Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/18/2007

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov : 1/ Ing. M. K.,

bytom T., zastúpený JUDr. V. V., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v G., 2/ Ľ. S.,

bytom T. a 3/ M. Z., bytom N., proti odporcom: 1/ H. H., bytom N., 2 / M. T., 3/ M. V.,

bytom N., 4/ Z. V., bytom N., odporcovia 3/ a 4/ zastúpení JUDr. M. K., advokátom

Advokátskej kancelárie so sídlom v T., 5/ E. M., bytom B., 6/ P. H., bytom N., 7/ M. C.,

bytom Č., 8/ A. K., bytom T. a 9/ V. M., bytom X., C., o určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu

Krajského súdu v Nitre z 30. apríla 2007 sp.zn. a uzneseniu Okresného súdu

Topoľčany z 19. apríla 2006 č.k. -733, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 30. apríla 2007 sp.zn. a uznesenie

Okresného súdu Topoľčany z 19. apríla 2006 č.k. -733, v častiach o povinnosti

odporcov 3/ a 4/ zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov štátu v sume 17 336,50 Sk,

z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Topoľčany (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 17. marca 2003 č.k.

-670, v spojení s opravným uznesením z 2. júna 2003 č.k. -685, určil,

že navrhovatelia 1/ a 2/ [v čase jeho rozhodnutia bol navrhovateľom 1/ G. K., ktorý X. zomrel

a jeho právnymi nástupcami sa stali manželka (pôvodná navrhovateľka 2/) a deti (terajší

navrhovatelia 1/, 2/ a 3/)] sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. území N.,

neknihovanej pozemnoknižnej parc.č. X. - potok bez výmery, a to v rozsahu, ako je to

vyznačené v znaleckom posudku znalkyne Ing. I. S. zo dňa 4. septembra 2002 a overeného

geometrického plánu, ktorý tvorí súčasť tohto rozsudku, ako novovytvorené parc.č. X. -

2 2

zastavaná plocha o výmere X. m, parc.č. X. – záhrada vo výmere X. m, parc.č. X. – záhrada

2

vo výmere X. m. Vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť

na účet súdu náhradu trov štátu v sume 15 073,-- Sk a odporcovi 3/ z toho istého titulu

náhradu v sume 17 572,-- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi 3/

uložil aj povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov konania v sume 17 907,-- Sk

na účet ich zástupcu.

Krajský súd v Nitre (odvolací súd) rozsudkom z 30. novembra 2005 sp.zn.

, na odvolanie navrhovateľov a odporcu 3/, zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa v jeho napadnutej časti týkajúcej sa určenia vlastníctva k parc.č. X. – záhrada

2

vo výmere X. mtak, že návrh v tejto časti zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o zamietnutí zvyšku návrhu zrušil (z dôvodu, že táto časť rozhodnutia, týkajúca sa

pozemnoknižnej parc.č. X., nebola predmetom návrhu na začatie konania) a zrušil aj jeho

výrok o trovách konania účastníkov a štátu a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa potom uznesením z 19. apríla 2006 č.k. -733 rozhodol

o trovách konania tak, že navrhovateľom 1/ a 4/ (v čase jeho rozhodovania bola ešte

účastníčkou konania navrhovateľka 2/ E. K., ktorá dňa X. zomrela a právnymi nástupcami

ktorej sú navrhovatelia 1/ až 3/) voči odporcom 1/, 2/, 5/ až 8/ nepriznáva náhradu trov

konania. Navrhovateľom 1/ až 4/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi

3/ do troch dní náhradu trov konania v sume 2 906,-- Sk do rúk jeho zástupcu a odporkyni 4/

nepriznal náhradu trov konania. Navrhovateľom 1/ až 4/ uložil aj povinnosť zaplatiť spoločne

a nerozdielne „do učtárne tunajšieho súdu“ náhradu trov štátu v sume 14 836,50 Sk

a odporcom 3/ a 4/ z toho istého titulu náhradu v sume 17 336,50 Sk, všetko do troch dní

od právoplatnosti uznesenia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa

rozhodol o náhrade trov štátu podľa , zákona č.

v znení neskorších predpisov . V odôvodnení svojho rozhodnutia,

po citácii predmetného ustanovenia, iba uviedol, že navrhovateľov 1/ až 4/ a „odporcov v 1/

až 9/ rade“ (zrejme správne má byť odporcom 3/ a 4/) zaviazal k náhrade trov štátu

„vzhľadom na výsledok konania“.

Na odvolanie navrhovateľa 1/ a odporcov 3/ a 4/ odvolací súd uznesením z 30. apríla

2007 sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach

potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo

na ich náhradu. Svoje rozhodnutia v časti týkajúcej sa povinnosti odporcov 3/ a 4/ zaplatiť

náhradu trov štátu odôvodnil tým, že podľa ustanovenia nemá štát proti

účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, bezvýnimočne, ale podľa výsledkov

konania. „Tento uvádzaný zákonný predpoklad nie je však totožný so zákonným

predpokladom ,úspechu vo veci´, ako ho uvádza napríklad ustanovenie § 142 ods. 1 alebo

ustanovenie Ustanovenie platí totiž tak pre konanie, v ktorom

vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada trov konania (napríklad ustanovenia

- ) a v ňom účastníci majú prevažne postavenie navrhovateľov a odporcov,

ako i pre konania v ostatných občianskoprávnych veciach, v ktorých vzhľadom k povahe

prejednávaných vecí nemožno hodnotiť úspech, či neúspech účastníka vo veci.“ Podľa

odvolacieho súdu bolo potrebné v danej veci posudzovať úspech navrhovateľov a odporcov

„vzhľadom k celému predmetu konania.“ V odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem iného,

uviedol, že „odporcovia 3/ a 4/ boli úspešní v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu v časti

parc.č. X. (zo sporných parciel sa ich týkala len táto parcela). Vzhľadom na neúspech

navrhovateľov vo vzťahu k odporcom v 3/ a 4/ rade, súd prvého stupňa správne rozhodol

o náhrade trov konania účastníkov podľa tak, že navrhovateľom uložil

povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania.“ Dodal, že „navrhovatelia vzhľadom

na celý predmet konania síce boli úspešní v štyroch sporných parcelách, ale tento ich úspech

sa týkal len odporcov v 1/, 2/, 5/ až 9/ rade a nie odporcov v 3/ a 4/ rade a o trovách konania

medzi nimi bolo rozhodnuté prvým výrokom, ktorý nie je predmetom odvolacieho konania.“

Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách štátu, ktoré mu vznikli

zaplatením znalečného z rozpočtových prostriedkov súdu, pretože ani jeden z účastníkov

nebol oslobodený od súdnych poplatkov podľa a neboli u nich zistené ani

podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Uviedol, že „vzhľadom na rozhodnutie

vo veci samej s prihliadnutím na procesné a dôkazné návrhy účastníkov, súd prvého stupňa

správne rozhodol o povinnosti zaplatiť trovy štátu tak navrhovateľom tak aj odporcom v 3/

a 4/ rade. Určujúce pre toto rozhodnutie bolo to, že od roku 1992, kedy bolo právoplatne

rozhodnuté o podstatnej časti návrhu, týkajúcej sa odporcov v 1/, 2/, 5/ až 9/ rade, sa celé

ďalšie konanie týkalo sporu len medzi navrhovateľmi a odporcami v 3/ a 4/ rade a znalecké

dokazovanie súviselo len s parcelou týkajúcou sa odporcov v 3/ a 4/ rade.“

Proti predmetným uzneseniam, v častiach o povinnosti odporcov 3/ a 4/ zaplatiť

spoločne a nerozdielne náhradu trov štátu v sume 17 336,50 Sk, podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky (dovolateľ) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia súdov nižších

stupňov v napadnutom rozsahu zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Podľa dovolateľa spočívajú napadnuté časti rozhodnutí súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Uviedol, že kritérium miery úspechu v konaní, ovládajúce náhradu trov konania v sporovom

konaní, je obsiahnutý aj v ustanovení Podľa dovolateľa „konajúce súdy

nepostupovali správne vo výroku, že odporcovia 3/ a 4/ sú povinní nahradiť trovy znaleckého

dokazovania, ktoré preddavkovo znášal štát, a to aj napriek tomu, že boli v konaní úspešní.“

Dodal, že „v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu nie je vôbec vyriešený vzťah medzi

účastníkmi konania z hľadiska zásad úspechu v konaní, ako aj účelnosti trov potrebných

na uplatňovanie alebo bránenie práva. Takýto postup jednoznačne odporuje ustanoveniam

a Ani z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nie je

možné zistiť, aké právne úvahy ho v otázke náhrady trov konania štátu viedli k potvrdeniu

rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré je v rozpore z ustanovením

Preto je rozhodnutie krajského súdu v tejto časti výroku nepreskúmateľné“, uzavrel dôvody

mimoriadneho dovolania generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhovateľ 1/ navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť, pretože „nie sú splnené

predpoklady pre jeho realizáciu.“ Uviedol, že generálny prokurátor „zasahuje

do rozhodovania súdu, kde rozhodovať nemôže“. O náhrade trov konania rozhoduje súd

podľa ustanovení a nasl. , ktoré ustanovenia umožňujú rozhodnúť o trovách

konania tak, ako rozhodli súdy v danej veci.

Odporca 2/ (M. T.) navrhol konanie voči nemu zastaviť z dôvodu § 237 písm. b/

, keďže v danom spore „nie je pasívne legitimovaný byť účastníkom konania“.

Vzhľadom na uvedené, nepovažoval za potrebné, aby sa vyjadril k rozhodnutiam súdov

o náhrade trov konania.

Ostatní účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), postupujúc

podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe ), po zistení, že

mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

v spojení s ) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv.

inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1

v spojení s ). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho,

ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa druhá veta skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní ale nevyšla najavo žiadna

z týchto vád. Pokiaľ odporca 2/ (práve ktorého sa inak mimoriadne dovolanie ani nedotýka)

vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu namieta, že konanie súdov má vadu podľa § 237

písm. b/ , keďže v danom spore „nie je pasívne legitimovaný byť účastníkom konania“,

dovolací súd iba stručne poznamenáva, že z jeho tvrdenia nepochybne vyplýva, že si zrejme

neuvedomuje rozdiel medzi vecnou legitimáciou (vzťahom účastníka konania k predmetu

konania vyplývajúcim z hmotného práva) a spôsobilosťou byť účastníkom konania, a ani to,

že z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. b/

nie je rozhodujúci nedostatok vecnej legitimácie, ale nedostatok spôsobilosti byť

účastníkom konania, ktorú kategóriu upravuje v ustanovení

tak, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Je teda zrejmé, že predpokladom byť

účastníkom konania je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti, ktorú

vlastnosť M. T., ako právnická osoba, nepochybne má.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení ( ).

Generálny prokurátor tak robí dôvodne.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou

dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (i dovolania

účastníka) odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd

na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.

Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách štátu vychádzal z toho, že podľa ustanovenia

nemá štát proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil,

bezvýnimočne, ale podľa výsledkov konania. Uviedol, že „tento uvádzaný zákonný

predpoklad nie je však totožný so zákonným predpokladom ,úspechu vo veci´, ako ho uvádza

napríklad ustanovenie alebo ustanovenie Ustanovenie

platí totiž tak pre konanie, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada

trov konania (napríklad ustanovenia - ) a v ňom účastníci majú prevažne

postavenie navrhovateľov a odporcov, ako i pre konania v ostatných občianskoprávnych

veciach, v ktorých vzhľadom k povahe prejednávaných vecí nemožno hodnotiť úspech, či

neúspech účastníka vo veci.“ Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné v danej veci posudzovať

úspech navrhovateľov a odporcov „vzhľadom k celému predmetu konania.“ Ďalej

argumentoval tým, že „vzhľadom na rozhodnutie vo veci samej s prihliadnutím na procesné

a dôkazné návrhy účastníkov, súd prvého stupňa správne rozhodol o povinnosti zaplatiť trovy

štátu tak navrhovateľom tak aj odporcom v 3/ a 4/ rade. Určujúce pre toto rozhodnutie bolo to,

že od roku 1992, kedy bolo právoplatne rozhodnuté o podstatnej časti návrhu, týkajúcej sa

odporcov v 1/, 2/, 5/ až 9/ rade, sa celé ďalšie konanie týkalo sporu len medzi navrhovateľmi

a odporcami v 3/ a 4/ rade a znalecké dokazovanie súviselo len s parcelou týkajúcou sa

odporcov v 3/ a 4/ rade.“

Dovolací súd nepovažuje uvedené závery odvolacieho súdu za správne.

Štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,

ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 148

ods. 1 ).

V citovanom ustanovení, tak isto ako aj v iných ustanoveniach upravujúcich náhradu

trov konania, je obsiahnuté kritérium miery úspechu v konaní (porovnaj napr. ).

V konaní, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi konania prichádza do úvahy náhrada trov

konania, má štát podľa citovaného ustanovenia právo na náhradu trov konania len proti tomu

účastníkovi konania, ktorého by podľa výsledku konania postihovala povinnosť na náhradu

trov konania druhému účastníkovi. Ak teda citované ustanovenie výslovne ustanovuje právo

štátu na náhradu trov konania v súvislosti s výsledkom konania, znamená to, že účastníkovi,

u ktorého nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, možno uložiť povinnosť

nahradiť takéto trovy len v tom prípade, keď v konaní nemal vo veci úspech alebo mal úspech

len čiastočný. Je preto vylúčené, aby súd zaviazal celkom úspešného účastníka sporu zaplatiť

štátu, a to čo i len sčasti, náhradu trov, ktoré platil. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že by

nebolo spravodlivé zaviazať neúspešného účastníka k úplnej náhrade štátom zálohovaných

trov, nič by mu nebránilo, aby štátu, aplikujúc na vec ustanovenie , nepriznal

náhradu takých trov.

Súdy nižších stupňov, napriek tomu, že v odôvodneniach svojich rozhodnutí

konštatovali plný úspech odporcov 3/ a 4/ v konečnom rozhodnutí o veci samej, zaviazali ich

k náhrade trov štátu v takom istom rozsahu, ako (pôvodných) navrhovateľov 1/ až 4/, ktorí

voči nim v konečnom dôsledku nemali žiadny úspech a boli zaviazaní k náhrade ich trov

podľa

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov v ich napadnutých častiach nie sú správne. Rozhodnutie odvolacieho súdu pritom

vychádza z nesprávneho výkladu ustanovenia a rozhodnutie súdu prvého

stupňa je navyše postihnuté aj inou (v ustanovení neuvedenou) vadou

spočívajúcou v tom, že nie je preskúmateľné (porovnaj napr. R 111/1998). Výroky o náhrade

trov štátu súd prvého stupňa odôvodnil iba uvedením ustanovenia Žiadne

iné odôvodnenie postupu súdu prvého stupňa v jeho rozhodnutí, týkajúce sa zaviazania

odporcov 3/ a 4/ na náhradu trov konania štátu, obsiahnuté nie je. Z odôvodnenia jeho

rozhodnutia nemožno zistiť, aké úvahy ho v otázke trov konania viedli k rozhodnutiu, ktoré je

v rozpore s významom ustanovenia , na ktoré sa odvolal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu, a pre tie isté

vady, a tiež z dôvodu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

i rozhodnutie súdu prvého stupňa v častiach o povinnosti odporcov 3/ a 4/ zaplatiť spoločne

a nerozdielne náhradu trov štátu v sume 17 336,50 Sk zrušil v zmysle ,

v znení , v spojení s a vec v rozsahu zrušenia

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto

rozhodnutí je preň záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. decembra 2008

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková