Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/102/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. I., bytom K. č. 15, L.,

zastúpený advokátom JUDr. J., Advokátska kancelária v B., J. č. 2, proti žalovanému:

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Š., B., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského

súdu v Bratislave č. k. -54 zo dňa 13. marca 2008, rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -54 zo dňa 13. marca 2008 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením krajský súd postupom podľa §§ 103, 104 ods. 1 v spojení

s § a nasl. zastavil konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia,

že rozhodnutím č. 1574/04-IV/2 zo dňa 2.11.2004, uznesením kvalifikačnej komisie zo dňa

23.6.2004 a rozhodnutím Generálneho inšpektora práce, ako vedúceho služobného úradu

Národného inšpektorátu práce B. zn. č. 1735/20041,1 zo dňa 22.7.2004 bol porušený zákon –

v , 20, 22 o štátnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej

len zákon o štátnej službe), v služobného predpisu č. 3/2004, v ,

ako aj v § 47, 53 Správneho poriadku a zároveň žiadal ich zrušenie.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že podľa názoru krajského súdu

uznesenie kvalifikačnej komisie zo dňa 23.6.2004 je uznesením o konečnom výsledku

kvalifikačnej skúšky a nie je možné ho považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní

s poukazom na § 125 ods. 1 zákona o štátnej službe vo vtedy platnom znení. Súčasne

konštatoval, že rovnako tak nemožno za rozhodnutia vydané v správnom konaní považovať

ani sťažnosť pre porušenie zákona – odpoveď zo dňa 22.7.2004 a odpoveď na odvolanie proti

uzneseniu kvalifikačnej komisie zo dňa 2.11.2004 č. 1574/04-IV/2, ktoré žalobca napádal.

Poukázal i na tú skutočnosť, že v intenciách preskúmal

aj zákonnosť postupu žalovaného správneho orgánu, konštatujúc, že pod postupom správneho

orgánu sa vo všeobecnosti rozumie jeho aktívna činnosť podľa procesných a hmotnoprávnych

noriem, ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc stanovenú zákonmi, pričom

v zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený i povinný vykonať úkony

v priebehu konania a konanie musí skončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má mať zákonom

predpísané náležitosti.

Proti uzneseniu krajského súdu žalobca v zákonnej lehote podal odvolanie. Žiadal,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal nesprávnosť právneho názoru krajského súdu

o nemožnosti preskúmať napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Uviedol,

že podľa jeho názoru v danej veci bolo potrebné prihliadnuť na § 125 ods. 1, 2 zákona

o štátnej službe v platnom znení v čase priebehu kvalifikačnej skúšky, ako aj na tú

skutočnosť, že bol zaradený do plánu odbornej prípravy dňa 26.6.2001 a podľa prechodných

ustanovení - - sa naňho vzťahovala predchádzajúca právna

úprava § 125 ods. 2. Ďalej dôvodil, že na konanie vo veci predmetnej kvalifikačnej skúšky

platili ustanovenia zákona o správnom konaní a preto uznesenie o vykonaní kvalifikačnej

skúšky bolo rozhodnutím v zmysle zákona o správnom konaní a muselo spĺňať náležitosti

rozhodnutia.

Poukázal na to, že napadnuté akty štátnej správy (listy) podstatným spôsobom

zasahovali do jeho práv a na základe uznesenia kvalifikačnej komisie bol s ním rozviazaný

štátnozamestnanecký pomer. Súčasne namietal, že tieto právne akty neobsahovali poučenie,

avšak obsahovali výrok – rozhodnutie správneho orgánu o nemožnosti opakovať kvalifikačnú

skúšku, no ani jeden z nich sa nezaoberal dôvodmi porušenia zákona o štátnej službe

pri výkone kvalifikačnej skúšky a prípustnosťou opakovania skúšky podľa § 165d zákona

č. 551/2003. Vytýkal krajskému súdu, že nepreskúmal jediné rozhodnutie, ktoré bolo vydané,

a to uznesenie o nevykonaní kvalifikačnej skúšky, ani po formálno-právnej stránke

a nezaoberal sa ani zákonnosťou postupu štátnych orgánov.

K námietke o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného uviedol, že žalovaný bol

posledným správnom orgánom, ktorý v danej veci rozhodol o odvolaní žalobcu zo dňa

19.10.2004, bez ohľadu na to, či mal rozhodovať rozhodnutím alebo iným aktom orgánu

štátnej správy. Dodal, že ani jeden akt neobsahoval poučenie a preto podal žalobu na Najvyšší

súd Slovenskej republiky, ktorý ju postúpil Krajskému súdu v Bratislave. Dodal,

že na odvolanie sa vzťahujú ustanovenia zákona o správnom konaní a to, že odvolací orgán

štátnej správy nerozhodol o odvolaní tak, ako mu ukladá zákon, nemôže tvoriť prekážku

konania súdu v prípade žaloby o preskúmanie rozhodnutia a postupu orgánov štátnej správy.

Nakoniec poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

spis. zn. v právnej veci, ktorá je veľmi podobná a má mnoho spoločných

aspektov s právnou vecou žalobcu. Poukázal na to, že v tomto rozhodnutí bol vyslovený

názor, podľa ktorého došlo k závažnému porušeniu práv žalobcu, ktoré mu vyplývali najmä

z zákona č. 551/223 Z. z., ktorým bol novelizovaný , ďalej

prípustnosť preskúmania postupu príslušného štátneho orgánu, a teda, že žaloba je vecne

i formálne prípustná.

Na odvolanie žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že žiadal napadnuté uznesenie

krajského súdu potvrdiť. Rozhodnutie krajského súdu považoval za opodstatnené a stotožnil

sa s dôvodmi zastavenia konania. Odmietol tvrdenie žalobcu, že porušil Ústavu Slovenskej

republiky a súčasne dodal, že žalobca tieto tvrdenia neodôvodnil ani neuviedol,

akým konaním k porušeniu malo dôjsť. Nesúhlasil s výkladom

Z. z., pretože toto ustanovenie sa vzťahuje len na trvanie prípravnej štátnej služby – teda

na § 19 a nie na § 21 upravujúci opakovanie kvalifikačnej skúšky.

Uviedol, že § 125 ods. 1 písm. b/ zákona o štátnej službe bolo potrebné vykladať

v nadväznosti na § 125 ods. 2, keďže podľa týchto ustanovení vyplývalo, že všeobecné

predpisy o správnom konané sa vzťahovali na konanie vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru, ak zákon neustanovoval inak, pričom kvalifikačné skúšky boli vyňaté z konania

vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru a teda nebolo možné sa proti ním odvolať podľa

§ 137 zákona o štátnej službe alebo podľa § 53 Správneho poriadku, avšak žalobca mal

možnosť podať sťažnosť podľa § 50 zákona o štátnej službe, z ktorých dôvodov podanie

žalobcu z 30.6.2004 bolo aj takto posúdené a bola vybavená listom č. 1735/2004-1,1

z 22.7.2004. Poukázal na to, že pri vybavovaní sťažností na porušenie zákona sa nepostupuje

podľa ustanovení Správneho poriadku a nevydávajú sa rozhodnutia podliehajúce súdnemu

prieskumu podľa piatej časti .

Súčasne konštatoval, že v zmysle príslušných ustanovení zákona o štátnej službe

by na prípadné opätovné rozhodnutie bol príslušný iba vedúci služobného úradu na základe

stanoviska poradnej odvolacej komisie, ktorým je vedúci Národného inšpektorátu práce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ustanovenia § 246c ods. 1

v spojení s preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu

a konanie mu predchádzajúce v zmysle § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel

k názoru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bolo uznesenie krajského súdu

o zastavení konania o žalobe na preskúmanie rozhodnutí žalovaného správneho orgánu

týkajúcich sa kvalifikačnej skúšky žalobcu, a preto odvolací súd preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu a konanie mu predchádzajúce, pričom v rámci odvolacieho konania

preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie im predchádzajúce, najmä z pohľadu, či sa súd

prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto

vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť rozhodnutí a postupu žalovaného.

Medzi účastníkmi predovšetkým ostala sporná otázka zákonnosti uznesenia

kvalifikačnej komisie zo dňa 23.6.2004 o výsledku kvalifikačnej skúšky žalobcu, otázka

pasívnej legitimácie žalovaného správneho orgánu v danej veci a aplikácia zákona o štátnej

službe v znení účinnom v čase postupu a rozhodnutia kvalifikačnej komisie.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu zistil, že žalobca

sa žalobou podanou na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 1.12.2004 domáhal určenia,

že rozhodnutím č. 1574/04-IV/2 zo dňa 2.11.2004, uznesením kvalifikačnej komisie zo dňa

23.6.2004 a rozhodnutím Generálneho inšpektora práce, ako vedúceho služobného úradu

Národného inšpektorátu práce zn. č. 1735/20041,1 zo dňa 22.7.2004 bol porušený v zákon –

v , 20, 22 o štátnej službe, v služobného predpisu č. 3/2004,

v , ako aj v , 53 Správneho poriadku a zároveň žiadal ich zrušenie;

ďalej žiadal vysloviť neplatnosť potvrdenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

a určenia, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu trvá, ako aj uloženia povinnosti

žalovanému vyplatiť žalobcovi funkčný plat za čas odo dňa neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vec postúpil vecne príslušnému krajskému súdu,

ktorý žalobcu uznesením č. k. -40 zo dňa 24.4.2007 vyzval na upresnenie petitu

žaloby tak, že špecifikuje číslo a dátum vydania napádaných rozhodnutí.

Na výzvu súdu žalobca uviedol, že žiada preskúmať a zrušiť rozhodnutie

č. 1574/04-IV/2 zo dňa 2.11.2004, uznesenie kvalifikačnej komisie zo dňa 23.6.2004

a rozhodnutie Generálneho inšpektora práce, ako vedúceho služobného úradu Národného

inšpektorátu práce zn. č. 1735/20041,1 zo dňa 22.7.2004.

Z administratívneho spisu žalovaného odvolací súd zistil, že žalobca bol dňom

1.7.2002 zaradený do prípravnej štátnej služby v služobnom úrade Národný inšpektorát práce,

B.. Zo zápisnice kvalifikačnej komisie o výsledku kvalifikačnej skúšky zo dňa 23.6.2004

vyplýva, že žalobca sa v tento deň zúčastnil kvalifikačnej skúšky a túto vykonal s výsledkom

„nevyhovel“. Následne dňa 25.6.2004 vedúci služobného úradu Národného inšpektorátu práce

vydal potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 43 ods. 1 písm. a/

zákona o štátnej službe, ktoré žalobca prevzal dňa 28.6.2004.

Na list zo dňa 25.6.2004, ktorým žalobca požiadal služobný úrad o opakovanie

kvalifikačnej skúšky v zmysle § 21 zákona o štátnej službe, odpovedal vedúci služobného

úrad listom č. 1674/2004-1,1 zo dňa 21.7.2004 tak, že tejto žiadosti nie je možné vyhovieť,

pretože možnosť opakovania kvalifikačnej skúšky bola s účinnosťou od 1.1.2004 zrušená.

Následne podaním označeným ako sťažnosť zo dňa 30.6.2004 žalobca namietal

porušenie zákona o štátnej službe v § 19 ods. 3, § 20 ods. 2, § 1 ods. 2, § 22 ods. 2 a tiež

porušenie čl. 3 ods. 1 služobného predpisu úradu pre štátnu službu č. 3/2004. Služobný úrad

listom č. 1735/2004-1,1 zo dňa 22.7.2004 žalobcovi oznámil, že kvalifikačná skúška dňa

23.62004 bola vykonaná v súlade so zákonom o štátnej službe a neexistuje dôvod na zrušenie

jej výsledkov.

Oba listy č. 1674/2004-1,1 zo dňa 21.7.2004 a č. 1735/2004-1,1 zo dňa 22.7.2004,

ako aj uznesenie kvalifikačnej komisie zo dňa 23.6.2004 napadol žalobca odvolaním zo dňa

19.10.2004, ktoré služobný úrad postúpil žalovanému správnemu orgánu. Žalovaný listom

č. -2 zo dňa 2.11.2004 žalobcovi oznámil, že „predmetné podanie nepodlieha

opravným prostriedkom“.

Podľa 244 ods. 1, 3 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa 247 ods. 1, 2 podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je

predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa veta prvá, , účastníkmi konania sú žalobca

a žalovaný. Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako

účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená

na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným

správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.

Podľa , o inšpekcii práce a o zmene a doplnení

niektorých zákonov účinného do 1.7.2006 zriaďuje sa Národný inšpektorát práce, ktorý

je orgánom štátnej správy so sídlom v Košiciach. Národný inšpektorát práce je rozpočtová

organizácia. Národný inšpektorát práce riadi a za jeho činnosť zodpovedá generálny

inšpektor práce, ktorého vymenúva a odvoláva minister práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky (ďalej len "minister").

Podľa § 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe v znení účinnom do 31.12.2004 (v čase

konania kvalifikačnej komisie dňa 23.6.2004. konanie vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru (ďalej len "konanie") sa vzťahuje na veci týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru

okrem

a) výberového konania do prípravnej štátnej služby a do dočasnej štátnej služby,

b) kvalifikačnej skúšky a nominačnej skúšky,

c) zriaďovania výberovej komisie, zriaďovania kvalifikačnej komisie, zriaďovania

disciplinárnej komisie a poradných orgánov zriaďovaných podľa tohto zákona alebo

služobných predpisov,

d) pracovnej cesty.

Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní

( o správnom konaní v znení neskorších predpisov – Správny poriadok),

ak tento zákon neustanovuje inak.

Na konanie kvalifikačnej komisie a na priebeh kvalifikačnej skúšky dňa 23.6.204

sa teda v zmysle vyššie citovanej právnej normy zákona o štátnej službe nevzťahovali

ustanovenia všeobecných predpisov o Správnom poriadku a teda o vykonaní kvalifikačnej

skúšky sa nevydávali rozhodnutia v zmysle § 135 zákona o štátnej služby v spojení s §§ 46

a nasl. Správneho poriadku, ktoré by bolo možné preskúmať v odvolacom konaní.

Kvalifikačná komisia uvedeným rozhodnutím ohodnotila odbornú prípravu a znalosť žalobcu,

nerozhodovala o jeho právach a povinnostiach, z ktorých dôvodov toto rozhodnutie nespĺňa

zákonné podmienky podľa .

Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že členov kvalifikačnej komisie

pre kvalifikačné skúšky štátnych zamestnancov v prípravnej štátnej službe pre zamestnancov

Národného inšpektorátu práce konanej dňa 23.6.2004 vymenoval generálny inšpektor práce

vedúci služobného úradu Národného inšpektorátu práce. Z uvedených dôvodov, keď žalobca

namietal nezákonnosť postupu kvalifikačnej komisie a súčasne nezákonnosť uznesenia

o konečnom výsledku kvalifikačnej skúšky, pretože nezákonným postupom a rozhodnutím

kvalifikačnej komisie bol ukrátený na svojich právach, keďže na základe tohto rozhodnutia

bol ukončený s ním štátnozamestnanecký pomer, žaloba mala smerovať proti žalovanému

Národnému inšpektorátu práce, ktorým orgánom štátnej správy (

Z.z.) bola kvalifikačná komisia zriadená. Pokiaľ žalobca v žalobe označil ako žalovaného

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, nemožno Ministerstvo

práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky považovať za orgán štátnej správy, ktorý

by mal v danej veci pasívnu legitimáciu, pretože kvalifikačná komisia nebola ním

ani zriadená a ani nerozhodovala v jeho mene a napokon nebol ani jej odvolacím orgánom,

ktorý by bol oprávnený rozhodovať o opravnom prostriedku v prípade jeho prípustnosti podľa

§§ 137 a nasl. zákona o štátnej službe. Súčasne pokiaľ kvalifikačná komisia rozhodla dňa

23.6.2004 uznesením o výsledku kvalifikačnej skúšky žalobcu, týmto rozhodnutím

ohodnocovala odbornú znalosť žalobcu, avšak nerozhodovala o právach a povinnostiach

žalobcu, resp. o oprávnených jeho záujmoch a súčasne jej rozhodnutie nepodliehalo v zmysle

§ 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe právnej úprave v zmysle ustanovení Správneho

poriadku. Vzhľadom k tomu, že žalobca podal žalobu, ktorou žiadal preskúmanie zákonnosti

uznesenia kvalifikačnej komisie zo dňa 23.6.2004, proti žalovanému Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktorý preskúmavaným rozhodnutí

nerozhodoval a ani nemal oprávnenie rozhodovať a súčasne toto rozhodnutie nie je možné

považovať za rozhodnutie, ktoré by zakladalo, menilo alebo zrušilo práva a povinnosti

žalobcu, bolo potrebné preskúmavacie konanie v danej veci zastaviť podľa § 250d ods. 3

Ďalej zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia - listu Národného inšpektorátu práce č. 1735/2004-1,1

zo dňa 22.7.2004 adresovaný žalobcovi ako odpoveď na jeho sťažnosť na porušenie zákona

č. , pričom žalobu podal proti žalovanému Ministerstvo práce, sociálnych vecí

a rodiny Slovenskej republiky. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky v danej veci žiadnym spôsobom nekonalo a ani nerozhodovalo, ani nebolo

oprávnené na konanie. Súčasne z obsahu tohto listu vyplýva, že týmto listom nebolo

rozhodované o právach a povinnostiach žalobcu a ani neboli dotknuté žiadne jeho oprávnené

záujmy, a preto nespĺňa náležitosti rozhodnutia, ktoré by podliehalo súdnemu prieskumu

podľa piatej časti upravujúcej správne súdnictvo (§

a nasl.). Z uvedených dôvodov aj v tomto prípade bolo potrebné preskúmavacie konanie

podľa zastaviť.

Podľa názoru odvolacieho súdu neboli splnené ani zákonné podmienky

na preskúmanie listu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa

2.11.2004 č. 1574/04-IV/2 súdom podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku.

Z obsahu uvedeného listu vyplýva, že žalovaný správny orgán - Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, žalobcovi oznámil, že vo veci „odvolania proti

uzneseniu kvalifikačnej komisie zo dňa 23.6.2004 a proti listu vedúceho služobného úradu

Národného inšpektorátu práce zo dňa 22.7.2004 č.1735/2004-1,1 a č. 167/2004-1,1 zo dňa

217.2004“, že predmetné podanie nepodlieha opravným prostriedkom.

Podľa § 138 ods. 1 zákona o štátnej službe v znení účinnom do 31.12.2004 (list

z 2.11.2004) odvolacím orgánom je

a) odvolacia disciplinárna komisia vo veciach služobného previnenia,

b) vedúci úradu vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, o ktorých rozhodoval

v prvom stupni osobný úrad alebo predstavený, ak tento zákon neustanovuje inak,

c) vedúci nadriadeného služobného úradu vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru,

o ktorých v prvom stupni rozhodoval vedúci úradu,

d) Úrad pre štátnu službu vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, o ktorých v prvom

stupni rozhodoval vedúci úradu, v prípade, ak služobný úrad nemá nadriadený

služobný úrad,

e) predseda vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, o ktorých v prvom stupni

rozhodoval Úrad pre štátnu službu a vo veci služobného hodnotenia štátnych

zamestnancov v nominovanej štátnej službe.

Z citovanej právnej normy vyplýva, že žalovaný správny orgán nemal oprávnenie

na preskúmanie odvolania žalobcu proti uzneseniu kvalifikačnej komisie zo dňa 23.6.2004

a proti listom vedúceho služobného úradu Národného inšpektorátu práce zo dňa 22.7.2004

č. 1735/2004-1,1 a č. 167/2004-1,1 zo dňa 21.7.2004 v odvolacom konaní. Už z vyššie

uvedených dôvodov rozhodnutie kvalifikačnej komisie – uznesenie o kvalifikačnej skúške

zo dňa 23.6.2004 nie je rozhodnutím podliehajúcim opravným prostriedkom v zmysle

ustanovení Správneho poriadku, pretože zriaďovanie kvalifikačnej komisie,

ako aj kvalifikačné skúšky nie je konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru podľa

§ 125 ods. 1 zákona o štátnej službe, na ktoré by sa vzťahovali všeobecné predpisy

o správnom konaní podľa § 125 ods. 2, a preto proti tomuto rozhodnutiu kvalifikačnej

komisie nebolo prípustné odvolanie podľa § 137 zákona o štátnej službe v spojení s §§ 53

a nasl. Správneho poriadku. Taktiež proti listom vedúceho služobného úradu Národného

inšpektorátu práce zo dňa 22.7.2004 č. 1735/2004-1,1 a č. 167/2004-1,1 zo dňa 21.7.2004

nebol prípustný opravný prostriedok podľa ustanovení zákona o štátnej službe v spojení

s ustanoveniami Správneho poriadku, pretože nimi nebolo rozhodované o právach

a povinnostiach žalobcu, ale vedúci služobného úradu nimi len oznamoval zistené skutočnosti

na základe podnetov žalobcu.

Pokiaľ teda žalovaný listom zo dňa 2.11.2004 oznámil žalobcovi zistené skutočnosti,

je možné jeho postup a tento list považovať za postup a odpoveď podľa § 50 zákona o štátnej

službe v spojení s ustanoveniami o sťažnostiach, ktoré nepodliehajú

súdnemu prieskumu podľa piatej časti .

Vzhľadom na uvedené krajský súd postupoval správne a v súlade so zákonom,

keď preskúmavacie konanie vo veci žaloby zastavil, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie

krajského súdu podľa v spojení s ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s § 250k ods. 1. Žalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

mu vzhľadom na jeho neúspech v tomto konaní právo na ich náhradu nevznikol.

Na námietku žalobcu o inom obdobnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. odvolací súd konštatuje, že v uvedenej veci Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací zrušil uznesenie krajského súdu o zastavení konania

o oneskorene podanej žalobe žalobcu, keď konštatoval, že záver krajského súdu

o oneskorenom podaní žaloby bol predčasný, keďže rozhodoval bez administratívneho spisu

žalovaného. Navyše žalobca žiadal preskúmať aj potvrdenie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, o ktorom odvolací súd vyslovil, že síce

nejde o rozhodnutie orgánu verejnej správy spĺňajúce formálne a materiálne náležitosti

rozhodnutia, ale ide o deklaratórny akt vyjadrujúci existenciu určitej právnej skutočnosti,

ktorý však bol vydaný na základe nesprávneho postupu žalovaného spravujúceho

sa nesprávnym výkladom , a súčasne v predmetnej právnej

veci žalobca žaloval Národný inšpektorát práce.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 2. decembra 2008

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu