Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/197/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : Ing. J. N., bytom V., proti

žalovanému : P.D.K., K., o vydanie poľnohospodárskych pozemkov, ktorá vec sa viedla

na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti uzneseniu

Okresného súdu Komárno z 20. mája 2004 č.k. -115, rozsudku Okresného súdu

Komárno z 18. apríla 2005 č.k. -243 a Krajského súdu v Nitre z 24. mája 2007

sp.zn. , takto

rozhodol:

Konanie o dovolaní proti uzneseniu Okresného súdu Komárno z 20. mája 2004 č.k.

-115 a rozsudku Okresného súdu Komárno z 18. apríla 2005 č.k.

-243 z a s t a v u j e .

Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24. mája 2007 sp.zn.

o d m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 20. mája 2004 č.k.

-115, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júna 2004, zastavil konanie o žalobe

žalobcu v časti týkajúcej sa vydania majetkového podielu vo výške 183 121,-- Sk, vydania

bezdôvodného obohatenia v sume 722 137,-- Sk, zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume

800 000,-- Sk a zaplatenia ušlého zisku (neoprávneného úžitku) zo sumy 731 403,-- Sk

vo výške 0,06 % denne od 1. júla 2000 do zaplatenia.

Rozsudkom z 18. apríla 2005 „č.k. -243“ (zrejme správne má byť č.k.

-243) potom súd prvého stupňa zamietol žalobu o splnenie povinnosti

žalovaným vydať žalobcovi poľnohospodárske pozemky v katastrálnom území Kolárovo

a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 24. mája 2007 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanému nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Rozhodol tak podľa , zákon č.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) majúc za to, že žalobcom

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal

dovolanie, v ktorom sa dovolával „neplatnosti“ uznesenia súdu prvého stupňa o zastavení

konania. Navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. V rozsiahlom dovolaní a v jeho niekoľkých doplneniach (vyhotovených aj

advokátom, ktorého súd ustanovil žalobcovi podľa ) žalobca spochybňuje postup

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a správnosť nimi vydaných rozhodnutí

a namieta porušenie celého radu procesných a hmotnoprávnych noriem. Uviedol, že súdy

„odopreli dispozitívne právo na slobodné určenie predmetu konania a na právne úkony“,

nevykonali dôkazy na zistenie oprávnenosti uplatnených nárokov, „účelovo a čiastkovo

použili vykonané dôkazy“, neuplatnili ustanovenie na hodnotenie dôkazov,

rozsudky súdov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, súdy „používajú dôkazy

neexistujúce“, ich rozsudky nespĺňajú požiadavky podľa , „nevysporiadali sa

s právnym posúdením veci, v dôsledku čoho časť konania odopretím práva podľa zákona č.

229/91 Zb. zastavili a v ostávajúcej časti sa nevysporiadali s celým obsahom hmotnoprávnych

vzťahov spojených s vydaním veci“ a pod. Vo svojich podaniach žalobca tiež namietal, že

konanie súdov je postihnuté aj vadou podľa spočívajúcou v tom že „síce

bol prítomný na pojednávaní, ale nebola mu daná možnosť sa vyjadriť“. Súd mu neposkytol

ani riadne právne poučenie, ako postupovať pri uplatnení svojich práv a odvolací súd

prejednal vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti, hoci svoju neprítomnosť na pojednávaní

ospravedlnil svojou chorobou. Podľa žalobcu je konanie odvolacieho súdu zaťažené aj inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Touto (inou) vadou podľa

žalobcu je, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. V ostatnom podaní,

doručenom súdu prvého stupňa 11. septembra 2008, žalobca, okrem iného, navrhol, aby

„vzhľadom na doterajší priebeh súdnych konaní“ boli z prejednávania a rozhodovania veci

vylúčení sudcovia súdu prvého stupňa a tiež niektorí sudcovia odvolacieho súdu, pretože

„ignorujúc požiadavky na spravodlivé súdne konanie umožnili a napomáhali obmedzenie

prístupu k ochrane oprávnených záujmov a riadili sa princípmi diskriminácie podľa

sociálneho postavenia“.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( )

predovšetkým skúmal, či vôbec môže konať o mimoriadnom opravnom prostriedku žalobcu

proti uzneseniu súdu prvého stupňa z 20. mája 2004 č.k. -115 a jeho rozsudku

z 18. apríla 2005 č.k. -243, ktoré v dovolaní výslovne napáda. Dospel k záveru,

že konanie o jeho dovolaní treba v tejto časti zastaviť podľa v spojení

s

Podľa ustanovenia účastník konania môže dovolaním napadnúť iba

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje

o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu ( ) a Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa

( ). Rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je spôsobilým predmetom

dovolania; nemožno ho týmto mimoriadnym opravným prostriedkom napádať, a to ani vtedy,

ak by konanie okresného súdu malo procesné vady vymenované v ustanovení § 237

písm. a/ až g/

Keďže dovolanie môže byť podané len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ani neupravuje funkčnú príslušnosť na prejednanie dovolania

smerujúceho proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Nedostatok funkčnej príslušnosti súdu

na prejednanie veci, inak patriacej do právomoci súdov, je neodstrániteľným nedostatkom

podmienky konania, ktoré musí mať za následok zastavenie dovolacieho konania (§ 104

ods. 1 v spojení s ).

Z týchto dôvodov o dovolaní žalobcu v časti týkajúcej sa uznesenia a rozsudku súdu

prvého stupňa rozhodol tak, ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozsudku.

V prejednávanej veci odvolací súd vo veci samej rozhodol rozsudkom. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto

procesnej forme je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ).

Ak dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, je prípustné len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3

). Napokon dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci (§ 238

ods. 2 ).

Žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v – 3 , pretože ním bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

pričom odvolací súd v ňom nevyslovil prípustnosť dovolania a nepredchádza mu ani

rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým by bol odvolací súd viazaný.

Dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu podľa ustanovení § 238 ods. 1 – 3

teda nie je prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd v tejto časti len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad

nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Také vady konania ale

v dovolacom konaní neboli zistené.

Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že konanie súdov nižších stupňov má vadu podľa

(účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom), ktorá podľa

neho spočíva v tom, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy, resp. vykonané dôkazy hodnotili

nesprávne, ďalej v tom, že „síce bol prítomný na pojednávaní, ale nebola mu daná možnosť sa

vyjadriť“ a že súd mu neposkytol ani riadne právne poučenie, ako postupovať pri uplatnení

svojich práv a odvolací súd prejednal vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti, hoci svoju

neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil svojou chorobou, dovolací súd poznamenáva, že

pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. V zmysle v znení do 15. októbra 2008 majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im

rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom - , nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy - ,

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali - , byť

predvolaní na súdne pojednávanie - v znení do 15. októbra 2008, na to, aby im

bol rozsudok doručený do vlastných rúk - ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich ostatných rozhodnutiach už

niekoľkokrát vyslovil, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom,

ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (pozri napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp.zn. , uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3-4,

str. 127, pod por.č. 37/1993). Dovolací súd v predmetnej veci nevidí žiaden dôvod, pre ktorý

by sa mal odchýliť od uvedeného záveru.

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

).

Nemá oporu v spise súdu prvého stupňa tvrdenie žalobcu, že „síce bol prítomný

na pojednávaní, ale nebola mu daná možnosť sa vyjadriť“. Zo zápisníc o pojednávaniach súdu

prvého stupňa (č.l. 147, 226, 229, 233 a 240 spisu súdu prvého stupňa) vyplýva, že žalobcovi

bolo umožnené, aby sa na pojednávaniach, ktorých sa zúčastnil, vyjadril k veci. Prípustnosť

dovolania podľa ustanovenia nie je daná už tým, že dovolateľ tvrdí, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté v tomto ustanovení uvedenou vadou. Dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné len vtedy, ak napadnuté rozhodnutie touto

vadou skutočne trpí, t.j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila

v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Podľa dovolacieho súdu vadou konania v zmysle ustanovenia nie

je, že odvolací súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu.

Podľa , v znení do 15. októbra 2008, ak tento zákon neustanovuje

inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov

a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby

mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má

pojednávanie konať.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa ustanovenia , prvá veta , pojednávanie sa môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti,

zaručené v Čl. 48 ods. 2 , nemožno chápať tak, že súd by

nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný

umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie

umožňuje vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný,

nedostavil sa na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z tohto

predpokladu vychádza aj citované ustanovenie , v zmysle ktorého pojednávanie

sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Ako vyplýva z obsahu spisu, odvolací súd listom z 10. mája 2007 riadne a včas

predvolal na pojednávanie nariadené na deň 24. mája 2007 o 13.00 hod. obidvoch účastníkov.

Žalobca listom doručeným odvolaciemu súdu 22. mája 2007 ospravedlnil svoju neúčasť

na pojednávaní z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti a navrhol, aby odvolací súd

povolil „zmenu odvolania v časti petitu“. V predmetnom liste nepožiadal o odročenie

pojednávania.

Ak teda žalobca zaslal odvolaciemu súdu ospravedlnenie svojej neúčasti

na pojednávaní, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania a odvolací súd pojednával v jeho

neprítomnosti, neodňal tým účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 1998, sp.zn.

).

Obsahom poučenia účastníka súdom podľa ustanovenia je poučenie

o procesných právach a procesných povinnostiach. Procesné práva a povinnosti sú obsahom

procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania,

výnimočne aj v konaní o činnosti súdu pred začatím konania podľa druhej časti Občianskeho

súdneho poriadku. Súd je povinný poučiť účastníkov konania najmä o tom, aké procesné

práva im priznávajú a aké procesné povinnosti im ukladajú procesnoprávne predpisy, ako

treba nimi urobené procesné úkony vykonať, aby vyvolali nimi sledované procesné účinky,

prípadne ako treba odstrániť vady už urobených právnych úkonov, aké právne následky sú

spojené s vykonanými procesnými úkonmi, ako treba splniť procesnú povinnosť vyplývajúcu

zo zákona alebo rozhodnutia súdu a pod. O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka

vyplývajú z hmotného práva, súd nepoučuje. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú

legitimáciu účastníka a tá sa prejaví až vo výsledku sporu. Spôsob plnenia poučovacej

povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov, nestrannosť súdu

a (do účinnosti , t.j. do 15. októbra 2008) zákaz prejudikovania názoru

súdu.

Z obsahu preskúmaného spisu súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súdy nižších

stupňov porušili svoju poučovaciu povinnosť. Súd prvého stupňa listom zo 14. mája 2003

vyzval žalobcu, aby presne špecifikoval nimi uplatnené nároky a dňa 11. marca 2004 s ním

spísal zápisnicu na spresnenie nimi uplatňovaných nárokov a pod. Naostatok jeho žaloba bola

zamietnutá z dôvodu, že žalobca sa domáhal práva, ktoré nevyplývalo z hmotnoprávneho

predpisu, teda z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnoprávnej legitimácie, a nie z dôvodu

nedostatku jeho procesných úkonov.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani

námietka žalobcu, že súd mu odňal možnosť konať pred ním aj tým, že mu neposkytol riadne

právne poučenie pri uplatnení jeho práv.

Pokiaľ žalobca v dovolaní navrhol, aby „vzhľadom na doterajší priebeh súdnych

konaní“ boli z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení sudcovia súdu prvého stupňa a tiež

niektorí sudcovia odvolacieho súdu, pretože „ignorujúc požiadavky na spravodlivé súdne

konanie umožnili a napomáhali obmedzenie prístupu k ochrane oprávnených záujmov a riadili

sa princípmi diskriminácie podľa sociálneho postavenia“, treba podľa dovolacieho súdu

považovať tento jeho návrh za námietku vady podľa , t.j. že vo veci

rozhodovali vylúčení sudcovia.

Podľa ustanovenia sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého právne významného vzťahu sudcu, a to k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca

svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo k zástupcom účastníkov konania (ktorý

by bol založený na pomere, vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného vyššie).

Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu

ustanovenia , môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však

púha domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcu.

V danej veci z obsahu predloženého spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti

nasvedčujúce tomu, že by sudcovia, ktorí vo veci rozhodovali, mali akýkoľvek pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom v zmysle vyššie uvedeného. Naostatok, námietku

zaujatosti sudcov žalobca z tohto dôvodu ani neuplatnil. Pochybnosť o nezaujatosti sudcov

vyvodzuje zo spôsobu ich rozhodovania v predmetnom konaní („ ... vzhľadom na doterajší

priebeh súdnych konaní“). Dôvodom vylúčenia sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci ( v znení do 15. októbra

2008), ako to už bolo uvedené v rozhodnutiach Krajského súdu v Nitre zo 14. septembra 2004

sp.zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2007 sp.zn.

, ktorými bolo rozhodnuté, že sudcovia prejednávajúci vec na súdoch nižších

stupňov nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/

), treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené,

ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,

nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne

aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký

prípad ale v danej veci nejde.

Na záver svojho rozhodnutia považuje dovolací súd za potrebné poukázať aj na to, že

dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (, )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním

vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy

sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Prípustnosť dovolania naostatok nie je možné vyvodiť ani z inej vady (neuvedenej

v ), tvrdenej v dovolaní. Pre iné než v ustanovení uvedené vady

rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania, dovolanie totiž nie je prípustné. Takáto vada

môže byť právne významná len pri inak prípustnom dovolaní. Dovolanie žalobcu vo veci

samej ale nie je prípustné podľa ustanovení upravujúcich prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku proti rozsudku odvolacieho súdu, v akej procesnej forme bolo

napadnuté rozhodnutie vo veci samej vydané.

Keďže ustanovenia , – 3 dovolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 24. mája 2007 sp.zn. nepripúšťajú, bolo potrebné

tento opravný prostriedok odmietnuť podľa v spojení s

ods. 5 v znení Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej

republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v znení

v spojení s Dovolací súd ale žalovanému nepriznal náhradu trov, pretože

mu v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. novembra 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková