Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/182/2007

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., zastúpeného JUDr. Š.,

proti žalovanému Z. zastúpenému JUDr. A., o zaplatenie 285 373,83 EUR, na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -122 zo dňa 26.

júna 2007, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie sumy

285 373,83 EUR z titulu náhrady škody. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému

trovy konania vo výške 183 770,10 Sk a 34 916,30 Sk.

V odôvodnení uviedol, že žalobca je zahraničnou právnickou osobou, právomoc súdov

Slovenskej republiky je daná v zmysle v znení neskorších

predpisov. Podľa § 14 a § 15 uvedeného zákona sa pre daný právny vzťah použije slovenské

právo.

Žalobca ako kupujúci a predávajúci označený ako A. uzatvorili zmluvu na predaj

hliníka v množstve 620 ton o rýdzosti a cene tak, ako to uviedol žalobca v žalobe.

Predávajúcim bol v skutočnosti Š. ako fyzická osoba. Termín dodania bol dohodnutý na 15.

septembra 1995. Podľa bodu 4.2 tejto zmluvy pre uskutočnenie termínu plnenia je

rozhodujúci deň obdržania vyhlásenia o skladovaní žiarskym závodom podľa bodu 4 tejto

zmluvy. Podľa bodu 11 zmluva zo strany kupujúceho sa stane účinnou „až po podpise

kupujúcim signalizovaného skladištného vyhlásenia, ktorá ako pripojená príloha je

neodpustiteľnou časťou tejto zmluvy“. Dňa 18. septembra 1995 žalovaný potvrdil, že v sklade

skladuje hliník vo forme ingotov, ktorý je vlastníctvom firmy A., v množstve 200 000 kg – Al

99,5% a 200 000 kg – 99,7%. Ďalej žalovaný neodvolateľne potvrdil, že uvedený tovar

okamžite uvoľní v zmysle zákazky žalobcu, akonáhle žalobca ako kupujúci predloží oficiálne

potvrdenie banky, ktorá preukáže prevod protihodnoty tovaru na číslo účtu firmy A.. Toto

vyhlásenie bolo adresované žalobcovi. Podľa tvrdenia žalobcu mu predávajúci dodal v dňoch

13. októbra, 18. októbra a 26. októbra 1995 tovar v celkovom množstve 153 290 kg

a v celkovej hodnote 345 857,30 DEM. Hodnota zaplateného, ale nedodaného tovaru

predstavuje sumu 558 142,70 DEM.

Súd ďalej zistil, že medzi žalovaným ako predávajúcim a A., Želiezovce, ako

kupujúcim bola uzavretá kúpna zmluva na dodávku hliníka v množstve 620 ton dňa 19.

septembra 1995. podľa bodu 7 tejto zmluvy predávajúci mal dodať 200 ton hliníka do 15.

októbra 1995 a zvyšok do konca októbra 1995.

Súd prvého stupňa ďalej vypočul svedkov Ing. M. a Š.. Zistil, že podľa uznesenia

Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Levice č. OU – 173/02/LV – 97 z 30. júna

1997 bola odložená vec z podozrenia trestného činu sprenevery podľa § 159 Trestného

poriadku, ktorého sa mal dopustiť Š. tým, že uzavrel zmluvu so žalobcom a časť kúpnej ceny

vo výške 300 000,-- DEM nepoužil na nákup hliníka, ale ich mal požičať svojmu známemu

v Maďarskej republike.

Žalobca si uplatňuje škodu, ktorá mu vznikla tým, že firma A. mu nedodala také

množstvo hliníka, aké mal v zmluve dohodnuté a aké jej ako predávajúcemu zaplatil. Právo

na náhradu škody si uplatňuje podľa rôznych ustanovení

a . Je nesporné, že kúpna zmluva bola uzavretá medzi žalobcom

a treťou osobou a nie medzi žalobcom a žalovaným. Predpokladom zodpovednosti za škodu

podľa ustanovenia je porušenie povinnosti zo záväzku. Medzi

žalobcom a žalovaným nevznikol žiaden záväzkový vzťah, preto žalovaný nemohol porušiť

povinnosť zo záväzku. Žalobca sa preto neoprávnene odvoláva aj na § 377 Obchodného

zákonníka. Aj keď ustanovenia o zodpovednosti za škodu uvedené v § 373 a nasl. je možné

aplikovať aj škodu, spôsobenú porušením povinností ustanovených ,

žalobca nepreukázal a súd nezistil porušenie povinnosti, ktorá je uložená Obchodným

zákonníkom, v dôsledku porušenia ktorej by žalobcovi vznikla škoda.

Žalobca si ďalej uplatňuje právo na náhradu škody podľa § 268 Obchodného

zákonníka, ktorý upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú v dôsledku neplatnosti

právneho úkonu. Vyhlásenie o skladovaní nie je ani skladiskovým záložným listom

na základe o skladiskovom záložnom liste, tovarovom záložnom liste

a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vzhľadom na to, že

podľa § 3 uvedeného zákona je možné skladiskový záložný list a tovarový záložný list vydať

len na tovar, ktorý je tam výslovne taxatívne vymenovaný, pričom hliník tam uvedený nie je.

Tieto skutočnosti konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí

zo dňa 4. apríla 2007. Súd nezistil ani dôvody neplatnosti prehlásenia

o skladovaní uvedené v až . Neprichádza preto do úvahy ani

zodpovednosť za škodu podľa .

Škoda, ktorá žalobcovi vznikla zaplatením a nedodaním hliníka, nie je v príčinnej

súvislosti s konaním alebo opomenutím konania žalovaného. Žalovaný totiž nebol povinný

plniť sporný hliník žalobcovi. Žalovaný neporušil vystavením vyhlásenia o skladovaní hliníka

pre firmu A., ani ustanovenia . Týmto konaním – vystavením

vyhlásenia o skladovaní nevznikla žalobcovi škoda. Vzniknutá škoda nie je v príčinnej

súvislosti s vystavením uvedeného vyhlásenia.

Súd nevyhovel návrhu žalobcu, pokiaľ ide o spôsob a rozsah vykonania dokazovania.

Súd nepristúpil k vypočutiu Ing. M., pretože tento bol vypočutý 27. apríla 1998 v konaní

. Súd vychádzal z výpovede, uvedenej v tejto zápisnici, pričom

na pojednávaní konštatoval, že vzhľadom na odstup času nepovažoval za účelné vypočuť Ing.

M. opakovane k tým istým skutočnostiam. Rovnako súd nepristúpil k vypočutiu Š.

a vychádzal z jeho výpovede v tom istom konaní a vzhľadom na odstup času nevypočul ani

E., ktorá bola pri vystavení potvrdenia o skladovaní v roku 1995. Z vykonaného dokazovania

mal súd preukázané všetky skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie sporu a na základe takto

zisteného skutkového stavu žalobu ako podanú bez právneho dôvodu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa

Proti rozsudku podal žalobca odvolanie.

Namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie tiež vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Za závažné považuje konštatovanie súdu, že neplatnosť sporného prehlásenia žalobca

nepreukázal. Opakovane prehlasuje, že samotné skladové vyhlásenie žalobca nikdy

nepovažoval za zmluvu o skladovaní, považoval ju však za jej dôsledok, potvrdenie a dôkaz

jej existencie, teda toho, že takáto zmluva bola medzi žalovaným a Š. zrejme uzavretá. Aký

mal byť presný obsah tejto zmluvy, žalobca v tom čase nevedel, ani nemohol vedieť, keďže

k platnému uzavretiu zmluvy o skladovaní podľa a nasl. sa

nevyžadovala písomná forma. Práve preto bolo skladové vyhlásenie z 18. septembra 1995

rozhodujúcim a dostatočným dôkazom toho, že takáto zmluva medzi žalovaným a Š. existuje.

Žalobca preto zákonite očakával, že súd sa bude v prvom rade zaoberať aj bez návrhu ako

predbežnou otázkou, otázkou platnosti tohto právneho úkonu po tom, čo účastníci konania

súhlasne, ale aj celý rad listinných dôkazov a napokon aj svedecké výpovede preukázali, že

obsah predmetného skladového vyhlásenia je od počiatku nepravdivý, predstierajúci

neexistujúci stav a skutočnosti, a teda jednoznačne zavádzajúci a spôsobilý vyvolať v jeho

adresátovi omyl. Uvedený právny úkon je aj v zjavnom rozpore s dobrými mravmi,

v dôsledku čoho je právnym úkonom postihnutým absolútnou neplatnosťou.

V súvislosti so skutkovým, ako aj právnym posúdením sporu je ďalším pochybením

súdu, že právny úkon – skladové vyhlásenie, hodnotí izolovane bez hodnotenia jeho súvislostí

s kúpnou zmluvou č. 33/5-027 z 12. septembra 1995, uzavretou medzi predávajúcim

označeným ako Š. – AKUH – Stavebnomontážny podnik a žalobcom. Žalovaný veľmi

aktívne vystupoval nielen vo fáze uzatvárania zmluvy, ale aj vo fáze jej realizácie, keď

žalobcovi zasielal platobné dispozície. Súd prvého stupňa sa chybne domnieva, že škoda

vznikla výlučne pričinením Š. v dôsledku nedodania zaplateného tovaru jeho údajným

predávajúcim. Škoda totiž vznikla žalobcovi predovšetkým tým, že vystavením nepravdivého

skladištného vyhlásenia padla jediná záruka a istota, ktorú žalobca mal, že

po uhradení dohodnutej kúpnej ceny sa k tovaru dostane, a to bez ohľadu na neskoršie

správanie Š..

Žalobca preto tvrdí, že škoda jednoznačne vznikla spoločným a nerozdielnym

konaním Š. a žalovaného. Tento fakt a nedosiahnuteľnosť Š. boli jedným z dôvodov, pre

ktorý žalobca podal žalobu práve voči žalovanému. Ďalej namieta nedostatočné hodnotenie

výpovedí svedkov.

Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že

nie je daná príčinná súvislosť medzi právnym úkonom – skladovým vyhlásením zo dňa

18. septembra 1995 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi podľa jeho tvrdení. Aj napriek

viacerým teóriám, ktoré vo svojom odvolaní uvádza žalobca, aj naďalej zostáva

skutočnosťou, že medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadny právny úkon, ktorý by

medzi nimi založil právny vzťah. Je zrejmé, že právo na dodanie predmetného hliníka vzniklo

žalobcovi z kúpnej zmluvy voči Š. a nie voči žalovanému.

Žalobca mal vedomosť že kupuje hliník od Š. za nízku cenu, ako aj o tom, že kupuje

hliník od fyzickej osoby, ktorej majetkové pomery nemajú predpoklad garancie uspokojenia

nárokov žalobcu v prípade ich neplnenia. Voči predávajúcemu si žalobca právo neuplatnil,

keďže táto osoba je nesolventná a nachádza sa vo výkone trestu. Je nesporné, že žalovaný sa

o existencii kúpnej zmluvy medzi Š. a žalobcom dozvedel až v súvislosti so súdnym sporom

č. k. o vydanie veci. Pokiaľ ide o skladové vyhlásenie, tento právny úkon

považuje žalovaný za platný, aj keď nemajúci náležitosti zmluvy o skladovaní, resp.

skladištného listu.

Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods.

1 zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Predmetom sporu je náhrada škody, ktorá vznikla žalobcovi nedodaním tovaru

v hodnote, predstavujúcej vymáhanú sumu 285 373,83 EUR.

Žalobca ako kupujúci uzavrel dňa 12. septembra 1995 s predávajúcim, označeným ako

A. zmluvu, podľa ktorej mal predávajúci dodať kupujúcemu hliníkové ingoty v celkovom

množstve 620 ton v termíne 15. september 1995. Podľa bodu 10 zmluvy účinnosť zmluva

nadobudla až po podpise kupujúcim signalizovaného vyhlásenia o skladovaní, ktoré bolo

považované za jej súčasť. Z dohodnutého množstva dodal predávajúci kupujúcemu celkove

153 290 kg predmetného tovaru.

Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody s poukazom na ustanovenie § 268

voči subjektu, ktorý nebol účastníkom právneho vzťahu,

zakladajúceho právo žalobcu na dodávku tovaru.

Podľa , kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je

povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti

právneho úkonu vedela. Pre náhradu škody platia obdobne ustanovenia o náhrade škody

spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti (§ 373 a nasl.).

Za právny úkon, ktorého neplatnosť spôsobil žalovaný s dôsledkom vzniku škody

na strane žalobcu ako kupujúceho, považuje žalobca vyhlásenie o skladovaní zo dňa

18. septembra 1995, v ktorom žalovaný uviedol, že skladuje v jeho skladoch

Primeraluminium vo forme ingotov, ktorý je vlastníctvom firmy A.. Registrované uskladnené

množstvo obsahuje 200 000 kg Al 99,5% 200 000 kg Al 99,7%. Ďalej žalovaný vo vyhlásení

potvrdil, že uvedený tovar uvoľní podľa objednávky žalobcu okamžite po tom, ako žalobca

predloží príslušné doklady o poukázaní protihodnoty tovaru na účet firmy A.. Podľa žalobcu

v súvislosti s týmto vyhlásením žalovaného bolo predávajúcemu poskytnuté peňažné plnenie

za nedodaný tovar.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že vyhlásenie

o skladovaní nie je skladištným listom podľa a ani

skladiskovým záložným listom podľa o skladiskovom záložnom liste,

tovarovom záložnom liste a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov. Vychádzal zo skutočnosti, že ide o nepomenovaný právny úkon, ktorého

neplatnosť žalobca nepreukázal a dôvody neplatnosti súd nezistil. Nevykonal však žiadne

dokazovanie týkajúce sa žalobcovej námietky, podľa ktorej uvedené vyhlásenie žalovaného

deklarovalo neexistujúci stav, bolo zavádzajúce a spôsobilé vyvolať omyl u jeho adresáta,

ktorým bol žalobca. Bez vykonania dokazovania o skutočnostiach, ktoré by mohli viesť

k objasneniu týchto okolností, je predčasný záver súdu prvého stupňa o platnosti uvedeného

vyhlásenia ako právneho úkonu. Je tiež potrebné, aby sa súd prvého stupňa zaoberal

charakterom vyhlásenia o skladovaní z hľadiska ustanovenia . Až

po zistení týchto skutočností bude možné posúdiť splnenie predpokladov pre vznik práva

na náhradu škody na strane žalobcu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa ,

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224

ods. 3 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 25. septembra 2008

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu