Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžso/33/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Anny

Žákovej a členiek senátu a JUDr. Violy Takáčovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci

žalobcu Ú. N., proti žalovanému Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska č. 8,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo

AA/2008/1153/3509/OISS zo 7. februára 2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne č.k. -56 zo 14. mája 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k.

-56 zo 14. mája 2008, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného

č. AA/2008/1153/3509/OISS zo 7. februára 2008 ako i rozhodnutie Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny v Trenčíne č. 30994/2007/OSZ/Ro z 5. decembra 2007, podľa § 250j ods. 2

písm. a/ (ďalej len „OSP“, ktorým bola žalobcovi uložená

povinnosť zaplatiť odvod v sume 159 600 Sk za nesplnenie povinného podielu zamestnávania

počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa

o službách zamestnanosti (ďalej len“ zákon službách zamestnanosti“). Krajský súd

po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je

v súlade so zákonom pre nesprávny právny názor žalovaného.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predmetom preskúmania krajského súdu bola

zákonnosť rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu o povinnosti

zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným

postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o službách zamestnanosti . Žalobca zamestnával

v roku 2006 len 16 zamestnancov a 202 osôb v štátnej službe podľa

Z ustanovení zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnávateľ, ktorý zamestnáva

viac ako 20 zamestnancov, má určité povinnosti v súvislosti so zamestnávaním zdravotne

postihnutých občanov, pričom § 3 a § 4 definuje pojem „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre

potreby tohto zákona. Túto povinnosť žalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil nesprávne, keď

považoval všetky fyzické osoby v služobnom pomere aj pracovnom pomere u žalobcu

za „zamestnancov“ podľa § 4 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti. Je zrejmé, že služba

v policajnom zbore nepatrí medzi činnosti, ktoré môžu byť obsadzované prostredníctvom

sprostredkovania zamestnania podľa toho zákona, nakoľko policajtom, podľa zákona o štátnej

službe príslušníkov, môže byť štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, ktorý

o prijatie písomne požiada, a okrem iných predpokladov je zdravotne, telesne a duševne

spôsobilý na výkon služby. Policajta nemožno považovať za zamestnanca pre účely zákona

o službách zamestnanosti, pretože z povahy ním vykonávanej činnosti vyplýva, že nemôže

byť obsadzovaná prostredníctvom sprostredkovania zamestnania podľa zákona o službách

zamestnanosti, pretože policajti nie sú zamestnanci štátu a žalovaný len plní úlohy

zamestnávateľa, a preto nemá povinnosť vo vzťahu k počtu policajtov zamestnávať príslušný

počet občanov so zdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách

zamestnanosti a ani riešiť vec náhradným plnením podľa § 64. Krajský súd dospel k záveru,

že túto povinnosť má žalobca len ako zamestnávateľ tzv. občianskych zamestnancov, o počte

ktorých podal samostatný ročný výkaz a keďže ich nezamestnával viac ako 20, nevyplývajú

mu zo zákona o zamestnanosti žiadne povinnosti. Keďže žalovaný vo veci dostatočne zistil

skutkový stav, ale vyvodil z neho nesprávny právny záver, krajský súd napadnuté rozhodnutie

zrušil a vrátil vec žalovanému na nové konanie a rozhodnutie. O náhrade trov konania súd

rozhodol podľa tak, že úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal,

pretože mu trovy nevznikli.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie. Odôvodnil ho tým, že

ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, čo sa týka odborného pracovného

pomeru odkazuje napríklad na

Z.z. o štátnej službe príkladmo a neuvádza tam všetky osobitné zákony obdobných

pracovných pomerov. Podľa jeho názoru ak o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ktorý je osobitným zákonom), podľa

ktorého príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky vykonávajú

činnosť sú v služobnom pomere a štátnu službu vykonávajú v služobnom úrade, tak týmto

osobitným o štátnej službe. Tvrdí, že

zamestnanci riadiaci sa týmto zákonom sú štátnymi zamestnancami v služobnom pomere,

ktorí vykonávajú štátnu službu v služobnom úrade. Preto ak zamestnanci, ktorí sa riadia

o štátnej službe sú zamestnanci v obdobnom pracovnom vzťahu,

tak aj zamestnanci riadiaci sa sú v obdobnom pracovnom vzťahu.

Iný vzťah podľa jeho názoru neexistuje. Žalovaný na základe uvedeného preto nesúhlasí

s názorom príslušného súdu, že žalobca nie je zamestnávateľom príslušníkov Zboru väzenskej

a justičnej stráže Slovenskej republiky, a títo nie sú jeho zamestnancami. Žalovaný poukázal

aj na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti a tvrdí, že tento odsek sa týka

sprostredkovania zamestnania, nie však zamestnanca podľa § 4 ods. 1 okrem iného

v obdobnom pracovnom pomere, ktorých je zamestnávateľ povinný započítať do stavu

všetkých svojich zamestnancov, teda aj civilných pre plnenie povinností, ktoré mu ukladá

zákon o službách zamestnanosti ustanoveniami § 63 resp. § 64 alebo § 65. Ak by žalovaný

mal názor krajského súdu v tomto smere považovať za právne správny, v ustanovení § 63

zákona o službách zamestnanosti by musela byť vymedzená skutočnosť, že daná povinnosť sa

nevzťahuje na zamestnancov zamestnávateľa, tak ako to vyplýva z jeho ustanovenia § 4

ods. 2. V konečnom dôsledku zákon o službách zamestnanosti nevylučuje možnosť

sprostredkovať aj také zamestnanie a následné prijatie uchádzača o zamestnanie, ktorý by si

na základe odporučenia takého zamestnanca zo strany úradu splnil kritériá prijatia podľa § 14

, t.j. bol by psychicky, telesne aj duševne spôsobilý na výkon takejto

činnosti. Na základe uvedených skutočností mal žalovaný za to, že pri posudzovaní veci

nepochybil, vychádzal z ustanovení zákona o službách zamestnanosti, ktorý je platný

a a účinný a žiadal, aby Najvyšší súd opätovne vec prejednal, zhodnotil všetky poznatky

týkajúce sa predmetnej veci, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a jeho rozhodnutie

ako zákonné v celom rozsahu potvrdil.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu trval na tom, že žalovaný sa

vo svojom rozhodnutí nevyrovnal s jeho námietkami, ktorými poukázal na

Z.z. na základe ktorého môže prijať do služobného pomeru iba osoby so zdravotnou,

duševnou a telesnou spôsobilosťou. Z tohto dôvodu sa nestotožňuje ani s odvodmi, nakoľko

povinnosť dodržiavať príslušné ustanovenia je jednoznačná

a nespochybniteľná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. v spojení

s ust. § 10 ods. 2 zákona preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu

predchádzalo v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel k názoru, že odvolanie

nie je dôvodné.

Podľa zamestnávateľ na účely tohto zákona je

právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej

republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá

zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

Podľa zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická

osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

Podľa v znení platnom do 30. apríla 2008,

za zamestnanca na účely tohto zákona sa nepovažujú zamestnanci cirkví a náboženských

spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť.

Podľa § 63 ods. 1 písm. d/ tohto zákona zamestnávateľ je povinný zamestnávať

občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a/, ak zamestnáva najmenej 20

zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným

postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a/ v počte, ktorý predstavuje 3,2% z celkového počtu jeho

zamestnancov.

Podľa - d/ o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru (za policajtov sú v zmysle § 1 a 2 tohto zákona považovaní aj príslušníci

ZVJS) policajtom môže byť štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, ktorý

o prijatie písomne požiada, je bezúhonný, je spoľahlivý, spĺňa stupeň vzdelania určený

na výkon funkcie, do ktorej má byť ustanovený alebo vymenovaný, je zdravotne, telesne

a duševne spôsobilý na výkon služby.

Podľa § 14 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov zdravotná spôsobilosť

v prijímacom konaní sa preukazuje lekárskym posudkom na základe vyšetrenia občana

lekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo v pôsobnosti

ministerstva. Zdravotnú spôsobilosť posudzuje služobný posudkový lekár podľa § 222.

Z uvedených ustanovení zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnávateľ,

ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov, má určité povinnosti v súvislosti

so zamestnávaním zdravotne postihnutých občanov, pričom v § 3 a § 4 definuje pojem

„zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby tohto zákona. Odvolací súd sa stotožnil

so zistením krajského súdu, ktorý po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného dospel

k právnemu názoru, že žalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil túto otázku nesprávne, keď

považoval za zamestnancov aj príslušníkov ZVJS. Takýto postup žalovaného je nezákonný

z dôvodu, že z ustanovenia § 4 ods. 2 je zrejmé, že služba v policajnom zbore nepatrí medzi

také činnosti, ktoré môžu byť obsadzované prostredníctvom sprostredkovania zamestnania

podľa tohto zákon. Ku vzniku ich služobného pomeru je potrebné splniť ďalšie zákonom č.

predpísané podmienky. Žalobca preto vo vzťahu k príslušníkom ZVJS nie je

zamestnávateľom v zmysle , len plní úlohy zamestnávateľa.

Zamestnávateľom v zmysle uvedeného ustanovenia je iba vo vzťahu k tzv. „občianskym“

zamestnancom.

Zhodne so žalovaným správnym orgánom a krajským súdom aj odvolací súd je

presvedčený, že podľa citovanej právnej úpravy platnej v roku 2006, policajta (príslušníka

ZVJS) nemožno považovať za zamestnanca pre účely zákona o službách zamestnanosti,

pretože policajti nie sú zamestnanci v pracovnom alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

Policajti sú zamestnanci štátu a žalovaný len plní úlohy zamestnávateľa a preto nemá

povinnosť vo vzťahu k počtu policajtov zamestnávať príslušný počet občanov so zdravotným

postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti.

Odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné spochybniť správnosť

napadnutého rozsudku, preto ho podľa potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal, lebo si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

a žalovaný právo na ich náhradu nemá ( a ).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2008

Anna Žáková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová