Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d3d/373127.b5cfae.pdf
PDF · 120.86 KB
No categories available
3Obo/182/2007
Najvyšší súd 3 Obo 182/2007 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., zastúpeného JUDr. Š.,
proti žalovanému Z. zastúpenému JUDr. A., o zaplatenie 285 373,83 EUR, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25 Cb 57/99-122 zo dňa 26.
júna 2007, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie sumy
285 373,83 EUR z titulu náhrady škody. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania vo výške 183 770,10 Sk a 34 916,30 Sk.
V odôvodnení uviedol, že žalobca je zahraničnou právnickou osobou, právomoc súdov
Slovenskej republiky je daná v zmysle § 37 zákona č. 97/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov. Podľa § 14 a § 15 uvedeného zákona sa pre daný právny vzťah použije slovenské
právo.
Žalobca ako kupujúci a predávajúci označený ako A. uzatvorili zmluvu na predaj
hliníka v množstve 620 ton o rýdzosti a cene tak, ako to uviedol žalobca v žalobe.
Predávajúcim bol v skutočnosti Š. ako fyzická osoba. Termín dodania bol dohodnutý na 15.
septembra 1995. Podľa bodu 4.2 tejto zmluvy pre uskutočnenie termínu plnenia je
rozhodujúci deň obdržania vyhlásenia o skladovaní žiarskym závodom podľa bodu 4 tejto
zmluvy. Podľa bodu 11 zmluva zo strany kupujúceho sa stane účinnou „až po podpise
kupujúcim signalizovaného skladištného vyhlásenia, ktorá ako pripojená príloha je
neodpustiteľnou časťou tejto zmluvy“. Dňa 18. septembra 1995 žalovaný potvrdil, že v sklade
skladuje hliník vo forme ingotov, ktorý je vlastníctvom firmy A., v množstve 200 000 kg – Al
99,5% a 200 000 kg – 99,7%. Ďalej žalovaný neodvolateľne potvrdil, že uvedený tovar
okamžite uvoľní v zmysle zákazky žalobcu, akonáhle žalobca ako kupujúci predloží oficiálne
potvrdenie banky, ktorá preukáže prevod protihodnoty tovaru na číslo účtu firmy A.. Toto
vyhlásenie bolo adresované žalobcovi. Podľa tvrdenia žalobcu mu predávajúci dodal v dňoch
13. októbra, 18. októbra a 26. októbra 1995 tovar v celkovom množstve 153 290 kg
a v celkovej hodnote 345 857,30 DEM. Hodnota zaplateného, ale nedodaného tovaru
predstavuje sumu 558 142,70 DEM.
Súd ďalej zistil, že medzi žalovaným ako predávajúcim a A., Želiezovce, ako
kupujúcim bola uzavretá kúpna zmluva na dodávku hliníka v množstve 620 ton dňa 19.
septembra 1995. podľa bodu 7 tejto zmluvy predávajúci mal dodať 200 ton hliníka do 15.
októbra 1995 a zvyšok do konca októbra 1995.
Súd prvého stupňa ďalej vypočul svedkov Ing. M. a Š.. Zistil, že podľa uznesenia
Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Levice č. OU – 173/02/LV – 97 z 30. júna
1997 bola odložená vec z podozrenia trestného činu sprenevery podľa § 159 Trestného
poriadku, ktorého sa mal dopustiť Š. tým, že uzavrel zmluvu so žalobcom a časť kúpnej ceny
vo výške 300 000,-- DEM nepoužil na nákup hliníka, ale ich mal požičať svojmu známemu
v Maďarskej republike.
Žalobca si uplatňuje škodu, ktorá mu vznikla tým, že firma A. mu nedodala také
množstvo hliníka, aké mal v zmluve dohodnuté a aké jej ako predávajúcemu zaplatil. Právo
na náhradu škody si uplatňuje podľa rôznych ustanovení Obchodného zákonníka
a Občianskeho zákonníka. Je nesporné, že kúpna zmluva bola uzavretá medzi žalobcom
a treťou osobou a nie medzi žalobcom a žalovaným. Predpokladom zodpovednosti za škodu
podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka je porušenie povinnosti zo záväzku. Medzi
žalobcom a žalovaným nevznikol žiaden záväzkový vzťah, preto žalovaný nemohol porušiť
povinnosť zo záväzku. Žalobca sa preto neoprávnene odvoláva aj na § 377 Obchodného
zákonníka. Aj keď ustanovenia o zodpovednosti za škodu uvedené v § 373 a nasl. je možné
aplikovať aj škodu, spôsobenú porušením povinností ustanovených Obchodným zákonníkom,
žalobca nepreukázal a súd nezistil porušenie povinnosti, ktorá je uložená Obchodným
zákonníkom, v dôsledku porušenia ktorej by žalobcovi vznikla škoda.
Žalobca si ďalej uplatňuje právo na náhradu škody podľa § 268 Obchodného
zákonníka, ktorý upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú v dôsledku neplatnosti
právneho úkonu. Vyhlásenie o skladovaní nie je ani skladiskovým záložným listom
na základe zákona č. 144/1998 Z.z. o skladiskovom záložnom liste, tovarovom záložnom liste
a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vzhľadom na to, že
podľa § 3 uvedeného zákona je možné skladiskový záložný list a tovarový záložný list vydať
len na tovar, ktorý je tam výslovne taxatívne vymenovaný, pričom hliník tam uvedený nie je.
Tieto skutočnosti konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí
2 Obo 269/2006 zo dňa 4. apríla 2007. Súd nezistil ani dôvody neplatnosti prehlásenia
o skladovaní uvedené v § 37 až § 40 Občianskeho zákonníka. Neprichádza preto do úvahy ani
zodpovednosť za škodu podľa § 268 Obchodného zákonníka.
Škoda, ktorá žalobcovi vznikla zaplatením a nedodaním hliníka, nie je v príčinnej
súvislosti s konaním alebo opomenutím konania žalovaného. Žalovaný totiž nebol povinný
plniť sporný hliník žalobcovi. Žalovaný neporušil vystavením vyhlásenia o skladovaní hliníka
pre firmu A., ani ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Týmto konaním – vystavením
vyhlásenia o skladovaní nevznikla žalobcovi škoda. Vzniknutá škoda nie je v príčinnej
súvislosti s vystavením uvedeného vyhlásenia.
Súd nevyhovel návrhu žalobcu, pokiaľ ide o spôsob a rozsah vykonania dokazovania.
Súd nepristúpil k vypočutiu Ing. M., pretože tento bol vypočutý 27. apríla 1998 v konaní
25 Cb 25/96. Súd vychádzal z výpovede, uvedenej v tejto zápisnici, pričom
na pojednávaní konštatoval, že vzhľadom na odstup času nepovažoval za účelné vypočuť Ing.
M. opakovane k tým istým skutočnostiam. Rovnako súd nepristúpil k vypočutiu Š.
a vychádzal z jeho výpovede v tom istom konaní a vzhľadom na odstup času nevypočul ani
E., ktorá bola pri vystavení potvrdenia o skladovaní v roku 1995. Z vykonaného dokazovania
mal súd preukázané všetky skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie sporu a na základe takto
zisteného skutkového stavu žalobu ako podanú bez právneho dôvodu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku podal žalobca odvolanie.
Namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie tiež vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Za závažné považuje konštatovanie súdu, že neplatnosť sporného prehlásenia žalobca
nepreukázal. Opakovane prehlasuje, že samotné skladové vyhlásenie žalobca nikdy
nepovažoval za zmluvu o skladovaní, považoval ju však za jej dôsledok, potvrdenie a dôkaz
jej existencie, teda toho, že takáto zmluva bola medzi žalovaným a Š. zrejme uzavretá. Aký
mal byť presný obsah tejto zmluvy, žalobca v tom čase nevedel, ani nemohol vedieť, keďže
k platnému uzavretiu zmluvy o skladovaní podľa § 527 a nasl. Obchodného zákonníka sa
nevyžadovala písomná forma. Práve preto bolo skladové vyhlásenie z 18. septembra 1995
rozhodujúcim a dostatočným dôkazom toho, že takáto zmluva medzi žalovaným a Š. existuje.
Žalobca preto zákonite očakával, že súd sa bude v prvom rade zaoberať aj bez návrhu ako
predbežnou otázkou, otázkou platnosti tohto právneho úkonu po tom, čo účastníci konania
súhlasne, ale aj celý rad listinných dôkazov a napokon aj svedecké výpovede preukázali, že
obsah predmetného skladového vyhlásenia je od počiatku nepravdivý, predstierajúci
neexistujúci stav a skutočnosti, a teda jednoznačne zavádzajúci a spôsobilý vyvolať v jeho
adresátovi omyl. Uvedený právny úkon je aj v zjavnom rozpore s dobrými mravmi,
v dôsledku čoho je právnym úkonom postihnutým absolútnou neplatnosťou.
V súvislosti so skutkovým, ako aj právnym posúdením sporu je ďalším pochybením
súdu, že právny úkon – skladové vyhlásenie, hodnotí izolovane bez hodnotenia jeho súvislostí
s kúpnou zmluvou č. 33/5-027 z 12. septembra 1995, uzavretou medzi predávajúcim
označeným ako Š. – AKUH – Stavebnomontážny podnik a žalobcom. Žalovaný veľmi
aktívne vystupoval nielen vo fáze uzatvárania zmluvy, ale aj vo fáze jej realizácie, keď
žalobcovi zasielal platobné dispozície. Súd prvého stupňa sa chybne domnieva, že škoda
vznikla výlučne pričinením Š. v dôsledku nedodania zaplateného tovaru jeho údajným
predávajúcim. Škoda totiž vznikla žalobcovi predovšetkým tým, že vystavením nepravdivého
skladištného vyhlásenia padla jediná záruka a istota, ktorú žalobca mal, že
po uhradení dohodnutej kúpnej ceny sa k tovaru dostane, a to bez ohľadu na neskoršie
správanie Š..
Žalobca preto tvrdí, že škoda jednoznačne vznikla spoločným a nerozdielnym
konaním Š. a žalovaného. Tento fakt a nedosiahnuteľnosť Š. boli jedným z dôvodov, pre
ktorý žalobca podal žalobu práve voči žalovanému. Ďalej namieta nedostatočné hodnotenie
výpovedí svedkov.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že
nie je daná príčinná súvislosť medzi právnym úkonom – skladovým vyhlásením zo dňa
18. septembra 1995 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi podľa jeho tvrdení. Aj napriek
viacerým teóriám, ktoré vo svojom odvolaní uvádza žalobca, aj naďalej zostáva
skutočnosťou, že medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadny právny úkon, ktorý by
medzi nimi založil právny vzťah. Je zrejmé, že právo na dodanie predmetného hliníka vzniklo
žalobcovi z kúpnej zmluvy voči Š. a nie voči žalovanému.
Žalobca mal vedomosť že kupuje hliník od Š. za nízku cenu, ako aj o tom, že kupuje
hliník od fyzickej osoby, ktorej majetkové pomery nemajú predpoklad garancie uspokojenia
nárokov žalobcu v prípade ich neplnenia. Voči predávajúcemu si žalobca právo neuplatnil,
keďže táto osoba je nesolventná a nachádza sa vo výkone trestu. Je nesporné, že žalovaný sa
o existencii kúpnej zmluvy medzi Š. a žalobcom dozvedel až v súvislosti so súdnym sporom
č. k. 25 Cb 25/1996 o vydanie veci. Pokiaľ ide o skladové vyhlásenie, tento právny úkon
považuje žalovaný za platný, aj keď nemajúci náležitosti zmluvy o skladovaní, resp.
skladištného listu.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods.
1 O.s.p. zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Predmetom sporu je náhrada škody, ktorá vznikla žalobcovi nedodaním tovaru
v hodnote, predstavujúcej vymáhanú sumu 285 373,83 EUR.
Žalobca ako kupujúci uzavrel dňa 12. septembra 1995 s predávajúcim, označeným ako
A. zmluvu, podľa ktorej mal predávajúci dodať kupujúcemu hliníkové ingoty v celkovom
množstve 620 ton v termíne 15. september 1995. Podľa bodu 10 zmluvy účinnosť zmluva
nadobudla až po podpise kupujúcim signalizovaného vyhlásenia o skladovaní, ktoré bolo
považované za jej súčasť. Z dohodnutého množstva dodal predávajúci kupujúcemu celkove
153 290 kg predmetného tovaru.
Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody s poukazom na ustanovenie § 268
Obchodného zákonníka voči subjektu, ktorý nebol účastníkom právneho vzťahu,
zakladajúceho právo žalobcu na dodávku tovaru.
Podľa § 268 Obchodného zákonníka, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je
povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti
právneho úkonu vedela. Pre náhradu škody platia obdobne ustanovenia o náhrade škody
spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti (§ 373 a nasl.).
Za právny úkon, ktorého neplatnosť spôsobil žalovaný s dôsledkom vzniku škody
na strane žalobcu ako kupujúceho, považuje žalobca vyhlásenie o skladovaní zo dňa
18. septembra 1995, v ktorom žalovaný uviedol, že skladuje v jeho skladoch
Primeraluminium vo forme ingotov, ktorý je vlastníctvom firmy A.. Registrované uskladnené
množstvo obsahuje 200 000 kg Al 99,5% 200 000 kg Al 99,7%. Ďalej žalovaný vo vyhlásení
potvrdil, že uvedený tovar uvoľní podľa objednávky žalobcu okamžite po tom, ako žalobca
predloží príslušné doklady o poukázaní protihodnoty tovaru na účet firmy A.. Podľa žalobcu
v súvislosti s týmto vyhlásením žalovaného bolo predávajúcemu poskytnuté peňažné plnenie
za nedodaný tovar.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že vyhlásenie
o skladovaní nie je skladištným listom podľa § 528 Obchodného zákonníka a ani
skladiskovým záložným listom podľa zákona č. 144/1998 Z.z. o skladiskovom záložnom liste,
tovarovom záložnom liste a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Vychádzal zo skutočnosti, že ide o nepomenovaný právny úkon, ktorého
neplatnosť žalobca nepreukázal a dôvody neplatnosti súd nezistil. Nevykonal však žiadne
dokazovanie týkajúce sa žalobcovej námietky, podľa ktorej uvedené vyhlásenie žalovaného
deklarovalo neexistujúci stav, bolo zavádzajúce a spôsobilé vyvolať omyl u jeho adresáta,
ktorým bol žalobca. Bez vykonania dokazovania o skutočnostiach, ktoré by mohli viesť
k objasneniu týchto okolností, je predčasný záver súdu prvého stupňa o platnosti uvedeného
vyhlásenia ako právneho úkonu. Je tiež potrebné, aby sa súd prvého stupňa zaoberal
charakterom vyhlásenia o skladovaní z hľadiska ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka. Až
po zistení týchto skutočností bude možné posúdiť splnenie predpokladov pre vznik práva
na náhradu škody na strane žalobcu.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 3 O.s.p.
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224
ods. 3 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 25. septembra 2008
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu