správne tvrdenie prvostupňového súdu, že úrok podľa
jednotlivých zmlúv nebol špecifikovaný k uplatnenému nároku žalobcu.
Žalobca má za to, že súdu doložil všetky potrebné dôkazy, na základe ktorých bolo
možné žalovanú sumu identifikovať. Namietal, že z rozsudku nie je zrejmé, prečo súd
spochybňuje podpis žalobcu na zmluvách o postúpení pohľadávky. Žalobca predložil súdu
splnomocnenie, v ktorom splnomocnil tretiu osobu na podpísanie zmlúv o postúpení
pohľadávok. Podpis štatutárneho zástupcu žalobcu je na predmetnom splnomocnení úradne
overený. Priamo v splnomocnení je uvedené meno a priezvisko, trvalé bydlisko a rodné číslo
splnomocnenca a jeho podpis.
Ďalej namietol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky
ustanovené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je
zrejmé, akými úvahami sa súd pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré dôkazy bral pri svojom
rozhodovaní do úvahy a z akého dôvodu nepovažoval listinné dôkazy predložené žalobcom za
hodnoverné.
Taktiež sa v ňom vôbec nenachádza právne posúdenie zisteného skutkového stavu
podľa príslušných ustanovení.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrhu
vyhovel v celom rozsahu a priznal žalobcovi trovy konania.
K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný má za to, že v predmetnej veci súd
I. stupňa rozhodol správne, vychádzajúc z dôkazov, ktoré súdu predložil žalobca a ktoré
nepreukázali nároky, ktoré si žalobca voči žalovanému uplatňuje v predmetnom konaní.
V žiadnom prípade nemožno konštatovať, že zo strany súdu došlo k nepochopeniu predmetu
prejednávaného sporu. Žalovaný nikdy nenamietal skutočnosť, že osoby, ktoré postupovali
údajné pohľadávky (úroky z omeškania súvisiace s vyplácaním dlhopisov fondu), neboli
v čase uzatvorenia zmlúv o postúpení pohľadávok vlastníkmi dlhopisov fondu. Žalovaný
v tomto smere poukázal a naďalej trvá na tom, že žalobca relevantným spôsobom
nepreukázal, že dotknuté fyzické osoby - domnelí pôvodní veritelia žalovaného boli v čase ich
postúpenia na žalobcu, t. j. uzavretia zmlúv o postúpení pohľadávok, skutočnými vlastníkmi
týchto pohľadávok.
Dlhopisy fondu mohli totiž ich pôvodní majitelia do konca roku 2000 prevádzať
a taktiež sa mohli stať vlastníctvom iných subjektov, na základe iných právne významných
skutočností. Naviac osoby, ktoré boli majiteľmi dlhopisov fondu v deň 31. decembra 2000,
mohli v mesiacoch január až apríl 2001 prevádzať samotné nároky na výplatu menovitých
hodnôt a výnosov dlhopisov fondu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že fyzické
osoby, s ktorými boli príslušné zmluvy o postúpení pohľadávok uzavreté, boli skutočne
osobami oprávnenými na výplatu dlhopisov fondu. Žalobca teda nepreukázal existenciu
primárneho záväzku medzi žalovaným a dotknutými fyzickými osobami, a preto sa nemôže
domáhať ani návrhov vyplývajúcich z akcesorických vzťahov, súvisiacich s údajným
omeškaním žalovaného s vyplácaním dlhopisov fondu. Žalobca žiadnymi relevantnými
dôkazmi nepreukázal skutočnosti, na základe ktorých bolo možné vyčísliť úroky z omeškania
uplatňované voči žalovanému.
Samotné uvedenie údajných úrokov z omeškania uplatňovaných žalobcom voči
žalovanému vo výzve na zaplatenie dlžnej sumy nie je dostatočnou špecifikáciou
požadovaných súm.
Žalobca nepreukázal spôsob (postup) podpisovania zmlúv a ani pravosť podpisov
samotných postupcov. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku uviedol všetky skutočnosti
vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p., náležite odôvodnil záver, že žalobu žalobcu zamieta,
keďže žalobca nároky uplatnené v žalobe nepreukázal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal
odvolanie žalobcu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. §
214 ods. 2 písm. e) O.s.p. a dospel k názoru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že dovolací súd pri svojom rozhodnutí
bol viazaný otázkou vymedzenou odvolacím súdom a vo svojom rozsudku zaujal stanovisko
len k tejto vymedzenej otázke, a preto sa nemohol zaoberať ďalšou rozsiahlou argumentáciou
účastníkov konania, ktorá s vymedzenou otázkou nesúvisela.
Žalovaný v priebehu konania rozšíril okruh svojich námietok o námietky, že sa
nemohol dostať do omeškania, keďže žalobca a ani pôvodní vlastníci pohľadávok
uplatňovaných v predmetnom konaní, v čase splatnosti týchto pohľadávok neprišli na zákonné
miesto ich plnenia a neposkytol tak súčinnosť k ich splneniu, ďalej že žalobca nepreukázal, že
domnelí pôvodní veritelia - resp. vlastníci pohľadávok uplatňovaných žalobcom v tomto
konaní, boli v čase ich postúpenia zmluvami o postúpení na žalobcu skutočnými veriteľmi,
resp. skutočnými majiteľmi týchto pohľadávok, ďalej že pôvodní veritelia dlhopisov
vydaných žalovaným mohli až do konca roku 2000 dlhopisy prevádzať na iné osoby a v
mesiacoch január až apríl 2001 mohli prevádzať samotné nároky na výplatu menovitých
hodnôt a výnosov uvedených dlhopisov na tretie osoby, zoznam majiteľov dlhopisov a ani
osôb ktorým boli dlhopisy splatené nebol nikdy zverejnený a žalovaný vyhotovil komplexnú
evidenciu až po ukončení splácania dlhopisov fondu v roku 2002, žalobca však nepreukázal,
že osoby uvedené v jednotlivých zmluvách o postúpení pohľadávok tieto skutočne podpísal
a obdobne žalobca nepreukázal ani oprávnenosť podpisov tretích osôb na zmluvách
o postúpení pohľadávky.
Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, takže
bolo vecou prvostupňového súdu, aby všetky tieto vykonané dôkazy zákonom vyžadovaným
spôsobom vyhodnotil a z nich vyvodený skutkový záver o skutkovom stave veci a na neho
nadväzujúce právne zhodnotenie tiež zákonným spôsobom vyložil v odôvodnení (§ 157 ods. 2
O.s.p.). V uvedenom ustanovení Občiansky súdny poriadok stanovuje obsahové (zákonné)
kritéria písomného vyhotovenia rozsudku, ktoré je potrebné dodržať. Táto zákonná
požiadavka riadneho odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku má byť v prvom rade
prameňom poznania úvah súdu prvého stupňa, ako v otázke zisťovania skutkového stavu veci,
tak i jeho právneho posúdenia. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa
požiadavky vyžadované v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie
je zrejmé, akými úvahami sa súd pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré dôkazy bral pri svojom
rozhodovaní do úvahy a z akého dôvodu súd prvého stupňa nepovažoval listinné dôkazy
predložené žalobcom za hodnoverné, prípadne čo sa z ktorého dôkazu pokladá za preukázané
alebo nie. V odôvodnení rozhodnutia chýba aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu
podľa príslušných zákonných ustanovení, ktoré súd použil. Súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozsudku nepopisuje žiadne postupy pri hodnotení dôkazov, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na vyššie uvedené napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa (§ 221 ods. 3 O.s.p.) na ďalšie konanie.
Bude preto úlohou prvostupňového súdu, aby v novom konaní postupoval
v naznačenom smere, vo veci znova rozhodol, a to i o trovách odvolacieho konania
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. októbra 2008
JUDr. Margita Fridová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.