Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Obo/202/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Anny Markovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Dariny Ličkovej

v právnej veci žalobcu: D., s.r.o., P., B., IČO: X., (predtým F., s.r.o. B.), zastúpeného Mgr.

B., advokátkou proti žalovanému: L.T.P., spol. s.r.o., B., IČO: X., zastúpeného advokátom

JUDr. L.U., o zaplatenie 912 012,-- Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 13. júna 2007, Z-2-38Cb 86/94-258, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13. júna 2007, č.k. Z-2-38Cb

86/94-258 sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu 220 445,-- Sk

náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozhodnutím uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi istinu 912 012,-- Sk spolu s 21% úrokom z omeškania ročne

od 22. septembra 1993 do zaplatenia a 173 358,-- Sk na náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa rozhodol tak s nasledovným odôvodnením. Žalobca uzatvoril so

žalovaným na obdobie roku 1993 s účinnosťou od 1. mája 1993 zmluvu č. 1/93/Ga

na dodávku technického plynu, kvapalný oxid uhličitý (CO2) v objeme 120 000 m3.

V zmluve nie je uvedený účel dodávky plynov, avšak podľa vyjadrenia žalobcu žalovaný

vedel, na aký účel má byť plyn použitý, bol informovaný o podmienkach výroby

a dodržiavania parametrov kojeneckej vody, a to obdržaním výtlačku ČSN 56 7858. Dňa 10.

septembra 1993 žalobca zistil vady stolovej a kojeneckej vody L. spočívajúce v jej

neprípustnom zápachu. Vzniklo podozrenie, že zdrojom zápachu môže byť CO2. Bol zistený

zvýšený obsah amoniaku. Dňa 13. septembra 1993 žalobca telefonicky reklamoval dodávku

CO2 u žalovaného a požiadal ho o výmenu závadného plynu a vyčistenie celého zariadenia,

kde bol CO2 uskladnený. Dňa 15. septembra 1993 sa uskutočnil odber vzoriek CO2, ktorého

sa zúčastnil zástupca žalobcu, dvaja zástupcovia žalovaného, zástupcovia spoločnosti S., a.s.

P. a Ú.T.. V zázname je uvedené, že pri odbere vzoriek bol všetkými prítomnými

konštatovaný bližšie nešpecifikovaný zápach, ktorý sa v CO2 inak nevyskytuje. Súdu boli

predložené viaceré písomné stanoviská odborných pracovísk, ktoré robili chemické analýzy

stolovej a kojeneckej vody L.. Ani jedno z týchto odborných pracovísk presne neurčilo, čím je

spôsobený zápach tejto vody. Je však nesporné, že zápach bol zistený už priamo v CO2

a sýtením vody týmto CO2 potom nepochybne došlo k vzniku zápachu aj samotnej stolovej

a kojeneckej vody. Podľa názoru súdu prvého stupňa existovali minimálne dva spôsoby

znehodnotenia stolovej a kojeneckej vody L., a to sýtením vody už zapáchajúcim CO2

dodaným žalobcovi žalovaným, alebo k vzniku zápachu CO2 došlo až po jeho prečerpaní do

zásobníkov plynu pod vplyvom prostriedkov použitých pri ich sanácií. Z vyjadrení žalobcu

vyplýva, že zásobníky plynu boli pod stálym tlakom, ich čistenie vykonávali vždy pracovníci

žalovaného, nakoľko žalobca nemal potrebné vybavenie na to, aby do týchto zásobníkov

akýmkoľvek spôsobom zasahoval. Toto tvrdenie žalovaný ani svedok Ing. J.CH., technický

vedúci oddelenia v spoločnosti žalovaného, v konaní vôbec nevyvracali.

V predmetnej veci ide o nárok na náhradu škody v zmysle § 373 Obchodného

zákonníka. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej

povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

a škodou, ako i zavinenie. Úprava náhrady škody spôsobenej porušením právnej povinnosti je

v založená na objektívnej zodpovednosti. V prejednávanej veci je

nesporné, že výrobok žalobcu - voda L. obsahovala neprípustný zápach, v dôsledku čoho

nemohla byť ako výrobný produkt predaná zákazníkom, ale musela byť zlikvidovaná. Súd má

za preukázané, že škoda žalobcovi nesporne vznikla. Žalobca uplatnil náhradu škody

v rozsahu 147 180 litrov vadných výrobkov, ktoré množstvo bolo odsúhlasené na reklamačnej

obhliadke, ktorá sa konala dňa 21. septembra 1993 za účasti pracovníkov žalobcu aj

žalovaného a jej priebeh bol písomne zaznamenaný. Škodu uplatnil vo výške kúpnej ceny

výrobku bez obalov a nákladov na dopravu v čiastke 3,40,-- za liter a nákladmi za likvidáciu

vo výške 2,80,-- Sk za liter. Výpočet výšky vzniknutej škody súdu predložil. Ďalej bolo

zistené, že voda L. obsahovala nešpecifický zápach ako i to, že pri odbere vzoriek CO2

z nádrže (v ktorej bol skladovaný a ktorá patrila žalobcovi) bol zistený neidentifikovateľný

zápach. Ďalej bolo zistené, že samotná voda (bez CO2) spĺňala ČSN. Podľa názoru súdu je

samotná príčina, ktorá spôsobila zápach predmetného dodaného CO2, z časového hľadiska (t.

j. takmer po 12 rokoch od vzniku škody) nezistiteľná. Táto skutočnosť však nemôže mať

vplyv na existenciu daného zodpovednostného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu

a žalovaným. Žalobca ako poškodený nemá povinnosť preukazovať zavinenie žalovaného ako

škodcu, t. j. nemá procesnú povinnosť dokazovať to, čo mohlo byť príčinou dodaného

vadného tovaru, v tomto prípade zapáchajúceho CO2. Je nesporné, že zásobník, do ktorého

žalovaný prečerpával dodaný CO2, bol vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu, avšak

všetky úkony, týkajúce sa údržby tohto zásobníka, vrátane jeho prečisťovania, vykonával

výlučne žalovaný. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že za

kontamináciu zodpovedá žalovaný, a to bez ohľadu na to, akou látkou bol CO2

kontaminovaný (pričom kontaminácia zapáchajúcou látkou spôsobujúcou znehodnotenie

vody bola preukázaná) a či ku kontaminácii došlo pred plnením do tlakových fliaš

u žalovaného, počas plnenia, prípadne pri prečerpávaní zásobníka u žalobcu, alebo pri údržbe

zásobníka u žalobcu, keďže nikto okrem žalovaného a jeho zamestnancov nemali možnosť

manipulovať s dodávaným CO2, ani so zásobníkom na CO2, ktorý vlastnil právny

predchodca žalobcu.

Pokiaľ ide o priznané úroky, súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 369 ods. 1

v spojení s ustanovením .

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa a úspešnému

žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie. Namietal, že žalobca nepreukázal,

že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť. Žalobca tiež nepreukázal, že ním tvrdený zápach

hotového výrobku je v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Z vykonaného dokazovania

vyplýva len to, že žalovaný dodal žalobcovi dňa 12. augusta 1993 kvapalný CO2, žalobca

dodávku riadne prevzal a bez zbytočného odkladu (v právnej praxi v lehote 15 dní od

prevzatia dodávky) žiadne vady nereklamoval. Nesporné je ďalej to, že žalobca vyrobil dňa

16. augusta 1993 42 624 litrov stolovej vody L., dňa 17. augusta 1993 29.952 litrov

kojeneckej vody L. a 3 840 litrov stolovej vody L. a dňa 18. augusta 1993 vyrobil 41 856

litrov kojeneckej vody L.. Spolu za tieto tri dni žalobca vyrobil 118.272 litrov vody. Z toho

množstva bolo vyexpedovaných odberateľom celkom 41 748 litrov vyrobenej vody a na

sklade zostalo nevyexpedovaných 76 524 litrov vody L.. Žalobca bol povinný pred

expedíciou vlastného výrobku (označeného ako kojenecká voda) ho náležité skontrolovať.

Pokiaľ by žalobca venoval náležitú pozornosť kvalite výrobku určeného na expedíciu, musel

by zistiť, že voda vykazuje nedostatok, zápach, čo je vada zjavná a čuchom zistiteľná.

V takom prípade by musel včas reklamovať zjavné vady u žalovaného, resp. dodávateľa

ostatných zložiek vyrobenej vody. Žalobca žiadnu reklamáciu bez zbytočného odkladu ani po

uskutočnenej výrobe v dňoch 16.-18. augusta 1993 u žalovaného nevykonal, ani inak vadu

nešpecifikoval. Žalobca tým nesplnil všeobecnú povinnosť predchádzať škode podľa § 415

, nakoľko nepozastavil ďalšiu výrobu vody L. do času, kým nezistí, čo

je príčinou vykazovaného zápachu. Nesplnením preventívnej povinnosti žalobcu predchádzať

škodám žalobca vlastným zavinením vyrobil aj v dňoch 1.a 2. septembra 1993 (teda dva

týždne po výrobe prvých šarží) celkom 73 728 litrov stolovej vody L.. Žalobca až listom z 15.

septembra 1993 (teda viac ako mesiac po uskutočnení dodávky plynu) oznámil žalovanému,

že dňa 10. septembra 1993 zistil vo svojich výrobkoch nešpecifikovaný zápach. Až vtedy

vyslovil podozrenie, že zdrojom zápachu môže byť kysličník uhličitý dodávaný žalovaným.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že výsledky všetkých vykonaných rozborov

odobratých vzoriek boli negatívne, čo preukazuje tú skutočnosť, že žalovaný plnil svoj

záväzok v súlade so zmluvou, neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť čo do množstva

a kvality a ani nebolo zistené, či už kontrolou alebo rozbormi vzoriek, že by zavinil zápach

dodaného plnenia. Nesporné je len to, že konečný výrobok zapáchal, nebol vhodný na

expedíciu a žalobcovi vznikla nejaká škoda. Žalobca však nepreukázal, kto a akú povinnosť

vyplývajúcu zo zmluvy porušil. Ďalej namietal výšku spôsobenej škody. Uviedol, že ide

o hrubú nedbalosť žalobcu v procese výroby, ktorá nemôže požívať právnu ochranu. Preto nie

je možné priznať nárok na náhradu škody v tomto rozsahu. Žalovaný za nesprávny pokladal

záver súdu prvého stupňa o priznanom príslušenstve pohľadávky, úroku z omeškania.

Namietal, že právny predchodca síce vyčíslil uplatnený nárok na náhradu škody listom z 22.

septembra 1993, neuviedol však v akej lehote má žalovaný plniť. Až v pokuse o zmier z 3.

januára 1994 žalobca určil lehotu 7 dní odo dňa obdržania tohto listu, v ktorej požaduje

zaplatiť škodu. Tento list bol doručený žalovanému 11. januára 1994, teda splatnosť nároku

na náhradu škody nastala 18. januára 1994. K omeškaniu žalovaného mohlo dôjsť až dňom

19. januára 1994 a nie dňom 22. septembra 1993.

Žiadal, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a žalobcu

zaviazal na zaplatenie náhrady trov konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdiť ako vecne správne. Mal za to, že boli splnené všetky zákonné podmienky na vznik

škody v zmysle .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal vec

v medziach odvolania podľa a a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného je dôvodné.

V prejednávanej veci žalobca voči žalovanému uplatnil právo na náhradu škody podľa

. Právo odvodil z porušenia povinnosti žalovaného

zo záväzkového vzťahu, a to zo zmluvy o dodávke technického plynu CO2, kvapalného

oxidu uhličitého č. 1/93/Ga z 1. mája 1993. Žalobca tvrdil, že žalovaný dodal dňa 12. augusta

1993 vadný CO2, ktorá vada spočívala v neidentifikovanom zápachu. Plnením tohto plynu do

fliaš s vodou pri výrobe kojeneckej a stolovej vody s názvom L. spôsobilo zápach tohto

výrobku a došlo tým k vzniku škody.

Žalobca sa úspešne môže domáhať práva na náhradu škody podľa § 373 Obchodného

zákonníka len v prípade ak preukáže, že žalovaný porušil právnu povinnosť zo zmluvy

o dodávke technického plynu, existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej

povinnosti žalovaným a vzniknutou škodou. To znamená, že žalobca má dôkazné bremeno

v konaní preukázať, že žalovaný nepochybne dodávkou z 12. augusta 1993 dodal žalovanému

oxid uhličitý vadnej akosti, čím porušil svoju právnu povinnosť zo zmluvy, dodať výrobok

bez vád.

Je nepochybné, že žalobca v čase splnenia predmetnej dodávky 12. augusta 1993

prečerpaním kvapalného oxidu uhličitého zo svojho zásobníka v dopravnom prostriedku

do zásobníka žalobcu v mieste splnenia nepreveroval akosť. Podľa obsahu spisu žalobca

zápach zo zásobníka zistil až 10. septembra 1993, teda takmer po jednom mesiaci po splnení.

Žalobca v konaní o porušení záväzku žalovaným predložil písomný dôkaz, ktorý

pokladal za rozhodný, a to záznam z odberu vzoriek CO2 z 15. septembra 1993 (č.l. 17).

V zázname podpísaného zástupcami žalobcu a žalovaného a nestranných subjektov,

zástupcami S., a.s. P. a Ú.T. sa uvádza: „Pri odbere vzoriek bol všetkými prítomnými

skonštatovaný bližšie nešpecifikovaný zápach, ktorý sa v CO2 inak nevyskytuje“.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v zázname nie je jednoznačne uvedené, že oxid

uhličitý, ktorý sa nachádzal v zásobníku, je vadnej akosti, nota bene záznam nie je dôkazom

o tom, že žalovaný dodal výrobok vadnej akosti v čase splnenia dodávky 12. augusta 1993.

Prítomní len cítili zápach, ktorý sa v CO2 inak nevyskytuje. Nezistili príčinu zápachu.

Podľa vyjadrenia Ú.T. ku kvalite vody L. z 8. decembra 1993 (č.l. 6) z odberu vzoriek

vykonaného 15. septembra 1993, na základe laboratórneho rozboru vzorky vody po stránke

fyzikálno-chemickej vyhovovali ČSN 56 7853, avšak vykazovali neidentifikovateľný zápach,

ktorý bol v rozpore s hodnotou zmyslovopostihnuteľného ukazovateľa uvedenej normy.

Z uvedeného vyjadrenia jednoznačne nevyplýva, že zápach zistený zo vzorky vody bol

spôsobený práve predmetnou dodávkou CO2.

Katedra chemickej technológie dreva, celulózy a papiera STU v Bratislave telexom

z 15. októbra 1993 (č.l. 9) oznámila žalobcovi výsledok rozboru vody L.. Z tohto rozboru tiež

nevyplýva, že príčinou zápachu je nejaká cudzia látka v CO2.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca nepreukázal porušenie zmluvného záväzku

žalovaným, pretože nepredložil žiaden dôkaz o vadnom plnení oxidu uhličitého. Svoje právo

na náhradu škody oprel o dohady, že príčinou zápachu stolovej a kojeneckej vody L. mohla

byť len vadná dodávka žalovaného. Súd prvého stupňa sa s uvedeným názorom žalobcu plne

stotožnil, čím na základe zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnemu právnemu

záveru.

Ak žalobcovi vznikla škoda, tak táto škoda nebola v príčinnej súvislosti s plnením

záväzkovej povinnosti žalovaným zo zmluvy č. 1/93 o dodávke technického plynu, účinnej

od 1. mája 1993.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil protiprávne konanie žalovaného ani

kauzálny nexus s majetkovou ujmou žalobcu. Nie sú dané základné predpoklady pre priznanie

práva na náhradu škody podľa . Z uvedeného dôvodu odvolací

súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa zmenil a žalobu zamietol

ako podanú bez právneho dôvodu.

Žalovaný mal v konaní úspech, a preto mu patrí náhrada trov celého konania (§ 141

ods. 1 v spojení s ). Žalovaný trovy vyčíslil podaním zo 6. novembra 2008

spolu v sume 233 073,15,-- Sk. Odvolací súd po preskúmaní vyčíslených trov priznal

žalovanému náhradu za zaplatené súdne poplatky za dve podané odvolania, a to v sume

45 600,-- Sk a 36 480,-- Sk. Ďalej žalovanému patrí náhrada za právne zastupovanie

advokátom. Advokátovi s prihliadnutím na vyčíslené trovy patrí náhrada za sedem úkonov

právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu na zastupovanie, za účasť na pojednávaniach

v dňoch 3.12.1998, 24.9.1999, 12.11.1999, 13.3.2001 a 22.11.2001 a za podanie odvolania

z 5.2.2002 a to po 3 020,-- Sk za úkon ( § 12, § 13 ods. 1, § 16 ods. 1 vyhl. č. 240/1990 Zb).

Advokátovi patrí náhrada za jeden úkon právnej pomoci vo výške 13 770,-- Sk, za účasť na

pojednávaní dňa 12.8.2003 ( , vyhl. č. ) a za päť úkonov právnej

pomoci vo výške 14 150,-- Sk za úkon, a to za účasť na pojednávaniach dňa 17.10.2006,

21.11.2006, 6.6.2007 a 6.11.2008 a za podanie odvolania zo dňa 9.8.2007 ( § 10 ods. 1, § 14

ods. 1 vyhl. ). Ďalej advokátovi patrí náhrada za dva úkony právnej pomoci vo

výške 3 538,-- Sk a 7 075,-- Sk, a to za účasť na pojednávaní dňa 22.9.2005 (bez prejednania

veci) a za účasť na pojednávaní dňa 13.6.2007 (len vyhlásenie rozsudku) podľa § 10 ods. 1,

vyhl. Spolu náhrada za právne zastupovanie advokátom predstavuje

sumu 116 273,-- Sk. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, ktorá z tarifnej odmeny

predstavuje sumu 22 092,-- Sk ( vyhl. ). Spolu náhrada trov konania

predstavuje sumu 220 445,-- Sk.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 6. novembra 2008

JUDr. Anna Marková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.