Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžh/3/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka

a z členov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci

žalobcu: M., R.. L., P., právne zastúpeného advokátkou JUDr. A., AK P., Č., proti

žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. POZ 902-2004 II/168-2006 zo dňa

19.12.2006, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-92 zo dňa 18.4.2007, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -92 zo dňa 18.4.2007 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 2 písm. a/

zrušil rozhodnutie č. POZ 902/2004 II/168-2006 zo dňa 19.12.2006, ktorým žalovaný

potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. POZ 902-2004 zo dňa 6.9.2006 o zamietnutí žiadosti

žalobcu o pokračovanie v konaní o prihláške ochrannej známky POZ 902-2004 „NN monari“

zastavenom z dôvodu, že žalobca si neurčil v stanovenej lehote zástupcu pre konanie

o ochranných známkach v zmysle o ochranných známkach

(ďalej len zákon), vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal ho k úhrade trov

konania žalobcovi v sume 25.923,–Sk.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a konania, ktoré mu predchádzalo,

dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho posúdenia veci.

Krajský súd zistil, že zásadný právny rozpor v otázke aplikácie príslušných ustanovení

SP a zákona je vo vzťahu doručovania písomností zahraničnému účastníkovi v konaní

o prihlášku ochrannej známky, zastúpeného iným než slovenským patentovým zástupcom

alebo slovenským advokátom.

Poukázal na to, že na konanie o prihláške ochrannej známky sa vzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní s výnimkou uvedených zákonných ustanovení a teda

i ustanovenia dotýkajúce sa doručovania písomností. Vo vzťahu k zahraničiu v zmysle § 34

ods. 3 zákona je stanovená iba podmienka, že zahraničné subjekty v konaní o ochranných

známkach musia byť zastúpené oprávnenými zástupcami, pričom v danom prípade takýmto

oprávneným zástupcom nie je hosťujúci patentový zástupca, prípadne hosťujúci euroadvokát,

na ktorých by sa podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len ) vzťahovala povinnosť mať spolupracujúceho

advokáta, ktorému sa doručujú písomnosti v jeho sídle a v prípade

o patentových zástupcoch a zmene niektorých zákonov (ďalej len )

povinnosť uviesť priamu adresu na doručovanie písomností na území Slovenskej republiky.

Podľa jeho názoru je postavenie právnej zástupkyne v tomto konaní odlišné, lebo je

považovaná za právnu zástupkyňu s plnými oprávneniami slovenského advokáta v zmysle

. Predpoklad, že slovenský advokát bude svoju činnosť vykonávať

len na území Slovenskej republiky a len v sídle uvedenom v zozname Slovenskej advokátskej

komory (SAK), označil za mylný a ničím nepodložený.

Za nesprávny považoval aj názor žalovaného, že štátne orgány môžu konať iba to,

čo im právne predpisy výslovne ukladajú, a teda keď zo žiadneho právneho predpisu

nevyplýva povinnosť zasielať korešpondenciu mimo územia Slovenskej republiky, nedošlo

tým k porušeniu zákona. Dôvodil všeobecnou platnosťou právnej úpravy správneho konania,

ktorá bez ohľadu na sídlo účastníka zakladá povinnosť doručovať mu písomnosti na ním

uvedenú adresu, pokiaľ zákon toto špeciálne nevylučuje.

Krajský súd pripomenul, že Nariadenie Rady ES č. 1348/2000 je právne záväzné práve

na takýto druh doručovania mimosúdnych písomností, za ktoré je nesporne potrebné

považovať aj rozhodnutia vydávané žalovaným v rámci konania o ochranných známkach.

Proti rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, ktorým navrhol rozsudok krajského

súdu zrušiť, žalobu zamietnuť a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznať.

Súdu vytýkal, že sa nezaoberal tým, či plná moc spĺňala všetky podmienky povinného

zastúpenia ustanovené zákonom, keď v nej uvedené sídlo advokátky ako oprávnenej

zástupkyne v konaní o ochranných známkach nebolo zhodné so sídlom advokátky zapísaným

v zozname SAK, nakoľko sa za oprávneného zástupcu v konaní o ochranných známkach

považuje len advokát zapísaný v zozname SAK spolu s uvedeným sídlom, ktoré je na území

Slovenskej republiky. Poukázal na procesné pochybenie právnej zástupkyne žalobcu v tom

zmysle, že ako slovenská advokátka vedená SAK v predloženej plnej moci uviedla ako sídlo

adresu v P., čo nie je v súlade so zápisom SAK.

K inštitútu povinného zastúpenia uviedol, že tento bol podľa § 34 ods. 3 zákona

transponovaný do nášho právneho poriadku z medzinárodnej právnej úpravy a jeho zmyslom

je zabezpečiť zjednodušenie, zefektívnenie a hospodárnosť konania pred žalovaným a to aj

tým, že má zabezpečiť efektívnosť doručovania písomností na území Slovenskej republiky

s ohľadom na základné zásady správneho konania – hospodárnosť a včasnosť. Dôvodil,

že ak by mal doručovať všetky písomnosti zástupcom do tej krajiny EÚ, o ktorú požiadajú

v zmysle uvedenia adresy na doručovanie, v tom prípade by inštitút povinného zastúpenia

v oblasti priemyselno – právnej ochrany stratil opodstatnenie.

Podľa jeho názoru vyžadovanie adresy na doručovanie písomností na území

Slovenskej republiky žiadnym spôsobom neobmedzuje voľné poskytovanie služieb advokáta

v rámci voľného trhu EÚ a poukázal na , v zmysle ktorého

sa písomnosti určené hosťujúcemu patentovému zástupcovi resp. euroadvokátovi doručujú

len na území Slovenskej republiky. Pripomenul tiež ustanovenie § 24 ods. 4 Správneho

poriadku, podľa ktorého ak účastník so sídlom v cudzine má ustanoveného opatrovníka alebo

zástupcu v tuzemsku, potom sa doručuje len tomuto zástupcovi, t. j. na adresu v tuzemsku.

Žalovaný ďalej namietal záver krajského súdu o záväznosti v predmetnej veci

nariadenia Rady ES č. 1348/2000 z 29.5.2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych

písomností v občianskych a obchodných veciach. Poukázal na to, že toto nariadenie

nešpecifikuje, čo je mimosúdnou písomnosťou a príručka k nariadeniu taxatívne vymenúva

prijímajúce a vysielajúce orgány na vybavenie žiadostí o doručenie súdnych a mimosúdnych

písomností, ktorými sú výlučne súdy a vychádzajúc aj z „Nového usmernenia pre okresné

súdy vykonávajúce doručovanie písomností v občianskych a obchodných veciach adresátom

v Slovenskej republike na základe žiadostí cudzích orgánov z členských štátov EÚ“, ktoré

výslovne vymenúva, ktorým žiadostiam nebude vyhovené – vrátená bude žiadosť, ktorá

nespadá do predmetu nariadenia, teda pod občianske a obchodné veci, pričom pod tento

pojem sú zahrnuté aj pracovné a rodinné veci avšak nie správne a trestné veci. Vzhľadom

na to sa predmetné nariadenie na doručovanie písomností žalovaného nevzťahuje.

Na záver žalovaný namietal výšku a dôvodnosť trov konania, ktoré sa neúmerne

predražilo samotnou cestou slovenskej advokátky z P. na pojednávanie na Slovensko. Trovy

advokátky pri existencii inštitútu substitučného zastúpenia a jej sídle na území Slovenskej

republiky považoval za zbytočné a inštitút trov konania za zneužitý.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s námietkami žalovaného,

napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.

Poukázal na nejednotný postup žalovaného v iných prípadoch vo vzťahu k aplikácii

Nariadením Rady ES č. 1348/2000 a vyžadovaniu prípadne aj inej adresy na doručovanie

v tuzemsku ako adresy sídla zapísaného v zozname vedenom SAK. Trval na tom, že, že zákon

nestanovuje možnosť doručovať oprávnenému zástupcovi žalovaným len na území

Slovenskej republiky, pričom odkázal i na judikatúru SDES. Trovy konania boli vyčíslené

a priznané v súlade s platným zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal vec

podľa a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

Z obsahu pripojeného spisu súdu prvého stupňa ako aj z administratívneho spisu

žalovaného vyplýva, že žalobca podal dňa 20.3.2004 prihlášku ochrannej známky č. 902-2004

„NN monnari“. V dôsledku ukončenia zastupovania žalobcu patentovou zástupkyňou, vyzval

žalovaný žalobcu k ustanoveniu si oprávneného zástupcu v konaní a následne v dôsledku

márneho uplynutia stanovenej lehoty rozhodnutím č. POZ 902-2004 zo dňa 3.5.2006 konanie

zastavil.

Žalobca podaním zo dňa 10.7.2006 žiadal o pokračovanie v konaní o prihláške

ochrannej známky v súlade s § 40 ods. 2 zákona a predložil plnú moc, ktorou ustanovil

JUDr. P. - slovenskú právnu zástupkyňu pre konanie o ochranných známkach. V plnej moci

bola uvedená adresa JUDr. P. v Českej republike.

Žalovaný žalobcu vyzval o určenie adresy pre doručovanie na území Slovenskej

republiky s odvolaním sa na list predsedníčky žalovaného zo dňa 12.5.2006 a na čl. 4 ods. 1

písm. b/ Dohovoru o práve k ochrannej známke.

Žalobca podaním zo dňa 17.8.2006 požiadal žalovaného o prehodnotenie jeho

stanoviska doručovať len na území Slovenskej republiky z dôvodu, že právne predpisy

Slovenskej republiky nestanovujú takúto povinnosť.

Následne žalovaný rozhodnutím č. POZ 902-2004 zo dňa 6.9.2006 žiadosť žalobcu

o pokračovanie v konaní podľa § 40 ods. 4 zákona zamietol a na odvolanie žalobcu

ho žalobou napadnutým druhostupňovým rozhodnutím potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý

právny záver žalovaného v predmetnej veci považoval za nesprávny a rozhodnutie žalovaného

za nesúladné so zákonom.

Podľa § 34 ods. 3 zákona sa osoby, ktoré nemajú v Slovenskej republike trvalý pobyt

alebo sídlo, musia dať v konaní o ochranných známkach zastupovať oprávnenými zástupcami.

Podľa názoru odvolacieho súdu účelom citovaného ustanovenia je predovšetkým to,

aby účastník, ktorý nemá sídlo na území Slovenskej republiky a teda možno usudzovať,

že nemá znalosť slovenského právneho systému, bol v konaní pred žalovaným zastúpený

kvalifikovaným zástupcom. Na účely konania o ochranných známkach je takýmto

oprávneným zástupcom patentový zástupca v zmysle alebo advokát

podľa

Podľa je patentový zástupca povinný písomne

oznámiť komore adresu svojho sídla. Sídlo patentového zástupcu musí byť na území

Slovenskej republiky.

Podľa , veta druhá sídlo advokáta musí byť

na území Slovenskej republiky.

Z ustanovenia § 34 ods. 3 zákona teda vyplýva pre žalobcu, ktorý má sídlo v Poľsku,

povinnosť byť zastúpený oprávneným zástupcom. Žalobca si za svojho zástupcu zvolil

JUDr. P. - advokátku zapísanú v zozname advokátov SAK, so sídlom v B., pôsobiacu

v advokátskej a patentovej kancelárii so sídlom v Českej republike.

Zo žiadnych zákonných ustanovení však nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru,

že písomnosti môže žalovaný doručovať len na území Slovenskej republiky a obdobne záver

o povinnosti byť zastúpený oprávneným zástupcom, ktorému možno doručovať len na území

zmluvného štátu nemožno vyvodiť ani zo znenia čl. 4 ods. 2 Dohovoru o práve ochrannej

známky (uverejnený v Zbierke zákonov ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí

Slovenskej republiky č. – ďalej len Dohovor), v zmysle ktorého:

(a) Každá zmluvná strana môže požadovať, aby na účely ľubovoľného konania pred

úradom každá osoba, ktorá nemá ani trvalé bydlisko, ani skutočný a výkonný

priemyselný alebo obchodný podnik na jej území, bola zastúpená zástupcom.

(b) Každá zmluvná strana môže požadovať, aby v rozsahu, v akom sa nevyžaduje

zastupovanie podľa písmena (a), na účely ľubovoľného konania pred úradom

ľubovoľná osoba, ktorá nemá ani trvalé bydlisko, ani skutočný a výkonný priemyselný

alebo obchodný podnik na jej území, mala adresu na doručovanie na jej území.

Na predmetné konanie o ochrannej známke sa v zmysle § 37 zákona s výnimkou

taxatívne vymenovaných ustanovení vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní t.j.

o správnom konaní (Správny poriadok) a teda doručovanie písomností

žalovaného sa spravuje ustanoveniami § 24 a nasl. SP, z ktorých nevyplýva povinnosť

správnych orgánov doručovať len na území Slovenskej republiky, ale naopak v zmysle § 25

ods. 5 SP pre žalovaného vyplýva povinnosť doručiť písomnosti zvolenému zástupcovi

a keďže v tomto prípade je takýmto zástupcom advokátka zapísaná v zozname advokátov

SAK, má žalovaný doručovať písomnosti len jej a to na adresu, ktorú pre účely doručovania

uviedla. Žalovaný nemôže požadovať od zastúpeného účastníka správneho konania povinnosť

určiť adresu pre doručovanie len na území Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť

pre tento prípad nemá oporu v relevantných zákonných ustanoveniach.

V súvislosti s aplikáciou Nariadenia Rady ES č. 1348/2000 pre doručovanie

písomností vydaných žalovaným sa však odvolací súd s názorom krajského súdu nestotožnil,

s poukazom na skutočnosť, že konanie o ochrannej známke je svojím charakterom správnym

konaním, pričom citované nariadenie, ako to nakoniec vyplýva i z jeho názvu, sa týka

doručovania súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach,

naviac uvádzané mimosúdne písomnosti musia mať priamy súvis s prebiehajúcim alebo

zamýšľaným súdnym konaním pred orgánom vykonávajúcim súdnu moc v členskom štáte,

čo individuálne rozhodnutia žalovaného v štádiu konania pred ním nepochybne nemajú..

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného v časti

o trovách priznaných úspešnému žalobcovi v sume 25.923,–Sk, pozostávajúcich

zo zaplateného súdneho poplatku v sume 10.000,–Sk, z odmeny za 3 úkony právnej služby

po 1.371,–Sk a z hotových výdavkov – cestovného z P. na S. lietadlom v sume 9.310,–Sk

a ubytovanie v sume 2.500,–Sk.

Podľa vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb má advokát popri nároku na odmenu aj nárok

a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti

s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné

a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,

b) na náhradu za stratu času (§ 17).

Súd prvého stupňa náležitým spôsobom zdôvodnil prečo vychádzajúc z predložených

dokladov o preukázateľne vynaložených nákladoch priznal uplatnené trovy konania

v modifikovanej výške a ako prihliadal na hospodárnosť konania a a účelnosť vynaložených

nákladov, s ktorými dôvodmi rešpektujúcimi citované ustanovenie sa odvolací súd stotožnil.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že krajský

súd nepochybil, keď z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia napadnuté rozhodnutie

žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, preto jeho rozsudok ako vecne správny

podľa potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania súd vychádzal z § 224 ods. 1

v spojení s a , keď účastníkom trovy odvolacieho konania

nepriznal, z dôvodu, že žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný a úspešný žalobca

si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 18. novembra 2008

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu