Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/172/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v B.,

zastúpeného JUDr. A., advokátkou so sídlom v Š., proti žalovaným 1/ H., P., 2/ I.,

bývajúcemu v B., podnikajúceho pod obchodným menom I., IČO: X., zastúpeného JUDr. D.,

advokátkou so sídlom v B., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o uložení povinnosti

zabezpečiť predaj bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o dovolaní žalobcu a žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. apríla

2006 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. apríla

2006 sp.zn. z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

Konanie o dovolaní žalovaného 2/ z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 17. marca 2005 č.k. -321

zamietol žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy č. X. z 20. októbra 1994 uzavretej medzi

žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovaným 2/ ako kupujúcim, predmetom ktorej bol predaj

obytného domu v B. a o uloženie povinnosti žalovanému 1/ zabezpečiť predaj bytu v B.

žalobcovi; žalobcovi v lehote troch dní uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov

konania v sume 14 360 Sk; žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním výsluchom účastníkov, výmerom

o pridelení služobného bytu, zápisom o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, kúpnou zmluvou

č. X., dodatkom č. 1 ku kúpnej zmluve, listom vlastníctva č. X., kolaudačným rozhodnutím zo

dňa 29. decembra 1977, výsluchom svedkov P. a I., žiadosťou o kúpu bytu z 18. októbra

1994, dospel k záveru, že žalobcom napadnutá kúpna zmluva svojím obsahom alebo účelom

neodporuje zákonu ani žiaden zákon neobchádza. Zmluva č. X. zo dňa 20. októbra 1994 bola

uzavretá podľa ustanovení . Podpisu kúpnej zmluvy predchádzalo

schválenie prevodu nehnuteľností z vlastníctva žalovaného 1/ v prospech žalovaného 2/ M.

podľa článku 38 ods. 2 Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy a jeho doplnkov 1 – 6,

uznesením č. X. zo dňa 22. septembra 1994. Zmluva má písomnú formu a náležitosti v súlade

s a nasl. . Obsah kúpnej zmluvy je určitý, zrozumiteľný

a predmet predaja je špecifikovaný. Kúpna cena nehnuteľnosti bola určená podľa znaleckého

posudku 6/94 vypracovaného znalcom I.. Pokiaľ žalobca namietal rozpor kúpnej zmluvy

s ustanoveniami a v znení platnom do 1. augusta

2005, súd namietaný rozpor nezistil, nakoľko žalovaný 1/ odpredal objekt, ktorý nebol

bytovým domom, do vlastníctva nájomcu – žalovaného 2/. Súhlas mestského zastupiteľstva

s odpredajom celej nehnuteľnosti bol daný v čase, keď o odpredaj „bytu“ žalobca nepožiadal,

preto žalovaný 1/ pri nakladaní so svojím vlastníctvom postupoval v súlade so všeobecne

záväzným právnym predpisom – . Na základe uvedeného súd žalobu

o určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy ako nedôvodnú zamietol. V časti žaloby

týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému 1/ zabezpečiť predaj bytu žalobcovi, súd zistil,

že žalovaný 1/ nedisponuje právom nakladať s „bytom“, ktorý bol vytvorený z priestorov

nachádzajúcich sa na prízemí objektu na D., a keďže vlastníkovi veci nemožno určiť akým

spôsobom má so svojím vlastníctvom naložiť, preto v tejto časti žalobu zamietol. O trovách

konania súd rozhodol podľa tak, že úspešnému žalovanému 2/ priznal ich

náhradu vo výške 13 150 Sk a rovnako úspešnému žalovanému 1/ ich náhradu nepriznal,

keďže tento si ich neuplatnil.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. apríla 2006 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa potvrdil; vo

výroku o náhrade trov konania žalovaného 2/ zmenil tak, že žalovanému 2/ nepriznal náhradu

trov konania; žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Pri rozhodovaní

vychádzal z ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,

ktorej predmetom je nehnuteľnosť, je potrebné považovať za určovaciu žalobu podľa § 80

písm. c/ Za základnú otázku, ktorú bolo nevyhnutné v konaní vyriešiť pred tým, než by

sa pristúpilo k samotnému skúmaniu (posudzovaniu) platnosti alebo neplatnosti predmetnej

kúpnej zmluvy, považoval, či žalobca má na určovacej žalobe naliehavý právny záujem

v zmysle ustanovenia Pri posudzovaní tejto otázky dospel k záveru, že

u žalobcu neexistoval žiadny právny vzťah, ktorý by odôvodňoval jeho naliehavý právny

záujem na požadovanom určení (že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a žalovaným

2/ je neplatná). Žalobca neosvedčil právny záujem na určení neplatnosti dotknutej kúpnej

zmluvy z dôvodu, že aj v prípade vyhovenia takejto žalobe zostane jeho postavenie

nezmenené. Žalobca svoje právne postavenie a naliehavosť právneho záujmu

na požadovanom určení vyvodzoval z toho, že ako nájomca bytu by mal určité právo

k užívaným priestorom, resp. právo kúpy týchto priestorov ako bytu. Odvolací súd sa

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že predmetné priestory (priestory užívané

žalobcom) neboli nikdy skolaudované ako byt a teda bytom nie sú. U žalobcu nemohlo

vzniknúť právo osobného užívania bytu a ani k transformácií (od 1. januára 1992) na nájom

podľa . Žalobcovi nebol príslušným orgánom platne pridelený

byt – ako už bolo spomenuté takýto priestor ako byt ani objektívne (právne) neexistoval (ako

byt nebol nikdy skolaudovaný). Z dôvodu chýbajúceho naliehavého právneho záujmu žalobcu

odvolací súd sa nezaoberal vecnou stránkou, teda či je namietaná kúpna zmluva platná alebo

neplatná. Odvolací súd, vychádzajúc zo zistenia, že žalovaný 1/ nedisponuje právom nakladať

s priestormi obývanými žalobcom, zdôraznil, že ak chýba skutkový a právny základ (podklad)

pre požadované uloženie povinnosti žalovanému 1/ zabezpečiť predaj bytu žalobcovi, je

potrebné aj v tejto časti považovať žalobu za nedôvodnú. Výrok o náhrade trov konania

žalovaného 2/ zmenil tak, že podľa žalovanému 2/ náhradu trov konania proti

žalobcovi nepriznal, keď za dôvod osobitného zreteľa pokladal faktický stav, kedy žalovaní

umožnili žalobcovi dlhodobé užívanie priestorov, čo prispelo k vzniku sporu.

Na dovolanie žalobcu a žalovaného 2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 25. októbra 2006 sp. zn. dovolanie žalobcu odmietol; konanie o dovolaní

žalovaného 2/ zastavil; účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. V dôvodoch

rozhodnutia dovolací súd poukázal, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy;

nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo

výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu. Pri preskúmavaní prípustnosti dovolania aj z hľadísk

uvedených v ustanovení , dovolací súd nezistil existenciu žiadnej vady uvedenej

v písm. a/ až g/ tohto ustanovenia, prípadne vady dovolateľom priamo v dovolaní namietanej

( ). So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalobcu ako neprípustné odmietol ( v spojení s

). Žalovaný 2/ vzal podané dovolanie späť, preto podľa veta druhá

dovolací súd konanie o dovolaní tohto účastníka zastavil. O trovách dovolacieho knania

dovolací rozhodol podľa v spojení s a

ods. 1

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 18. marca 2008 sp. zn.

vyslovil, že základné právo I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2006 porušené bolo; zrušil

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2006

a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie; uložil

Najvyššiemu súd Slovenskej republiky povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľovi v sume 7 492 Sk na účet jeho právnej zástupkyne, do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu; vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel. V dôvodoch nálezu poukázal

na to, že v súlade s je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a

relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia. Najvyšší súd sa týmto zákonným ustanovením dostatočne neriadil, keď

v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 25. októbra 2006 sa vo vzťahu

k námietkam dovolania ohľadne jeho prípustnosti v dôsledku zmätočnosti konania pred

prvostupňovým a odvolacím súdom ( ) sústredil iba na konštatovanie svojho

záveru, že „... nezistil ... existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania, uvedenej

v tomto zákonnom ustanovení. I keď dovolateľ vo svojom dovolaní vadu v zmysle ustanovenia

namietal“. Takto stručne formulované odôvodnenie rozhodnutia

o odmietnutí podaného dovolania možno v kontexte uvedených ústavných kritérií akceptovať

iba vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa až g/ , existenciu ktorých

sťažovateľ v podanom dovolaní netvrdil (najvyšší súd ju však skúmal z úradnej povinnosti

v zmysle § 242 ods. 1 O.sp.). V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, že vadu konania

v zmysle namietol sťažovateľ až v sťažnosti podanej ústavnému súdu

podľa , avšak nie v samotnom dovolaní. Pokiaľ ide o dôvod prípustnosti

dovolania podľa , ktorého existenciu sťažovateľ v podanom dovolaní

výslovne tvrdil a uviedol konkrétne argumenty v tomto smere, najvyšší súd v odôvodnení

svojho uznesenia neuviedol, o aké právne úvahy svoj záver oprel, vôbec sa nevysporiadal

s otázkou prípustnosti (resp. neprípustnosti) dovolania v prípadoch, keď odvolací súd

rozhodoval podľa tvrdenia sťažovateľa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237

písm. a/ O.sp.). Najvyšší súd v tomto prípade postupoval nedôsledne, jeho rozhodnutie je

v tejto časti nepreskúmateľné a nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V dôsledku uvedených

skutočností ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46

ods. 1 a dohovoru). Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2006 za rozporné s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení označených práv

sťažovateľa tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu. Ústavný súd pritom

nehodnotil vecnú správnosť alebo nesprávnosť označeného uznesenia, pokiaľ ide o samotný

záver o neprípustnosti dovolania vo vzťahu k dôvodom podľa , pretože

rozhodovanie o tejto otázke patrí do právomoci najvyššieho súdu. Ústavný súd vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľa, ako aj porušenie jeho práva garantovaného

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2006. V súlade s preto toto rozhodnutie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní ústavný súd

najvyššiemu súdu uložil „ ...posúdiť námietky sťažovateľa o údajnom naplnení podmienok

prípustnosti dovolania podľa procesným postupom a rozsudkami okresného súdu

(zo 17. marca 2005) a krajského súdu (z 25. apríla 2006) v právnej veci sťažovateľa. Právne

závery najvyššieho súdu bude potrebné v tomto smere aj náležite a konkrétne odôvodniť

v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z v spojení s ,

z a z dohovoru.“

Žalovaný 2/ podaním z 28. septembra 2006 vzal svoje dovolanie podané dňa

8. augusta 2006 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. apríla 2006 sp. zn.

v celom rozsahu späť; preto dovolací súd konanie o odvolaní žalovaného 2/

podľa vety druhej v znení účinnom od 15. októbra 2008 zastavil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky,ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie (§ 56

ods. 3 písm. b/ o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) opakovane skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania, či dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z , keď vychádzal

z toho, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomocí. Uvedenú vadu konania

dovolateľ videl v tom, že tak prvostupňový ako aj odvolací súd zaujali zhodný právny záver,

že priestory užívané žalobcom neboli nikdy skolaudované ako byt, a preto nie sú bytom,

v dôsledku čoho u žalobcu nemohlo vzniknúť ani právo osobného užívania bytu, neskôr

nájom bytu. Týmto postupom súdy spochybnili rozhodnutia správnych orgánov, ktoré

rozhodli o pridelení služobného bytu žalobcovi, tieto rozhodnutia považovali za neplatné bez

toho, aby preukázali, či rozhodujúce správne orgány porušili zákon; súdom nesvedčila

právomoc preskúmavať, či správne rozhodnutia sú v rozpore so zákonom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie

proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) alebo potvrdzujúci rozsudok,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238

ods. 3). V prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa týchto

ustanovení, lebo dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa

neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval,

a preto ani nevyslovil právny názor) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Vzhľadom na obsah dovolania, ale tiež zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242

ods. 1 druhá veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo

vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal

sa dovolací súd otázkou, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ procesnú vadu

konania v zmysle až e/ a netvrdil a žiadna z týchto vád nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

K námietke dovolateľa, že súd prvého stupňa a odvolací súd rozhodovali vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov ( ), ak v rozpore so správnymi

rozhodnutiami o pridelení služobného bytu žalobcovi zaujali v rozsudkoch právny záver, že

priestory v užívaní žalobcu bytom nie sú, je potrebné uviesť následovné:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol

vo veci, o ktorej mal inak rozhodnúť iný orgán. Právomoc súdu upravuje a

. Podľa súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných vzťahov a hospodárskych vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov

súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie

účastníkov. Veci sem zaradené prejednávajú a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to

ustanovuje zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec vymedzený

uvedeným súborom vzťahov, súdy prejednávajú aj rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na

rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, a to len vtedy, ak to

stanovuje zákon ( v znení účinnom od 15. októbra 2008). Nedostatok

právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok,

že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec prípadne

postúpiť inému orgánu. Otázky platnosti právnych úkonov účastníkov občianskoprávnych

vzťahov (vrátane kúpnej zmluvy uzavretej podľa ), patria do okruhu

občianskoprávnych vzťahov (§ 1 ods. 2, § 2 ods. 1 až 3, § 588 a násl. Občianskeho

zákonníka), ktoré sú oprávnené riešiť súdy, a preto prejednávanie a rozhodovanie sporov

o určenie ich platnosti (resp. neplatnosti) patrí do právomoci súdu ( ).

Dovolacia námietka ohľadne nesprávneho „záveru“ súdov, že priestory užívané žalobcom nie

sú bytom, je z obsahového hľadiska výhradou k otázke správnosti právneho posúdenia veci.

Posúdenie, či v určitom objekte sú priestory bytové alebo nebytové, je preto vždy posúdením

právnym. Súd si preto môže záver o týchto skutočnostiach vyvodiť sám s prihliadnutím na

stanovisko stavebného úradu. Musí sa pritom riadiť iba ustanoveniami

stavebného zákona. Pretože dovolanie žalobcu nie je prípustné podľa ,

dovolací súd nie je oprávnený pristúpiť k vecnému prieskumu napadnutého rozhodnutia, teda

hodnotiť vecnú správnosť rozhodnutia. Nad uvedený rámec však dovolací súd poznamenáva,

že súdnoaplikačná prax k otázke právneho vymedzenia pojmu byt prijala stanovisko

v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. mája 2002, sp. zn.

(R 87/2003), podľa ktorého pojmovým znakom bytu, ako predmetu občianskoprávnych

vzťahov v zmysle , je účelové určenie miestností, ktoré

byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia

takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom

občianskoprávnych vzťahov ako byty.

Pri skúmaní prípustnosti dovolania podľa dovolacím súdom

nezostala nepovšimnutá dovolateľova argumentácia v ústavnej sťažnosti, keď tento nesúhlasil

s postupom odvolacieho a dovolacieho súdu, ktoré v situácii, keď odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa na základe odlišného právneho názoru na procesnú otázku -

preukázanie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe v zmysle -

mu nedali možnosť v konaní pred všeobecnými súdmi sa proti tejto novej argumentácii

brániť.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle treba

rozumieť taký závadný (zákonu sa priečiaci) procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za

účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd dospel k záveru, že

konanie odvolacieho súdu je v danom prípade postihnuté procesnou vadou takejto povahy.

V prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa zaujal názor, že

žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení (neplatnosti kúpnej

zmluvy) v zmysle ; z tohto dôvodu na rozdiel od súdu prvého stupňa ani

nepristúpil k právnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu z hľadiska (ne)existencie

dôvodov zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy. Odvolací súd v porovnaní s rozsudkom

súdu prvého stupňa založil svoj rozsudok na odlišnom právnom závere, keď konštatoval

procesnú neprípustnosť žaloby v zmysle So zreteľom na priebeh

a výsledky konania na súde prvého stupňa, a to aj napriek zamietnutiu žaloby, bolo legitímne

očakávanie žalobcu, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len otázky, ktoré viedli

k zamietnutiu žaloby súdu prvého stupňa (teda iba vecná stránka platnosti, či neplatnosti

kúpnej zmluvy, nie však procesná prípustnosť žaloby v zmysle ).

Vyriešenie procesnej prípustnosti žaloby podľa totiž prioritne pri

správnom právnom postupe súdu predchádza postupu súdu pri hodnotení vecnej stránky

prípadu. Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych

záveroch než súd prvého stupňa, bolo žalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo

zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. Odvolací súd vyvodil svoj (iný)

právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp.

nevyhodnotil v neprospech žalobcu; žalobca teda už pri podavaní riadneho opravného

prostriedku nemal možnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie

veci súdom prvého stupňa ohľadne procesnej prípustnoti jeho žaloby, tak ako ju vyhodnotil

odvolací súd; žalobca sa v dôsledku toho k samotným (iným) právnym záverom odvolacieho

súdu nemal možnosť vyjadriť a predložiť prípadne aj také dôkazy, ktoré sa z hľadiska

doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými, avšak z hľadiska

právnych záverov odvolacieho súdu boli rozhodujúce. Tým, že odvolací súd tak

nepostupoval, znemožnil žalobcovi realizáciu jeho procesných práv, svojím postupom zaťažil

konanie procesnou vadou v zmysle

Pre úplnosť treba dodať, že na obdobných právnych záveroch – vo vzťahu k zásade

dvojinštančnosti súdneho konania – sú (v iných právnych veciach) založené aj rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. .

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná ( ), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup

súdu v občianskom súdnom konaní. Vadu vyššie uvedenej povahy dovolateľ síce tvrdil, avšak

túto z obsahového hľadiska podriadil pod dovolací dôvod písm a/ , s ktorou sa

dovolací v tomto rozhodnutí zaoberal (viď vyššie).

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí

žaloby, trpí vadou podľa Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom

na uvedené rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil spolu so

súvisiacimi výrokmi o trovách prvostupňového a odvolacieho konania a v zrušenom rozsahu

vec vrátil Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ods. l ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. novembra 2008

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková