Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/34/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora

Belka a z členiek JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD.,

v právnej veci navrhovateľa: SAD B.B., a.s., P., právne zastúpeného JUDr. Š., advokátom

v B., proti odporcovi: Banskobystrický samosprávny kraj, Nám. SNP č. 23, Banská

Bystrica, právne zastúpenému JUDr. M., advokátom v B., za účasti vedľajšieho

účastníka: S.A.D. Z. a.s., právne zastúpeného JUDr. G., PhD., advokátkou v B.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odporcu č. 791/2007/ODaK, č. 788/2007/ODaK

a č. 790/2007/ODaK všetky zo dňa 26.6.2007, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -43 zo dňa 7.11.2007,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -43 zo dňa 7.11.2007 p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2

písm. a/ rozhodnutia odporcu č. 791/2007/ODaK, č. 790/2007/ODaK

a č. 788/2007/ODaK, všetky zo dňa 26.6.2007, o neudelení licencie na vykonávanie

vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy podľa

o cestnej doprave (ďalej len zákon), vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a zaviazal

ho k náhrade trov konania navrhovateľovi.

V odôvodnení rozsudku súd odporcovi vytýkal, že vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pretože ustanovenie § 14a zákona, o ktoré sa pri vydaní napadnutých

rozhodnutí opieral, nadobudlo účinnosť od 1.2.2007 a teda v čase podania žiadosti

navrhovateľom o znovuudelenie licencie ako aj v čase rozhodovania odporcu o tejto žiadosti

ešte nebolo účinné. Vzhľadom na to odporca nemal možnosť udeliť výhradné právo

na udelenie licencie bez účasti iných dopravcov. Súd konštatoval, že navrhovateľ spĺňal

podmienky zákona pre udelenie dopravnej licencie v zmysle § 7 zákona a preto bolo

povinnosťou odporcu v zmysle § 7 ods. 6 zákona udeliť mu licenciu bez ohľadu na to,

či si podal žiadosť o udelenie licencie aj ďalší prepravca. Pri posudzovaní žiadosti

navrhovateľa mal správny orgán postupovať podľa právneho režimu, ktorý tu bol v čase

podania žiadosti a v čase prvého rozhodovania o tejto žiadosti, nakoľko novela zákona

vykonaná v súvislosti s neobsahuje ustanovenie, podľa

ktorého by sa mala novela retroaktívne vzťahovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli

pred jej účinnosťou. Zdôraznil, že pripustenie retroaktivity by bolo v rozpore s

Slovenskej republiky, ktorá retroaktivitu v zásade nepripúšťa.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že z ničoho nevyplýva, že by zabezpečenie

dopravnej obslužnosti na predmetných linkách bolo ekonomicky nevýhodné pre navrhovateľa

alebo pre dopravcu, ktorému bola licencie udelená, pričom navrhovateľ uzavretie zmlúv

o výkone vo verejnom záujme ani nežiadal, no napriek tomu, odporca uzatvoril s vedľajším

účastníkom zmluvy vo verejnom záujme a to v čase, keď je všeobecne známe, že odporca

je značne zadlžený.

Včas podaným odvolaním vedľajší účastník namietal nesprávne právne posúdenie veci

a navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Poukázal na to, že zo strany navrhovateľa nešlo o znovuudelenie dopravnej licencie,

nakoľko by žiadosť musela obsahovať trasy totožné s dovtedajšími udelenými licenciami.

Podľa jeho názoru aj z dikcie zákona v znení do 1.2.2007 vyplývalo, že na vydanie dopravnej

licencie neexistuje právny nárok a samosprávny kraj si definuje svoj záujem

pri zabezpečovaní prepravy cestujúcej verejnosti v rámci prímestskej dopravy a tento záujem

prezentuje v rámci udeľovania dopravných licencií. Doplnený § 14a zákona len podrobnejšie

upravuje definovanie záujmu samosprávneho kraja pre účely § 7 ods. 2 písm. d/ zákona, ktoré

však existovalo aj do 1.2.2007 a teda záujem samosprávneho kraja bol a je jednou

z podmienok pre udelenie dopravnej licencie.

Krajskému súdu vytýkal, že nevzal do úvahy skutočnosť, že sám žiadal o udelenie

dopravnej licencie na 11 linkách, pričom na 4 linkách mu licencie nebola udelená

a to z rovnakých dôvodov, z akých nebola udelená navrhovateľovi a tiež, že navrhovateľ

mal na sériu prímestských liniek uzavretú s odporcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme

a na základe tejto zmluvy poberá od odporcu dotácie.

Odporca sa vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka stotožnil s jeho

argumentáciou a trval na vecnej správnosti a zákonnosti svojich napadnutých rozhodnutí.

Uviedol, že u navrhovateľa nešlo o znovuudelenie dopravnej licencie a na jej vydanie

pre navrhovateľa nemal záujem v zmysle § 7 zákona, pričom svoj nezáujem aj právne a vecne

odôvodnil.

Konštatoval, že na zabezpečenie dopravnej obslužnosti predmetného územia má podľa

§ 14a zákona vydané dopravné licencie iný dopravca, ktorý dopravu vykonáva na základe

platne uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme. Vyjadril názor, že neudelenie

licencie je legitímne.

Poukázal na to, že na určitom úseku by mohli vykonávať dopravu viacerí dopravcovia

len v tom prípade, že jednému z nich by neudelil na jej vykonávanie výhradné právo

potvrdené zmluvou o výkone vo verejnom záujme, pričom takáto doprava by bola

komerčnou, čo by znamenalo, že by dopravcovia vylúčili z dopravnej obslužnosti spoje

z hľadiska svojich obchodných záujmov a v konečnom dôsledku by odporca v rozpore s § 14a

zákona nezabezpečil dopravnú obslužnosť svojho územia.

Pripomenul, že na zabezpečenie dopravnej obslužnosti určitého územia, na ktoré

žiadal licenciu aj navrhovateľ už sú v zmysle § 14a ods. 6 v spojení s § 15 zákona uzatvorené

zmluvy vo verejnom záujme s iným dopravcom, no rovnakú zmluvu má na iných linkách

uzatvorenú aj navrhovateľ. Poukázal na § 15 zákona, v zmysle ktorého sa zmluva

vo verejnom záujme uzatvára, ak má dopravca udelené výhradné právo vykonávať pravidelnú

autobusovú dopravu na autobusovej linke bez účasti iných dopravcov. Zdôraznil,

že navrhovateľom predložené vedenie spojov by bolo potom v rozpore s označeným

ustanovením § 13 ods. 5 zákona, nakoľko schválením navrhovaného cestovného poriadku

by boli dotknuté záujmy iného dopravcu, ktoré v čase rozhodovania vyplývali zo zmluvy

o výkone vo verejnom záujme podľa § 15 zákona.

Navrhovateľ sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v intenciách dôvodov

uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť

aj keď z iných dôvodov. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania ( )

s tým, že rozsudok verejne vyhlásil dňa 2.12.2008, po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky najmenej päť dní vopred ( a ).

Z obsahu administratívneho spisu i spisu krajského súdu vyplýva, že napadnutým

správnym rozhodnutím č. 791/2007/ODaK zo dňa 26.06.2007 odporca neudelil

navrhovateľovi dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej

autobusovej dopravy na linke 601404 z Banskej Bystrice do Pohronského Bukovca

so zástavkami podľa cestovného poriadku, ktorý je prílohou rozhodnutia. Ďalším

rozhodnutím odporcu č. 788/2007/ODaK zo dňa 26.06.2007 odporca neudelil

navrhovateľovi dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej

autobusovej dopravy na linke č. 601409 z Banskej Bystrice do Riečky so zástavkami podľa

cestovného poriadku, ktorý je prílohou tohto rozhodnutia. Rozhodnutím odporcu

č. 790/2007/ODaK zo dňa 26.06.2007 odporca neudelil navrhovateľovi dopravnú licenciu

na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke č. 601

408 zo Slovenskej Ľupče na Horné Pršany so zástavkami podľa cestovného poriadku, ktorý

je prílohou tohto rozhodnutia.

Odporca všetky tri rozhodnutia odôvodnil v podstate tým, že na zabezpečenie

dopravnej obslužnosti má podľa § 14a ods. l zákona o cestnej doprave vydanú dopravnú

licenciu na skupinu autobusových liniek iný dopravca, ktorý vykonáva dopravu na základe

platne uzavretej zmluvy o výkone vo verejnom záujme. To, že žiadateľ spĺňal podmienky

podľa § 2 zákona o cestnej doprave správny orgán nespochybňoval. Správny orgán však

pri svojom rozhodovaní vychádzal z platnej právnej úpravy, ktorá mu dáva možnosť

a nie povinnosť žiadateľovi v každom prípade podanému návrhu vyhovieť. Podľa § 7 ods. 2

písm. c/ povoliť zriadenie autobusovej linky možno, ak na vykonávaní vnútroštátnej

pravidelnej dopravy má záujem podľa § 14a samosprávny kraj. Samosprávny kraj túto

možnosť využil v prípade iného dopravcu. Samotná neexistencia plánu dopravnej

obslužnosti neznamená, že § 14a by bol aplikovateľný v praxi až po jeho zostavení. Plán

dopravnej obslužnosti bude len konkretizovať verejný záujem, ktorým sa rozumie záujem

samosprávneho kraja vo vnútroštátnej autobusovej doprave. Z toho nemožno vyvodiť záver,

že bez plánu dopravnej obslužnosti by neexistoval verejný záujem o čom svedčia aj platne

uzavreté zmluvy o výkone vo verejnom záujme s dopravcami, okrem iného na iné linky

aj zo SAD B.B.

K tvrdeniu, že žiadosť má byť vydaná podľa § 7 ods. 4 zákona o cestnej doprave

odporca uviedol, že opakované udelenie dopravnej licencie je viazané na splnenie

podmienok podľa zákona o cestnej doprave, to znamená všetkých podmienok

podmieňujúcich vydanie dopravnej licencie, nielen všeobecných podmienok, ktoré sú

vymedzené v § 2 zákona.

Podľa § 29b zákona samosprávny kraj

a) udeľuje a odníma dopravnú licenciu na vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu,

b) schvaľuje cestovné poriadky vnútroštátnej autobusovej dopravy,

c) uzaviera s dopravcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme a poskytuje dopravcovi

náhradu preukázanej straty,

d) vykonáva odborný dozor nad cestnou dopravou v kraji, ak ide o pravidelnú

autobusovú dopravu,

e) ukladá dopravcom pokuty za porušenie povinností (§ 35 ods. 1 a 2), ak nejde

o medzinárodnú pravidelnú autobusovú dopravu,

f) prejednáva priestupky podľa § 36 a podľa osobitného predpisu, 28b) ak boli spáchané

na úseku štátnej správy v pôsobnosti samosprávneho kraja,

g) vedie evidenciu dopravcov, ktorým udelil dopravnú licenciu,

h) je zberným miestom údajov pre jednotný informačný systém v cestnej doprave

vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave.

Podľa § 7 zákona pravidelnú autobusovú dopravu je oprávnený vykonávať dopravca

na základe dopravnej licencie, ktorú udeľuje a odníma správny orgán. Na každú autobusovú

linku je potrebná samostatná dopravná licencia; to neplatí na dopravnú licenciu, ktorú udeľuje

obec podľa § 30 (ods. 1).

Povoliť zriadenie autobusovej linky možno, ak

a) žiadateľ spĺňa podmienky podľa § 2,

b) spôsob vedenia autobusovej linky zabezpečí účelne a najmä vo vnútroštátnej

pravidelnej autobusovej doprave z celospoločenského hľadiska hospodárne

uspokojenie predpokladaných prepravných potrieb obyvateľstva,

c) pravidelnú autobusovú dopravu na trase jej dopravnej cesty umožňuje stav

a priepustnosť ciest, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky,

d) na vykonávaní vnútroštátnej pravidelnej autobusovej dopravy má záujem štát,

samosprávny kraj alebo obec,

e) žiadateľ vlastní alebo má prenajatú technickú základňu primeranú k zamýšľanej

prevádzke (ods. 2).

Udelenie dopravnej licencie možno viazať na splnenie povinnosti. Predmetom

splnenia povinnosti môže byť výkon vo verejnom záujme, ktorý je dopravca nútený prevziať

a ktorý by z hľadiska svojich obchodných záujmov nevykonal vôbec alebo nevykonal

v požadovanom rozsahu pre jeho ekonomickú nevýhodnosť (ďalej len "výkon vo verejnom

záujme") (ods. 3).

Ak obsahom povinnosti je výkon vo verejnom záujme, dopravcovi prináleží náhrada

predpokladanej straty. Náhrada predpokladanej straty sa dohodne v zmluve o výkone

vo verejnom záujme (§ 15) (ods. 5).

Dopravná licencia sa udeľuje vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave

na osem rokov, v medzinárodnej pravidelnej autobusovej doprave na päť rokov, ak žiadateľ

nepožiada o kratší čas. Platnosť dopravnej licencie zaniká uplynutím tohto času. Dopravná

licencia sa udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona (ods. 6).

Podľa § 13 ods. 4 zákona ak na jednej autobusovej linke vykonáva cestnú dopravu

viac dopravcov, títo dopravcovia vydávajú spoločný cestovný poriadok. Správny orgán môže

rozhodnúť, že sa vydá cestovný poriadok pre viacerých dopravcov na niekoľkých

autobusových linkách, ktoré spolu súvisia.

Podľa § 14a ods. 6 zákona samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá

na účelné a z celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti.

Ak predmetom požiadavky samosprávneho kraja alebo obce je výkon vo verejnom záujme

podľa odseku 2, ktorý by dopravca z hľadiska svojich obchodných záujmov nevykonal vôbec

alebo nevykonal v požadovanom rozsahu pre jeho ekonomickú nevýhodnosť a samosprávny

kraj alebo obec mu udeľuje výhradné právo vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu

na autobusovej linke alebo na skupine autobusových liniek bez účasti iných dopravcov,

samosprávny kraj alebo obec v mestskej autobusovej doprave uzatvára s dopravcom zmluvu

podľa § 15.

V konaní nebolo sporné, že žiadosti navrhovateľa o vydanie dopravných licencií

zo dňa 16.8.2006 boli odporcovi doručené dňa 17.8.2006, ktorý o nich prvýkrát rozhodoval

dňa 8.12.2006 podľa v tom čase právnej úpravy - . Po zrušení

pôvodných rozhodnutí z 8.12.2006 v ďalšom konaní odporca postupoval a (v tomto konaní

napadnuté) rozhodnutia vydal podľa . v znení novely č.

účinnej dňom 1.2.2007, ktorá na rozdiel od predchádzajúcej úpravy obsahovala nové

ustanovenie - § 14a, z ktorého odporca pri rozhodovaní vychádzal.

Odvolací súd sa nestotožnil správnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého

mal odporca pri posudzovaní žiadostí postupovať podľa právneho režimu platného v čase

podania žiadostí a prvého rozhodovania o nich, z dôvodu, že citovaná novela neobsahovala

ustanovenie, podľa ktorého by sa jej úprava mala vzťahovať aj na právne vzťahy vzniknuté

pred účinnosťou tejto novely.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zákon o cestnej doprave (účinný

od 1.2.2007) v prechodných ustanoveniach § 42 ods. 1 a 2 rieši len otázku posudzovania

žiadosti dopravcu o udelenie licencie vo vzťahu k tým dopravcom, ktorí pravidelnú

autobusovú dopravu vykonávajú zo zákona alebo na základe povolenia podľa doterajších

predpisov, pričom nerieši otázku posudzovania žiadostí tých dopravcov, ktorým platnosť

licencie skončila uplynutím času a žiadosť o vydanie (resp. znovu vydanie) licencie podali

v čase pred účinnosťou novely zákona.

Vzhľadom na neexistenciu právnej úpravy vo vzťahu k tým žiadostiam dopravcov,

ktorí žiadosť podali za účinnosti predchádzajúceho právneho predpisu, nemožno podľa

odvolacieho súdu správnemu orgánu vyčítať, že aplikoval zákon o cestnej doprave platný

a účinný (od 1.2.2007) v čase svojho rozhodovania, pretože pre neexistenciu právneho

vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom nedošlo k stretu medzi právnymi normami

účinnými v rôznych časových obdobiach.

V ústavnom poriadku SR síce platí zásada, podľa ktorej ten, kto postupoval

na základe dôvery v platný predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný

spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (,

nález ÚS SR uverejnený pod č. 3/96 Zbierky nálezov a uznesení), avšak v danom prípade

nemožno opomenúť, že k zmene právnej úpravy došlo v procese rozhodovania o žiadosti

o pridelenie licencie, preto nemožno hovoriť o zásahu do už nadobudnutých práv

žiadateľa.

Aplikáciou právnej úpravy platnej v čase vydania napadnutých rozhodnutí teda

nemohol odporca navrhovateľa ukrátiť na jeho právach, pretože medzi nimi neexistoval

žiaden právny vzťah, keďže pôvodná licencia zanikla uplynutím času, na ktorú bola

udelená a púhym podaním žiadosti o udelenie licencie za účinnosti zákona o cestnej

doprave (do 31.1.2007) sa ešte navrhovateľ nestal držiteľom nároku na dopravnú licenciu,

ktorú prideľuje postupom stanoveným zákonom odporca po splnení príslušných

podmienok.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy ( ).

Podľa názoru odvolacieho súdu teda odporca nepochybil, ak pri vydaní

napadnutých rozhodnutí vychádzal z v tom čase platnej právnej úpravy, ale jeho zistenie

skutkového stavu veci bolo pre posúdenie veci nedostačujúce a jeho rozhodnutia

sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Podľa o cestnej doprave (účinného

od 1.2.2007) na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy

o správnom konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí

vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to,

aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne

a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady

pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny

orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol

vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych

predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami

účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Citovanými ustanoveniami sa odporca v konaní dostatočne neriadil.

101Sžo 34/2008

Odporca v konaní jednoznačne neustálil, či rozhodoval o udelení resp. o znovuudelení

licencií a či je v danom prípade teda aplikovateľný § 7 ods. 4 zákona v zmysle tvrdení

navrhovateľa. Na toto reagoval len konštatovaním, že „opakované udelenie dopravnej

licencie je viazané na splnenie podmienok podľa zákona o cestnej doprave, to znamená

všetkých podmienok podmieňujúcich vydanie dopravnej licencie, nielen všeobecných

podmienok, ktoré sú vymedzené v § 2 zákona, pričom bližšie nekonkretizoval, ktoré ďalšie

podmienky má na mysli, ktoré z nich prípadne navrhovateľ nespĺňa resp. či na tieto okolnosti

vykonal dokazovanie.

Z jeho rozhodnutí tiež nevyplýva ako sa vyporiadal s tvrdením navrhovateľa,

že pri požadovaní pridelenia licencií nenavrhoval uzatvorenie zmlúv vo verejnom záujme,

čo by v prípade preukázania reálnosti tohto postupu na konkrétne linky spochybňovalo

odporcom tvrdenú potrebu uzatvorenie zmlúv vo verejnom záujme na tie isté linky s iným

dopravcom podľa § 15 zákona a následne tak odstránilo prekážku prípadného pridelenia

dopravných licencií viacerým dopravcom na rovnaké linky, čo zákon nevylučuje (§ 13

ods. 4). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie § 14a ods. 6 zákona, ktorý

podmieňuje uzatvorenie zmluvy vo verejnom záujme požiadavkou „výkonu, ktorý

by dopravca z hľadiska svojich obchodných záujmov nevykonal vôbec alebo nevykonal

v požadovanom rozsahu“, čo v danom prípade odporca u všetkých záujemcov o licencie

zrejme neskúmal, resp. z jeho rozhodnutí to nevyplýva.

Odporca tým, že už pridelil dopravné licencie inému žiadateľovi prejavil všeobecný

záujem o zabezpečenie dopravnej obslužnosti daného regiónu (a teda zriadenie autobusových

liniek v zmysle § 7 ods. 2 písm. c/), čo je aj podľa názoru vedľajšieho účastníka podmienkou

pre udelenie licencie, avšak plán verejnej obslužnosti konkretizujúci verejný záujem a ponuku

prepravných výkonov požadovaný zákonom (§ 14a ods. 2) ako logický predpoklad

pre udelenie konkrétnych licencií umožňujúci tak objektívne posúdenie účelnosti

a hospodárnosti pri zabezpečení dopravnej obslužnosti odporca v čase rozhodovania

vypracovaný nemal, čo predstavuje nedostatok, ktorý preskúmanie jeho postupu značne

sťažuje, najmä ak odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia svoje úvahy v tomto smere

bližšie nekonkretizuje. Na toto pochybenie dôvodne poukázal aj súd prvého stupňa (str. 7

rozsudku), s ktorého názorom v tejto časti sa odvolací súd stotožňuje a na neho odkazuje.

111Sžo 34/2008

Za daných okolností preto možno konštatovať, že odporca o dopravných licenciách

rozhodoval bez dostatočných podkladov, čo je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 4 v spojení

s § 32 Správneho poriadku, napadnuté rozhodnutia sú tak predčasné, nepresvedčivé

a nepreskúmateľné a boli tak dôvody na zrušenie jeho rozhodnutí (aj keď primárne iné,

než aké uviedol súd prvého stupňa) a vrátenie veci odporcovi na nové konanie. Preto odvolací

súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa a

ods. 1 tak, že účastníkom konania nepriznal ich náhradu, nakoľko vedľajší

účastník nebol v konaní úspešný, navrhovateľovi a odporcovi žiadne trovy

nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 2. decembra 2008

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu