Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f0f/371440.d0eba3.pdf
PDF · 120.63 KB
No categories available
1Sžh/3/2007
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Sžh 3/2007
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci
žalobcu: M., R.. L., P., právne zastúpeného advokátkou JUDr. A., AK P., Č., proti
žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. POZ 902-2004 II/168-2006 zo dňa
19.12.2006, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
1Scud/3/2007-92 zo dňa 18.4.2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 1Scud/3/2007-92 zo dňa 18.4.2007 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 2 písm. a/
OSP zrušil rozhodnutie č. POZ 902/2004 II/168-2006 zo dňa 19.12.2006, ktorým žalovaný
potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. POZ 902-2004 zo dňa 6.9.2006 o zamietnutí žiadosti
žalobcu o pokračovanie v konaní o prihláške ochrannej známky POZ 902-2004 „NN monari“
zastavenom z dôvodu, že žalobca si neurčil v stanovenej lehote zástupcu pre konanie
o ochranných známkach v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach
(ďalej len zákon), vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal ho k úhrade trov
konania žalobcovi v sume 25.923,–Sk.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní
zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho posúdenia veci.
Krajský súd zistil, že zásadný právny rozpor v otázke aplikácie príslušných ustanovení
SP a zákona je vo vzťahu doručovania písomností zahraničnému účastníkovi v konaní
o prihlášku ochrannej známky, zastúpeného iným než slovenským patentovým zástupcom
alebo slovenským advokátom.
Poukázal na to, že na konanie o prihláške ochrannej známky sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní s výnimkou uvedených zákonných ustanovení a teda
i ustanovenia dotýkajúce sa doručovania písomností. Vo vzťahu k zahraničiu v zmysle § 34
ods. 3 zákona je stanovená iba podmienka, že zahraničné subjekty v konaní o ochranných
známkach musia byť zastúpené oprávnenými zástupcami, pričom v danom prípade takýmto
oprávneným zástupcom nie je hosťujúci patentový zástupca, prípadne hosťujúci euroadvokát,
na ktorých by sa podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon č. 586/2003 Z. z.) vzťahovala povinnosť mať spolupracujúceho
advokáta, ktorému sa doručujú písomnosti v jeho sídle a v prípade zákona č. 344/2004 Z. z.
o patentových zástupcoch a zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 344/2004 Z. z.)
povinnosť uviesť priamu adresu na doručovanie písomností na území Slovenskej republiky.
Podľa jeho názoru je postavenie právnej zástupkyne v tomto konaní odlišné, lebo je
považovaná za právnu zástupkyňu s plnými oprávneniami slovenského advokáta v zmysle
zákona č. 586/2003 Z. z.. Predpoklad, že slovenský advokát bude svoju činnosť vykonávať
len na území Slovenskej republiky a len v sídle uvedenom v zozname Slovenskej advokátskej
komory (SAK), označil za mylný a ničím nepodložený.
Za nesprávny považoval aj názor žalovaného, že štátne orgány môžu konať iba to,
čo im právne predpisy výslovne ukladajú, a teda keď zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva povinnosť zasielať korešpondenciu mimo územia Slovenskej republiky, nedošlo
tým k porušeniu zákona. Dôvodil všeobecnou platnosťou právnej úpravy správneho konania,
ktorá bez ohľadu na sídlo účastníka zakladá povinnosť doručovať mu písomnosti na ním
uvedenú adresu, pokiaľ zákon toto špeciálne nevylučuje.
Krajský súd pripomenul, že Nariadenie Rady ES č. 1348/2000 je právne záväzné práve
na takýto druh doručovania mimosúdnych písomností, za ktoré je nesporne potrebné
považovať aj rozhodnutia vydávané žalovaným v rámci konania o ochranných známkach.
Proti rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, ktorým navrhol rozsudok krajského
súdu zrušiť, žalobu zamietnuť a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznať.
Súdu vytýkal, že sa nezaoberal tým, či plná moc spĺňala všetky podmienky povinného
zastúpenia ustanovené zákonom, keď v nej uvedené sídlo advokátky ako oprávnenej
zástupkyne v konaní o ochranných známkach nebolo zhodné so sídlom advokátky zapísaným
v zozname SAK, nakoľko sa za oprávneného zástupcu v konaní o ochranných známkach
považuje len advokát zapísaný v zozname SAK spolu s uvedeným sídlom, ktoré je na území
Slovenskej republiky. Poukázal na procesné pochybenie právnej zástupkyne žalobcu v tom
zmysle, že ako slovenská advokátka vedená SAK v predloženej plnej moci uviedla ako sídlo
adresu v P., čo nie je v súlade so zápisom SAK.
K inštitútu povinného zastúpenia uviedol, že tento bol podľa § 34 ods. 3 zákona
transponovaný do nášho právneho poriadku z medzinárodnej právnej úpravy a jeho zmyslom
je zabezpečiť zjednodušenie, zefektívnenie a hospodárnosť konania pred žalovaným a to aj
tým, že má zabezpečiť efektívnosť doručovania písomností na území Slovenskej republiky
s ohľadom na základné zásady správneho konania – hospodárnosť a včasnosť. Dôvodil,
že ak by mal doručovať všetky písomnosti zástupcom do tej krajiny EÚ, o ktorú požiadajú
v zmysle uvedenia adresy na doručovanie, v tom prípade by inštitút povinného zastúpenia
v oblasti priemyselno – právnej ochrany stratil opodstatnenie.
Podľa jeho názoru vyžadovanie adresy na doručovanie písomností na území
Slovenskej republiky žiadnym spôsobom neobmedzuje voľné poskytovanie služieb advokáta
v rámci voľného trhu EÚ a poukázal na zákon č. 344/2004 Z. z., v zmysle ktorého
sa písomnosti určené hosťujúcemu patentovému zástupcovi resp. euroadvokátovi doručujú
len na území Slovenskej republiky. Pripomenul tiež ustanovenie § 24 ods. 4 Správneho
poriadku, podľa ktorého ak účastník so sídlom v cudzine má ustanoveného opatrovníka alebo
zástupcu v tuzemsku, potom sa doručuje len tomuto zástupcovi, t. j. na adresu v tuzemsku.
Žalovaný ďalej namietal záver krajského súdu o záväznosti v predmetnej veci
nariadenia Rady ES č. 1348/2000 z 29.5.2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych
písomností v občianskych a obchodných veciach. Poukázal na to, že toto nariadenie
nešpecifikuje, čo je mimosúdnou písomnosťou a príručka k nariadeniu taxatívne vymenúva
prijímajúce a vysielajúce orgány na vybavenie žiadostí o doručenie súdnych a mimosúdnych
písomností, ktorými sú výlučne súdy a vychádzajúc aj z „Nového usmernenia pre okresné
súdy vykonávajúce doručovanie písomností v občianskych a obchodných veciach adresátom
v Slovenskej republike na základe žiadostí cudzích orgánov z členských štátov EÚ“, ktoré
výslovne vymenúva, ktorým žiadostiam nebude vyhovené – vrátená bude žiadosť, ktorá
nespadá do predmetu nariadenia, teda pod občianske a obchodné veci, pričom pod tento
pojem sú zahrnuté aj pracovné a rodinné veci avšak nie správne a trestné veci. Vzhľadom
na to sa predmetné nariadenie na doručovanie písomností žalovaného nevzťahuje.
Na záver žalovaný namietal výšku a dôvodnosť trov konania, ktoré sa neúmerne
predražilo samotnou cestou slovenskej advokátky z P. na pojednávanie na Slovensko. Trovy
advokátky pri existencii inštitútu substitučného zastúpenia a jej sídle na území Slovenskej
republiky považoval za zbytočné a inštitút trov konania za zneužitý.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s námietkami žalovaného,
napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.
Poukázal na nejednotný postup žalovaného v iných prípadoch vo vzťahu k aplikácii
Nariadením Rady ES č. 1348/2000 a vyžadovaniu prípadne aj inej adresy na doručovanie
v tuzemsku ako adresy sídla zapísaného v zozname vedenom SAK. Trval na tom, že, že zákon
nestanovuje možnosť doručovať oprávnenému zástupcovi žalovaným len na území
Slovenskej republiky, pričom odkázal i na judikatúru SDES. Trovy konania boli vyčíslené
a priznané v súlade s platným zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal vec
podľa § 212 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
Z obsahu pripojeného spisu súdu prvého stupňa ako aj z administratívneho spisu
žalovaného vyplýva, že žalobca podal dňa 20.3.2004 prihlášku ochrannej známky č. 902-2004
„NN monnari“. V dôsledku ukončenia zastupovania žalobcu patentovou zástupkyňou, vyzval
žalovaný žalobcu k ustanoveniu si oprávneného zástupcu v konaní a následne v dôsledku
márneho uplynutia stanovenej lehoty rozhodnutím č. POZ 902-2004 zo dňa 3.5.2006 konanie
zastavil.
Žalobca podaním zo dňa 10.7.2006 žiadal o pokračovanie v konaní o prihláške
ochrannej známky v súlade s § 40 ods. 2 zákona a predložil plnú moc, ktorou ustanovil
JUDr. P. - slovenskú právnu zástupkyňu pre konanie o ochranných známkach. V plnej moci
bola uvedená adresa JUDr. P. v Českej republike.
Žalovaný žalobcu vyzval o určenie adresy pre doručovanie na území Slovenskej
republiky s odvolaním sa na list predsedníčky žalovaného zo dňa 12.5.2006 a na čl. 4 ods. 1
písm. b/ Dohovoru o práve k ochrannej známke.
Žalobca podaním zo dňa 17.8.2006 požiadal žalovaného o prehodnotenie jeho
stanoviska doručovať len na území Slovenskej republiky z dôvodu, že právne predpisy
Slovenskej republiky nestanovujú takúto povinnosť.
Následne žalovaný rozhodnutím č. POZ 902-2004 zo dňa 6.9.2006 žiadosť žalobcu
o pokračovanie v konaní podľa § 40 ods. 4 zákona zamietol a na odvolanie žalobcu
ho žalobou napadnutým druhostupňovým rozhodnutím potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý
právny záver žalovaného v predmetnej veci považoval za nesprávny a rozhodnutie žalovaného
za nesúladné so zákonom.
Podľa § 34 ods. 3 zákona sa osoby, ktoré nemajú v Slovenskej republike trvalý pobyt
alebo sídlo, musia dať v konaní o ochranných známkach zastupovať oprávnenými zástupcami.
Podľa názoru odvolacieho súdu účelom citovaného ustanovenia je predovšetkým to,
aby účastník, ktorý nemá sídlo na území Slovenskej republiky a teda možno usudzovať,
že nemá znalosť slovenského právneho systému, bol v konaní pred žalovaným zastúpený
kvalifikovaným zástupcom. Na účely konania o ochranných známkach je takýmto
oprávneným zástupcom patentový zástupca v zmysle zákona č. 344/2004 Z. z. alebo advokát
podľa zákona č. 586/2003 Z. z.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 344/2004 Z. z. je patentový zástupca povinný písomne
oznámiť komore adresu svojho sídla. Sídlo patentového zástupcu musí byť na území
Slovenskej republiky.
Podľa § 12 ods. 3, veta druhá zákona č. 586/2003 Z. z. sídlo advokáta musí byť
na území Slovenskej republiky.
Z ustanovenia § 34 ods. 3 zákona teda vyplýva pre žalobcu, ktorý má sídlo v Poľsku,
povinnosť byť zastúpený oprávneným zástupcom. Žalobca si za svojho zástupcu zvolil
JUDr. P. - advokátku zapísanú v zozname advokátov SAK, so sídlom v B., pôsobiacu
v advokátskej a patentovej kancelárii so sídlom v Českej republike.
Zo žiadnych zákonných ustanovení však nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru,
že písomnosti môže žalovaný doručovať len na území Slovenskej republiky a obdobne záver
o povinnosti byť zastúpený oprávneným zástupcom, ktorému možno doručovať len na území
zmluvného štátu nemožno vyvodiť ani zo znenia čl. 4 ods. 2 Dohovoru o práve ochrannej
známky (uverejnený v Zbierke zákonov ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky č. 215/1998 Z.z. – ďalej len Dohovor), v zmysle ktorého:
(a) Každá zmluvná strana môže požadovať, aby na účely ľubovoľného konania pred
úradom každá osoba, ktorá nemá ani trvalé bydlisko, ani skutočný a výkonný
priemyselný alebo obchodný podnik na jej území, bola zastúpená zástupcom.
(b) Každá zmluvná strana môže požadovať, aby v rozsahu, v akom sa nevyžaduje
zastupovanie podľa písmena (a), na účely ľubovoľného konania pred úradom
ľubovoľná osoba, ktorá nemá ani trvalé bydlisko, ani skutočný a výkonný priemyselný
alebo obchodný podnik na jej území, mala adresu na doručovanie na jej území.
Na predmetné konanie o ochrannej známke sa v zmysle § 37 zákona s výnimkou
taxatívne vymenovaných ustanovení vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní t.j.
zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a teda doručovanie písomností
žalovaného sa spravuje ustanoveniami § 24 a nasl. SP, z ktorých nevyplýva povinnosť
správnych orgánov doručovať len na území Slovenskej republiky, ale naopak v zmysle § 25
ods. 5 SP pre žalovaného vyplýva povinnosť doručiť písomnosti zvolenému zástupcovi
a keďže v tomto prípade je takýmto zástupcom advokátka zapísaná v zozname advokátov
SAK, má žalovaný doručovať písomnosti len jej a to na adresu, ktorú pre účely doručovania
uviedla. Žalovaný nemôže požadovať od zastúpeného účastníka správneho konania povinnosť
určiť adresu pre doručovanie len na území Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť
pre tento prípad nemá oporu v relevantných zákonných ustanoveniach.
V súvislosti s aplikáciou Nariadenia Rady ES č. 1348/2000 pre doručovanie
písomností vydaných žalovaným sa však odvolací súd s názorom krajského súdu nestotožnil,
s poukazom na skutočnosť, že konanie o ochrannej známke je svojím charakterom správnym
konaním, pričom citované nariadenie, ako to nakoniec vyplýva i z jeho názvu, sa týka
doručovania súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach,
naviac uvádzané mimosúdne písomnosti musia mať priamy súvis s prebiehajúcim alebo
zamýšľaným súdnym konaním pred orgánom vykonávajúcim súdnu moc v členskom štáte,
čo individuálne rozhodnutia žalovaného v štádiu konania pred ním nepochybne nemajú..
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného v časti
o trovách priznaných úspešnému žalobcovi v sume 25.923,–Sk, pozostávajúcich
zo zaplateného súdneho poplatku v sume 10.000,–Sk, z odmeny za 3 úkony právnej služby
po 1.371,–Sk a z hotových výdavkov – cestovného z P. na S. lietadlom v sume 9.310,–Sk
a ubytovanie v sume 2.500,–Sk.
Podľa § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb má advokát popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné
a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).
Súd prvého stupňa náležitým spôsobom zdôvodnil prečo vychádzajúc z predložených
dokladov o preukázateľne vynaložených nákladoch priznal uplatnené trovy konania
v modifikovanej výške a ako prihliadal na hospodárnosť konania a a účelnosť vynaložených
nákladov, s ktorými dôvodmi rešpektujúcimi citované ustanovenie sa odvolací súd stotožnil.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že krajský
súd nepochybil, keď z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia napadnuté rozhodnutie
žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, preto jeho rozsudok ako vecne správny
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania súd vychádzal z § 224 ods. 1
OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP, keď účastníkom trovy odvolacieho konania
nepriznal, z dôvodu, že žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný a úspešný žalobca
si trovy odvolacieho konania neuplatnil.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 18. novembra 2008
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.
Ľubica Kavivanovová predseda senátu