Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/31/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: G., nar. X., naposledy bytom M., zastúpený

advokátom JUDr. J.P., O., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.

ČAS: MU- 2175/PO-Ž/2007 zo dňa 20. decembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -23 zo dňa 3. októbra 2008 takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -23 zo dňa 3. októbra 2008 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie

č. ČAS: MU-2175/PO-Ž/2007 zo dňa 20. decembra 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia

a o azyle a zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl,

podľa § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho prípade neexistuje

prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa a

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom

do 31.12.2007, ďalej len zákon o pobyte cudzincov) do Ruskej federácie. Účastníkom

náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach

vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru,

že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil

skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania

z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

K otázke neudelenia azylu uviedol, že sa jedná o opakovanú žiadosť navrhovateľa

o udelenie azylu, pričom dôvody, pre ktoré žiadal o udelenie azylu, a to, že bol v Dagestane

na neho vyvíjaný nátlak, aby sa zapojil do nelegálnej činnosti, s čím ako športovec nesúhlasil,

nie je možné považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle.

Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení

doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľom počas konania nemožno

hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu

do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie charakterizované zákonom o azyle (§ 2 písm. f/

zákona o azyle).

Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,

že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu

z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že jeho

dôvodom o udelenie azylu nevenoval odporca náležitú pozornosť, v tejto súvislosti poukázal

na to, že počas pohovoru uviedol, že v Dagestane bol na neho vyvíjaný nátlak, aby sa zapojil

do nelegálnej činnosti s čím nesúhlasil. Zároveň poukázal na to, že počas pohovoru

pred odporcom vyjadril svoje odôvodnené obavy z prenasledovania po jeho administratívnom

vyhostení do krajiny pôvodu. Navrhovateľ vyčítal odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový

stav, na základe čoho nesprávne rozhodol.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti

o udelenie azylu, doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona. Zdôraznil, že v prípade navrhovateľa

ide už o tretiu žiadosť o udelenie azylu, pričom o udelenie azylu požiadal opakovane

pri policajnej kontrole, keď nevedel preukázať žiadnym dokladom, oprávňujúcim ho na pobyt

na území SR, aby sa tak vyhol trestu administratívneho vyhostenia zo SR. Poukázal tiež

na rozpory vo výpovedi navrhovateľa ohľadne doby, kedy mal opustiť Dagestan (najskôr

tvrdil, že krajinu opustil v roku 1995, potom uviedol, že to bolo v roku 2005 a do policajnej

zápisnice zo dňa 25.9.2007 uviedol, že krajinu opustil v roku 1999). Odporca zdôraznil,

že navrhovateľovi sa nepodarilo prezentovať dôvody na udelenie azylu uceleným

a presvedčivým spôsobom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 16.12. 2008 ( a ).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d/, vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený

trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť

preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,

že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie

z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu, (Správa o dodržiavaní ľudských práv za rok 2006 - Rusko, vydanej MZV

USA z 6.3. 2007 a informácie z internetovej stránky www.businessinfo.cz- Rusko zo dňa

16.11.2007, a www.wikipedia.sk- Dagestan zo dňa 16.11.2007 a informácie Strediska

pre východné štúdie - spoločensko-politická situácia v Dagestane) z ktorých stručne popísal

spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti

navrhovateľa v súvislosti s dôvodom, pre ktorý žiadal udeliť azyl a na možné riziká návratu

navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 7.11.2007)

vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod opätovnej žiadosti o udelenie azylu uviedol, že chce žiť

normálnym spôsobom života, nechce byť zatvorený v Medveďove, chce, aby manželka

a dcéra žili v pokoji, bezpečí a dcéra aby začala chodiť do školy na území SR. V ostatnom

sa pridržiaval dôvodov, pre ktoré požiadal o azyl v predchádzajúcich konaniach.

Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 23.11.2005 vyplynulo, že navrhovateľ po zadržaní

políciou požiadal o azyl pod menom A., nar. X.. Ako dôvod žiadosti uviedol, že si v roku

1995 požičal peniaze od kamaráta menom Nadir (5 000 USD), po mesiaci mu ich chcel vrátiť,

ale Nadir si ich nechcel vziať, pričom asi o týždeň prišiel k nemu domov Nadir aj s piatimi

ďalšími ľuďmi, ktorých nepoznal. Chceli od neho, aby s nimi spolupracoval, za to že mu

predtým pomohli. Začali ho provokovať, handrkovať sa sním, ťahali ho za bundu. Nevydržal

to a jedného z nich udrel do tváre, potom ho začali biť, jeden z nich ho pichol nožom pod

ruku. Toto sa odohralo v noci, na druhý deň si našiel na parkovisku zhorené auto. Asi

o týždeň mu niekto volal domov, povedal mu, že ak nebude s nimi spolupracovať, nebude

mať pokoj. Na to sa rozhodol krajinu opustiť a vycestoval na Slovensko.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 30.11. 2005 odporca rozhodnutím

č. p.: MU 1934/PO-Ž/2005 podľa §13 ods. 3 zákona o azyle neudelil navrhovateľovi azyl

a súčasne rozhodol podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle, že sa na neho nevzťahuje zákaz

vyhostenia do Ruskej federácie. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že navrhovateľ

dňa 26.12.2006 svojvoľne opustil ZT Adamov, rozhodnutie odporcu bolo navrhovateľovi

doručené vyvesením na informačnej tabuli, navrhovateľ sa proti rozhodnutiu neodvolal,

predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.2.2006.

Dňa 28.5.2006 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu po druhý krát, a to počas

zadržania v OA PZ Adamov pod menom G.. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ neuviedol

nové dôvody, odporca rozhodnutím č. p.: MU-657/PO-Ž/2006 zo dňa 9.8.2006 rozhodol

podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle o zastavení konania. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 5.9.2006.

Podľa odporcu pre posúdenie dôvodu, uvedeného v dotazníku žiadateľa o azyl zo dňa

7.11.2007, ktorý má povahu súkromného charakteru však bolo rozhodujúce, že navrhovateľ

sa nepokúsil získať ochranu zo strany štátnych orgánov krajiny pôvodu, svoju nečinnosť

hodnoverne neodôvodnil, neprejavil dosť intenzívne záujem o zabezpečenie ochrany svojej

osoby v krajine pôvodu. Odporca v rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ o azyl požiadal

až v septembri 2005 (hoci na územie SR mal pricestovať v marci 2005), po tom čo bol

náhodne kontrolovaný a následne zadržaný policajnou hliadkou. Po rozhodnutí odporcu, ktorý

navrhovateľovi azyl neudelil, sa navrhovateľ zdržiaval na území SR nelegálne, druhý krát

požiadal o azyl dňa 28.5.2006 vo svojom mene aj mene svojej maloletej dcéry Z., ktorá sa

narodila dňa 26.12.2005 zo vzťahu s družkou L.. Konanie bolo právoplatne zastavené, ďalšiu

žiadosť o udelenie azylu podal dňa 26.9.2007 po tom, čo bol kontrolovaný a zadržaný

policajnou hliadkou. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ sa zdržiaval na území SR nelegálne

niekoľko rokov, o azyl požiadal až keď mu hrozilo vyhostenie, čo podľa odporcu nasvedčuje

účelovosti jeho žiadosti.

Odporca poukázal tiež na to, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by predstavovali

pre navrhovateľa riziko návratu v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov

a nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by bránili návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť

azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu

na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd

dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom

ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom

rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto

inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody

s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne

na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle

alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania

žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny

pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy z pomsty zo strany

súkromných osôb, s ktorými sa odmietal podieľať na nelegálnej činnosti.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie

azylu, pretože takýto dôvod nie je možné podradiť pod žiaden z relevantných dôvodov

pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, bolo potrebné s takýmto názorom súhlasiť.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa účinnej ochrany

svojich práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o hrozbe pomsty zo strany bližšie

neidentifikovaných ľudí, ktorí sa mu vyhrážajú, že odmietol sa s nimi podieľať

na bližšie neidentifikovanej nelegálnej činnosti by boli pravdivé, neboli odvolacie

námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc

v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred uvedenými hrozbami.

Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky

pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,

keď jeho rozhodnutie potvrdil, pretože jeho problémy v súvislosti s hrozbou pomsty zo strany

bližšie neidentifikovaných súkromných osôb nebolo možné pričítať verejnej moci v krajine

pôvodu, na ktorú sa podľa vlastného vyjadrenia so žiadosťou o poskytnutie ochrany

ani neobrátil.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie

podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň

aplikoval citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky

v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu

prekážky vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy

navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho

záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.

Pokiaľ teda krajský súd vychádzal zo skutkového stavu veci zisteného správnym

orgánom v čase vydania rozhodnutia, ktorý správne považoval uvedené zistenia za dostatočne

preukázané a na základe takto zisteného stavu veci dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu

o neudelení azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom, že u navrhovateľa neexistuje

prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona boli za zákonné,

nepochybil.

Odvolací súd na základe vyššie uvedeného rozsudok krajského súdu potvrdil

ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 16. decembra 2008

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu