Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2b4/372667.371de1.pdf
PDF · 117.25 KB
No categories available
2Tošs/14/2008
Najvyšší súd 2 Tošs 14/2008
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána
Mihala a sudcov JUDr. Juraja Majchráka a JUDr. Jany Serbovej, v trestnej veci proti
obvinenej A. Š. a spol., pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o sťažnosti prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti uzneseniu
Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 23. apríla 2008, sp. zn.
BB-3 T 8/2008 rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom dňa 6. novembra 2008
v Bratislave
t a k t o :
Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku sa napadnuté uznesenie z r u š u j e
a Špeciálnemu súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sa ukladá, aby vo veci znovu
konal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e :
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len špeciálny prokurátor) podal dňa 11. apríla 2008 pod číslom VII/2 Gv 230/06-19
na Špeciálny súd v Pezinku obžalobu, v ktorej obvineným A. Š. a A. D. kládol za vinu
spáchanie prečinu podplácania spolupáchateľstvom podľa § 20, § 333 ods. 1 Trestného
zákona, pretože spoločným konaním mali inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecné-
ho záujmu priamo ponúknuť a poskytnúť úplatok, a taký čin spáchať voči verejnému
činiteľovi, pričom skutku sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že:
- dňa 27. júla 2006 okolo 11.40 hod. v Ž. na ul. P. pred ubytovňou S., a. s., po zastavení
osobného motorového vozidla značky Renault Thalia, ev. č. R. príslušníkmi Obvodného
oddelenia Policajného zboru Žilina, ponúkla A. Š. pri kontrole príslušníkom Odboru
všeobecnej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Žilina nstržm. Ľ. M. najprv 5 000 Sk, ktorú sumu neskôr zvýšila na
2 x 5 000 Sk pre Ľ. M. a npor. D. D., následne A. D. ponúkla obom policajtom po 10 000 Sk
za to, aby ich prepustili a nepredvádzali na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina,
pričom A. Š. vtlačila medzi doklady, ktoré držal npor. D. D. 19 000 Sk a A. D. ponúkala túto
sumu aj Ľ. M.
Samosudca Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len Špeciálny
súd) doručil dňa 17. apríla 2008 obom obvineným obžalobu spoločne s výzvou na oznámenie
návrhov na vykonanie dôkazov a upozornenie podľa § 240 ods. 3, ods. 4, ods. 5 Trestného
poriadku.
Následne samosudca tohto súdu uznesením zo dňa 23. apríla 2008, č. k.
BB- 3 T 8/2008-140, podľa § 350 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustano-
vení § 241 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku a s prihliadnutím na ustanovenie § 215 ods. 2
písm. a/ Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie voči obvineným A. Š. a A. D. pre vyššie
citovaný skutok právne posúdený ako spolupáchateľstvo k prečinu podplácania podľa § 20,
§ 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona lebo trest, ku ktorému toto trestné stíhanie
môže viesť, je celkom bez významu popri treste (ako vyplýva z nižšie uvedených skutočností
zrejme mal na mysli terminus technicus trestoch), ktorý bol obom obvineným uložený
právoplatnými rozsudkami nasledovných súdov:
- trest odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odkladom výkonu
na skúšobnú dobu tri roky (na základe trestného rozkazu Okresného súdu v Nitre
z 26. októbra 2006, sp. zn. 4 T 61/06, pre spolupáchateľstvo na trestnom čine krádeže
a podvode podľa § 20 k § 221 ods. 1 a § 212 ods. 1 Trestného zákona, s právoplatnosťou dňa
30. decembra 2006),
- trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov s podmienečným odkladom výkonu
na skúšobnú dobu osemnástich mesiacov (u obvinenej A. Š.), trest odňatia slobody vo výmere
osemnásť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dva roky (u obvinenej
A. D.), (obe obvinené boli odsúdené k týmto trestom trestným rozkazom Okresného súdu
Košice – okolie zo 14. decembra 2006, sp. zn. 5 T 116/06), (pre spolupáchateľstvo
na trestnom čine krádeže podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, k právoplatnosti
došlo dňa 22. októbra 2007),
- trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom výkonu na
skúšobnú dobu štyri roky (na základe trestného rozkazu Okresného súdu v Čadci zo 6. jú-
na 2007, sp. zn. 3 T 44/07, pre spolupáchateľstvo na trestnom čine krádeže a podvode podľa
§ 20 k § 212 ods. 1 a § 221 ods. 1 Trestného zákona, uložený trest je súhrnný, súčasne bol
zrušený výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Nitra z 26. októbra 2006, sp. zn. 4 T 61/06,
a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2007),
- trest odňatia slobody vo výmere jeden rok a dva mesiace s podmienečným odkladom
výkonu na skúšobnú dobu dva roky (na základe trestného rozkazu Okresného súdu Košice II
z 27. septembra 2007, sp. zn. 7 T 40/07, pre spolupáchateľstvo na trestnom čine krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona a podvode podľa § 221 ods. 1 Trestného
zákona, s právoplatnosťou dňa 12. novembra 2007),
- u obvinenej A. D. aj trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným
odkladom výkonu na skúšobnú dobu štyri roky (na základe trestného rozkazu Okresného súdu
Lučenec z 8. novembra 2007, sp. zn. 22 T 83/07, pre spáchanie trestného činu úverového
podvodu podľa § 250a ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., uložený trest je súhrnný,
trest uložený rozsudkom Okresného súdu v Nitre z 26. októbra 2006, sp. zn. 4 T 61/06, bol
zrušený, k právoplatnosti došlo 30. novembra 2007).
Svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 142-144 trestného spisu tým ťažiskovým
argumentom, že tresty, ku ktorým predmetné trestné stíhanie môže viesť, sú celkom bez
významu popri treste, ktorý bol obom obvineným pre iný čin už právoplatne uložený. Samo-
sudca ďalej uviedol, že v posudzovanej veci by prichádzalo do úvahy u oboch obvinených
ukladanie súhrnných trestov a tieto sa očakávajú len v podobe málo (mierne) prísnejšej
sankcie, než trest uložený predchádzajúcim rozsudkom. Pritom vychádzal z porovnávania
trestných sadzieb za jednotlivé trestné činy i z porovnávania trestov, ktoré by podľa všeobec-
ných kritérií pri ukladaní druhu a výmery trestu mohli byť uložené. Špecifikoval, že pri
prečine podplácania podľa § 333 ods. 2 Trestného zákona je stanovená trestná sadzba
od dvoch do piatich rokov a pri trestnom čine podvodu podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona
je trestná sadzba až do dvoch rokov odňatia slobody, pri trestnom čine krádeže podľa § 221
ods. 2 Trestného zákona je trest odňatia slobody vo výmere od jedného do piatich rokov
a napokon pri trestnom čine úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. č. 141/1961 Zb.
(správne má znieť 140/1961 Zb.) v znení ďalších zmien a doplnkov je určený trest odňatia
slobody až na tri roky.
Keďže obom obvineným boli predchádzajúcimi (vo výroku napadnutého uznesenia)
citovanými rozhodnutiami uložené tresty odňatia slobody s dlhodobou skúšobnou dobou,
samosudca Špeciálneho súdu považuje tieto za dostatočné, pričom súčasne mu pripadá
nadbytočné a neekonomické vykonať hlavné pojednávanie a eventuálne po uznaní viny
upustiť od uloženia súhrnného trestu u oboch obvinených. Napokon samosudca uviedol,
že uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom (v tejto súvislosti odôvodnenie
napadnuté uznesenie postráda), prípadne nepodmienečného trestu by bolo nepomerne prísne
a nespĺňalo by zákonom sledovaný účel trestu.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote (dňa 30. apríla 2008
po jeho doručení dňa 28. apríla 2008) v zmysle § 241 ods. 4 Tresného poriadku sťažnosť
špeciálny prokurátor. V písomných dôvodoch sťažnosti (č.l. 151-153 trestného spisu)
namietal zákonnosť a správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu z viacerých hľadísk.
Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že v prípade ukladania súhrnného trestu
v zmysle § 42 ods. 1 a nasl. Trestného zákona nesmie byť súhrnný trest miernejší ako sankcia
uložená skorším rozsudkom, pričom upustiť od uloženia súhrnného trestu alebo od uloženia
ďalšieho trestu možno iba vtedy, ak súd pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu
spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.
V ďalšom poukázal na ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého
pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti
poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. V tomto smere dôvodil tým, že kompletný
vyšetrovací spis dáva zhodne u oboch obvinených podklad pre výlučný záver o existencii
priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písm. m/ Trestného zákona, t. j. odsúdenie oboch
za iné trestné činy. Súčasne prokurátor prezentoval svoje stanovisko, že v súdenom konaní
neexistuje ani u jednej z obvinených žiadna poľahčujúca okolnosť.
Následne s ohľadom na vyššie uvedené fakty vyslovil sťažovateľ názor, že dolná
hranica trestnej sadzby za prečin podplácania podľa § 333 ods. 2 Trestného zákona sa tak
zo zákona má zvýšiť o jednu tretinu, takže sankcia vzhľadom na postup podľa § 38 ods. 4
Trestného zákona musí prezentovať dolnú hranicu tri roky odňatia slobody a hornú hranicu
päť rokov odňatia slobody.
Popritom všetkom sťažovateľ poukázal na osoby oboch obvinených a možnosti
ich nápravy. Zvýraznil, že obvinená Š. bola doposiaľ desaťkrát súdne trestaná a obvinená
D. bola v minulosti dvanásťkrát súdne trestaná, pričom obe sa až štyrikrát dopustili
protiprávneho konania spoločne. Vzhľadom na ich minulosť, narušenosť ich osôb ako
špeciálnych recidivistiek majetkovej protispoločenskej činnosti, s prihliadnutím na ich dote-
rajší život i skôr uložené sankcie, zrejme podmienečné odsúdenie ťažko dosiahne svoj
prevýchovný účel. Účinná ochrana spoločnosti si podľa sťažovateľa vyžaduje uloženie
prísnejšej sankcie spojenej s priamym výkonom trestu odňatia slobody u oboch obvinených.
Napokon sťažovateľ z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku napadnuté uznesenie Špeciálneho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti v intenciách
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce
týmto výrokom napadnutého uznesenia, a tak zistil, že sťažnosť špeciálneho prokurátora
je plne dôvodná.
Podľa § 350 ods. 1 Trestného poriadku samosudca obžalobu predbežne neprejednáva,
preskúma však, či poskytuje spoľahlivý podklad na ďalšie konanie a či prípravné konanie,
ktoré jej predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu.
Podľa § 350 ods. 2 Trestného poriadku po preskúmaní obžaloby podľa jej obsahu
a obsahu spisu samosudca urobí niektoré z rozhodnutí uvedených v § 241 ods. 1 písm. a/ až
písm. j/.
Podľa § 241 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin
a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca
a podľa jej obsahu a obsahu spisu môže zastaviť trestné stíhanie, ak sú tu okolnosti uvedené
v § 215 ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku.
Podľa § 215 ods. 2 písm. a/ Trestného poriadku môže byť trestné stíhanie zastavené,
ak je trest, ku ktorému môže trestné stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý
bol obvinenému pre iný čin už právoplatne uložený.
Podľa § 215 ods. 3 Trestného poriadku môže byť zastavené trestné stíhanie proti
obvinenému, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení korupcie, trestného činu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, trestného činu založenia, zosnova-
nia a podporovania teroristickej skupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou,
zločineckou skupinou, alebo teroristickou skupinou, alebo na zistení alebo usvedčení
páchateľa tohto trestného činu a záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu
prevyšuje záujem na trestnom stíhaní tohto obvineného; zastaviť trestné stíhanie nie je možné
voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého objasnení
sa podieľal.
Podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona kto inému v súvislosti s obstarávaním veci
všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi
úplatok, alebo z toho dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe, potrestá sa
odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
Podľa § 333 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona odňatím slobody na dva roky až päť
rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1/ voči verejnému činiteľovi.
Podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ bol
už za trestný čin odsúdený, súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto
okolnosť neprihliadať.
Podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností,
zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Žiadnym z vyššie uvedených zákonných ustanovení sa samosudca prvostupňového
súdu v rámci postupu svojho doterajšieho konania dôsledne neriadil.
Preskúmaním dosiaľ zhromaždeného kompletného spisového materiálu senát Najvyš-
šieho súdu Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok proklamovaných Špeciálnym
súdom vo vzťahu k zákonnému ustanoveniu § 241 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku, teda
podmienok na zastavenie trestného stíhania voči obom obvineným pre tzv. neúčelnosť
trestného stíhania z dôvodu tzv. bezvýznamnosti hroziacej sankcie.
V prvom rade je potrebné uviesť, že aplikácia ustanovenia § 215 ods. 3 Trestného
poriadku v tomto prípade neprichádza do úvahy, pretože takáto situácia neexistuje. Súčasne
možno konštatovať, že vonkoncom nie sú splnené podmienky ustanovenia § 215 ods. 2
písm. a/ Trestného poriadku.
Trestné stíhanie obvinených A. Š. a A. D. pre skutok z 27. júla 2006 vôbec nemožno
považovať za celkom (a tento terminus technicus druhostupňový súd zdôrazňuje) bezvýz-
namný popri už skôr uložených a vymenovaných sankciách oboch obvinených. Samosudca
pochybil, ak po štúdiu spisového materiálu bez vykonania inštitútu hlavného pojednávania
dospel k záveru, že v danom prípade možno aplikovať postup obsiahnutý v ustanovení § 215
ods. 2 písm. a/ Trestného poriadku. Takéto podmienky rozhodne splnené v danej veci neboli.
Na jednej strane síce správne dôvodil tým, že v prejednávanej trestnej veci by pravdepodobne
došlo k situácii, že by súd ukladal obom páchateľkám súhrnné tresty, avšak nekriticky posúdil
tú okolnosť, že podľa platných ustanovení Trestného zákona a zaužívanej súdnej praxe (viď
početná judikatúru k problematike), nemožno pri ukladaní súhrnného trestu páchateľa
sankcionovať rovnakým alebo miernejším trestom odňatia slobody. Tento musí byť vždy zo
zákona prísnejší, ak nie sú splnené podmienky pre upustenie od ukladania súhrnného trestu.
V súčasnom štádiu posudzovaného prípadu rozhodne nemožno súhlasiť so stanoviskom
prvostupňového súdu v tom smere, že by boli splnené podmienky upustenia od ukladania
súhrnného trestu. Charakter skutku, opakované viacnásobné pokusy o podplácanie súčasne
dvoch verejných činiteľov v činnej službe prezentujú vysokú spoločenskú nebezpečnosť
protiprávneho konania oboch obvinených.
Na obidve obvinené už bolo v minulosti pôsobené opakovane viackrát výlučnou
hrozbou trestu a ani jedna z nich si z toho nevzala dostatočné ponaučenie. V zhode s názorom
sťažovateľa treba konštatovať, že v prípade uznania viny by ich bolo nutné z hľadiska
osobnostného profilu posudzovať ako recidivistky a v tomto zmysle voliť sankciu prísnejšiu
než je tá, nad akou uvažoval prvostupňový súd. Dôsledne treba mať totiž na zreteli nielen
hľadiská generálnej, ale v tomto prípade predovšetkým individuálnej prevencie. Obvinená
Š. bola v minulosti desaťkrát súdne trestaná, obvinená D. dokonca až dvanásťkrát, pričom
vonkoncom nemožno konštatovať, že by predchádzajúce sankcie u nich splnili svoj prevý-
chovný účel. Z tohto pohľadu by preto neobstála dôvodnosť takého postupu, aby im bola
ukladaná sankcia na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Pritom v zhode
s názorom sťažovateľa sa možno v súčasnej situácii prikloniť k záveru, že s poukazom na
ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona (dôvodnosť záveru vyplývajúceho z § 37 písm. m/
Trestného zákona) by dolná hranica sankcie v posudzovanom prípade predstavovala trest
odňatia slobody vo výmere troch rokov. Takáto sankcia nie je absolútne bezvýznamná,
odhliadnuc už od skôr pertraktovaných zásad, týkajúcich sa jednak spôsobu ukladania súhrn-
ného trestu a sekundárne i ukladania sankcií potencionálnym recidivistkám.
Keďže postup Špeciálneho súdu založený výlučne na posudzovanej skutočnosti
nespĺňa materiálne náležitosti obsiahnuté v ustanovení § 241 ods. 1 písm. e/ Trestného
poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti špeciálneho prokurátora vyhovel
a rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.
V Bratislave 6. novembra 2008
JUDr. Ján M i h a l , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová