Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/6/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne : S.E., a.s. so sídlom v Ž.,

IČO: X., v dovolacom konaní zastúpená JUDr. M. Š., advokátom Advokátskej kancelárie so

sídlom v B., proti žalovanému: Ing. G. T. – T.H.I. s miestom podnikania v P., IČO: X., v

dovolacom konaní zastúpený JUDr. M. K., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v

N., o splnenie povinnosti vypratať nebytové priestory, ktorá vec sa viedla na Okresnom

súde Považská Bystrica pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 29. marca 2007 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 29. marca 2007 sp.zn.

a rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo 6. decembra 2006 č.k. -174

z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 6. decembra 2006

č.k. -174 uložil žalovanému povinnosť vypratať do 15 dní nebytové priestory

nachádzajúce sa na prízemí a v suteréne administratívnej budovy súpisného čísla X.,

2

postavenej na pozemku parcelného čísla X. - zastavaná plocha vo výmere X. m, zapísaného

na liste vlastníctva č. X. katastrálneho územia P., v rozsahu bližšie označenom vo výroku

rozsudku a tiež povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania.

Krajský súd v Trenčíne (odvolací súd) rozsudkom z 29. marca 2007 sp.zn.

rozhodol o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa tak, že

napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu žalovaný podal

dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súd, a pre rovnaké

vady i rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil z dôvodu, že ich postupom mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia V dovolaní obšírne

uviedol dôvody, z ktorých mal za to, že súd prvého stupňa sa dopustil viacerých procesných

pochybení. Okrem iného uviedol, že súd prvého stupňa pochybil, ak prejednal vec v jeho

neprítomnosti „bez použitia postupu v “ a „počas pojednávania rozhodol aj

v neúčasti odporcu pre zmeškanie“. Odvolací súd mu tiež odňal „právo na vykonanie

dôkazov“ a neodstránil procesné pochybenia súdu prvého stupňa a naostatok nevylúčil

z prejednávania a rozhodovania veci sudcov súdu prvého stupňa, hoci sa vyjadrili tak, že sa

cítia byť voči nemu zaujatí.

Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaného odmietnuť ako podané proti rozhodnutiam,

proti ktorým ho zákon nepripúšťa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), postupujúc

podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe ), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či jeho

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno

napadnúť. Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné pripomenúť dovolateľovi,

ktorý dovolaním výslovne napáda aj rozsudok súdu prvého stupňa, že podľa ustanovenia

účastník konania môže dovolaním napadnúť iba právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje o odvolaní proti

rozhodnutiu okresného súdu ( ) a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ak

rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 10 ods. 2

). Rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je spôsobilým predmetom dovolania; nemožno

ho týmto mimoriadnym opravným prostriedkom napádať, a to ani vtedy, ak by konanie

okresného súdu malo procesné vady vymenované v ustanovení až g/

Pravda, vyššie uvedené nevylučuje, aby dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa

v prípade, ak má vady, pre ktoré zrušuje rozhodnutie odvolacieho súdu ( ),

ktoré je jediným spôsobilým predmetom dovolania účastníka konania, ako je tomu aj v tejto

veci.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ). Ak dovolanie

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, je prípustné len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3

). Napokon, dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci (§ 238

ods. 2 ).

Žalovaným napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v – 3 , pretože ním bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

pričom odvolací súd v ňom nevyslovil prípustnosť dovolania. Napadnutému rozsudku

odvolacieho súdu naostatok nepredchádza ani rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým by bol

odvolací súd viazaný.

So zreteľom na obsah dovolania a osobitne na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu

skúmať vždy, či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám v zmysle

( ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na súdoch

nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle Podľa tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ak

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Ustanovenie pritom nemá žiadne obmedzenia vo výpočte

rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je

konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie inak nie je procesne prípustné. Pre posúdenie

existencie procesnej vady v zmysle uvedeného ustanovenia nie je významný subjektívny

názor účastníka o tom, že v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté takouto vadou.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie súdu prvého stupňa je

postihnuté vadami podľa a , ktoré neodstránil ani odvolací súd

pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného.

I. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/

, je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa určil 19. októbra

2006 termín pojednávania na deň 6. december 2006 o 8.30 hod. (č.l. 167 spisu). Žalovaný

prevzal oznámenie o konaní pojednávania 7. novembra 2006 (doručenka pripojená

k uvedenému č.l. spisu). Podľa zápisnice o pojednávaní konanom dňa 6. decembra 2006 súd

prvého stupňa na pojednávaní, ktoré sa začalo o 8.30 hod., po tom, ako zistil, že žalovaný,

ktorý doručenie predvolania má vykázané, sa na pojednávanie nedostavil, uznesením pojatým

do zápisnice rozhodol, že vec prejedná v jeho neprítomnosti, a po oboznámení “obsahu spisu

a doteraz vykonaných dôkazov“ a vypočutí prednesu zástupcu žalobkyne vyhlásil

dokazovanie za skončené a potom vyhlásil vo veci rozsudok. Na konci zápisnice je poznámka

súdu nasledovného znenia: „Po vynesení rozsudku a jeho odôvodnení vstúpila do pojedn.

miestnosti pracovníčka súdu p. B. a odovzdala fax. podanie odporcu, ktorým odporca

ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal o odročenie. Fax bol za založený do spisu o 9.15 hod.“.

Na č.l. 170 spisu je faxové podanie žalovaného adresované k sp.zn. ,

JUDr. Kutišovej, označené ako „SÚRNE“ nasledovaného znenia: „Z mimoriadnych

rodinných a osobných dôvodov sa nemôžem zúčastniť pojednávania vytýčeného na dnes.

Prosím o jeho odročenie na neskorší termín. Na mojej účasti trvám. Neúčasť zdôvodním

neskôr.“ Podľa záhlavia faxového podania bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 6. decembra

2006 o 1:45:06 hodine.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku (str. 8, odsek 3. rozsudku) uviedol,

že „vo veci rozhodol napriek skutočnosti, že pojednávania, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok, sa žalovaný nezúčastnil. Je nesporné, že žalovaný bol v konaní opakovane

vypočutý, zúčastnil sa ohliadky a mal dostatok času na označenie dôkazov, ktoré žiadal

vykonať, pričom jeho obrana spočívala vždy len odvolávaním sa na kartu privatizačnej

jednotky, ktorá, podľa jeho názoru, jednoznačne preukazovala právny titul užívania

predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 7.11.2006,

svoju neúčasť však neospravedlnil. Je síce pravda, že po vyhlásení rozsudku bolo do spisu

založené faxové podanie žalovaného, doručované dňa 6.12.2006 v skorých ranných hodinách

tunajšiemu súdu, v ktorom ospravedlňoval svoju neúčasť z dôležitých rodinných a osobných

dôvodov s tým, že dôvody bližšie neskôr ozrejmí. Súd však na toto ospravedlnenie nemohol

prihliadať vzhľadom na to, že v čase pojednávania a vyhlásenia rozhodnutia nemal o ňom

vedomosť. Nesporné však je, že napriek tvrdeniu žalovaného, že neúčasť zdôvodní neskôr,

zdôvodnenie neúčasti súdu doručené doposiaľ nebolo.“

Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého

účastníka konania, a to v každom štádiu procesu, pokiaľ zákon nestanovuje inak, ak na tomto

svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení , druhá veta určuje len

jednu výnimku z toho práva účastníka, za splnenia ktorej sa môže vec prejednať i v jeho

neprítomnosti, a to v prípade, ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil

a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Pravda, dôvod uvedený

účastníkom posudzuje vždy súd, a to v súvislosti s ďalšími právne a skutkovo významnými

skutočnosťami, a môže teda prísť k záveru, že dôvod v žiadosti o odročenie pojednávania

dôležitý nie je, k takému záveru ale môže prísť len na základe posúdenia žiadosti účastníka

o odročenie pojednávania pred rozhodnutím o tom či vec prejedná alebo neprejedná

v neprítomnosti účastníka, nie dodatočne, po prejednaní veci.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že žalovaný svoju neprítomnosť

na odvolacom pojednávaní odôvodnil „mimoriadnymi a osobnými dôvodmi“ a požiadal

z týchto dôvodov o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa rozhodol, že vec prejedná

v neprítomnosti žalovaného majúc mylne za to, že ten nepožiadal o jeho odročenie. Žiadosť

žalovaného o odročenie pojednávania bola ale odvolaciemu súdu doručená pred začatím

pojednávania.

Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že včas podaná žiadosť o odročenie

pojednávania bola v dôsledku konania pracovníka súdu predložená vec prejednávajúcemu

senátu až po prejednaní veci. Pod pojmom postup súdu v zmysle treba

totiž rozumieť nielen postup senátu a predsedu senátu (samosudcu), ale aj faktickú činnosť

súdu v širšom slova zmysle, vrátane činnosti kancelárie súdu vykonávajúcej určité úkony

v rámci jej pôsobnosti, ak sa táto činnosť následne premietla do vadného postupu vec

prejednávajúceho senátu alebo predsedu senátu, prípadne iného orgánu súdu povereného

určitými úkonmi v občianskom súdnom konaní tak, že účastníkovi konania bola v dôsledku

toho odňatá možnosť konať pred súdom v rozsahu jeho oprávnenia daného mu zákonom

(porovnaj napr. rozhodnutie dovolacieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod por.

č. 25/1996).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa tým, že

prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalovaného, odňal mu možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia

II. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu i vtedy, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Preskúmavanú vec na súde prvého stupňa prejednala a rozhodla (samo)sudkyňa

JUDr. Anna Kutišová. Menovaná sudkyňa predložila vec pred rozhodnutím vo veci samej,

dňa 2. októbra 2006, Krajskému súdu v Trenčíne „za účelom rozhodnutia o vylúčení

zákonného sudcu vo veci, ako aj ostatných sudcov tunajšieho súdu z dôvodov uvedených

v “ V predkladacom liste, okrem iného, uviedla, že tak robí z dôvodu, že

žalovaný opakovane podal na Úrad boja proti korupcii v T. proti nej podnet na trestné

stíhanie, pričom takýmto spôsobom sa správa aj voči ostatným sudcom, ktorí konajú

vo veciach, v ktorých je účastníkom konania. Žalovaný bezdôvodne hrubo osočuje sudcov

vo svojich podaniach z korupcie a tak sudcovia neustále musia podávať vyšetrovateľom

vysvetlenia a vyjadrenia k jeho trestným oznámeniam. Ostatní sudcovia súdu prvého stupňa

(JUDr. Miroslav Číž, JUDr. Helena Loduhová, JUDr. Ľubica Bajzová, Mgr. Ivana Šlesarová,

Mgr. Júlia Podobová, Mgr. Katarína Krivulčíková, JUDr. Róbert Jankovský, JUDr. Ivo

Hlucháň a JUDr. Ladislav Vašut) sa na pripojenej listine vyjadrili tak, že sa cítia byť zaujatí

z dôvodov uvedených JUDr. Kutišovou.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený Okresnému súdu Považská Bystrica (§ 16

ods. 1 ), uznesením z 5. októbra 2006 sp.zn. rozhodol tak, že sudcovia

Okresného súdu v Považskej Bystrici JUDr. Anna Kutišová, JUDr. Miroslav Číž,

JUDr. Ľubica Bajzova, JUDr. Ivo Hlucháň, JUDr. Róbert Jankovský, Mgr. Katarína

Krivulčíková, Mgr. Júlia Podobová, Mgr. Ivana Šlesarová a JUDr. Ladislav Vašut nie sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a že sa z jej prejednávania a rozhodovania

vylučuje JUDr. Helena Loduhová. Rozhodol tak majúc za to, že Európsky súd pre ľudské

práva vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že inštitúcie a orgány, ktoré reprezentujú verejnú

moc štátu a sú nositeľmi rozhodnutí, ktoré občania napadajú, majú mať väčšiu dávku

tolerancie, veľkorysosti a nadhľadu, ako jednotliví občania, a to aj za situácie, že súdna moc

má v záujme zachovania autority a nestrannosti zvláštnu ochranu. Každá sloboda má však

svoje medze, takže aj sloboda prejavu je prípustná do takej miery, aby sa nedostala do rozporu

s oprávnenými záujmami na slobodnom rozvoji ostatných členov spoločnosti, resp. aby

kritika nezasiahla do cti kritizovaného, teda objektívne bola spôsobilá vyvolať zásah

do autority súdu, resp. sudcu. V prípade trestného oznámenia by išlo o situáciu, aby sa sudca

dostal už priamo do procesného konfliktu, ako je to u sudkyne JUDr. Heleny Loduhovej,

ktorá uviedla, že proti blízkej osobe navrhovateľa – jeho manželke – dala trestné oznámenie

a v konaní má postavenie poškodeného. Z toho možno usudzovať, že má záujem na uvedenej

veci, a teda jej pomer k odporcovi je právne významný z hľadiska a dôvodov pre jej vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci. Ďalší sudcovia sa cítia byť zaujatí pre okolnosť, že

odporca na nich podáva trestné oznámenia, na druhej strane však považujú toto jeho správanie

za úmyselné, ktoré spôsobuje prieťahy v konaní. Z hľadiska existencie relevantných právnych

dôvodov na vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci krajský súd

dospel k záveru, že dôvody uvádzané sudcami Okresného súdu Považská Bystrica nie sú

„osobitnými“ dôvodmi na ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa

krajského súdu je potrebné trvať na tom, aby sudcovia zostali „nad vecou“ a zákonný sudca

právne vec prejednal a rozhodol.

Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej namietal, že

vo veci rozhodla sudkyňa, ktorá bola zaujatá. Odvolací súd k tomu v odôvodnení svojho

rozhodnutia, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, uviedol, že „odvolacím dôvodom

v zmysle a dôvodom na zrušenie rozsudku podľa

je len prípad, ak vo veci rozhodol vylúčený sudca. V danej veci sudcovia Okresného

súdu v Považskej Bystrici predložili vec na rozhodnutie podľa , a to

za účelom odstránenia pochybnosti o ich nezaujatosti. Preto, aby sudca bol vylúčený

z prejednávania a rozhodovania, nepostačí len jeho vyjadrenie, ale vyžaduje sa postup podľa

, resp. Rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k.

vec prejednávajúca sudkyňa JUDr. Kutišová z prejednávania a rozhodovania vylúčená

nebola.“

Tento záver odvolacieho súdu nie je správny.

Inštitút vylúčenia sudcu je objektívnou procesnou kategóriou, a tým - i na samotnom

rozhodovaní podľa ustanovenia - zásadne

nezávislou. Vylúčenie sudcu totiž nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného

súdu. Preto tiež má sudca oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení (§ 15 Občianskeho

súdneho poriadku). Odvolací i dovolací súd k vylúčeniu sudcu prihliadnu z úradnej povinnosti

a posudzujú ho bez ohľadu na to, či skutočne bolo o vylúčení rozhodnuté podľa

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného

súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237

písm. g/ , posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak,

než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli

uvedené nové skutočnosti. (porovnaj R 59/1997).

Podľa ustanovenia sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom

presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu

vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu

k predmetu konania, k jeho účastníkom a prípadne k ich právnym zástupcom), je o nej

schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však

nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, objektívnej rovine. Za objektívne

nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi

konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť

pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k veci. Z vyššie uvedeného vychádza

aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko

nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko

objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej

pochybnosti o zaujatosti sudcu (Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší

proti Francúzsku, 1998).

Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nielen

vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti

skutočne preukázanej, ale rovnako aj vtedy, keď existuje čo i len najmenšia pochybnosť

o jeho nestrannosti v očiach verejnosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa

tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it must also be seen to be

done")].

Z uvedeného vyplýva, že tu nebola žiadna prekážka, aby v dovolacom konaní

pri posudzovaní namietanej vady konania nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená

znovu bez ohľadu na to, že ju vyriešil už súd nadriadený, najmä keď skutkové okolnosti

prípadu voči namietanému sudcovi budili dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dovolací

súd je na to priamo predurčený ustanovením ,

v spojení s V opačnom prípade by sa nikdy nemusela odstrániť prekážka

pre skutočné uplatnenie ústavnej zásady rovnosti účastníkov v konaní (

SR a ).

Žalovaný podal podnet na trestné stíhanie, okrem iných sudcov, aj sudkyne

JUDr. Anny Kutišovej, ktorá vec prejednala a rozhodla v prvom stupni. Menovaná sudkyňa

vec predložila nadriadenému súdu na rozhodnutie o jej vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci. I keď v predkladacej správe nadriadenému súdu (č.l. 162 spisu súdu)

sudkyňa výslovne neuvádza, že sa v dôsledku konania žalovaného cíti byť voči nemu zaujatá,

zo skutočnosti, že vec predložila nadriadenému súdu na rozhodnutie podľa ,

hoci žalovaný námietku zaujatosti voči nej výslovne v konaní neuplatnil, a z obsahu

predkladacej správy, nepochybne vyplýva, že sudkyňa tak urobila z dôvodu, že sa subjektívne

cítila byť zaujatá pre negatívny vzťah k žalovanému. Podľa dovolacieho súdu je tým daná tzv.

subjektívna kategória vyjadrujúca vnútorný (negatívny) psychický vzťah sudkyne

k účastníkovi konania, pre ktorý vzťah menovaná sudkyňa bola priamo zo zákona, bez ohľadu

na výrok nadriadeného súdu, vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa

dovolacieho súdu v danej veci rovnako existovali okolnosti, ktoré objektívne zakladali

pochybnosť o tom, že vec prejednávajúca sudkyňa vec prejednala a rozhodla nezaujato.

Procesné vady podľa ustanovení a zakladajú prípustnosť

dovolania a sú zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami

nemôže byť považované za správne.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním žalovaného napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, a pre rovnaké vady i rozsudok Okresného súdu

Považská Bystrica, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 a 3

v znení ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková