Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4c6/372454.d397bb.pdf
PDF · 106.69 KB
No categories available
4Cdo/88/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 88/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. J. L.,
bývajúceho v N., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. S. S., advokátom, so sídlom
v N., proti žalovanému A., Z., a.s., so sídlom v B., o neplatnosť dohody o skončení
pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 19 C 24/2006, o dovolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2007 sp.zn. 8 Co 81/2007,
takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2007 sp.zn. 8 Co 81/2007
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra čiastočným rozsudkom z 15. februára 2007 č.k. 19 C 24/2006-60
určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú účastníci uzavreli 18.12.2002 a podľa
ktorej mal pracovný pomer skončiť 31.12.2003, je neplatná. Vo výroku rozsudku uviedol, že
o náhrade mzdy a o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.
Krajský súd v Nitre uznesením z 29. novembra 2007 sp.zn. 8 Co 81/2007 na odvolanie
žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, konanie vo veci zastavil
a rozhodol o trovách tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca po tom, ako ho okresný súd vyzval
na doplnenie podania z 22.12.2003, označeného ako „žiadosť o preskúmanie dohody
o skončení pracovného pomeru“, doručil súdu 2.3.2004 podanie z 23.2.2004, ktoré označil
ako stiahnutie uvedenej žiadosti. Vychádzajúc z tohto podania a s prihliadnutím
na skutočnosť, že žalobca doručil okresnému súdu už 2.3.2004 riadny návrh vo veci bez
uvedenia konkrétnej spisovej značky dospel k záveru, že úmyslom žalobcu bolo konanie
na súde o tomto jeho podaní ukončiť a teda, že žalobca vzal svoj návrh v celom rozsahu späť.
Okresný súd mal preto správne konanie vo veci zastaviť. Keďže tak neurobil, jeho rozsudok
zrušil a konanie podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobca
doručil súdu do tohto spisu podanie z 27.2.2004 označené ako doplnenie návrhu na
preskúmanie dohody o skončení pracovného pomeru podaného 22.12.2003 a ani skutočnosť,
že vo veci o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru vedenej na tomto súde pod
sp.zn. 8 C 32/2004, bolo toto konanie zastavené práve pre prekážku už skôr začatého konania
v tejto veci. Neprihliadol ani na podanie žalobcu z 3.3.2004, ktorým žalobca vzal späť
„stiahnutie žiadosti“, lebo Občiansky súdny poriadok nepozná späťvzatie späťvzatia návrhu.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm.c/
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že nikdy
nebolo jeho úmyslom skončiť prejednávanú vec späťvzatím návrhu na začatie konania. Snažil
sa iba primerane svojmu veku (75 rokov) a „neprávnickým“ vedomostiam reagovať na výzvu
okresného súdu na odstránenie vád jeho pôvodného podania z 18.12.2003. Výslovne za týmto
účelom urobil podania označené ako stiahnutie žiadosti a doplnenie návrhu. Nie jeho vinou sa
stalo, že už doplnený pôvodný návrh nebol zaevidovaný v rámci konania vedeného pod sp.zn.
11 Nc 5107/03, ale dostal novú spisovú značku. Doplnenie však urobil aj v pôvodnom konaní.
Podľa jeho názoru odvolací súd nerešpektoval rozumný výklad jeho prejavenej vôle (§ 41
ods. 2 O.s.p.) tak, ako to pred ním urobil okresný súd (ale aj súd odvolací), ktorá smerovala
iba k zrušeniu niečoho, čo bolo v súlade s požiadavkou okresného súdu. Formalistickým
prístupom výkladu ustanovenia § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. odvolací súd nerešpektoval jeho právo
na spravodlivý proces a konal tiež v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitae. Súdy totiž
tým, že v oboch prípadoch konanie o tej istej veci zastavili, odmietli prejednať jeho vec
a o veci rozhodnúť v jej merite. Postupom odvolacieho súdu došlo teda k porušeniu čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Týmto nesprávnym postupom mu odvolací súd odňal tiež možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., ktorá vada jednak zakladá prípustnosť
dovolania a je tiež dôvodom pre opodstatnenosť jeho dovolania. Dovolanie odôvodnil tiež
tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím krajského
súdu, s jeho výrokom, aj dôvodmi. Navrhol preto dovolanie žalobcu ako nedôvodne podané
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p., osobou oprávnenou na tento
procesný úkon skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktoré možno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie je v danej veci prípustné a tiež dôvodné pre vadu uvedenú v § 237
písm.f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu, na to, ako
odvolací súd rozhodol a tiež bez ohľadu na to, aký bol predmet konania. Túto vadu konania je
dovolací súd povinný skúmať z úradnej moci, pričom predpokladom prípustnosti dovolania je
zistenie, že postupom súdu sa účastníkovi odňala možnosť konať pre súdom.
Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
ich práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen
činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takým
rozhodnutím je napr. uznesenie, ktorým odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako
oneskorene podané (rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod
č. 23, ročník 1994), rovnako aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej
podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom
podmienky konania netrpí (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov
SR pod č. 82, ročník 2002). O takéto rozhodnutie môže ísť aj vtedy, ak odvolací súd zastaví
konanie z dôvodu, že žalobca vzal návrh na začatie konania späť (§ 96 ods. 1 O.s.p.), hoci
podmienky pre takýto záver v skutočnosti neboli splnené.
Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho
začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je
návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Podľa § 41 ods. 1 O.s.p. účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ
zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.
Podľa § 41 ods. 2 O.s.p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon
nesprávne označený.
Zákon dáva účastníkom konania možnosť disponovať procesnými prostriedkami
(konaním) nielen tým, že podajú návrh na jeho začatie, ale okrem iného aj tým, že už podaný
návrh môžu vziať účinne späť. Späťvzatie návrhu na začatie konania treba považovať
za procesný úkon urobený voči súdu, ktorým účastník (spravidla žalobca) prejavuje svoju
vôľu, aby sa vo veci nekonalo a meritórne nerozhodovalo. Keďže dôsledkom účinného
späťvzatia návrhu na začatie konania je zastavenie konania, vôľa musí byť prejavená
spôsobom, ktorý nevzbudzuje žiadnu pochybnosť o tom, čo chcel účastník v skutočnosti
urobiť. Každý procesný úkon je súd povinný posudzovať nie podľa toho, ako ho účastník
označil, ale podľa jeho obsahu. Pritom je povinný starostlivo prihliadnuť ku všetkým
okolnostiam, za ktorých k procesnému úkonu došlo (napr. čo úkonu predchádzalo, či účastník
neurobil súčasne s týmto úkonom ďalšie navzájom protichodné podanie, prípadne, čo nastalo
po urobení úkonu). Musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne
konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej
upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O.s.p.). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov
účastníkov občianskeho súdneho konania nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého
procesu (porov. nález sp.zn. IV. ÚS 1/02 alebo nález pod sp.zn. 1.ÚS 139/02).
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd nepostupoval
v zmysle vyššie uvedených zásad, keď z podania žalobcu z 23.2.2004 označeného ako
„žiadosť o stiahnutie žiadosti o preskúmanie dohody o skončení pracovného pomeru“ bez
ďalšieho vyvodil, že žalobca jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť vzal svoj návrh
v celom rozsahu späť. Tento záver odvolacieho súdu a na ňom založené rozhodnutie, nie je
možné považovať za správne.
Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobca doručil na Okresný súd Nitra 22.12.2003
podanie z 18.12.2003, ktoré označil ako „žiadosť o preskúmanie dohody o skončení
pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce“. Keďže toto podanie neobsahovalo
zákonom požadované náležitosti návrhu na začatie konania, okresný súd uznesením
z 23. decembra 2003 vyzval žalobcu, aby toto podanie v lehote 10 dní doplnil o presné
označenie účastníkov konania, aby v ňom opísal rozhodujúce skutočnosti a presne
špecifikoval, čoho sa v konaní domáha. Na túto výzvu žalobca reagoval podaním z 23.2.2004
označeným ako „stiahnutie žiadosti o preskúmanie dohody o skončení pracovného pomeru
podľa § 60 Zákonníka práce“, ktoré doručil okresnému súdu 2.3.2004. Súčasne s týmto
podaním doručil na okresný súd v súlade s jeho požiadavkou uvedenou vo výzve návrh
na zrušenie dohody o skončení pracovného pomeru z 27. februára 2004 (tento nebol založený
do pôvodného spisu, ale bol zaevidovaný pod sp.zn. 8 C 32/2004) a na nasledujúci deň
obsahovo a aj dátumom rovnaké podanie označené ako „doplnenie návrhu na preskúmanie
dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce“, ktoré bolo založené
do pôvodného spisu. Z obsahu spisu vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.
8 C 32/2004 nepochybne vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 31. októbra 2005
sp.zn. 9 Co 178/2005 bolo konanie v tejto veci zastavené práve pre prekážku už skôr
(22.12.2003) začatého konania vedeného pod sp.zn. 11 Nc 5107/03. V odôvodnení
rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol, že okresný súd bude musieť v konaní
11 Nc 5107/03 vykonať riadne dokazovanie a vec prejednať.
Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca svojimi podaniami, ktoré doručil
okresnému súdu 2.3.2004, resp. 3.3.2004, reagoval na výzvu súdu na odstránenie vád jeho
pôvodného podania z 18.12.2003. Jeho úmyslom bolo nepochybne vyhovieť tejto výzve tak,
aby jeho návrh obsahoval všetky zákonom požadované náležitosti a teda, aby súd mohol vec
riadne prejednať a v jej merite rozhodnúť. Za týmto účelom urobil podanie označené ako
stiahnutie pôvodnej žiadosti, ku ktorému súčasne pripojil nové, doplnené podanie označené
ako návrh na zrušenie dohody, resp. ako doplnenie návrhu na preskúmanie dohody o skončení
pracovného pomeru. S prihliadnutím na účel, ktorý žalobca týmito podaniami sledoval,
možno usudzovať, že jeho prejav vôle nesmeroval k tomu, aby sa vo veci nekonalo
a meritórne o nej nerozhodovalo a teda nesmeroval k účinnému späťvzatiu návrhu.
Vzhľadom na ich navzájom protichodný obsah, bolo možné z nich vyvodiť len to, aby sa
ďalej nepokračovalo podľa pôvodného podania, ale aby sa konalo podľa nového, v súlade
s požiadavkou súdu doplneného návrhu.
Ak za tohto stavu odvolací súd dospel k opačnému záveru, t.j., že žalobca podaním
z 23.2.2004 vzal svoj návrh v celom rozsahu späť, ide o nesprávny záver. Vychádzajúc
z tohto nesprávneho záveru rozhodol o zastavení konania v rozpore s ustanovením § 96 ods. 1
O.s.p. Týmto postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/
Treba dodať, že odvolací súd pri posudzovaní žalobcom urobeného procesného úkonu
zvolil príliš formalistický prístup bez toho, aby prihliadol na širšie okolnosti danej veci.
Týmto postupom došlo k tomu, že súd ani v tomto konaní a ani v konaní vedenom pod sp.zn.
8 C 32/2004, návrh žalobcu o tej istej veci dodnes neprejednal a o veci meritórne nerozhodol.
Nebolo tak rešpektované právo žalobcu na spravodlivý proces a došlo tiež k porušeniu zásady
zákazu denegatio iustitae, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Keďže výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je zo zákona
dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania a zároveň ide o dôvod, pre ktorý musí dovolací
súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2008
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová
Takýto záver nebolo možné bez ďalšieho vyvodiť ani z dôvodu, že ide po obsahovej stránke o
navzájom protichodné procesné úkony. S prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nebolo
zistené, za ktorých k urobeniu procesného úkonu došlo a vzhľadom na obsah oboch podaní
obsah oboch žalobcom že vyvodiť len to, že Prejav , ale práve naopak.
Keďže,
odvolací súd mal prejav vôle urobený žalobcom v jeho písomnom podaní z 23.2.2004
hodnotiť a vykladať v kontexte z celkovu situáciou, aká tu bola v čase urobenia procesného
úkonu a nielen podľa jeho označenia