Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
581/372470.87c3ed.pdf
PDF · 134.52 KB
No categories available
1Sža/31/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: G., nar. X., naposledy bytom M., zastúpený
advokátom JUDr. J.P., O., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.
ČAS: MU- 2175/PO-Ž/2007 zo dňa 20. decembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Saz 4/2008-23 zo dňa 3. októbra 2008 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 10 Saz 4/2008-23 zo dňa 3. októbra 2008 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS: MU-2175/PO-Ž/2007 zo dňa 20. decembra 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia
§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl,
podľa § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho prípade neexistuje
prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z.
o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom
do 31.12.2007, ďalej len zákon o pobyte cudzincov) do Ruskej federácie. Účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené
podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach
vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru,
že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil
skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
K otázke neudelenia azylu uviedol, že sa jedná o opakovanú žiadosť navrhovateľa
o udelenie azylu, pričom dôvody, pre ktoré žiadal o udelenie azylu, a to, že bol v Dagestane
na neho vyvíjaný nátlak, aby sa zapojil do nelegálnej činnosti, s čím ako športovec nesúhlasil,
nie je možné považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle.
Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení
doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľom počas konania nemožno
hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu
do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie charakterizované zákonom o azyle (§ 2 písm. f/
zákona o azyle).
Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,
že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu
z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že jeho
dôvodom o udelenie azylu nevenoval odporca náležitú pozornosť, v tejto súvislosti poukázal
na to, že počas pohovoru uviedol, že v Dagestane bol na neho vyvíjaný nátlak, aby sa zapojil
do nelegálnej činnosti s čím nesúhlasil. Zároveň poukázal na to, že počas pohovoru
pred odporcom vyjadril svoje odôvodnené obavy z prenasledovania po jeho administratívnom
vyhostení do krajiny pôvodu. Navrhovateľ vyčítal odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový
stav, na základe čoho nesprávne rozhodol.
Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti
o udelenie azylu, doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok
administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona. Zdôraznil, že v prípade navrhovateľa
ide už o tretiu žiadosť o udelenie azylu, pričom o udelenie azylu požiadal opakovane
pri policajnej kontrole, keď nevedel preukázať žiadnym dokladom, oprávňujúcim ho na pobyt
na území SR, aby sa tak vyhol trestu administratívneho vyhostenia zo SR. Poukázal tiež
na rozpory vo výpovedi navrhovateľa ohľadne doby, kedy mal opustiť Dagestan (najskôr
tvrdil, že krajinu opustil v roku 1995, potom uviedol, že to bolo v roku 2005 a do policajnej
zápisnice zo dňa 25.9.2007 uviedol, že krajinu opustil v roku 1999). Odporca zdôraznil,
že navrhovateľovi sa nepodarilo prezentovať dôvody na udelenie azylu uceleným
a presvedčivým spôsobom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 16.12. 2008 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo
udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,
alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
(písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d/, vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo
v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo
trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený
trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť
uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť
preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,
že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území
Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie
z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu, (Správa o dodržiavaní ľudských práv za rok 2006 - Rusko, vydanej MZV
USA z 6.3. 2007 a informácie z internetovej stránky www.businessinfo.cz- Rusko zo dňa
16.11.2007, a www.wikipedia.sk- Dagestan zo dňa 16.11.2007 a informácie Strediska
pre východné štúdie - spoločensko-politická situácia v Dagestane) z ktorých stručne popísal
spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti
navrhovateľa v súvislosti s dôvodom, pre ktorý žiadal udeliť azyl a na možné riziká návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 7.11.2007)
vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod opätovnej žiadosti o udelenie azylu uviedol, že chce žiť
normálnym spôsobom života, nechce byť zatvorený v Medveďove, chce, aby manželka
a dcéra žili v pokoji, bezpečí a dcéra aby začala chodiť do školy na území SR. V ostatnom
sa pridržiaval dôvodov, pre ktoré požiadal o azyl v predchádzajúcich konaniach.
Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 23.11.2005 vyplynulo, že navrhovateľ po zadržaní
políciou požiadal o azyl pod menom A., nar. X.. Ako dôvod žiadosti uviedol, že si v roku
1995 požičal peniaze od kamaráta menom Nadir (5 000 USD), po mesiaci mu ich chcel vrátiť,
ale Nadir si ich nechcel vziať, pričom asi o týždeň prišiel k nemu domov Nadir aj s piatimi
ďalšími ľuďmi, ktorých nepoznal. Chceli od neho, aby s nimi spolupracoval, za to že mu
predtým pomohli. Začali ho provokovať, handrkovať sa sním, ťahali ho za bundu. Nevydržal
to a jedného z nich udrel do tváre, potom ho začali biť, jeden z nich ho pichol nožom pod
ruku. Toto sa odohralo v noci, na druhý deň si našiel na parkovisku zhorené auto. Asi
o týždeň mu niekto volal domov, povedal mu, že ak nebude s nimi spolupracovať, nebude
mať pokoj. Na to sa rozhodol krajinu opustiť a vycestoval na Slovensko.
Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 30.11. 2005 odporca rozhodnutím
č. p.: MU 1934/PO-Ž/2005 podľa §13 ods. 3 zákona o azyle neudelil navrhovateľovi azyl
a súčasne rozhodol podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle, že sa na neho nevzťahuje zákaz
vyhostenia do Ruskej federácie. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že navrhovateľ
dňa 26.12.2006 svojvoľne opustil ZT Adamov, rozhodnutie odporcu bolo navrhovateľovi
doručené vyvesením na informačnej tabuli, navrhovateľ sa proti rozhodnutiu neodvolal,
predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.2.2006.
Dňa 28.5.2006 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu po druhý krát, a to počas
zadržania v OA PZ Adamov pod menom G.. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ neuviedol
nové dôvody, odporca rozhodnutím č. p.: MU-657/PO-Ž/2006 zo dňa 9.8.2006 rozhodol
podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle o zastavení konania. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 5.9.2006.
Podľa odporcu pre posúdenie dôvodu, uvedeného v dotazníku žiadateľa o azyl zo dňa
7.11.2007, ktorý má povahu súkromného charakteru však bolo rozhodujúce, že navrhovateľ
sa nepokúsil získať ochranu zo strany štátnych orgánov krajiny pôvodu, svoju nečinnosť
hodnoverne neodôvodnil, neprejavil dosť intenzívne záujem o zabezpečenie ochrany svojej
osoby v krajine pôvodu. Odporca v rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ o azyl požiadal
až v septembri 2005 (hoci na územie SR mal pricestovať v marci 2005), po tom čo bol
náhodne kontrolovaný a následne zadržaný policajnou hliadkou. Po rozhodnutí odporcu, ktorý
navrhovateľovi azyl neudelil, sa navrhovateľ zdržiaval na území SR nelegálne, druhý krát
požiadal o azyl dňa 28.5.2006 vo svojom mene aj mene svojej maloletej dcéry Z., ktorá sa
narodila dňa 26.12.2005 zo vzťahu s družkou L.. Konanie bolo právoplatne zastavené, ďalšiu
žiadosť o udelenie azylu podal dňa 26.9.2007 po tom, čo bol kontrolovaný a zadržaný
policajnou hliadkou. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ sa zdržiaval na území SR nelegálne
niekoľko rokov, o azyl požiadal až keď mu hrozilo vyhostenie, čo podľa odporcu nasvedčuje
účelovosti jeho žiadosti.
Odporca poukázal tiež na to, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by predstavovali
pre navrhovateľa riziko návratu v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov
a nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by bránili návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť
azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu
na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd
dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom
ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom
rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody
s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne
na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle
alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania
žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny
pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy z pomsty zo strany
súkromných osôb, s ktorými sa odmietal podieľať na nelegálnej činnosti.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie
azylu, pretože takýto dôvod nie je možné podradiť pod žiaden z relevantných dôvodov
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, bolo potrebné s takýmto názorom súhlasiť.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa účinnej ochrany
svojich práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o hrozbe pomsty zo strany bližšie
neidentifikovaných ľudí, ktorí sa mu vyhrážajú, že odmietol sa s nimi podieľať
na bližšie neidentifikovanej nelegálnej činnosti by boli pravdivé, neboli odvolacie
námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc
v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred uvedenými hrozbami.
Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,
keď jeho rozhodnutie potvrdil, pretože jeho problémy v súvislosti s hrozbou pomsty zo strany
bližšie neidentifikovaných súkromných osôb nebolo možné pričítať verejnej moci v krajine
pôvodu, na ktorú sa podľa vlastného vyjadrenia so žiadosťou o poskytnutie ochrany
ani neobrátil.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie
podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň
aplikoval citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu
prekážky vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy
navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho
záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.
Pokiaľ teda krajský súd vychádzal zo skutkového stavu veci zisteného správnym
orgánom v čase vydania rozhodnutia, ktorý správne považoval uvedené zistenia za dostatočne
preukázané a na základe takto zisteného stavu veci dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu
o neudelení azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom, že u navrhovateľa neexistuje
prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona boli za zákonné,
nepochybil.
Odvolací súd na základe vyššie uvedeného rozsudok krajského súdu potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 16. decembra 2008
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.
Ľubica Kavivanovová predseda senátu